Eva Zahradníková - Uhlie pohľadu (2019)

Volám sa Helena. Kvôli jednej inej Helene vraj vyplávalo tisíc lodí. Pre mňa žiadne lode nevyplávajú. Ja som žena, kvôli ktorej vymrie ľudstvo.

Bol december. Miesto snehovej idylky z pohľadníc, upršané a sychravé počasie. Globálne otepľovanie, vraveli v správach, ale to hovorili každú chvíľu - keď bolo v lete príliš teplo a v zime príliš chladno, či v lete príliš chladno a v zime príliš teplo. Človek sa to časom naučil ignorovať, ako tá žaba, čo sa uvarila, keď jej postupne zohrievali vodu.

Vracala som sa práve z predvianočnej burzy kníh, hrdiac sa jedným skvostom - prvé české vydanie Dňa trifidov - a niekoľkými paperbackmi ,o ktorých si ešte musím utvoriť mienku. (Mass Effect ako kniha? To vážne?) Okrem toho som sa ešte musela zastaviť v supermarkete, lebo môj chlieb už začínal vyzerať podozrivo a možno by to chcelo aj nejaké vitamíny.

Vrazil do mňa na zastávke a rozsypal mi nákup. Bol to taký na prvý pohľad nenápadný chlapík, všetko na ňom bolo priemerné. Vlasy neurčitého odtieňa, rifle a kožená bunda, čo pravú kožu ani nevidela. Iba oči mal zvláštne. Také tmavé, až sa zdali čierne. Uhrančivé. Ospravedlňoval sa mi a pomohol mi pozbierať mandarínky. Viac by som si ho nevšímala, keby sa ma neopýtal - a teraz to bude znieť ako klišé: "Prepáčte, aký je dnes deň?"

"Streda. Dvadsiateho."

"A rok?"

Zarazila som sa. Keď sa človek pýta na rok, môže to znamenať len dve veci: buď si z vás chce vystreliť, alebo sa tí, čo tvrdili, že sa nedá cestovať v čase, niekde pomýlili vo výpočtoch. (Alebo je to ukážka zhubných účinkov alkoholu či nejakej drogy, no tú možnosť som v okamihu vylúčila - nevyzeral tak.) Rozhodla som sa overiť hypotézu jedna a odpovedať tiež žartom.

"1852," povedala som s úškrnom a sledovala jeho reakciu.

Nezasmial sa. Zbledol. Zmätene sa obzeral okolo seba ako turista, čo márne hľadá svoj hotel, aby nakoniec zistil, že je v úplne inom meste.

"Vy nežartujete..." skonštatovala som trochu mdlo. Zostávala iba jedna možnosť, no moja myseľ jej stále odmietala uveriť. Nie ani tak tomu, že by mohol byť z budúcnosti - podľa mňa sa cestovatelia z budúcnosti kľudne môžu prechádzať medzi nami. A možno aj mimozemšťania. Len o tom nevieme. Skôr bolo pre mňa neuveriteľné, že by som práve ja niekoho takého stretla. Vždy, keď sa nablízku deje niečo zaujímavé, ja tam práve nie som. Aj zatmenie slnka som zmeškala, lebo som si zle pozrela dátum. Ach áno, dátum. Povedala som ten skutočný, aj s rokom a storočím, pre istotu. Uľahčene si pritom vydýchol. A potom, aby som opäť niečo nezmeškala, rozhodla som sa zariskovať aj za tú cenu, že zo seba spravím blázna.

"Vy ste z budúcnosti, však?" opýtala som sa.

"Ako ste na to prišli?" Zdalo sa mi to, alebo naozaj vyzeral trochu zarazene? Každopádne to nevyzeralo, že by ma považoval za blázna. Zatiaľ.

"Náhodou čítam sci-fi," obhajovala som svoju príčetnosť. "Pozerám aj seriály, ale skôr tie staršie. Star Trek, Babylon V, Hviezdna brána... K Battlestar Galactica mám aj tú najstaršiu sériu, kde je ešte Starbuck muž..." Zarazila som sa, lebo som si uvedomila, že ak by náhodou bol naozaj z budúcnosti, mená súčasných seriálov mu nebudú nič hovoriť.

"Pozrite," skúsila som to od začiatku, "ak sa niekto pýta na to, aký je rok, tak musí byť cestovateľ v čase. Pravdepodobne z budúcnosti. To je základné pravidlo sci-fi."

"Aha," prikývol, akoby si ten fakt starostlivo ukladal do pamäti pre ďalšie použitie.

"Takže ste!" skonštatovala som víťazoslávne, hoci niekde v racionálnej časti mysle som sa nemohla zbaviť neodbytného pocitu, že je to nejaký žartík mojich priateľov alebo že ma spoza rohu natáča skrytá kamera. Obzrela som sa. Žiadna kamera tam nebola, ale to je predsa dôvod, prečo sa jej hovorí skrytá.

"Možno... by ste mi mohli pomôcť..." povedal muž z budúcnosti ("I want to believe", ako by povedal Mulder) váhavo.

"Iste," súhlasila som, možno až príliš ochotne. "V čom je problém?"

"Poďme niekam, kde sa môžeme porozprávať. Nechcem vyvolávať paniku. "

Vyvolávať paniku? To ma dostalo. Niečo v budúcnosti sa asi celkom po...kazilo. A iba v tomto čase sa to dá vyriešiť... a ja budem pri tom! A on tiež. Ja o on. Spolu.

"Dobre. Poďme ku mne domov. Sú to iba tri zastávky." Nevodiť si do bytu cudzích chlapov? Ale no tak, na cestovateľov v čase sa to určite nevzťahuje.

Chvíľu váhal, ale potom prikývol. Na prichádzajúci autobus sa však díval dosť nedôverčivo, ako na niečo, čo sa môže každú chvíľu rozpadnúť. Cvakla som dva lístky.

---

Zatiaľ, čo si prezeral moju zbierku modelov vesmírnych lodí z najznámejších seriálov (rada by som mala aj tie z menej známych, ale nikto ich nevyrábal), uvarila som čaj. Zelený s limetkou - akosi sa mi najviac hodil k rečiam o apokalypse. A k jeho očiam.

"Takže..." začal hovoriť, zatiaľ čo usrkával z čaju, "k zemi sa práve blíži asteroid veľkosti Pluta. Tým *práve* myslím rok 3215, odkiaľ som prišiel," - dodal, keď videl môj šokovaný výraz.

"Aha," povedala som. Po prvotnom šoku to znelo možno trochu sklamane - dúfala som v nejaký menej otrepaný scenár, ako napríklad nálož temnej hmoty vystrelená z cylonského dela alebo smrteľný vírus prinesený meteoritom z okrajových častí slnečnej sústavy alebo... čo ja viem... niečo iné. Tak teda to bol obyčajný nudný asteroid. Budiž. "Ako ho chcete odvrátiť? Atómovou hlavicou?"

Pozrel sa na mňa ako na škôlkara. "Iste, že nie. To by nefungovalo. Najlepší spôsob je zobrať ho do gravitačného vleku za loďou triedy S."

"Aha." To už začínalo znieť zaujímavo.

"Problém je v tom, že nemáme gravitačný vlek."

Takmer som vyprskla svoj zelený čaj s limetkou. "Prosím?" Tridsiate tretie storočie a oni ešte nemajú gravitačný vlek?!

"Tak pozrite..." urobil pauzu, akoby nevedel, ako ma má osloviť.

"Helena."

"Pozrite, Helena. Gravitačný vlek je veľmi citlivá technológia. Potrebuje prísun energie uvoľňovanej v presnom vzorci. Tento vzorec zodpovedá horeniu jedinej substancie. A tú substanciu bohužiaľ už nemáme k dispozícii."

"Čo je to?"

"Uhlie."

"Čože???" Určite som zle počula.

"Uhlie."

Tak som počula dobre. Obyčajné, hlúpe uhlie. "Tak... to ste v dobrom čase. Uhlia máme dosť. Zatiaľ."

Zdalo sa, že mu odľahlo.

---

A tak som mužovi z budúcnosti kúpila presne 12,8 kg uhlia. Vraj je to precízne vyrátané množstvo, ktoré môže do stroja času zobrať na jedenkrát. Vlastne som musela kúpiť dvadsaťkilové vrece, lebo kto vám už dnes predá 12,8 kg uhlia?

"Bude to stačiť na spustenie gravitačného vleku?" opýtala som sa nedôverčivo, keď som to na trinásťkrát vážila na kuchynských váhach. Predsa len, asteroid veľkosti Pluta?

Znova sa na mňa pozrel ako na škôlkara. "Iste, že nie. Iba na spustenie reakcie v zmnožovači matérie. Ten už vytvorí všetko uhlie, čo potrebujeme. "

"Aha."

Prikývol a vzal si odvážené uhlie. Dúfam, že som sa nepomýlila...

"Tak, ja už budem musieť ísť," povedal váhavo. Videla som na ňom, že by tu rád ešte chvíľu ostal. Ja by som tiež bola rada, keby tu ešte chvíľu ostal.

"Počkajte..." vyhŕkla som. "Máte predsa stroj času. Môžete ostať, ako dlho chcete a vrátiť sa v správny čas, nie?" Rýchlo som hľadala v mysli zámienku, prečo by to mal urobiť. "Hm... Môžete mi porozprávať o budúcnosti?" opýtala som sa, hoci v skutočnosti by som sa najradšej opýtala: "Môžete ma vziať so sebou?"

"Kiež by to tak bolo... Helena," vzdychol a v jeho očiach (ach, tie oči!) som zbadala clivý záblesk. Neviem, na ktorú otázku mi odpovedal. Čo ak vie čítať myšlienky? "Ani neviete ako rád by som to urobil. Ale cestovanie v čase funguje trochu inak, ako si predstavujete. Je to skôr pasívny, ako aktívny proces. Ak nebudem v správny čas na správnom mieste, keď sa roviny časopriestorového kontinua k sebe priblížia, ostanem tu už navždy a asteroid v budúcnosti narazí do Zeme." Hlas sa mu zachvel. "Zbohom, Helena."

"Zbohom..." odvetila som ticho, s pocitom akejsi zvláštnej straty. S nikým som si predtým tak dobre nerozumela. Ani by ma nemusel vziať so sebou. Stačilo by mi, ak by tu ostal. Lenže osud ľudstva bol v stávke. Láska sa musí obetovať.

Dívala som sa z okna, keď odchádzal. S 12,8 kg uhlia na chrbte vyzeral ako Mikuláš, čo mieri k neposlušným deťom.

---

Na druhý deň ráno ma zobudil zvonček. Bola ešte tma. Polo spiačky som sa došuchtala k dverám a otvorila ich, žmúriac v prudkom svetle na chodbe. V tej chvíli som sa okamžite prebudila. Bol to on. Vrece uhlia ešte stále zvieral v rukách a jeho tvár bola strhaná.

"Helena," oslovil ma zachrípnutým hlasom. "Ja... nedokázal som to. Nedokázal som odísť. Nemohol som... Tam, odkiaľ som prišiel, ľudia spolu komunikujú iba virtuálne. Nikdy predtým som nestretol niekoho, ako ste vy. Nikdy predtým som nepocítil to, čo k vám. Nech ten asteroid o tisíc rokov padne. My máme pred sebou celý život. Helena, strávite ho so mnou?"

Stála som tam ako obarená a snažila sa upraviť si nočnú košeľu. Iba pomaly mi dochádzalo, čo sa práve stalo. Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Nádych... Výdych. Nádych... Výdych. To je ono. Žiadna panika. Pozrime sa na fakty. Muž z budúcnosti sa do mňa zamiloval. Muž z budúcnosti ma práve požiadal o ruku. Srdce mi divoko búšilo. A niekde v budúcnosti kvôli mne práve vymrelo ľudstvo.

Ešte raz som sa zhlboka nadýchla a pozrela sa naňho, s rukami špinavými od uhlia.

"Nie," povedala som.

Prekvapene zažmurkal. "Nie? Ako... ako to myslíte, nie? Ja som kvôli vám obetoval celé ľudstvo!"

"Práve preto nie," odvetila som s rastúcou istotou, hoci mi to trhalo srdce. "Nemôžem milovať niekoho, kto kvôli žene spôsobil zánik planéty. Ani ak je to kvôli mne. Naozaj nemôžem. Je mi to ľúto."

Áno, bol snáď jediný, kto mi rozumel. Áno, niečo som k nemu cítila. Áno, cítila som sa ako idiot. Ale keď ja si v sci-fi potrpím na zásadových kladných hrdinov.

Pomaly prikývol, potom sa otočil a zdrvene odišiel.

---

O pár mesiacov som ho videla znova. Bolo to v kníhkupectve. Od prekvapenia som opäť skoro rozsypala nákup.

"Áno, ja viem, že to znie neuveriteľne..." hovoril práve jednej slečne v oddelení fantasy, "ale ten portál skutočne existuje. Bez horčičných semien sa temnému mágovi neubránime..."

Viac som nepočúvala a nenápadne som sa vytratila.

Sú len dve možnosti. Za a): bol skutočne z budúcnosti a všetko to bola pravda... a teraz sa, chudák, snaží zopakovať ten scenár, kvôli ktorému tu uviazol, a dúfa, že nájde spriaznenú dušu, čo pochopí jeho rozhodnutie. Alebo za b): celé si to vymyslel iba kvôli mne. Možno ma už dlhšie obdivoval a nenašiel odvahu sa mi prihovoriť, kým nevymyslel ultimátny „pick-up line“ na fanúšičku sci-fi... Ak to bolo tak, trochu som ľutovala, že som ho odmietla. Žiaden muž ešte nevymyslel taký fantastický príbeh iba pre mňa. Naozaj som hlúpa, že som mu povedala nie. To si radšej budem myslieť, že bol skutočne z budúcnosti a uviazol tu.

To si radšej budem myslieť, že som žena, kvôli ktorej vymrie ľudstvo.