Martin Pollák - Piesok (2019)

Piesok je neobyčajne nudný.

Na prvý pohľad nevidieť, že je masou jedinečných drobných kamienkov. Pestrá, a predsa fádna mozaika, kam len oko dohliadne.

Je potomkom čiernej zeminy, v ktorej sa tu pred dávnymi časmi pestovali plodiny pre zástupy. Je rozomletou spomienkou na stromy a kry, čo voňali dažďom, na zvieratá, ktoré sme zapriahali do povozov a ktoré sme nedočkavo lovili. Všetky farby života v tom piesku vyhasli.

Vidím, že teraz mu patrí celá krajina. Celkom zakryl naše obydlia a chrámy, priľahol a udusil naše cesty a korytá riek, ktoré tvorili pulzujúcu dopravnú sieť. Je to pre mňa náhly šok. V jednej chvíli som stál medzi svojimi bratmi. Majestátna socha Vždyprítomného hľadela priamo do mojej tváre a slnko farbilo jeho holú lebku do červena. Moji bratia odriekali slová rituálu a mňa tie slová upokojovali. A vzápätí kráčam po piesočnej dune a kdeže je hlava božstva? Sama sa rozpadla na skaly a zo skál sa stal piesok, ktorý práve krúži v horúcom vetre a obrusuje mi tvár.

Keď privriem viečka, namiesto piesočnej ríše mám na nich ešte premietnuté hmýriace sa trhovisko. Farebné vozy obchodníkov s látkami a káry naložené voňavým pečivom a ovocím. Vidím polkruhový chrám Slnka – tamto stál – a jeho stĺpy vrhajú tieňové lúče.

Musím striasť zo seba ten zvláštny strach a prekvapenie. Som zasvätencom Času a na takúto misiu ma chystali od chvíle, keď som dovŕšil desať rokov. Nesmiem dať najavo prekvapenie z toho, čo mi predvedie táto doba. Ako je vyryté v kameni Pravdy: „Ži vo chvíli, ktorú ti Čas pridelil.” Treba sa sústrediť na úlohu, ktorú tu mám.

A tamto, na mieste, kde v mojej dobe umelé jazierko poskytovalo úľavu a čistotu zástupom, sú teraz postavené podivné chatrče. Ich steny sa pohybujú vo vánku, sú teda z akejsi látky. Tam budú tí zvedavci, ľudia budúcnosti. Kopáči. Kvôli nim som putoval vekmi. Kiež by sa ich telesné otvory uzavreli naveky!

-----

Trevor zodvihol zrak. Zazdalo sa mu, že na vysokej dune zachytil akýsi pohyb. A naozaj! V rozochvenom vzduchu na horizonte sa vlnila chudá silueta človeka. Kráčal pevne Trevorovým smerom.

V ruke zvieral palicu, ktorú pri chôdzi zabodával do piesku. To bol zároveň jediný predmet na zozname rekvizít, ktorý by dokázal slušne vychovaný archeológ použiť pri opise tej postavy. Povedal by: - Prichádzal ku mne mladík a mal v ruke palicu. - Viac by nedodal. Archeológovia sú dobrí v popise predmetov. Oblečenia a tak.

Nahý muž uprene hľadel na Trevora. Ani on nikam neuhýbal pohľadom, a pozoroval tvár prichádzajúceho. Bol odhodlaný nepresunúť zrak k iným častiam tela. Nie k vystupujúcim rebrám a prepadnutému hrudníku. A obzvlášť nie k tej, čo pri chôdzi veselo tlieskala o cudzincove stehná.

- Matt? - zachripel Trevor bokom, smerom k stanu.

Cudzí mladík pridal do kroku a dvíhal ruku v geste, ktoré pôsobilo priateľsky. Čosi hovoril. Matt Ramsey vystrčil hlavu zo stanu vo chvíli, keď muž zastal dva metre pred Trevorom a začal predvádzať tú vec so svojou panvou. Nikto nemohol Mattovi zazlievať, že akékoľvek slovo, ktoré plánoval vypustiť z úst, odplávalo nehlučne v horúcom vzduchu.

----

Na môj pozdrav nijako nezareagovali! Iba nemo civeli do mojich očí a najúctivejšiemu točeniu pohlavím nevenovali ani len pohľad. Ak by nebolo druhého muža, ktorého hlava sa vynorila zo steny príbytku, ten s porastom na tvári by bol vlastníkom najhlúpejšieho výrazu v dejinách sveta. Pochopil som, že mi na moje zamávanie neodpovedia. Telá mali pokryté látkou a ukrývali tak svoju podstatu. Musel som chytro porozumieť ich spôsobom a reči. Inak som nemohol splniť to, prečo som prišiel. Preto som nehybne a v pokore vyčkal, kým prehovoria. Nech som hodný Pochopenia.

Muž v príbytku povedal čosi, čo znelo takto:

- Trevor, objednal si si striptéra?

A v tej chvíli ma Vždyprítomný obdaril schopnosťou rozumieť ich slovám. Je to výsada oddaných mníchov. Prvýkrát ma zasiahlo poznanie inej doby celou silou. A bol som teraz a tu. Ohromujúce! Desivé! Nádherné!

Čože to povedal?

---------

- Striptér je ten chlap, ktorému nastavuješ každý večer riť!, - povedal naháč.

Matt sa drsne zarehotal a konečne vyšiel zo stanu. - To je fór? Trevor, to je tvoj študent? Nejaké blbinky?

- Čo tu chceš? A čo má, dopekla, znamenať to predstavenie?, - zakričal Trevor namiesto odpovede na mladíka.

Čosi na výzore prišelca bolo groteskné. A nebolo to iba v nahote. A ani v kávovo sfarbenej pokožke a ofine nad obočím, pristrihnutej v šikmej linke nahor. Trevor sa nedokázal zbaviť dojmu, že sa díva na postavu, ktorú videl iba deň predtým. Problém sa ukrýval v neodbytnom presvedčení, že tá postava bola zobrazená na kamennej stéle starej dvadsaťtisíc rokov. Odhadom.

- Som tu, lebo som to... miestny pastier, - povedal muž. – Viem, že hľadáte staré poklady v podzemí.

Vtipkár Matt sa obzrel po nesmiernej púšti a opýtal sa: - Aké zvieratá sa tu na okolí pasú? A hlavne, je naozaj nutné mať na ne dve palice?

Cudzinec sa zjavne rozhodol Matta ignorovať a upieral zrak na Trevora.

- Poklady? Poznáš miestne poklady?, - opýtal sa Trevor.

Dúfal, že jeho hlas znie pokojne a premýšľal o tom, čo by najlepšie poslúžilo ako bedrová rúška. Chápal dve veci. Bez bedrovej rúšky na cudzincovi sa žiaden zmysluplný dialóg neodohrá. Bez primerane dlhej rúšky. A ani vtedy nie, ak bude mať tvár na úrovni cudzincovho lona. Úlomok sošky, ktorú doposiaľ čistil, položil opatrne na kúsok látky a postavil sa.

- Hľadáme minulosť tejto krajiny. Som Trevor Penner a toto je môj priateľ Matt Ramsey. Tu všade naokolo bolo možno voľakedy obrovské mesto. Hľadáme jeho zvyšky a veci, ktoré ukrýva piesok.

Pastier nadšene prikývol. – Som... volám sa... Husejn. Poznám vchod do podzemia. Minulý rok sa mi tam zatúlala... koza. - Mladík venoval krátky pohľad Mattovi. - Je tam kameň s obrázkami.

- Sme radi... Husejn... že nám pomôžeš, - odvetil Trevor. - Ukáž nám cestu do podzemia. Je ale istotne plné spodných škodlivých vetrov, preto ti môj priateľ nájde kúsok látky, ktorou zahalíš svoju nahotu.

Trevor s nádejou presunul zrak na Matta. Porozumel.

- Áno, - povedal Matt. - Drobný kúsok látky sa v stane nájde. Prinajhoršom máme bavlnené zavinovadlá. Metre a metre.

Mattov veľavýznamný pohľad medzi pastierove stehná Trevor odignoroval.

---

Prinútili ma zavinúť sa do látky. Bolo to nepríjemné. Nerozumeli tomu, čo to znamená, byť človekom.

- Pokolenia budúce zabúdajú na prapodstatu, - vravieval mi môj učiteľ. - A ty, H`dm, sa odoberieš za ľuďmi, čo objavujú naše mesto a ukážeš im, čo musia vidieť.

- Pôjdem stáročiami do vzdialených dní?, - pýtal som sa ho.

- Mnoho dní odtečie korytom času do dôb, v ktorých sa ocitneš. Ale rieku nezmeníš, kto stojí v jej toku, je vždy teraz. Preto nás opustíš, a zároveň ostaneš s nami a my s tebou. A ak dokážeš, aby oni poznali pravdu, zachrániš každé teraz pre všetky pokolenia.

Takto mal vo zvyku hovoriť môj učiteľ. Svojimi krásnymi kázaniami dokázal unudiť generácie mníchov na smrť. Jednu vec som ale pochopil, keď som sotva spoznal dvoch zástupcov „budúcich pokolení”.

Ich doba – táto doba – patrila ľuďom, ktorí všemožne maskovali svoju prirodzenosť. Nešlo iba o nahotu. Napríklad moji spoločníci – Matt a Trevor – sami sebe nasadzovali masku odborníkov na minulosť. Vraveli, že sú archeológmi, zbierali úlomky váz a sošiek a mysleli si, že dokážu nájsť spomienky v nich zapísané. Tenkú a vhodne tvarovanú sošku Úľavy, ktorú v mojich časoch používal každý, kto chcel urýchliť vyprázdňovanie čriev, nazýval Trevor „bohyňou štíhlosti”. Ukazoval mi ju vo svojom príbytku. Našiel ju vraj hneď v prvý deň, keď dorazili s tímom do tejto púšte.

- Nájdeš ešte veľa takých sošiek, - uistil som ho. Len ich preboha, nebozkávaj, dodal som vo svojej mysli.

Spočiatku som nedokázal pochopiť ich neustále rozpaky. Každý môj zdvorilý pokus o ľudské zblíženie ich šokoval a prekvapil. Boli krásne živí, zdraví muži plní sily, a predsa vydesení na smrť!

Mal som dar chápať ich reč a zmysel slov, tá tajomná masa hanby, ktorá sprevádzala svet ich jazyka, ale ostala pre mňa záhadou. Ich kultúra sama bola dusivým pieskom, čo pokryl svet radosti, aký som poznal.

Zaviedol som ich na miesto, ktoré bolo hrobkou Vždyprítomného. Veď tam bolo ukryté tajomstvo, ktoré museli spoznať.

------

Husejn hrdo ukazoval na škáru, napoly zasypanú a sčasti ukrytú vyschnutými kriakmi, priamo v úpätí piesočného kopca.

- Tu je to!, vravel s úsmevom. - Vchod do podzemia! Vyzerá celkom tak, ako lono matky, ktoré zrodilo človeka.

Matt niekoľkokrát naklonil hlavu na obe strany a obzeral si kamenný otvor, prižmúril oči, ale zdržal sa vtipných poznámok. Takmer.

- Ja rozhodne nevojdem do tej jaskyne v predklone pred tebou, - povedal pastierovi.

Husejn mu venoval rozpačitý úsmev.

Trevor zamyslene skúmal okolie. Ak by ich záhadný spoločník nezaviedol sem, nikdy by nepremýšľal, že práve tu nájde niečo zaujímavé. Rozumel aj Mattovým obavám a nedôvere. Ak vás človek, ktorý sa tak teší vlastnej sexualite a vzrušeniu a neustále ju vystavuje na obdiv, zavedie do jaskyne, nezohýbajte sa pre úlomky kostí. To bola archeologická poučka, ktorá vznikla len pred pár hodinami uprostred neuveriteľne trápnych súbojov. Zviedli ich niekoľko počas dňa, spoločne s Mattom, proti cudzincovi, ktorý k nim vytrvalo priskakoval vždy, keď sa mu nerozumne otočili chrbtom. A ktorú, ako si smutne uvedomoval, nebude môcť uverejniť vo svojej štúdii.

A potom tu bola úplne prirodzená skepsa. Grant na tento výskum získal iba vďaka svojej výrečnosti. Príbehy o domorodcoch, ktorí pomôžu objaviť nevýslovné poklady, by však do projektu rozhodne nevpisoval. Racionálny, prísny, dospelý vedec v ňom zápasil s malým, desaťročným chlapcom, stojacim v snoch pred vlastným kopcom Hisarlik. Obaja sa ale triasli túžbou objaviť niečo úžasné. Tá romantika detských čias, ktorá dala impulz jeho neskoršej kariére, sa vynárala spod nánosov piesku dospelosti.

Starostlivo odfotil bránu do podzemia a zdokumentoval aj okolie. A jednoducho sa v momente rozhodol potlačiť váhanie a odložiť nabok všetky predpísané postupy.

- Ideme, - povedal, zapol čelovku a dychtivo sa vnoril do škáry v zemi.

- Nesvieť mi do očí, - povedala mu kostra.

Trevor cítil, ako mu Matt vrazil zozadu do chrbta. Možno zakopol, pretože ho znepokojilo čosi na postave pred nimi. Nastalo nekonečné ticho. Dvaja muži stáli zoči-voči skvele zachovaným pozostatkom dospelého jedinca, akoby sa zúčastňovali grotesknej súťaže v nehybnosti. Žiadneho archeológa nevyvedú kostrové zvyšky z miery, ak práve nie sú zložené do uvoľnenej sediacej polohy, s nohou nedbalo prehodenou cez nohu. A ak by sa ten skeleton nevŕtal ledabolo v nose a druhou rukou si nevyklepkával veselý rytmus na koleno, tiež by to prispelo k ich celkovému uvoľneniu.

A navyše tu boli tie oči. Vznášajúce sa v čiernych dutinách očnicových, popierajúce elementárnu logiku. Viečka, pomyslel si Trevor. Rozhodne by pomohli viečka. Nevýrazné, úzke. Akékoľvek.

- Posaďte sa u mňa, chlapci. Už som vás očakával... očakávala... skrátka, vitajte! A odložte si šaty, ak smiem poprosiť.

----------------------

Keď vyšli opäť na svetlo, ledva som si stihol sadnúť do tieňa kriakov. Boli zmenení, to som pobadal hneď. Tak predovšetkým ich Vždyprítomný zbavil zbytočných šiat.

Bez slova sa posadili naproti mne. Ich tváre zdobil naradostený úsmev. Zľahka prelakovaný náterom smútku.

- Objavili ste poklad?, - opýtal som sa.

Matt sa ku mne naklonil a veselo ma potľapkal po stehne. - H`dm, my už vieme!

- Viete, aké smiešne sú vaše snahy a vaše masky?

Trevor si labužnícky ľahol na chrbát a rukami si podložil hlavu.

- Sme iba teraz, - povedal. - A potom príde piesok.