Pod hviezdnou oblohou znela téma literárnej súťaže na jedenástom ročníku festivalu SlavCon a veru priniesla so sebou veľa hviezdnych slov a vesmírnych veršov. Nielen kvalitou, ale aj kvantitou ste nás vy, milí súťažiaci, veľmi milo prekvapili. Súťaž je už dávno uzavretá a ceny rozdané, prišiel čas na menšiu rekapituláciu.
Do súťaže sme prijímali príspevky prozaického a poetického charakteru, napísané v slovenskom, českom a anglickom jazyku, pričom počet použitých znakov nesmel presiahnuť 25 000. Do stanoveného termínu nám na našu emailovú adresu prišlo neuveriteľných 131 príspevkov od 79 autorov. 62 príspevkov sme mali v kategórii próza a 69 v kategórii poézia. V oboch kategóriach vyberala porota tri najlepšie diela a výsledky sú nasledovné:
Kategória próza:
Kategória poézia
-
miesto: Roman Martinský - Mea Culpa
-
miesto: Emília Filipová - Tiché búrky
Víťazom srdečne blahoželáme a dúfame, že rovnakú priazeň našej súťaži prejavíte aj v jej ďalších ročníkoch.
Nasleduje text víťazných diel:
Odpadkový festival - Richard R Senček
Mladícka nespútanosť a nerozvážnosť. Nádherné Slnko si chcel vidieť a nedbal si rád svojho otca. Krása ťa zabila, krídla sa rozpadli a more schvátilo. Ikaros, Ikaros chcel si sa dotknúť hviezd a vychutnať si nebeskú blaženosť, namiesto toho si našiel pozemskú smrť! Len si leť, duša bez mena.
„Drahá, už to začína,“ s nevôľou upozornil Karol svoju manželku. Vedel, že ona chcela oslavy pozerať. On už menej. Na športovom kanáli bol prenos z medzikontinentálnej pozemskej futbalovej ligy, ale holografický projektor bol len jeden. „No čo už,“ povzdychol si Karol, „však ligu si môžem pozrieť aj neskôr zo záznamu, i keď to nie je to pravé orechové“. Celoplanetárny ekofest predsa nebýva každý rok.
Karol pridal hlasitosť a zväčšil priestorový obraz tak, aby aj manželka z druhej strany pohodlne videla dej. Ekofest je bombastická oslava prírody a konečného riešenia ekologického problému s odpadkami. Veď preto ho ľudia nazývajú aj odpadkovým festivalom. Karolova manželka Zuzana dobehla v poslednej chvíli. Program začínal, ovzduším sa niesla známa kvílivá znelka. Šou uvádzal moderátor Jimmi Alexis z Austrálie. Ako to býva zvykom, v úvode stručne priblíži dejiny a ideu celého festivalu a tak sa aj my, vážení čitatelia, započúvajme do jeho slov:
„Vážené dámy, vážení priatelia, milí diváci! Vítam vás pri prenose z ekologickej sústreďovacej základni v Kazachstane. Už po štrnásty krát sme svedkami tohto veľkolepého podujatia, vďaka ktorému môžeme našu planétu mať čistú a zdravú.
Už naši predkovia v 20. storočí si začali uvedomovať veľké riziká znečisťovania našej planéty. Odpadu bolo stále viac a viac. Hromadil sa v moriach, na súši i v polárnych oblastiach. Mnohé projekty, ako druhotné využívanie surovín, recyklácia, spaľovanie, či difúzne regenerovanie neprinieslo žiadaný efekt. Možno už v tejto dobe vznikla myšlienka likvidovať odpad v Slnku, ale technické možnosti tej doby robili z tohto riešenia iba hypotetickú možnosť, ekologickú utópiu. Priznajme si to, že ani dnes by takáto možnosť nebola reálna, keby nevznikol projekt dvoch výnimočných vedcov, Ramsena Frederksona a Kosťu Bervardora. Boli to títo dvaja géniovia, ktorí vypracovali projekt likvidácie nevyužiteľného odpadu pomocou malej planétky Icarus 1566.
Hoci naše prospektorské posádky už pred desiatkami rokov opustili našu slnečnú sústavu a na každej z planét máme stabilnú prospektorskú základňu, k trvalému osídleniu máme ešte ďaleko. Hlavným problémom sú enormne vysoké náklady medziplanetárnej dopravy. A práve tento problém fenomenálni vedci Frederkson a Bervardor vyriešili tak, že na prepravu odpadu využili prírodu, vlastne samotný vesmír.
Malá planétka Icarus 1566 má priam ideálnu elipsovitú dráhu letu, počas ktorej sa priblíži k Slnku tak blízko, že všetok odpad zničí vysoká teplota a zároveň pretína obežnicu Zeme tak, že doprava odpadu je aj v týchto podmienkach ekonomicky veľmi výhodná. Čakali sme dlho, pokiaľ opäť nastanú vhodné podmienky a Icarus 1566 sa k Zemi priblíži dostatočne blízko, ale ten čas je tu!
Vážení priatelia Zeme, už zajtra vzlietne tisíce veľkokapacitných nákladných lodí a celé dva týždne budú odvážať odpadky na Icarus 1566, ktorý ich zničí v Slnku. Len tu v Kazachstane je k štartu pripravených 370 lodí a ďalšie vzlietnu zo všetkých 27-mych sústreďovacích základní po celej planéte. Už zajtra bude naša planéta čistejšia a bezpečnejšia! Už zajtra sa opäť splnia sny mnohých ekologických hnutí. Už zajtra priatelia, ale dnes ideme oslavovať!
Á... už počujem slávnostné fanfáry a tak odovzdávam slovo na nádvorie základne, kde je pripravený úvodný otvárací ceremoniál, hneď po ňom sa vám prihlásim zo zákulisia. Zatiaľ, priatelia Zeme!“
Jimmi Alexis bol po tomto monológu vyčerpaný, ale musel sa rýchlo presunúť do základne. Úvodný ceremoniál trval asi hodinu a potom už mal ísť so svojim ďalším vstupom. Jimmiho asistentka Alena mu podala fľašku s minerálnou vodou. Ako hltavo pil, oznámila mu, že pri jednej lodi sa vyskytol problém s nakladaním odpadu, že by to bolo možno dobré spomenúť. Jimmi bol novinár telom aj dušou, takúto možnosť ako spestriť oslavy, určite nemohol vynechať. Poslal ju, aby zistila o čo ide.
Alena bola veľmi pekná, až reprezentatívna dáma, ktorá svojim šarmom Jimmimu otvorila nejedny dvere. On si jej prednosti veľmi vážil. Určite bolo medzi nimi omnoho silnejšie puto než len profesionálne priateľstvo. Bol to hlboký a vzájomný vzťah, ktorý spájala práca, súkromie aj spoločné záujmy. V tejto dynamickej dobe a medzi celebritami naozaj len veľmi ojedinelý jav.
Interiér základne nebol nijako príťažlivý a pekná dáma tu kričala široko-ďaleko. Každý vedel, že sem, do špinavého zákulisia, nepatrí. Samozrejme, že jej pôvab nenechal robotníkov chladnými a na jej postave spočinuli asi všetky mužské oči podzemia. Na druhej strane, Alena sa pohybovala podzemím bezpečne a rýchlo, ako keby tu už dlhé roky pracovala. Rýchlo vyhľadala kapitána lode Jána Černého. Jeho meno už poznala. Stál vedľa mostíka do veliteľskej kabíny a bolo vidieť, že je nahnevaný.
„Dobrý deň pán Černý!“ s flirtujúcim úsmevom začala rozhovor Alena.
„Pekný aj vám slečna, ak sa tak dá povedať,“ odpovedal kapitán.
„Vari sa vám nedarí?“ využila kapitánovu odpoveď hoci už vedela, že kapitán má starosti.
„Fušeri sú to! Nevedia ani dať pozor na náklad.“
„Čo sa presne stalo?“ vyzvedala Alena. „Viete, ja som zo štábu a radi by sme to odvysielali, boli by ste ochotný povedať o týchto problémoch aj na kameru?“
„Ale samozrejme, nech len všetci vedia, akí sú tu darebáci! Ale budem musieť ísť za servisákmi, takže až potom slečna.“
„Dobre, to nám vyhovuje. Povedzte mi aspoň v stručnosti, čo sa vlastne stalo?“
„Slečna, vidíte tú loď?“ kapitán ležérne hodil rukou za seba. Alena prikývla.
„Táto loď odvezie päť miliónov ton odpadu naraz. Viete koľko to je?“
„Asi veľa,“ opatrne odpovedala Alena.
„Áno, veľmi veľa! Možno ročná produkcia niektorej z menších krajín. Lenže, aby sa to sem všetko spratalo, balí sa odpad do špeciálnych plastových obalov. Tie musia mať aj čo najvyššiu hustotu, aby sa odpad udržal na povrchu Icarusa, inak by mohol byť strhnutý do priestoru a to predsa nechceme. Obaly však nie sú pevné, ako by sa zdalo, ale elastické. Občas sa však stane, že odpad zreaguje a kontajner takpovediac naduje. Taký kontajner na loď jednoducho nemôže. Jednak preto, čo som už hovoril, aby ich z planétky nestrhlo, ale hlavne preto, aby sa sem zmestil všetok náklad. Priestor v lodi je presne vypočítaný, väčší kontajner tam nesmie. Oni ho proste neodvetrali, jednoducho sa na to vykašľali!“ ukončil vysvetľovanie kapitán Černý.
„A čo budete teraz robiť?“
„Už to mechanici vykladajú. Tie nafúknuté sa dajú bokom a naložia sa tam správne. Pôjdu v ďalšej várke, vrátime sa asi za šesť dní a mali by sme sa otočiť trikrát. Dovtedy musia kontajnery odvetrať. Len dúfam, že to stihnú, aby som zajtra mohol odletieť. Päť miliónov ton! Vysypať im to na hlavy!“ hromžil kapitán. „Prepáčte už musím ísť, ale prídem, ako som povedal.“
Kapitán odišiel do servisnej kancelárie. Hlavným vedúcim obslužnej divízie bol Miroslav Verún.
„Nazdar šéfe.“ pozdravil sa kapitán.
„Počúvaj ma Jano!“ osopil sa na kapitána vedúci. „To nie je možné! Nakladám 370 lodí, ale problémy máš zase ty! Ako je to možné?“
Ten len mykol plecom a smutným hlasom povedal: „Čo ja viem? Asi som sa nenarodil pod šťastnou hviezdou.“
„Asi nie! Do kelu. Tebe sa vždy niečo pokazí a vždy tesne pred štartom!“
„Hovoríš to, ako keby som snáď ja tie kontajnery nafúkol!“ hneval sa Ján. „Radšej mi povedz, ako to vyzerá.“
„Neboj sa, našťastie tie zdutliaky sme už našli. Nemuseli sme vykladať celú loď a do rána ju budeš mať pripravenú. Potom, keď skončí tento cirkus, pôjdeme to niekde spláchnuť. Dobre?“ povzbudzoval Miroslav svojho kamaráta.
„Dobre, dobre. Pôjdem teraz do kantíny niečo zjesť. Trochu si ma upokojil. Už som mal vážne obavy, že zajtra nepoletím. Ešte mám dohovorené stretnutie s tými novinármi, ale potom si pôjdem ľahnúť, aj tak tu nemám čo robiť.“
„Čože? Budeš hviezda v šou?“ vyzvedal Miroslav.
„Áno, tak to vyzerá. Nahraj si to,“ žartoval Ján.
„No jasné! Nestačí mi, že ťa tu denne stretávam, ešte aj doma ťa mám mať v celej 3d kráse? To veru nie!“ zakontroval Miroslav.
„Bojíš sa, že by som sa zapáčil tvojej žene?“ nedal sa Ján.
„Iste. Ty by sa už nezapáčil ani tým zdutým kontajnerom. Už radšej choď, mám dosť práce aj bez tvojich rečí. Potom to zapijeme.“ posielal Miroslav Jána preč. Ten len kývol a odišiel. Chápal, že teraz v kancelárii iba zavadzia.
Miroslav riadil nakladanie od rána. Už sa nevedel dočkať, kedy ho príde vystriedať vedúci nočnej zmeny. Aj jeho chlapi mali toho dosť. Pre celý svet je to veľká oslava, ale pre nich je to neskutočná drina. Dva týždne pekla. Ešteže Icarus sa k Zemi nepriblíži dostatočne blízko každý rok.
„Konečne!“ povzdychol si Miroslav, keď sa v šatni prezliekal do civilného odevu. „Takýto deň som asi ešte nezažil,“ hundral si viac-menej pre seba. Nastúpil na miestny rýchlovlak, aby sa dostal na hlavnú stanicu do Astany. Býval neďaleko Moskvy, takže doma bol za necelé dve hodiny. Jeho manželka Helena ho čakala s pripravenou večerou. Vedela, že manžel príde unavený, ale na druhý deň mal voľno. V tejto práci to bolo tak, že po náročnej zmene mali zamestnanci vždy deň voľna, aby si oddýchli. Minimalizovalo sa tak množstvo ľudských chýb. Odvoz odpadkov bolo nárazové a veľmi náročné podujatie. Len na základni v Kazachstane v tomto čase pracovalo 52-tisíc ľudí. Počas normálnej prevádzky tam nebola ani desatina zamestnancov. Bol to nápor hlavne na psychiku.
Miroslav manželke zreferoval všetky udalosti dňa, aj o Jánovom probléme jej povedal dosť podrobne. Po spoločnej večeri išli spať. Helena na druhý deň pripravila výlet do Moskvy. Miroslav veľmi nebol na výlety, ale na zajtrajšok sa celkom tešil. Posledné, na čo by sa chcel pozerať, boli odlety kozmických nákladných lodí z odpadkami. Videl ich už toľkokrát. Navyše veľmi dobre vedel, že väčšina ľudí bude sledovať práve toto divadlo a tak bude v meste pokoj.
Druhý deň bol príjemne slnečný a teplý, ako stvorený na prechádzku. Helena a Miroslav sa túlali poloprázdnou Moskvou. Len tak, skoro bezcieľne. Po asi hodinovej túlačke si sadli na kávu. Dali si dve presá s mliekom robené tradičným spôsobom. Čašníčka doniesla kávy. Mala krásne, dlhé vlnivé vlasy, ktoré Helene pripomenuli jej kamarátku zo školy. Pracovala v múzeu v Krakove. Navrhla manželovi, či by ju nešli pozrieť. Času mali dosť, rýchlovlaky chodili pravidelne a do Krakova z Moskvy to bolo niečo málo cez 25 minút.
Priateľka sa volala Margaréta a bola veľmi prekvapená, keď videla Helenu vo dverách múzea. Prekvapená bola aj preto, že v takýto deň sem chodia návštevníci len výnimočne. Aj ona mala v kancelárii pustený holograf a sledovala slávnosti. Keď zbadala Helenu, veľmi sa zaradovala. Vedela, že jej manžel pracuje na základni. Toho však slávnosti veľmi nezaujímali. Keď však videl, ako sa nákladné lode vznášajú, predsa len sa opýtal:
„Margaréta a už vzlietli všetky lode?“
„Áno, už sú všetky vzletové dráhy prázdne,“ odpovedala.
„A koľko ich vzlietlo?“
„Počkajte prosím, hneď pozriem do informátora. O-o-o 370.“
„Tak dobre, všetko je v poriadku,“ upokojil sa Miroslav.
„Vari sa niečo stalo?“ vyzvedala.
„Ale, taká drobnosť, včera zle naložili nejaké kontajnery.“
„Viem, viem,“ skočila Miroslavovi do reči Margaréta: „Včera večer to dávali v prenose.“
„Áno, presne to, ale keďže odletel, tak je všetko v poriadku.“ Karol vysvetlil čo sa presne stalo. Margaréta načúvala s veľkým záujmom. Potom im ona ukázala celé múzeum. Strávili spolu príjemné dve hodiny. Keď Helena s Miroslavom odišli, ostalo múzeum prázdne a tak sa pohodlne usadila do kresla a ďalej pozerala ekofest šou.
Veľmi ju potešilo, že až do záverečnej už nemala žiadnych návštevníkov a že si mohla pozrieť túto nevídanú šou v práci. V normálnom dni by na to nebolo ani pomyslenie. Bývala priamo v Krakove, ale dnes sa domov naozaj ponáhľala. Týmto predstavením bola ako posadnutá a večer mali dokonca ukazovať, ako sa spoja všetky nákladné lode zo všetkých sústreďovacích základní a vytvoria tak niekoľko tisícčlennú flotilu. Bude to divadlo, aké ešte na pozemskom nebi nebolo vidieť. Teda ani tentokrát ho zo Zeme nebude vidieť, ale kamery vo vesmíre sú už pripravené. Bol to úspech ľudstva na jednej strane a výzva na druhej. Pokiaľ „odpadková“ flotila bola gigantická, tak osobné lode, ak nepočítame špeciálne vedecko-výskumné, prakticky neexistovali. Nebolo kam cestovať, ani čím.
Ctibor si prisadol k mame hneď ako sa vrátila z múzea. Nič iné, ako prenos ju dnes nezaujímalo, ale synovi to neprekážalo, lebo aj on bol plný očakávania. Konečne po dlhom čase našli s mamou spoločný záujem. Sledovanie hologramu ich úplne pohltilo. Margaréta sledovala baletné kreácie jednotlivých letiek, kým Ctibor zas rozoberal jednotlivé typy lodí a ich parametre. Šou skončila sformovaním kompletnej letky a pohľadom na v pozadí sa mihajúcu planétku Icarus 1566. Ctibor len poznamenal:
„Vieš, tentoraz preletí skutočne blízko. Ušetríme množstvo paliva.“
Margarétu to veľmi nezaujímalo. „Dobre, dobre, poďme spať, zajtra začnú zhadzovať smeti, budeme pozerať.“
Ctibor vedel veľmi presne čo hovorí. Už od detstva sa zaujímal o astronómiu a na strednej polytechnickej škole v Hanoveri, kam dochádza každý deň, sa spoznal s učiteľom Rámelom, ktorý tam vedie malý astronomický krúžok. Na zajtrajšom stretnutí budú určite rozoberať dnešné udalosti a prepočítavať trajektórie jednotlivých letov. Keby sa im podarilo vypočítať jednoduchšiu a ekonomickejšiu verziu formácie. To by bolo!
Nemýlil sa. Rámel už od rána odchytával členov svojho krúžku a dohodol si spoločné stretnutie hneď po vyučovaní o druhej. Stretnutie nemalo trvať dlho, len si rozdelia úlohy, lebo o šiestej malo začať prvé ukladanie kontajnerov na Icarus a to si chcel vychutnať aj Rámel vo svojom astronomickom laboratóriu v Nairobi a tam mu cesta z Hanoveru trvala skoro hodinu.
Vo východnej Afrike boli v tomto čase veľmi horúce dni. Rámel tu mal zriadené vlastné laboratórium, ale dnes ho výpočtová technika nezaujímala. Hneď ako prišiel stlmil úroveň osvitu skiel, lebo prirodzené svetlo bolo stále veľmi ostré. Zapol si svoj hologram a uvelebil sa na svojej pohovke, skôr ležovisku, ako svojho štvornohého priateľa často nazýval. Letmo pozrel na časomer na holograme, lebo po ôsmej čakal návštevu.
Rámel si vedel vychutnať pohodlie. Vo svojom laboratóriu mal zariadené všetko tak, aby musel vykonávať čo najmenej pohybu a mohol sa venovať len a len svojim záujmom. Vo svete bol podobný životný štýl odmietaný. Väčšina ľudí sa snažila žiť aktívne a zdravo. Spoločné behy zelenými alejami v mestách boli každodenným rituálom. Samozrejme, neboli to len behy. Športy boli vo všeobecnosti veľmi obľúbené. Záujem o kolektívne športovanie narástol najmä potom čo sa podarilo odstrániť všetky spaľovacie motory z dopravy, ale aj priemyslu všeobecne. Keď o niekoľko rokov prešli aj posledné priemyselné odvetvia na využívanie ekologicky čistých zdrojov energií, ovzdušie sa aj v tých najznečistenejších aglomeráciách dalo pomerne rýchlo dokopy. Mestá začali prekypovať zeleňou a život v nich výrazne stúpol na kvalite. Zdravé životné prostredie sa priblížilo do všetkých domovov a ľudia na to, samozrejme, reagovali pozitívne.
V súkromnom Rámelovom laboratóriu však bolo všetko inak. Minimum pohybu a len vesmír. Všetko bolo podriadené týmto dvom axiómam. Domáci robot automaticky pripravil obľúbený pomarančový nápoj a šou sa mohla začať.
Ekofest, to nebolo len bombastické sledovanie odvážania odpadkov, ale aj množstvo sprievodných podujatí. Od hudobných koncertov až po vedecké diskusie. Každý si našiel to svoje. Bola to oslava planéty Zem, oslava toho, že ľudstvo sa naučilo žiť v súlade s prírodou. Festival bol vzácny. Konal sa len vtedy, keď sa Icarus 1566 priblížil k Zemi dostatočne blízko a to sa nestávalo pri každom prelete. Olympiády bývajú omnoho častejšie.
Rámel sa už nevedel dočkať kedy začne hlavný prenos. Netrpezlivo hltal každú sekundu. Zdalo sa mu, že dnes sa vlečú, akoby mu chceli robiť napriek. Eko šou videl len raz v živote, ešte ako chlapec a vďaka nej sa začal zaujímať o astronómiu a vesmír. To si nemohol nechať ujsť. Čas si krátil sledovaním bežných spravodajských kanálov.
Nakoniec prišla správna minúta a po nej aj sekunda. Dnes bude celý prenos z vesmíru. Lode sa medzičasom priblížili k Icarusu 1566 dostatočne blízko a preskupili letovú formáciu. Teraz boli zoradené po desiatich za sebou v nekonečnom rade. Manéver vykladania odpadkov bol pomerne náročný i keď trval len asi dve minúty. Lode nalietavali tesne nad povrch planétky a tam špeciálnym zariadením zhadzovali jednotlivé kontajnery. Kde jedna loď prestala, začala druhá. Súvislým kontajnerovým kobercom milú planétku obaľovali. Všetko sa to vykonávalo len niekoľko metrov nad povrchom, aby sa kontajnery udržali na povrchu. Priľnavosti napomáhala aj špeciálna tekutina, ktorá mala dve funkcie, v tejto prvej fáze slúžila jednoducho povedané ako lepidlo.
Pokiaľ Rámel sledoval technické detaily a dychtivo hltal všetky informácie, jeho domáci robot ho upozornil na prichádzajúcu návštevu.
„To už je toľko?“ prekvapene zvolal. Robot uviedol návštevu do izby. Rámel ani nevstal z pohovky: „Vitaj Artúr! Sem si lofni, už začali obaľovať. Chceš niečo na pitie?“
„Nazdar a čo máš?“ pýtal sa Artúr počas sadania si na vedľajšiu pohovku.
„Pozri sa do robota,“ odpovedal Rámel nespúšťajúc oči z hologramu. Artúr ani príliš nerozmýšľal. Spať sa ešte nechystal a tak si dal silnú zalievanú kávu. Robot vykúzlil horúci nápoj za niekoľko okamihov. Artúr si zobral šálku a uvelebil sa oproti Rámelovi.
„Tak kde sme?“ Spýtal sa Artúr.
„Už sa vo veľkom obaľuje. Na podprograme A je diskusia o špecifikách a záznam z úvodu je myslím na D-éčku.“ Zorientoval Rámel svojho priateľa v situácii. Artúr sa však zahľadel na hlavný hologram.
„Vidíš tú svetlo modrú hmotu na povrchu Icarusu?“ Spýtal sa Artúr.
„Vidím, jasné. Hovorili, že to sú zvyšky z posledného spaľovania. Predtým, že bol povrch šedý až čierny. Ktovie, aký je hrubý?“
„Presne tak,“ začal vysvetľovať Artúr. „To je asi najdôležitejšia časť objavu Frederksona a Bervardora. Je to tá tekutina čo sa leje pri obaľovaní. V prvej fáze je to lepidlo, ktoré udrží kontajnery na povrchu, ale keď Icarus priletí k Slnku, táto hmota sa vznieti, začne horieť a pritom nepotrebuje kyslík. Na povrchu vznikne teplota aj vyše 1200 °C, inak by tam bola len niečo cez 600 °C. Časť odpadu zhorí hneď, ale väčšina sa od planétky oddelí a pohltí ho Slnko.“ skončil Artúr.
„A my máme po problémoch,“ doplnil ho Rámel.
„Áno, áno!“ pritakal Artúr. „Ako keby sa chcel Icarus podobať na našu belasú planétu.“ Po tomto skonštatovaní už pokojne sledovali hlavnú šou, ale ako správni nadšenci astronómie zároveň prepínali aj na vedecké diskusie, do ktorých sa s nadšením zapájali.
Artúr Mondy bol mladý, vzrastom nižší mládenec, ktorého astronómia uchvátila len pred niekoľkými rokmi, ale natoľko, že jej venoval celý svoj život. Stal sa profesionálnym astronómom. Pracoval na jednom z Antarktických observatórií. Bežne by išiel do práce až ráno, ale vzhľadom na to, že v Antarktíde bola tiež jedna zo sústreďovacích základní a rýchlovlaková sieť nie je až taká hustá, musel odísť na stanicu už krátko pred polnocou.
A dobre urobil. Do práce sa dostal až okolo desiatej. Skúmal strednovlnné druhy kozmických žiarení. Observatórium bolo vybavené stovkami rozmanitých prístrojov, ktoré pomáhali hľadať v rôznych žiareniach tie najrozmanitejšie odchýlky. Pracovalo tu 1.752 ľudí v nepretržitom cykle. Pracovisko bolo rozsiahle, malo niekoľko desiatok poschodí, z ktorých väčšina sa nachádzala pod zemou. Ľudia sa tu rýchlo roztratili. Preto nezainteresovanému návštevníkovi muselo pripadať, akoby bolo zariadenie prázdne a nie, že by tu malo byť v každej chvíli okolo štyristo ľudí.
Dnes však bolo všetko akosi inak. Po chodbách behali zmätení vedci a asistenti. Všade vládol chaos a neporiadok. Artúr ničomu nerozumel. Najprv si myslel, že je to azda preto, že nová zmena prišla do práce neskoro. Lenže to sa predsa vedelo. Ani sa nešiel prezliecť, rovno zamieril do centrálnej operačnej sály, aby zistil čo sa deje.
Veliteľ observatória Johan Lavirnov stál rukami opierajúc sa mohutného stola sledujúc hlavný projektor. Artúr hneď zbadal, že projektor nezobrazuje štandardný výskum. Videl Icarus 1566 a nákladné lode, ktoré stáli zoradené obďaleč. „Snáď nepozerajú šou? Žeby to už stihli vyložiť a vracajú sa naspäť?“ pomyslel si. „Nejako rýchlo.“
Lavrinov sklonil hlavu a pokrútil ňou. Potom ju zodvihol a pozrel sa na prestrašených pracovníkov:
„To sa v tejto diere naozaj nenájde nijaký prístroj, ktorým by sme vedeli potvrdiť odchýlku?“ rozčúlene kričal.
„Nie pane,“ odpovedal analytik Peter Morský: „Všetko, čo sme vedeli, sme použili a všetky prístroje odchýlku potvrdili.“
„Dobre Peter, dobre. My tu už neurobíme nič. Musíme upovedomiť centrálu planetárneho vojska. Choďte a oznámte to štábu!“ Peter ihneď odišiel do malej kancelárie. Trasúcimi rukami zapol komunikátor a usadil sa do kresla. Potom pomaly požiadal o spojenie s operátorom hlavného štábu. Za okamih sa objavila silueta nadporučíčky Lussy Kramerovej z veliteľstva operačného štábu ochrany a obrany planéty. Centrála sídlila na malom ostrove Marinduque na Filipínach.
Peter sa hneď identifikoval tak, ako to prikazuje protokol pri komunikácii s vojskom, hoci on sám vojakom nebol a snažil sa vysvetliť anomáliu, ktorú zistili, ale nadporučíčka mu skočila do reči:
„Pán Morský, o danej anomálii už vieme a práve vykonávame všetky potrebné opatrenia, aby sme daný problém vyriešili. Poprosím vás, na adresu X-0025-DEE-2589 odošlite vaše údaje a merania. Ďakujem vám za vašu pomoc,“ s úsmevom a pokojne skončila rozhovor Lussy. Peter ani nevedel, či sa odzdravil. Lussy hlásenie, ako vždy, automaticky preposlala do centrálnej evidencie a hlavnému štábu, ktorého veliteľom bola plukovníčka Nansy Kobetzková.
Štáb zasadal vo veľkej miestnosti. Asistenti pobehovali od jedného veliteľa k druhému. Na hlavnom projektore bol rovnaký obraz ako v observatóriu. Nansy len stroho konštatovala:
„Už to zamerali aj na Antarktíde. Už prakticky všade. Aký je stav?“ zdvihla hlavu a očakávala odpoveď od niekoho zo štábu, ale všetci mlčali. Namiesto nich sa ozval automatický konferenciér:
„Stav a rekapitulácia posledných udalostí:
- ráno o 8 hodine 22 minúte a 31 sekunde došlo k zmene stabilného kurzu planéty Icarus 1566,
- nový kurz bol po prvý raz o 8 hodine 37 minúte a 10 sekunde definitívne potvrdený ako kolízny s obežnou dráhou zeme, zároveň bolo potvrdené zrýchlenie planéty o 2,4 m/s2
- predpokladaný čas kolízie so Zemou o 1 hodinu 14 minút a 48 sekúnd.“
„Čo vieme o príčinách zmeny kurzu?“ pokračovala plukovníčka.
„Za najpravdepodobnejšiu príčinu zmeny trajektórie pohybu planétky Icarus 1566 väčšina vedeckých tímov považuje vplyv gravitačného poľa Mesiaca, ktoré planétku zachytilo, odklonilo a vymrštilo smerom k Zemi.“
Do rozhovoru vstúpil Ladislav Wersan, zástupca pre výskum dráh planetárnych telies:
„Ale, ako je to možné? Veď dráha Icarusu 1566 je jedna z najsledovanejších a najlepšie monitorovaných. Takúto anomáliu sme nemohli prehliadnuť. To predsa nie je možné! Magnetické pole Mesiaca takto nemohlo zmeniť jeho kurz.“
Odpovedal automat: „Vedci považujú za najpravdepodobnejšiu a zatiaľ jedinú prijateľnú teóriu nasledovné vysvetlenie: Naukladaním množstva odpadových kontajnerov na planétku Icarus 1566 došlo k výraznému zvýšeniu jej hmotnosti, presne o 1,874 násobok a objemu presne o 1,357 násobok, čím planéta presiahla kritické hodnoty pre pôsobenie magnetického poľa Mesiaca.“
Veliteľ Wersan zosmutnel. Odpoveď vysvetľovala veľa. Po krátkej pauze sa opýtal otázku, ktorú všetci chceli položiť, ale nikto nenabral odvahu: „A aké máme možnosti?“
„Medziplanetárny priestor je dlhodobo zaistený. V blízkosti sa nenachádza žiadna disponibilná loď, ktorá by bola schopná zasiahnuť. Je možný len zásah z planéty Zem.“
„Aké sú odporúčania?“
„Odporúčania vedeckých a vojenských štábov sú: nezasahovať. Rozbitím planéty by na Zem dopadlo veľké množstvo úlomkov, ktoré by zasiahli celý povrch planéty a celkom určite by zničili všetok život.“
„V prípade, že teda nezasiahneme, aké sú šance?“ pokračoval Wersan.
„Kolízia planétky Icarus 1566 so Zemou zničí všetok život na planéte. Existuje hypotetická možnosť, že by sa v niektorých izolovaných častiach planéty, na opačnej strane dopadu, mohol život zachovať. Pravdepodobnosť je 0,00065 promile“
„Kde zasiahne planétka Zem?“
„Podľa prepočítanej novej trajektórie dráhy a zrýchlenia planétky Icarus 1566 dopadne do Atlantického oceána medzi Afrikou a Južnou Amerikou so západným okrajom dopadu vzdialeným 327 km od pobrežia Brazílie od Fortalézy.“
Však mi to padne skoro do obývačky!“ zahromžil Wersan a položil ďalšiu otázku: „Evakuácia?“
„Evakuácia bola vyhlásená už pred 37 minútami a v súčasnej dobe je už väčšina obyvateľstva sústredená v záchytných táboroch na Sibíri, okrem tých, ktorí odmietli odísť. Ukončená bude o 24 minút.“
„Aspoň niečo funguje,“ povzdychol si Wersan a pokračoval: „Koľko je tých, ktorí neboli evakuovaní?“
„7,62 percenta obyvateľstva,“ odpovedal počítač.
„Rezignovali, čakajú na smrť tam, kde im je najlepšie,“ zamyslel sa na hlas Wersan.
Štáb sa radil len krátko. Nakoľko nenašli iné riešenie, rozhodli sa do celej veci nezasahovať. Čas i tak pokročil. Do predpokladanej katastrofy ostávalo už len 19 minút. Členovia štábu postupne opúšťali základňu, aby pomáhali pri evakuácii, ale Wersan sa rozhodol zostať. Ako správny veliteľ, loď chcel opustiť ako posledný. I keď... akú loď mohol opustiť? Tých niekoľko kozmických lodí spolu neodvezie ani desať tisíc ľudí a i tak tieto lode už boli obsadené. Evakuačný poriadok je neúprosný, najprv vyvolení. Otázne je, či je to pre nich výhra. Bez planéty to bude len dlhá a pomalá smrť. V konečnom dôsledku, ostrov nebol vzhľadom na plánovaný dopad na tom až tak zle. A Wersan sa ani nemal kam ponáhľať. Do jeho bytu v Amerike? Veď ten bude ako prvý zničený. Rodinu nemá, len brata Karola, presne toho, čo má za manželku Zuzanu.
Ladislav prišiel do svojej kancelárie. Časomeru dal príkaz aby zobrazil veľké hodiny s odpočítavaním. Už na nich svietilo len necelých 6 minút. Rozhodol sa, že ešte skúsi zavolať Karolovi, veď pri tej pravdepodobnosti sa už asi nikdy neuvidia. Karol býval v krásnej prírode asi 70 km od Vancoveru. Chvíľu trvalo pokiaľ sa podarilo Ladislavovi spojiť sa s Karolom, ale nakoniec sa to predsa len podarilo.
„Ahoj Karol.“
„Ahoj braček.“
„Vidím, že už viete o všetkom, ahoj Zuzi. Chcel som vám len povedať, že vás má rád. Ste moja jediná rodina.“
„Aj my ťa máme radi!“ povedala Zuzana.
„No vidíš, nakoniec nás tie odpadky aj tak zabijú,“ skonštatoval Karol.
„Hej, tak nejako,“ súhlasil Ladislav.
„Koľko ešte ostáva?“ opýtal sa Karol.
„Už len niekoľko sekúnd.“ Ladislav pozrel na časomer. „Nevieš ako skončila liga?“
„Veru neviem, pozeral som len fest a potom som na to zabudol,“ odpovedal Karol.
„Do kelu, veď ja nebudem vedieť ani či sme vyhrali... zbo...“
Zbytočný nápis vyrytý do kameňa neznámym písmom. Prikrýva ho prach z dlhých ciest. Kto ho prečíta? Načo..? Len si leť, planéta mŕtva bez mena.
Jela Abasová - Že hviezdy nás nevedú
Najprv nič nebolo, len Bludár kráčal so svojím lampášom a ľudia išli za ním. Kráčali pokorne, lebo bez neho boli nevidomí. Čoskoro sa ale zo zadných radov zástupu ozval nárek.
„Čo sa deje?“ pýtali sa tí vpredu.
„Niečo nás žerie!“ odpovedali tí vzadu. Zaznel ešte väčší krik a kvil.
Bludár bol ochrancom svojho ľudu. Mal len jednu ruku. „Mám vám posvietiť?“ opýtal sa.
Ľudia však mali strach, čo za hrozné príšery ich vťahuje do tmy. „Nie, nie,“ prosíkali.
A tí vpredu volali: „Poďme ďalej!“
Tak šli ďalej, no o chvíľu sa výkriky zozadu stali neznesiteľnými. Ľudia nariekali, že im čosi vytŕha chrbtice priamo z tiel a pochutnáva si na ich ľadvinách. Taký opis vydesil už aj tých vpredu a všetci volali na Bludára, aby ich ochránil.
Bludár mal iba jednu ruku. Aby mohol tasiť dýku, musel odložiť lampáš. Potom sa s veselým ujúkaním, lebo úlohu mlčanlivého sprievodcu nikdy moc neľúbil, vrhol za zástup.
Nastal boj a vresk a ľudia si zapchali uši, tuho zažmúrili oči. Keď sa pozviechali, liezli a nahmatali mŕtvu kopu nestvorných tiel. Bludár bol preč.
„Zmocnila sa ho lovecká vášeň,“ vraveli niektorí. „Zazrel zlatého býka.“
Väčšinu vôbec nezaujímalo, kam Bludár šiel. Chceli len, aby sa vrátil a znova ich viedol. Ich volanie sa zlialo do jediného zúfalého prúdu. „Kam išiel? Kam si šiel? Vráť sa k nám! Tvoje deti ťa volajú! Tvoji poddaní čakajú! ...sľúbil si nám... ...prisahali sme ti...“ Ale Bludár sa nevrátil a ľudia sa rozdelili vo dvojo.
Jedni tvrdili: „Musíme tu počkať na Bludára a jeho lampáš! Čím je svet bez svetla?“
Ďalší vraveli: „Niekam nás viedol. Tam musíme dôjsť.“
Tí prví si sadli a vyčkávali a tým druhým, čo šli ďalej, sa zdali desiví, lebo tam sedeli zabalení do koží mŕtvych netvorov.
*
„Máme čakať či máme ísť?“ pýtali sa Jacka jeho priatelia.
„Bludár má len jednu ruku,“ odpovedal Jack. „Čo on vedel, my dvakrát zvládneme.“ Vytiahol píšťalku a prepletal na nej prstami, aby ukázal, že sú veci pre bohov nemožné a pre človeka ľahké.
Tak šli za ním: mlčanlivý Adem, mlčanlivá Evelyn, jemná Lila. Za nimi opodiaľ išiel túlavý pes, ale toho nevideli, lebo bol zbytočný.
Mnoho dní kráčali ľudia v úplnej tme a samote. Spoločnosť im robili len nebeské telesá ticho letiace nad hlavou. Nikto si nespomínal, kedy sa zjavili ani ako sa volajú.
„Sú to malé slnká,“ tvrdil Jack, lebo si to prial, lebo sa tmy na smrť bál. „Presne tak, zárodky sĺnk.“
„Ty hádam veríš na slnká?“ Evelyn mala čierne vlasy a neverila na slnká.
„Bludár ich videl, ten podľa nich šiel,“ povedala Lila.
Adem povedal: „Bludár veril len svojej lampe.“
„Lampa sa rozbila, keď ju odhodil, a tie veci z nej vyleteli von,“ povedala Lila.
Evelyn sa postarala, aby si našli záveterné miesto a okúsili vodu z čierneho prameňa. Všetci mali chuť na chlieb. Evelyn umiesila z blata cesto a primiešala doň dve hrste suchej trávy z kraja cesty. Miesto soli pridala prach, miesto droždia svoje vlastné pľuvance. Potom sa tvárila, že ten chlieb pečie. Krájali ho ostrými odštepmi kameňov. Všetci si pochvaľovali.
Evelyn nebola čarodejnica, Evelyn iba chcela, aby sa najedli dosýta.
Prvý deň mali šťastie, že ich nič neobťažovalo. Navrávali si, že vstúpili do bezpečnej zeme. Druhý deň už za pätami počuli chrčivé dýchanie. Chlapi si odlomili dlhé palice, ženy nabrali kameňov do záster.
Zaútočilo to na tretí deň. Malo to rohy, ostré zuby a kopytá. Rozmliaždilo to Jackovi členok, než to Adem zahnal palicou.
Ženy spravili krik, aby odtrhli pozornosť netvora od svojich mužov. Zasypali tú vec dažďom kameňov. Keď po nich chňapla, rozutekali sa. Evelyn sa vydriapala na veľkú skalu, Lila šibla do tŕnia. Jack sa pozviechal a krikom na seba upozornil. Netvor sa prikrčil. Muži vystreli kopije pred seba, aby sa na ne zviera nabodlo, keď skočí. Ruky sa im triasli, lebo vedeli, že ich obrovské telo rozmliaždi.
Smrtiaci skok. Rev. Šum mohutných krídel. Niečo si vrieskajúceho netvora vynášalo do oblakov.
Štyria ľudia sa chúlili k sebe a mysleli na to, akí sú smrteľní. Ocitli sa vo svete, kde sa beštie žerú navzájom a oni deň po dni prežívali len preto, že boli tak mätúco slabí.
Tu sa Adem otočil k svojim spoločníkom. Navrhol: „Muži by si mali podeliť ženy a ženy mužov. Potrebujeme potomkov, aby sme premohli vlastnú smrteľnosť.“
Evelyn povedala: „Budem ti rodiť synov silných ako táto zem a dcéry rovnako neľútostné.“
A Lila povedala Jackovi: „Budem ti rodiť deti, no až keď nájdeme tú zem, o ktorej hovoril Bludár. Nechcem plodiť v tejto škaredej pustatine.“
„To nevadí, ja aj tak radšej hrám na píšťalke,“ povedal Jack a kým Adem s Evelyn plodili, on vyhrával. Mladému páru sa však nedarilo, lebo bezútešná zem ich telá umŕtvila.
*
Ľudia už boli veľmi hladní a Evelyn stratila silu presvedčiť ich, že jej chlieb zasycuje.
„Musíme loviť,“ vravel Adem, „aj my sa musíme stať požieračmi.“
Naostrili palice, nazbierali ešte viac kameňov. V čiernych potokoch a tmavých tôňkach lovili rybovité tvory, tie však boli príliš klzké. Do ôk sa pokúšali chytiť zemské zvery, tie však mali ostré chrbáty. Evelyn sa nazdávala, že by bolo vhodné vrátiť sa ku hľadaniu korienkov.
Jack sa díval na oblohu a zazrel tam temnotu, ako prelieta popod nebeské telesá. Pochopil, že je to nejaký starý, možno chorý, zranený veľký tvor. Pomyslel na mäso. „Vysoko nad nami, ale pod hviezdami!“ vykríkol rozradostene, lebo si náhle spomenul na meno nebeských telies, a hodil svoj oštep. Ozvalo sa zakrákanie a tvor začal padať. Padal rýchlo a šikmo od nich. S vidinou mäsa sa Jack rozbehol, svižne a rýchlo, hoci členok sa mu ešte nezahojil. Jeho spoločníci spali a prebudili sa až na veselý výkrik. Pozviechali sa a vybrali sa za ním.
Začuli ďalší výkrik, tento však už nebol radostný. Ich priateľ Jack volal o pomoc. Rozbehli sa. Bežali zo všetkých síl, to však nestačilo – na mieste výkriku nebolo vôbec nič. Len ohromná mŕtvola tvora, čo lietal pod hviezdami.
Lila dlho plakala a Adem dlho preklínal zem, hviezdy, nebesia. Evelyn zatiaľ odrezala zo zdochliny tri kusy, ktoré považovala za šťavnaté. Mäso smútiacich povzbudilo, no už pri prvom hlte zistili, že chutí ako mršina a popol.
Adem mlčky chmúrne jedol, aby si uctil priateľa, čo pri love obetoval život, no Lila odtisla svoju porciu: „Fuj, kvôli tomuto umrel Jack?! Je to odporné!“
Potom sa primkla k Ademovi.
„Chcela som splodiť dieťa v peknej zemi,“ fňukala, „aby aj ono bolo také: dobré, milé a v bezpečí. Ale teraz už to nechcem. Chcem dieťa drsné ako táto zem, aby ju mohlo zjazviť!“ A ponúkla sa Ademovi.
V ten večer Adem ležal s oboma ženami a myslel na Jacka. Potom s nimi ležal ešte veľakrát, ale na Jacka už nemyslel.
Keď z toho miesta odišli, starý túlavý pes si prisvojil veľkú oblačnú mŕtvolu a koštiale si zakopal na horšie časy.
*
Odkedy Jack zahynul, stratili jeho spoločníci vieru v zem, o ktorej hovoril Bludár. Najväčšmi ju stratila Lila, ktorá predtým aj najviac verila.
„Na čo myslíš?“ pýtali sa jej a ona odpovedala:
„Myslím na to, že hviezdy nás nevedú. Že pod hviezdnou oblohou a pod bezhviezdnym nebom je rovnaká tma. Súhvezdia klamú, lebo nám ukazujú, kam kráčať, ale nie, čo tam máme nájsť.“
A sadla si a nešla ďalej a ani jej spoločníci nešli ďalej. Prežívali v nevidomosti a strachu ako zvieratá a živili sa odpadkami.
Nezišiel sa ešte rok s rokom, keď ženy zľahli. Evelyn porodila zdravé dievčatko, Lila zdravého chlapca. Deti sa narodili v jeden deň, a tak ich volali Dvojčatá. Boli to zvláštne deti, čo sa hrali v prachu a hovorili spolu bez slov. Mali veľmi bledú, skoro priesvitnú kožu, oči veľké a zlatisté. Vlasy mali svetlé. Často sa hrávali na výmenu tiel a vtedy Chlapček vravieval: „Ja som Dievčatko!“ a Dievčatko vravelo: „Ja som Chlapček!“
Deti rástli a boli svojim smutným rodičom jediným potešením.
*
Tak ako každé deti, aj Dvojčatá sa pýtali, ako prišli na tento svet, a od svojich matiek chceli počuť zaujímavé príbehy – o bohoch, o hrdinoch.
Ich matka Evelyn povedala: „Mali sme boha, to bol Bludár. Mali sme aj kňažky, zbožné ženy, ktoré ho prosili, nech im povie, v čo majú veriť. Mal veľa príbehov, ale my sme ich už všetky zabudli.“
S tým deti neboli spokojné a pýtali sa svojej matky Lily. Lila im narozprávala veľa fantaskných príbehov, ktoré si práve navymýšľala, a vydávala ich za spomienky. To sa deťom páčilo. Žiadali ju, nech to všetko zopakuje, ale Lila už sa nepamätala. Nevedela si zapamätať svoje vlastné lži a zúrivo pre to plakala.
Tak sa vydesené deti znova vydali za svojou matkou Evelyn a tá im porozprávala tento príbeh. Veľa im rozprávala o Jackovi, po ktorom im tu nezostala ani píšťalka, ani pieseň. Deti trpezlivo počúvali. Chodievali s Ademom na lov a raz, keď sa vrátili o niečo skôr, vyhlásili: „Náš otec je mŕtvy.“
Ženy sa na smrť vyľakali, ale to už Adem vstúpil do ich malého domca. Niesol za nohy dve pokrútené vtáčatá a mával svojej rodine.
Lila začala deťom nadávať a bila ich slabými rukami. „Vraveli, že ich otec je mŕtvy!“ volala škrekľavo. „No ty tu stojíš živý! Živý! Prečo sa so mnou hráte? Nehrajte sa so mnou!“ Evelyn si jej bledú hlavu pritiahla na hruď a čičíkala ju ako dieťa.
Adem sa zachmúril. Vtáky pustil na zem. Pomyslel na Jacka. Spýtal sa detí: „Prečo ste to povedali?“
„Lebo náš otec je mŕtvy,“ odpovedali Dvojčatá.
Adem sa väčšmi zachmúril a udrel Chlapca. Potom ho udrel ešte raz, lebo nejako musel potrestať aj Dievča.
Chlapec si utrel krvácajú ústa. Adem im povedal: „Zajtra mi pomôžete chytiť kozľa. Sú výživnejšie ako tieto vychrtnuté vtáčatá.“
Dievča si pomyslelo, že kozľa vždy, keď ho lovia, strašne kričí, ale mlčalo, aby Adem netĺkol jej brata.
Keď potom všetci traja spoločne ulovili korisť a vracali sa do tábora, obrátili sa deti k Ademovi. Povedali: „Naša matka je mŕtva.“
Adem vypustil kozľa z rúk a bežal k domcu. Tam však obe ženy pokojne pracovali, vetrali lôžka a prali šaty. Vrátili sa deti a on sa na ne oboril. „Ste úplne šialení?!“ kričal na ne. „Hráte s nami veľmi hlúpe hry.“
Ale deti trvali na svojom. „Náš otec je mŕtvy,“ vraveli, „naša matka je mŕtva. Naši súrodenci sú mŕtvi, naše deti sú mŕtve.“
Lila sa rozplakala a aj Evelyn sa rozplakala, lebo si bola istá, že tie krásne deti zachvátilo šialenstvo. Adem smútil, ako vedel: vytĺkol Chlapca svojou veľkou rukou.
Súrodenci ušli za dom do vyschnutého koryta rieky. Tam sa pýtali jeden druhého: „Prečo sme to vlastne povedali?“
„Hráme veľmi hlúpe hry,“ povedalo Dievča.
„Sme šialení,“ pripomenul Chlapec.
Napokon sa rozhodli: „Musíme odísť. Nemôžeme ubližovať Ademovi, Evelyn a Lile.“
Desilo ich, aké sú a čo hovoria, a dlho plakali nad svojím rozhodnutím.
„Kam pôjdeme?“ pýtali sa jeden druhého. Vzali sa za ruky a vykročili do tmy.
*
Deti putovali dlhú, bezútešnú dobu, zahrievali sa iba vlastným teplom. Napokon narazili na stáda Beravínov.
Beravíni boli nepochopiteľné divé tvory, napoly ľudia a napoly zvieratá. Mali veľké ťažké hlavy s ostrými rohami, telá ľudské, ale chvost a kopytá. Aj ich prsty na rukách pripomínali pahýliky. Muži aj ženy mali dlhé biele brady. Spolu s nimi tiahli stáda skutočných kôz.
„Pani,“ oslovili deti ctihodného starca. „Pani, nemáte pre nás trochu mlieka? Umierame od hladu.“
Starec zlostne zamečal a naznačil, že ich pokole rohom. Akási dobrosrdečná starena im šuchla šechtár.
Deti pili a pili. „Kozy len mečia,“ vraveli si, „v ich mekote zanikne naše šialenstvo aj naše hlúpe reči.“ A zostali s nimi. Pomáhali na svet kozľatám a starým Beravínom vyťahovali blchy z kožuchov.
*
Súrodenci rástli. Často mysleli na ľudí, ktorí ich vychovali. Najčastejšie mysleli na Lilu, ktorá mala byť ich matkou, no akoby bola ich dieťaťom, taká bola krehká. „Evelyn vravela, že slnko vyhaslo v jej tvári,“ spomínal Chlapec. „Ale čo je vlastne slnko?“ spýtalo sa Dievča.
Už dobre poznali beravínsku reč. Dievča preto zamečalo ako koza: „Čo je to slnko?“
Kozia starena, čo sa im ako prvá dala napiť, odvetila a rozprávala im o slnku. Aké je veľké, teplé a dobré, že láskavými lúčmi pohládza kraj. Vďaka slnku raší tráva, čo chutí lepšie než práchnivé korene a bledé huby, ktorými sa kŕmia.
„Ale teraz je tma,“ zamečal Chlapec. „Slnko sa niekam stratilo?“
„Slnko nesie nad svetom nocipán Flavuli,“ odpovedala Koza. „Nosí ho od východu na západ celých tisíc rokov, ale potom sa unaví. Musí sa ísť napiť k prameňu svätej Rieky, aby obnovil sily. Cesta tam a späť mu trvá desať rokov a počas tej doby je na svete tma.“
Súrodenci počítali. „Ale veď táto tma trvá dlhšie než desať rokov,“ povedali napokon.
Na to už Koza odpovedať nevedela.
Čoskoro prišli k brodu. Prúd bol lenivý a bahnitý a plávali v ňom veľké polená, no akoby v ňom číhalo niečo hrozivého, deti sa báli. Pýtali sa: „Čo je na druhej strane? Musíme tam ísť?“
„Tam sú pastieri,“ odvetila Koza. „Vezmú si kusy z našich stád a naše mlieko a dajú nám mnoho užitočných vecí.“
Deti stále váhali. Koza sa zaradila do stáda a vykročila do prúdu. Sledovali ju, jej belavé rohy, jeden zlomený.
Naraz sa niečo vymrštilo z vody. Vyzeralo to ako zhnité drevo. Ale nebolo to drevo, malo ostré zuby, pevne sa zahryzlo Koze do nohy a sťahovalo ju pod hladinu. Deti vykríkli, no ostatní Beravíni iba ľahostajne pokračovali ďalej. Koza sa divo metala. Napokon z nej zostali len bubliny v kalnom prúde. Deti vzlykali a objímali sa.
„Prečo plačete?“ spýtala sa ich iná Koza, táto bola mladšia a mala oba rohy.
„Lebo našu priateľku niečo zožralo,“ odvetilo Dievča a Chlapec povedal: „Lebo ste k jej smrti úplne ľahostajní.“
Mladá Koza potriasla hlavou. „Kdeže! My len musíme prejsť cez rieku. Niektorí zahynú, ale stádo prežije.“
„Vôbec sa nebojíte?“
„Nie, veď stádu nič nehrozí.“ A Koza ešte dodala: „Korisť si nevyberá svojho lovca. Iba lovci majú na výber.“ Súrodenci rieku prebrodili, trasúc sa po celom tele.
*
Pastieri si pozorne prezreli stádo. Prehmatali zdravé kusy, choré určili na mäso pre psy. Tie zdravé budú na mäso pre ľudí. Nedelili len obyčajné kozy, ale aj Beravínov. Beravíni pokorne kráčali, kam im určili.
Deti boli zdesené. „Vraveli ste, že dostanete užitočné veci!“ kričali. „Nie, že z vás urobia dobytok. Prečo ste sem vôbec išli?!“
Pozoroval ich jeden smutný pastier s chorými očami, s chromými rukami aj nohou.
„Ach, deti,“ vzdychol. „Akoby záležalo na tom, čo sa deje, keď je tma. Veď to nikto neuvidí.“
„Ale raz bude znova svetlo,“ odvetil Chlapec. „Nocipán Flavuli sa vráti, preletí nad svetom od východu na západ a v pazúroch ponesie slnko. Potom aj vy budete trpko ľutovať, že robíte túto ohavnú prácu.“
Pastier na nich čudne zaškúlil. „Kto ste?“ spýtal sa. „Prečo ste prišli?“
„Prišli sme nájsť slnko,“ povedalo Dievča. „Sme deti troch, ktorí sú bez svetla veľmi smutní.“
„My ich už nedokážeme tešiť, lebo sme šialení,“ dodal Chlapec, „tak im musíme priniesť slnko, aby ich tešilo ono.“
„Slnko sa nevráti,“ povedal Pastier a zahanbene sklopil zrak, „nocipán Flavuli sa nevráti.“
„Ako to vieš?“
„Viem to.“ Chromý Pastier sa rozhovoril: „Nebol som vždy pastierom. Kedysi som bol obyčajným človekom, čo kráčal v tme, a aj keď bola tma, bol som veselý. Ulovil som veľkého tvora, čo letel pod hviezdami, ale on ma zadlávil. Kričal som od bolesti, lebo hoci ten tvor nevážil viac než zväzoček uschnutého peria, jeho telo ma ukrutne pálilo. Tak veľmi, až ma vpálilo do zeme. Padal som hlboko až do podzemnej rieky. Tá ma po čase vyniesla na povrch. Rukami som nemohol pohnúť. Mal som ich spálené, ako som zvieral toho žeravého tvora. Zrazu som začul piskot. To prichádzal Bludár. Mal iba jednu ruku, no hral na píšťalke. To bohovia totiž vedia. Zdvihol ma a umyl mi ruky, takže sa mi do nich trochu vrátil cit. Prezrel si moje rany. Ďakoval som mu za pomoc a prosil som ho, aby mi ukázal, ktorým smerom sa mám vydať k mojim priateľom. Bludár sa zasmial a povedal: Priatelia táboria tam, kde si zastrelil staré slnko, čo sa išlo napiť z potoka. V hrôze som utiekol. Našli ma pastieri a ja som sa stal jedným z nich. Svoj zlý čin nemôžem ničím vykúpiť, ale možno ho zakryjem inými zlými činmi.“
Deti pozorne počúvali. Dievča povedalo: „Ty si Jack.“
A Chlapec povedal: „Keď prišli na miesto dopadu Adem, Evelyn a Lila, bolo už mäso vychladnuté. Jedli z neho a splodili nás. Musíš nám povedať, ktorým smerom tá mršina leží.“
„Lebo náš otec Flavuli je mŕtvy, naša matka Flavuli je mŕtva, ale deti vracajú život rodičom.“
A Jack plakal a Jack plakal a Jack plakal a Jack im ukázal cestu.
Deti hľadali Flavuliho kosti, ale nemohli ich nájsť.
*
Vtedy sa Lile prisnil tento príbeh. „To ma len hviezdy klamú,“ vravela, „prečo ma hviezdy tak klamú?!“
Adem však povedal, že sa na miesto, čo videla vo sne, vypraví. Rozlúčil sa so ženami a odišiel.
Tomu veľkému mužovi vyhŕkli slzy, keď uzrel svojho syna a svoju dcéru, ako sa vŕtajú v prachu, akoby sa hrali ďalšiu hru. Chlapcovi už rašili drobné svetlé fúziky, Dievčaťu zas malé prsíčka. Schytil deti a mocne si ich privinul. A držal ich tak pevne a ľúbil ich tak veľmi, že nevnímal ani údery ich pästičiek, ani žalostný krik, keď ich odnášal k domovu. Deti sa potom vzdali a privinuli sa k nemu a nechali sa niesť.
Keď ich Lila zbadala, klesla a ďakovala hviezdam. Evelyn im dala krčah vody a vyvetrala im lôžko a utekala chleba piecť.
„Mama, mama, otec, pustite nás,“ prosili deti. „Musíme nájsť slnko.“
„Nepotrebujem slnko, vy ste moje slnko,“ povedala Lila.
„Ale pre ostatných je tma.“
Dospelí ich nepočúvali. Zavreli deti do komôrky, aby im nemohli viac utiecť.
Prišla Evelyn, priniesla im polievku a čerstvý chlieb. Vypočula si ich žalostné rozprávanie.
„Nemôžem vás pustiť,“ povedala, „zasa by ste utiekli. A veď sami hovoríte, že ste na tom mieste žiadne kosti nenašli. Po toľkých rokoch tam ani žiadne byť nemôžu.“
„Čo to šteká?“ spýtal sa Chlapec.
„To je len pes, ktorého tvoj otec skrotil. Je dobré mať psa, chráni nás.“
„Znie ako slnečné lúče,“ povedalo Dievča a deti sa zadívali hlboko jedno druhému do očí.
Keď Evelyn odišla, súrodenci vypili polievku a zjedli chlieb. Potom sedeli v tichosti.
Napokon Chlapec povedal: „Lila zjedla menej Flavuliho mäsa, kým ma porodila. Urobíme to tak, ako som vravel. Bude to ľahšie.“
*
Keď sa Evelyn neskôr vrátila a priniesla im zasa jedlo, videla, že Chlapec spí. Dcéra ju začala prosiť: „Mama, pustite ma von! Iba na chvíľku, na hodinku. Len si natiahnem nohy...“
Evelyn si pomyslela: Aj tak sestra nikdy brata neopustí. Neskôr môžem pustiť zasa jeho. A pustila Dievča von.
Dieťa chvíľu len tak pobehovalo, kým si ho všetci neprestali všímať. Potom odviazalo psa z reťaze.
„Psíčko,“ prihovorilo sa mu, „veď nás, veď nás ku kostiam! Určite aj ty túžiš po slnku.“
Hovorilo čudným hlasom, akoby zároveň ženským aj mužským.
Pes vyrazil a dieťa bežalo za ním. Žiarilo pritom ako slnečné lúče, ako Bludárov stratený lampáš.
*
Ženy uvideli veľký jas a začuli hromový rachot, keď slnko zamierilo do oblakov. Na dlhé hodiny im vypálilo zrak. Na viečkach im však ostal otisnutý obrys veľkého majestátneho páva, ako oblieta svet. V oku mal Mesiac a Slnko bolo jedným z očiek na jeho chvoste.
Keď prezreli, utekali do komory. Chlapcovo telo už tuhlo a bolo úplne studené. Slnečné lúče sa z neho vytratili – vlasy, pleť aj otvorené oči mal tmavé ako jeho otec Adem.
*
Adem za synom veľmi smútil, uvedomoval si však, že má ešte dcéru. Nechal ženy žialiť v žiare slnka a odišiel.
Na mieste, kde kedysi Jack zabil veľkého vtáka, bol teraz v zemi kráter. Pri ňom sedel starý pes, úplne zbytočný, a hrýzol si kožuch.
„Prečo si neochránil moju dcéru?“ vyčítal mu Adem. „Čo sa tu stalo?“
Pes pozrel naňho očami prižmúrenými od slnka. „Prišli Dievča s Chlapcom,“ povedal. „Ukázal som im, kam som zahrabal kosti. Vysedeli tie kosti.“
Adem skočil do krátera. Vykríkol. Na dne ležalo čosi ako puknuté veľké hlinené vajce. Na ňom sedela kostrička zoškvŕknutá od páľavy.
Muž sa vrátil k ženám, ktoré už medzitým pochovali svoje dieťa. Priniesol im kostričku a tú pochovali tiež.
*
Keďže znova vyšlo slnko, ľudia videli, že kraj, o ktorom hovoril Bludár, krásny a úrodný, bol celý čas len na dohodenie kameňom od miesta, kde stál ich biedny domec. Adem objal Evelyn, objal aj Lilu a vykročili tým smerom. Šli ako traja starci a neveriacky hľadeli do nového sveta.
*
Mali potom veľkú krásnu záhradu a veľa detí. Starý pes podriemkaval na prahu a starý Adem podriemkaval v dome. Stará Evelyn učila vnúčatá čítať z hviezd, aby sa vždy bezpečne vrátili domov. Lila mlčala.
Pýtali sa jej: „Na čo myslíš?“
„Že môj otec je mŕtvy,“ odvetila, „moja matka je mŕtva, aj moji súrodenci sú mŕtvi. Aj moje krásne deti sú mŕtve. A myslím ešte na to, že hviezdy nás nevedú. Že nám mŕtvi v nich dávajú nádej podľa nich ísť a niečo tam nájsť.“
A potom sa Adem prebudil a starý pes sa prebudil a traja ľudia rozprávali svojim potomkom tento príbeh.
Silvia Zeumerová - Posledná hodina
Strelil ma do hlavy. Zozadu. Nebol som na to pripravený. Teda bol, vedel som, prečo nás sem doviedli, ale pozeral som sa akurát napravo, kde sa ten chalan začal modliť a oni mu priložili k zátylku hlaveň a kúsky jeho mozgu sa zrazu ocitli na jeho zopätých rukách a jeho telo sa prekopŕclo do jamy celkom samo. Ani ho neskopli.
Ten druhý, čo stál vedľa mňa, to neuniesol. Naplo ho.
„Negrcaj si do hrobu,“ zachrčal nad ním takmer dobrácky silený hlas, čo škrípal, akoby ho cigarety a choroba dusili a nemienili opustiť.
„Bodaj by aj vás takto postrieľali, vy uniformované kur...“ Strelili aj jeho. Odvrátil som pohľad. Vedel som, že som na rade.
Videl som pred sebou zlato-sivú lúku. Tráva bola suchá, mraky ťažké, muchy štípali a vtáci lietali nízko. Bude pršať. Tá mucha, čo sa možno len včera predrala k životu, uvidí svojimi tisícimi očami krajinu po daždi. Preletí sa jej vôňou, aby si osušila tenké krídla. Uvidí zajtrajší východ slnka a bude zas niekoho obťažovať, kým sa po nej nezaženie, nepričapí ju alebo kým ju neuloví lastovička. Ale to bude užitočná smrť. Poslúži ako potrava, ako súčasť prírody, pokračovanie života. Bolo mi za tým všetkým na chvíľu neuveriteľne smutno, ale bol som vďačný. Za všetko, za každý nádych. No čo už, aj smrť je vraj veľké dobrodružstvo, tak sa na to poďme pozrieť. Už o chvíľu o tom budem vedieť viac. Vlastne, už budem vedieť všetko. Azda. Vydržte sekundičku. Poviem vám.
Toto všetko som si pomyslel počas jedného žmurknutia. Sklonil som hlavu. Teraz by sa hodili slová, že: Takmer som umrel od hrôzy... Ale také niečo už nemôžem vysloviť. Verte, že nemôžem. Prečo? Lebo keď som sklonil hlavu, v tej jame predo mnou ležalo moje telo. Čo? – pýtate sa. Čo?!- pýtam sa aj ja. Ako sa to stalo? Kedy sa to stalo? Myslel som, že budem niečo cítiť, že ohluchnem pri tej rane, že sa budem báť, že sa v poslednej chvíli rozplačem alebo počúram od strachu... A nič.
Obrátil som sa. Malý mastný deň-dva zarastený dôstojníček práve kráčal odo mňa k ďalšiemu chlapovi, ktorý zdesene hľadel tam, kde teraz ležalo moje telo. Zdvihol hlavu a zavrel oči. Odpusť mi, prijmi ma k sebe – počul som jeho slová, hoci vôbec neotvoril ústa. Rana. Krátky smrad ohňa, prachu a železa. Tupý mäkký zvuk dopadu. Ako keď v práčovni zhodíte naraz haldu bielizne.
A vtedy som ho uvidel. Všetkých som ich uvidel. Ale ponajprv toho, čo sedel na malom mastnom dôstojníčkovi. Vyzeral ako čierna slizká zhrbená obluda, čo zaživa hnije, sama sebe je protivná, odporná a neznesiteľne páchne. Prikrčená ako hrb mu táto ohava sedela nalepená na krku, škrtila ho svojimi kostnatými rukami, alebo skôr len doráňanými chápadlami, z ktorých vytekali žltohnedé kvapôčky čohosi, čo sa podobalo hnisu. Hlavou mu otáčala ako potrebovala a nohy mala zakvačené popod jeho pazuchy, aby hýbala aj jeho rukami. Skrátka si ho vodila ako bábku. Táto ohyzda tam musela sedieť už dlho, lebo vo vnúti v tele malého mastného dôstojníčka, čo mohol mať určite už cez štyridsať rokov, som zrazu zbadal malého chlapca. Asi osemročného. Tam zostal. Uväznený bolestnou spomienkou na posledné chvíle, kedy bol dobrý a dostalo sa mu za dobro zlej odmeny – preto sa stal zlým. Preto nevedomky dovolil, aby si naňho zasadlo toto zlo a ovládalo ho. Vyše tridsaťdva rokov.
Videl som to na vlastné oči, a tak som to v tom jedinom okamihu celkom jednoducho pochopil. Ten človek nemohol za to, že konal nechutné zverské činy, lebo to nebol on, kto to robil. Ale mohol za to, že dovolil zlu, aby ním takto manipulovalo. Nič odpornejšie a zároveň poľutovaniahodnejšie som nikdy za života nevidel. Fakt.
Počul som zakašlanie. Obzrel som sa. Chrchľavý hlas vysokého bradatého dobráka, čo odstrelil môjho suseda, naozaj škrtila malá špata. Oblapená kolo hrdla mu visela dole chrbtom a stála na jeho rukách, čo mal stále zopäté za sebou. Pochopil som, že tieto mrchy ľudí tvarujú do ich zlých, smutných a obranných postojov. Robia ich zatrpknutými, nedotklivými a háklivými. Veľmi vynaliezavé. Chlapík netuší, čo ho trápi, ale chodí zmorený ako mátoha a prská ako voda na rozpálenom oleji.
Dobiela rozpálená – ako som zbadal – bola tvár zbožného chlapca. Vážne, ale bolo to mäkké, nežné, pohládzajúce svetlo zlato-žltých odtieňov. Myslím toho chalana, čo mal na rukách vlastný mozog... teda on nie, len jeho telo v jame. Som mŕtvy sotva minútu, tak si ešte zvykám. Ten chalan stál s tvárou nastavenou do svetla. Netuším odkiaľ prichádzalo. Ani som ho poriadne nevidel. Iba ako sa odrážalo na ňom. On ho videl. Aj cez zatvorené oči pozoroval nejaký zázrak a natŕčal k nemu tvár akoby sa slnil. Ani keď môj synovec dostal dreveného koníka, po ktorom tak nekonečne túžil, ani keď sa malá neter ku mne rozbehla a dusila ma od lásky a radosti, nie, ani vtedy som nevidel tie detské tváre žiariť viac, než teraz tohto mŕtveho chalana. Toto nie je možné. Nie je. Nijako. Aj keď zjavne je.
Vykročil do jamy, ale vystúpil hore – ako na schod a už sa mihol len jemný krátky záblesk svetla a nevidel som ho. Zmizol. Zízal som tým smerom nepohnute ako socha. Naozaj zmizol. Splašene som sa rozhliadol okolo seba a neunikol mi ani záblesk po mojej ľavici, kde sa pred chvíľou v duchu modlil môj sused.
Pri mojej pravej nohe sa na zemi krčil chlapík, čo ho pred smrťou naplo. Prišla k nemu čierno-hnilá ohava. Táto tackajúca sa hromada horúcej smoly ho zdrapla za vlasy a všade, kde sa ho dotkla, mu spôsobovala do mäsa siahajúce popáleniny. Trhal sa, vzpieral a reval od bolesti. Čochvíľa sa celý zmenil na rovnakú príšeru a stal sa súčasťou všetkého zla, čo som okolo seba videl. Všetci boli odporní: zo zlostných očí, či čo to mali, im hľadela závisť, z papúľ páchla hniloba a výkaly, rany mokvali akýmsi hlienitým hnusom a všetky ich pohyby boli výrazom amoku, vzdoru alebo úbohosti. Ovládaní boli jedným zlom. Nech pritom akokoľvek trpeli. Ubližovali si dokonca navzájom, ryčali na seba a strašne, ukrutne sa báli.
Boli ich stovky. Tisícky. Plná zem aj vzduch. Doteraz som si to neuvedomil. Začalo sa to pri mastnom dôstojníčkovi. Teraz, hoci bol len pár metrov odo mňa, som naňho ani poriadne nevidel. Šťastné chvíle kedy som žil v tele ako človek a nemusel sa na toto všetko pozerať.
Ale čo ja? Čo so mnou?
Žiadne svetlo nevidím. Odnikiaľ. Zato však ani žiadny z týchto páchnucich démonov o mňa nejaví záujem. To ma, priznám sa, celkom teší. Čo mám však robiť? Kam mám ísť? Kto som teraz? Čo som teraz? Čo akože zmôžem, keď ma nikto nevidí a nevníma? To už takto zostanem? A prečo je to všetko tak?
Zmocnila sa ma panika.
„Haló,“ volal som najprv vystrašený ako decko, potom stále mocnejšie, akoby moje hlasivky – čo zostali v tele – mohli nejako zahnať túto bandu špinavých a besnejúcich smradov.
„Nechcem zostať naveky stáť pod záplavou temna. Chcem stáť pod chladnou hviezdnou oblohou, fialovou, čo sa prelieva do tmavo modra. S nohami pevne na zemi. A chcem počuť šumieť les a tú slnkom spálenú trávu a roj múch. Ak mám zostať na tomto mieste ako duch, tak chcem to miesto vidieť aspoň tak, ako si ho pamätám. Počujete? Čo? Chcem tak veľa?“
Bez odozvy.
„Tak počúva ma niekto? Ja som tu!“ Až vtedy konečne. V dave hmýriacich sa dechtových panákov a šialene poletujúcich netvorov som oproti na druhej strane jamy zbadal čosi nehybné. Tou strohosťou to pútalo pozornosť hneď na prvý pohľad. Bola to vysoká postava, v ktorej sa ticho zhmotnila čierna hmla. Áno, bola desivá. Áno, bola monumentálna. Áno, bola dych berúca – a to doslova.
„Smrť?“ oslovil som ju. „To je nejaký sprostý vtip? Teraz si po mňa prichádzaš? Teraz, keď som už mŕtvy?“
„Teraz,“ odpovedala pokojne a zdalo sa, že s ľahkým unaveným úškrnom. Zjavne som patril medzi niekoľko miliárd ľudí, ktorí sa už toto v priebehu dejín spýtali. „Prišla tvoja posledná hodina.“
„To povedal ten krpatý dôstojník a netrvalo to ani päť minút,“ fľochol som jej rovno do tváre. Alebo tam niekde.
„To znamená, že máš ešte asi päťdesiat minút. Päť si tu nemo prestál.“
„Čože? To vážne?“ môj smiech znel dosť trpko. To bol zámer. „A čo môžem akože robiť, keď už som mŕtvy? Vrátiť sa do tela a rýchlo si ísť vybaviť staré dlhy niekde...“
„Do tela radšej nechoď,“ pokrčila nosom smrť. „S prestrelenou hlavou by si toho veľa nevidel, nepočul, asi ani nepovedal a čochvíľa by si sa udusil vlastnou zatekajúcou krvou.“ Rady odborníka s ľudským prístupom. Skvelé. Ale má pravdu.
„Tak čo môžem robiť?“
„Môžeš odovzdať posledný odkaz.“
„Komu?“
„Hocikomu.“
„Môžem sa... premiestniť?“
„Áno, ak to potrebuješ.“
„Tak chcem byť pri sestre a jej deťoch.“
Chlapec sa naháňal po izbe s palicou, ktorá vrcholila maľovanou drevenou konskou hlavou a dievčatko pred ním s výskotom utekalo až k maminej sukni. Štopkala pri okne detskú pančuchu, kým na ňu v podvečernom svetle ešte videla. Sú nádherní, pomyslel som si. Chcel by som im povedať, že ich mám rád. Pozrel som na dreveného koníka. Veď to vlastne vedia. Prisadol som si k sestre a pozrel na plavú hlávku, čo sa jej uložila na kolenách. Sestra odložila pančuchu, pohladila dcérku a zahľadela sa.
Mám ťa rád, si úžasná – vírilo mi mysľou, ale nič som nepovedal. Buď silná, ako doteraz... zaželal som jej v duchu.
Pozrela sa oknom von. Nič. Vyšla pred dom a pozrela na nebo. Na prvé hviezdy. Tiež som zdvihol pohľad. Lietajúce mrchy všade. Ale v dome predsa neboli. Neboli, lebo v dome sedeli aj traja silní sluhovia plní svetla – uvedomil som si. Zvláštne, pousmial som sa, no prišlo mi to už vlastne celkom normálne a správne.
„Smrť?“ vyslovil som ticho.
„Počúvam,“ zaznelo odniekiaľ.
„Nemám pre nich odkaz. Mám ich veľmi rád a želám im, aby sa mali dobre, ale to vedia aj bez toho aby som ich ako duch strašil.“
„Dobre. Tak sa vrátime?“
„Počkaj,“ zahatal som ju ešte. Objal som sestru. Striasli ju zimomriavky, usmiala sa a zaleskli sa jej oči. „Môžeme,“ povedal som.
Okolo jamy bol stále ruch ako na trhu. Čierni sa snažili nanútiť alebo aspoň podstrčiť živým aspoň akú - takú zákernú myšlienku. Ľudia by mali pocit, že na to prišli sami a že je to len nápad. Len myšlienka. Niečo neviditeľné a neuchopiteľné v hlave, čo v okamihu vzniklo a v okamihu zanikne.
Malý mastný dôstojník vyzeral, že práve nad čímsi takým uvažuje.
Keby som mohol, chcel by som celému svetu zanechať odkaz, aby boli ľudia dobrí. Naozaj nestojí za to skončiť po smrti ako nesvojprávna škrata obalená bahnom zo stoky. Musí slúžiť zlu ako pes na reťazi a ešte je za to mlátená ako žito a nenávidená.
„Aj vieš, ako to chceš celému svetu povedať?“ Smrť, zdá sa, počula moje úvahy. „Máš na to asi už len polhodinu.“
Pokrčil som plecia. „Netuším ako. Ale veľmi by som to chcel.“
Smrť pokyvkávala hlavou.
„Kam ma vezmeš o polhodiny?“ opýtal som sa.
„To záleží na tvojom rozhodnutí.“
„Môžem sa rozhodnúť, kam pôjdem?“
„To som nepovedala,“ povedala pokojným, takmer mužským hlasom.
„Tak na akom rozhodnutí?“
„Možno na tom, ako sa rozhodneš ohľadne toho posledného odkazu.“
„Nechápem...“ chcel som povedať, no smrť už brala do rúk akúsi dlhú papierovú pásku a začala ju strihať na drobné kúsky a miešať v jame.
„A možno na niečom inom,“ dodala.
„Čo to je? O čo ide?“
„To sú dni tvojho života. Každý deň tvojho života je tvoj život. Bez neho by tvoj život nebol úplný. Takže môžeme vybrať jeden jediný ako príklad za všetky. Podľa jedného dňa rozhodneme o tom, kam pôjdeš.“
Na chvíľu som onemel. „Ale... ale... ja som žil aj dobré dni, aj som mal také ťažké obdobia a vtedy som sa správal... akože... Čo ak vytiahneš akurát taký blbý deň?“
„Aj ten je súčasť tvojho života. Aj vtedy si mal možnosť zachovať sa dobre. Stále máš však posledných dvadsať minút. Možno sa rozhodne podľa tvojho odkazu. Už vieš ako ho povieš svetu?“
Sadol som si na zem a hľadel do jamy. Moje dni tam vírili spočítané okolo môjho tela. Uznávam, celému svetu to nepoviem. Tak teda iba niekomu. Ale komu. Zdvihol som hlavu. Uniformovaní tam ešte stále boli. Za obludami, čo ich kvárili, stáli svetlí strážcovia. Trpezliví, takmer nehybní, verní a s nádejou v očiach. S nádejou, že aj táto pohroma o sile a hĺbke záplavovej vlny sa ešte môže zmeniť. Zvrátiť. Môže zmiznúť. Aj v nasledujúcom okamihu. Len sa pre to musí rozhodnúť dotyčný človek. Predtým som si ich tam ani neuvedomil. Hrôza z prítomnosti tých sopľavých čiernych chalúh ma celkom pohltila. Ale áno, boli tam po celý čas. Žiarivý strážca nad malým mastným dôstojníkom si svojho chránenca obchádzal a hľadel mu do tváre ako rodič, čo čaká na odpoveď svojho dieťaťa, ibaže mu nikdy nezlyhajú nervy ako prepracovanému otcovi či unavenej matke. Bol trpezlivý. Už asi tridsaťdva rokov. A vyzeral, že bol pripravený aj na ďalších tridsaťdva.
To nebude potrebné – pomyslel som si. Ak mám možnosť niekomu niečo povedať a ten niekto ma bude počuť (a keby aj nie), tak ju venujem tomuto človeku. Pokúsim sa zachrániť toho osemročného chlapca v ňom. Žiaden odkaz svetu. Smrť zas len pokyvkávala hlavou. Už som si zvykol, že počuje moje myšlienky. Ako vidíte, aj na to, že ste mŕtvy, sa dá rýchlo zvyknúť.
Nepýtal som sa smrti ako to mám urobiť, alebo či môžem. Neuvažoval som, že prehodnotím toto rozhodnutie. Iba som vstal a prišiel som k dôstojníkovi. Chytil som ho za plece a ním zadrkotali zimomriavky. Priblížil som sa k uchu, no nezastavilo ma. Nepočul ma len v ušiach. Počul ma priamo v hlave. Nie ako myšlienku. Ako ozajstný hlas. Bol to super pocit. Ako duch si môžete dovoliť trochu viac... výstrednosti.
Slová sa sypali samé, vôbec som nad nimi nepremýšľal.
„Pros svojho anjela, aby ťa zbavil zla, ktoré ťa ovláda. Úplne. A pros ho, nech ťa ochraňuje, lebo to zlo na teba bude ďalej striehnuť a bude sa chcieť vrátiť. Pros ho, pros ho na kolenách, lebo inak to oľutuješ vo chvíli, keď už bude neskoro. Možno ti nikto nedaruje poslednú hodinu tvojho života. Hoci aj po smrti. Za tú ti ďakujem. Nie za tú smrť. Tú ti odpúšťam. Za tú hodinu ti ďakujem. A ešte niečo. Neboj sa, chlapče. Je jedno kto a ako ti ublížil. Poď ďalej. Rozhodni sa byť dobrý. Nie je to ľahké. Ale je to dobré. Neviem aká je odmena za dobro. Ale práve som videl, že trest za zlo je hovadsky krutý. Nechci to. Nerob to. Buď dobrý. Ty to dokážeš.“
Čo mi už úplne šibe? Úplne? To fakt objímam svojho vraha? To hádam nie... Nie. Objímam chlapca, ktorému tridsaťdva rokov nikto nepovedal, že ho má rád.
„Mám ťa rád, chlapče.“
Chlapcove vystrašené oči sa pousmiali. Cúvol som. A ocitol som sa vedľa smrti. Hľadeli sme spolu na to, čo sa v tej krátkej chvíli stalo. Odznova.
Malý mastný dôstojníček odbachol posledného nastúpeného a odložil si zbraň. Pozrel na nebo, kde po slnku ostala len ružovkastá žiara a od lesa sa ťahali ťažké mraky, čo veštili búrku. Ako tak hľadel do neba, pošmykol sa a spadol do jamy rovno na telá, ktoré tam pred chvíľou poslal. Hrôzostrašne sa preľakol a začal sa ťarbať navrch. Práve to hlúpe prestrašené teperenie ho stále viac ťahalo ku dnu. Rovná blatistá stena sa mu pod prstami šmýkala a keďže bol krpatý, nedočiahol ani po podávanú ruku svojho kolegu. Nemali kopať tak hlboko. Alebo mali. Dobre tak.
Natrafil práve na moje telo a striasli ho zimomriavky. Kým mu došli po lano, zostal tam sám a zložil sa ako kôpka nešťastia, schúlený do klbka si zakrýval tvár, aby nezamdlel od hrôzy a pachu z mŕtvol, medzi ktorými kľačal. Čosi akoby mu hučalo v hlave. Nestačil sa ani poriadne nadýchnuť a spustil plač. Výdatný. Za tri dekády sa toho nazbiera.
Už dobiehali s lanom.
Pozeral na moje meravé telo a celý sa klepal.
Prepáčte mi to. Plnil som rozk... Ale nič. Nič som... nič. Prepáčte mi to, prosím, – myslel si kňučiac. Počul som to veľmi zreteľne. Už sa stalo – pomyslel som si s úsmevom ja, ale to nemohol počuť.
Obrátil som sa k smrti. „Posledná hodina? Veď to netrvalo ani päť minút.“
Keby smrť mala tvár, povedal by som, že sa pousmiala. Ďalší, čo objavil Ameriku.
No čo? V umieraní som nováčik.
„Tak môžeme?“ opýtala sa.
„A kam to bude?“ kontroval som otázkou.
„Kam len chceš,“ zaškerila sa a jej čierna hmla zosivela, sfialovela, až sa stala ružovou ako nebo nad obzorom. Zdvihol som pohľad. Z mrakov začalo pršať, ale vietor ich hnal na druhú stranu, takže ja som jasne videl prvé hviezdy.
„Tam? Dobre,“ zaškerila sa smrť.
Napokon, ona má tie zuby na nás stále akosi veselo vycerené.
Lucia Helmeciová - Under the starry sky
In the deep forest of eternal night
doe and deer lived in delight.
Separated by the stream so shallow and cold
both danced among the elms so old.
In the sky were just two stars,
one shined in red as if a Mars
second was bright as morning sun.
When doe saw the red one,
she began to run
afraid that the bloody light
could stab her like a knife.
And she prayed to the star so bright:
„Please save my priceless life.“
Since then doe danced in delight.
In the different part
of the forest so dark
is it a deer that beneath branches lark?
Frightened, that bright star may take his life,
he pleaded the red one to stab it with the knife.
And so deer survived,
since then he danced in delihgt.
One night at the stream,
where there´s no red, nor yellow beam,
doe and deer met by suprise.
Such honest sparks kindeled in their eyes.
Both of them went down the slope
filled with pure and virgin hope.
Doe crossed the stream that was so cold.
Opaque elms forbid the beams of light
to destroy such a lovely sight
of two animals together dancing in delight.
As the time passed by,
they were no more afraid and shy.
So they left antedeluvian meadow,
when all at once they saw a flying shadow.
Right infront of them was a black owl
and she spoken the wisdom:
„Please just let go.“
Have they listened wise words said?
No they kicked the poor owl dead.
Deer and doe run so fast they almost fly
as if they shall never die.
But then yellow ray interrupts the backness of the night
devastates the pure freedom and delight.
While deer cries in dread
doe turns to him, she is so mad,
realized her god on high
is not respected by one with whon she lyes.
And deer prays to his red god on vault:
„Forgive me my terrible fault,
her god is your enemy on the sky,
I shall no more lye
with doe of sick mind.“
In that precise second
as if nothing ever happened
doe crosses the stream
and follows her beloved yellow beam.
Of deer what to say?
He cherishes his red ray.
And the stars on the hight don´t do nothing.
They just shine.
But from time to time
they look at the line, that separates deer and doe.
They laughed of love so trifling and weak,
but at the end they just weep,
as doe and deer lonely die.
Stars begin to cry,
so the stream once shallow and cold,
surrounded by the elms so old
fills with tears of stars.
No more it is a flat pond
but huge river filled with blood ang gold.
Waves whisper sad poems about the time,
when love was violated by the biggest crime.
And the beams of stars so bright
together are dancing in delight.
Pozemšťan zmietaný
Omylmi
Chybami
Vo svete poznaní
Hviezdny prach
Už ani
Nevníma
Jasná a žiarivá
Kométa
Do tela opäť odetá
Zabudla oči
Otvoriť
To ľudský popol
Stihol sa vôkol
Na nás
Premeniť
Počiatky vekov
Zdobené riekou
Plnené slzami
Ostali v skutku
Šťastia a smútku
Za nami
Prst boží spočinul
Na ústach nemého
Zbavil ho zločinu
Závidím topoľom
umenie zostať sebou.
Prepočuť škrekotanie vrán
a z koncertu drozdov
vybrať správne tóny
do nokturna
pre les.
Závidím agátom umenie
v máji sládnuť,
presvedčiť
nedočkavé včely
že sú tu iba pre ne.
Rok čo rok strácať kvety
la listy sľúbiť vetru
každú jeseň.
Závidím noci
čo hľadí očami hviezd
sladko zmámená
vzdychmi
živej Zeme,
že vie bdieť ľahostajne
zbavená strachu
zo svitania
Závidím ľuďom
srdcia z kameňa.
Niet im čo vytknúť.
Hovorím :
Porucha nie je
vo vašich srdciach.
Sú len odolné voči ľudskosti
a vlastnia
tú vzácnu schopnosť -
NECÍTIŤ BOLESŤ.