Milan Tichý - Tromfy Alexa Mortimera (2021)

Bola jeseň. Úbočia kopcov obrastené skupinkami olivovníkov, cyprusov a cédrov si udržovali svoj stálozelený šat. Prašná cesta sa vinula údolím Bekaa, učupeným medzi vysokými končiarmi. Kľukatila sa cez túto obilnicu Libanonu a postupne sa menila na prašnú štrkovú cestičku vedúcu do zabudnutého kraja pod úbočím hôr, kde sa okrem stratených turistov ocitol dobrovoľne iba málokto. Samozrejme, okrem Alexa Mortimera. Majiteľ malej farmy a pálenice v jednom sa tadiaľto prevážal vo svojom starom ojazdenom Land Roveri Defender vždy, keď mu to auto dovolilo. 

V ten večer Alex nervózne prestupoval po obývacej izbe domu. V poslednej dobe zanevrel na vymoženosti modernej doby, kradnúce súkromie. To si totiž nadovšetko vážil. Nič, čo by sa začínalo slovom smart, by ste preto v jeho príbytku nenašli. A tak v ruke žmolil ošarpanú Nokiu 3310. Neprijatých hovorov od čísla uloženého pod menom Michael mal v ten deň už desať. Do mysle sa mu zakrádalo zlé tušenie. Michael mu totiž nezvykol volávať. Vlastne, stalo sa to prvýkrát po veľmi dlhej dobe. Naposledy sa s ním snažil spojiť telegrafom pred dobrými dvesto rokmi kvôli nejakému svätcovi. Alex ho ignoroval aj vtedy.

 Ako civel na telefón, zasvietil jeho nazeleno podfarbený displej. Miestnosťou sa začala rytmicky ozývať polyfonická verzia piesne Cemetery Gates a vibrácie prístroja takmer rozochveli krištáľový luster. Opäť volal Michael.

Alex hrubým palcom odmietol prichádzajúci hovor. S odovzdaným povzdychom do seba náhlivo obrátil pohár s hnedastým mokom. Dokonca aj dvanásťročná sladová whisky z jeho pšenice, ktorú láskyplne pomenoval Smrťákov slaďák, mu tiekla dolu krkom akosi ťažko.

Vonku sa náhle zablyslo. 

„Pri bohoch...“ Alex zvraštil obočie, až sa mu stretlo pri koreni nosa. Tvár mal bledšiu ako obvykle.

Ozvalo sa hlasné zatrúbenie. Silné a dunivé, bolestivo sa mu zarylo do uší.

„Nie, nie, nie...“ Pribehol k drevenému príručnému stolíku stojacemu pri polstrovanom hojdacom kresle. Na ňom stál starý gramofón Columbia Grafonola. Chvíľu sa s ním pohral a onedlho sa už vinylová platňa veselo točila na spodnom tanieri.

„Áno, toto je lepšie.“ Na tvári vystrúhal silený úsmev a zľahka si pohmkával pieseň Paranoid od Black Sabbath. Aby sa ešte väčšmi upokojil, schmatol svoju basgitaru. Prsty tancovali po strunách a v melódii piesne takmer zaniklo ďalšie trúbenie z vonku. 

Tretie zatrúbenie však bolo také hlasné, že prehlušilo všetko, a takmer mu prerazilo sluch.

Kútiky úst mu zvädli a on rezignovane podišiel k oknu. Za nim zočil to, čo tušil. A vonkoncom sa na stretnutie, ktoré ho čakalo pri bráne farmy, netešil.

Ceduľa vedľa vstupného portálu na pozemok, obohnaný vysokým nabielo omietnutým múrom, hlásala názov Mortimer Farm and Distillery CO. Pri nej stála éterická bytosť. V kuželi svetla sa vynímali jej snehobiele krídla. 

„Pri bohoch, je to tu...“ šepol si potichu Alex v domnení, že ho nik nepočuje, zatiaľ čo sa približoval k neželanej návšteve. Samozrejme, že sa mýlil. 

„Nerúhaj sa!“

„Myslím tých druhých bohov. Ved vieš, Apolón, Thor, Šiva...“ skúšal svoju obhajobu pred vyslancom Všemohúceho.

Anjelov vyčítavý výraz na ňom nebezpečne visel.

„Dosť! Prečo neodpovedáš, keď sa k tebe snažím hovoriť?“ Michael vyzeral, že sa čochvíľa chystá vrhnúť do vojnového víru. Dlhý zlatý meč sa mu leskol v ruke, rovnako ako biela zbroj nevlečená na zelenej tunike s červeným lemovaním. Všetko vytvarované pre jeho výrazne ženskú postavu. Otázka pohlavia anjelov ostávala Alexovi večnou záhadou. 

Skrúšene sklopil zrak k štrkovej cestičke, vedúcej od domčeka k vstupnej bráne. Mal síce na jazyku hneď niekoľko uštipačných odpovedí, no radšej si zahryzol do jazyka.

„Hľa, vzhliadni k nebesám! Baránok Boží, náš Mesiáš, zrodený z Panny v dvanástom mesiaci roku, ktorý bol ukrižovaný a pochovaný, tretí deň vstal z hrobu a teraz kraľuje na nebesiach, otvoril prvé štyri zo siedmich pečatí.“ 

 „Ehm, myslíš Horusa, Attisa či snáď Mithra? Na ten opis sedí až priveľa mesiášov.“ prerušil Alex anjela práve vo chvíli, keď sa nadychoval na ďalšiu salvu zbožných slov.

„Tvoje rúhačstvo uráža Boha!“ zvreskol anjel, až pri tom zaprskal. Namieril hrot  svojho meča nebezpečne blízko k Mortimerovmu krku. „Mlč a slyš, čo sa má stať. Ježiš, zvaný Kristus, Syn Boží, prepustil štyri bytosti, jazdcov apokalypsy na Zem, tak ako je napísané!“

„Och, tento mesiáš. Tušil som to,“ s rezignovaným hlasom si Alex vlial posledné zbytky Smrťákovho slaďáku dole hrdlom. Toľko potrebná úľava však neprichádzala. „Vonkoncom ti do toho vášho plánu nechcem kecať, ale my už sme na Zemi tisíce rokov, takže nás vlastne nemohol prepustiť... “

„Mlč a čiň Boží plán, čiň úlohu, ktorú vám vo svojej neskonalej múdrosti uložil Boh na nebesiach!“

„Počuj, Mišo. Bol si dlho zavretý tam hore. Takto už nikto nehovorí, normálne si nie som istý, čo mi chceš povedať...“ 

„Stačilo! Vyhľadaj svojich bratov. Osedlajte kone a vtrhnite do sveta!“ Bez ďalších vznešených slov, čo bolo od neho netypické, vzlietol v ústrety nočnej oblohe.

Alex ešte nejaký čas  nezmyselne zízal kamsi hore, no napokon sa pobral do garáže.

Land Rover Defender napodiv naštartoval už na tretí pokus. Mortimer mu pre istotu nalial zvyšok svojho dnešného prídelu whisky do nádrže. Skoro dve plné fľaše. Až sa zdalo, že sa mu pri tom zaleskla v oku slza. 

 Z výfuku sa vyvalil čierny dym. Plechy karosérie, nahlodané po okrajoch hrdzou, sa zatriasli. Terénne auto bez strechy preletelo cez bránu a s rachotom ufujazdilo smerom do mesta. 

Cesta bola hrboľatá, prašná a kamenistá. Napriek tomu si ju Alex väčšinou užíval plnými dúškami. Dnes však nie. Spomienka na stretnutie s archanjelom nahlodávala jeho prázdne vnútro.

Cez všetko čím bol, vyzeral takmer ako bežný človek. Ľudia, ktorí ho poznali, ho odhadovali tak na štyridsať rokov aj napriek snehobielym dlhším vlasom začesaným na cestičku. Teraz mu neposlušne viali vo vetre.

 Tvár mal až mŕtvolne bledú, nerozbrázdenú vráskami ani jazvami. Studené modré oči už iba podtrhovali beztak čudesný zjav. Aj napriek priam chorobnej introvertnosti mal pár priateľov. K jednému z nich práve mieril.

Po necelej hodine zaparkoval džíp pred internetovou kaviarničkou na námestí v mestečku Hadath, hneď naproti Žltej mešite. Na bočných dverách auta sa skvela vinylová nálepka, zobrazujúca koňa v cvale. Kôň, rovnako ako auto, nevyzeral príliš dobre. Kde-tu mu spod kože vykukovali kosti a hnijúce mäso. Bola to veľmi detailne spracovaná kresba a väčšine ľudí naháňala až nevysvetliteľný strach.

Blížil sa čas večernej modlitby a starý Abdul bin Ahmed práve zamykal vstupné dvere.

„Aaaa, pán Mortimer. Salam alejkum. Dlho ste tu neboli. Určite vás privábila vôňa mojej kávy, všakže?“ Na perách starého araba sa zjavil široký úsmev.  Rýchlo potočil kľúčom v zámke a už aj pozýval gestom rúk známeho zákazníka do útrob kaviarničky. „Poďte, poďte, predsa vás, pri Alahovi, nenechám o tomto čase na ulici. Poďte, pán Mortimer. Hneď dám variť vodu a doprajeme si spolu šálku a rozhovor ako vždy.“ Muž vbehol do tmy panujúcej vo vnútri, rýchlo rozsvietil, pustil rádio a zmizol v kuchynke.

„Alejkum salam, Abdul,“ šepol Mortimer a usadil sa ku okrúhlemu stolu.

Vytiahol tablet, starostlivo ukrytý v cestovnej taške, naťukal heslo a nechal prístroj pripojiť k wifi sieti. Keď sa tak stalo, zapol aplikáciu a prezrel, čo je nové na Instagrame.

 Jeho profilová fotka vyzerala dosť desivo. Dokonca aj jemu sa pri pohľade na vlastnú tvár pretiahli kútiky úst do čiarky a obočie nad pravým okom sa zľahka zvraštilo. No účel to celkom splnilo. Okrem pár nových followeriek s podobne mŕtvolným vzhľadom s čiernymi vlasmi a perami mu za posledný mesiac, čo bol online, nič nové nepribudlo. 

Celé okno mal plné od jedinej osoby, ktorú sledoval.

Joseph Bellum bol vojnový reportér a zásoboval internetový svet úchvatnými zábermi. Na jednej strane to boli až desivo realistické fotografie z vojnových konfliktov. Na tej druhej to boli hlavne detailné zábery na jeho svalmi posiate, dokonalo opálené telo vo všetkých možných aj nemožných pózach. Ako rekvizity mu pritom slúžili luxusné autá, oblečenie a, samozrejme, zbrane. Komparz tvorili sporo odeté ženy so všetkými detailmi, ktoré mu zabezpečenie Instagramu povolilo zobraziť. Nečudo, že mal pár miliónov fanúšikov zo všetkých pohlaví.

„Tak, braček, kdeže teraz si?“ Alex si so záujmom prezeral poslednú pridanú fotku aj s popisom. „Isteže, kde inde by si bol... Náhorný Karabach,“ hlesol trpko. Chlapec na fotke vyzeral ako dieťa, ktoré sa na maškarný ples rozhodlo ísť za vojaka. Iba ten príšerný strach v očiach a AK47 v rukách naznačovalo, že sa mužom musel stať skôr, ako bolo vhodné.

Za štvrťhodinku bola arabská káva v medenej džezve s pocínovaným vnútrom dokonale pripravená. 

„Káva nech je čierna ako diabol, horúca ako peklo a sladká ako láska.“ Starý Abdul doniesol horúci nápoj a odpútal tak Alexovu pozornosť od tabletu. Arabica rozvoniavala zemitou vôňou ako čerstvo rozoraná pôda po letnej búrke a dráždila zmysli. „Dlho ste sa neukázali, priateľu.“ Kaviarnik sa posadil naproti Mortimerovi a uprel naň svoje hnedé oči. 

„To vieš, Abdul, ten môj vrak zas nešiel naštartovať...“ hlesol bielovlasý zádumčivo. Neodolal vábeniu a usrkol si dúšok teplého nápoja.

„Ej, vravím už pol roka, že môj priateľ Umar sa vám naň pozrie, ale vy nie. Hlava tvrdohlavá...“ zavrtel neveriacky hlavou Abdul a tiež si chlipol čierneho zlata. „Vidím, že dnes ste ešte bledší a sála z vás pochmúrnejšia nálada ako obvykle a to je už čo povedať. Čo vás trápi, priateľu?“ V starcových očiach sa zračilo pochopenie snáď pre každú možnú odpoveď. Každú až na tú, ktorú by zo seba Alex najradšej dostal. 

Náhlivo dopil kávu, vstal a položil na stôl kľúče od auta. „Postaraj sa mi, prosím ťa, o auto. Nejaký čas budem preč.“ 

„Iste, priateľu, iste. Volajú vás povinnosti, všakže?“  Ustarostene uprel svoje dobrácke oči na Alexa a priateľsky ho potľapkal po ramene. „Robte, čo musíte. Alah vás istotne povedie, nech pôjdete hocikam.“ V očiach mu náhle prebleskla iskra a pery sa šibalsky skrútili. „A veru, Umar sa zatiaľ pozrie na tú vašu rachotinu. Nie neberiem ako odpoveď. Na oplátku mi donesiete fľašku vášho smrťáka. Ale tak, aby to nevidel Imám! Z Alahom si to už nejako vybavím. Mám s ním viac ako dobrý vzťah.“ 

Alex Mortimer sa pousmial. Tentoraz úprimne.

Z megafónov na vrchole jedného z minaretov Žltej mešity sa ozýval azán. Starý muezín zvolával moslimov na večerné modlitby a ulice sa začali pozvoľna plniť prichádzajúcimi veriacimi.

Alex na ulici pomedzi dav náhlivo dokráčal k zaparkovanému džípu. Zo zadného sedadla zobral dlhý kožený plášť s vybíjanými nitmi na rukách aj lemoch a náhlivo sa doň nasúkal. Končekmi prstov pohladil nálepku na dverách a ticho šepol: „Musím na rodinné stretnutie, chvíľu tu budeš musieť ostať. Starý Abdul sa o teba dobre postará, tak ako vždy. A nie si rachotina.“

Motor potichu, priam nečujne, zapriadol.

Keď sa dav rozptýlil, ostalo naokolo ticho a pokoj.

*

Na horizonte sa tiahla modrá obloha, kam až oko dohliadlo. Náhorná plošina bola po okraji posiata desiatkami vyvýšených pahorkov. A na jednom z nich, s ozaj dobrým výhľadom, stálo vojenské stanovisko. Z juhu síce rástol riedky les, no na zvyšok krajiny bol odtiaľ výborný výhľad. 

Po ceste kráčal Alex Mortimer. Na koženom plášti mal natiahnutú modrú taktickú vestu s výrazným označením PRESS a na hlave rovnako sfarbenú prilbu. Pre lepší efekt sa mu na krku hompáľala zrkadlovka Nikon s dlhočizným objektívom. Maskovanie evidentne fungovalo. Nikto si ho nevšímal.

Nenápadne prešiel okolo niekoľkých zaparkovaných nákladných Uralov s nápravou 6x6, ktoré pamätali ešte najväčšiu slávu Sovietskeho zväzu. Podľa Alexovho skromného názoru patrili buď do múzea, alebo na šrotovisko. Rovnako ako zvyšok techniky naokolo. Kúsok odtiaľ na okraji lesa bola v zákopoch ukrytá dvojica pásových bojových vozidiel pechoty BMP2. A ako zlatý klinec tohto panoptika mierili dlhými hlavňami do krajiny pred seba tri ťahané húfnice s výraznou trojramennou lafetou. Všade naokolo postávali desiatky vojakov v obstarožných maskáčoch a kovových prilbách. 

Alex prišiel až na okraj stanoviska, lemovaný zemnými valmi a vrecami z piesku. Tam našiel, koho hľadal.

Joseph Bellum zbesilo cvakal spúšť svojho fotoaparátu. Bol vo svojom živle, a tak si prichádzajúceho brata sprvu ani nevšimol.

„Ahoj, Joseph.“ 

„No to ma poser!“ zhíkol fotograf a rýchlo zabudol na rozrobenú prácu. Schmatol brata okolo ramien a pritisol si ho na širokú hruď. „Alex Mortimer! Bráško! Nevideli sme sa hádam storočie!“

„Presne stopäť rokov. Od veľkej vojny!“

„No, nechajme radšej minulosť minulosťou.“ Jospeh sa zatváril previnilo no Alexa to príliš neobmäkčilo. 

„Pamätám si to dobre, dovtedy mi stačila kosa! Vtedy som musel kúpiť prvý kombajn!“ Alex si povzdychol a trochu sklesnuto dodal: „Teraz ich mám už päť. Ale nebavme sa radšej o tom. Nechcem si kaziť deň viac, ako je potrebné. Vieš, prečo som tu.“

„Viem...“ Joseph súhlasne kývol hlavou a rozhliadol sa po tvárach ľudí na okolo. „No, koniec sveta raz musel prísť. Tak nech aspoň príde vo veľkom štýle.“ V modrých očiach sa mu blysol náznak nadšenia. Alex by prisahal, že mu v zreničkách videl žiaru z výbuchu tisícov vodíkových bômb. 

„Preto tu nie som. Teda, som tu kvôli tomu, ale nie preto aby sme to urobili...“

„To preberieme neskôr.“ Uťal jeho rozvíjajúce sa myšlienky Joseph a začal nedočkavo šípiť po okolí. Bolo vidno, že sa zrakom snaží zachytiť niečo na oblohe. 

„Neskôr?“ Tón Alexovho hlasu dával najavo, že nie je spokojný s odkladom rozhovoru.

„Počkaj, braček, za chvíľu sa ti v plnej kráse ukáže vojna budúcnosti.“ 

„Budúcnosti? Tak po prvé, žiadna budúcnosť nie je v pláne, a po druhé, podľa toho čo vidím tu naokolo, mám skôr pocit, akoby som sa vrátil o pár desaťročí naspäť.“

„Netrep, Alex, a pozeraj!“ Josephove oči zjavne našli, čo hľadali. Vystrčenou rukou pokynul hore. „Tam, vidíš? Turecký dron Bayraktar! Už tu zameral každý posratý centimeter štvorcový. O chvíľu nastane peklo. A okolo krúžia izraelské kamikadze drony Harop. Moderná vojnová mašinéria. Žiadne živé vlny jak za Stalina.“ Ak sa dovtedy zdal jeho úsmev široký, teraz nadobudol až obludný rozmer. 

„Myslel som, že tu bojuje Arménsko s Azerbajdžanom.“ 

„Nebuď smiešny, Alex. Vojna nikdy nie je čiernobiela, to by si mal vedieť, veď som tvoj brat.“

V tej chvíli s desivým hvízdaním dopadli na vojenské stanovisko desiatky delostreleckých granátov v sprievode samovražedných dronov. Ozvala sa symfónia ohlušujúcich výbuchov. Naokolo odprskávali kusy hliny a sem tam sa pomedzi ne zamiešali aj zakrvavené kusy niečoho, čo ešte donedávna boli ľudské bytosti. Aby toho nebolo málo, vzduchom poletovali aj šrapneli a kusy pokrútených plechov zo zasiahnutej techniky. Joseph Bellum stál uprostred toho všetkého a zbesilo fotil prebiehajúcu kataklizmu.

Keď nakoniec všetko ustalo, po húfniciach ostali len krátery v zemi a kopa obhorených trosiek rozmetaných po okolí. Z vrakov nákladných aut a obrnených transportérov stúpal k nebu hustý čierny dym. Prach opadol a zvuk výbuchov vystriedal nárek okolo. Rev mužov sa pomaly lámal do chrapotu, až bolo nakoniec počuť len tiché vzlyky. 

„Dobre, tak si sa predviedol. Skladám klobúk, Joseph. A teraz sa musíme vážne porozprávať.“

„Nie je o čom, Alex. Toto nie je v našej moci. Tí hore rozhodli a my splníme svoju úlohu.“

„A ty sa na ňu už očividne tešíš.“ Alex sa posadil na vrecia s pieskom na okraji zákopu a čakal, kým brat odtrhne fascinovaný zrak od diela skazy.

„A čuduješ sa mi? Pre toto som bol stvorený.“

„Vieš, poviem ti to na rovinu. Ty si jediný z rodiny, ktorého mám celkom rád, braček...“

„Netuším prečo.“ 

„Pretože ty jediný nie si zodpovedný za to, čo sa deje. Iste, si Vojna, jasné. Ale nakoniec je to človek, ktorý stlačí spúšť a zabije. Na rozdiel od Famisa a Morbusa. Oni zabíjajú priamo tými ich chorobami a hladom.“

„Tak to si vážim.“ Josephov úsmev bol v ten deň prvýkrát úprimne priateľský.

„Takže, preto som prišiel za tebou. Musíme to zastaviť. Bez nás žiadny koniec sveta nebude. Nevrav, že si si za tie tisícky rokov ľudí neobľúbil, nejakým tvojím divne zvráteným spôsobom.“

„Nepopieram, Alex. Poskytli mi veľa potešenia.“

„To si radšej nechcem predstaviť. Ale ako iste vieš, keď svet skončí, tak bude tvojim potešeniam koniec. Už žiadne vojny ani instagramové krásky, ktoré bude tvoje strnisko štekliť na vnútorných stehnách.“

„Na to som nepomyslel...“ Joseph vyzeral rozčarovane. Alex sa zhlboka nadýchol, no skôr než mohol pokračovať v jeho spracovávaní, ozvala sa streľba.

Tých niekoľko desiatok vojakov schopných boja sa rozbehlo k ohoreným vrakom obrnených transportérov. Niektorí zaujali postavenie krytí okrajmi kráterov po nedávnych výbuchoch a s pažbami zapretými o ramená mierili svoje AK47 medzi stromy. Ovzduším zasvišťali guľky a z lesíka doletel nezrozumiteľný krik. Vlna mužov v čiernych uniformách s turbanmi na hlavách sa vyrojila na obrancov s krikom na perách. „Alahu akbar!“

„Hmm, žeby živá vlna ako za Stalina?“ uštipačne odfrkol Alex.

„Posratí sýrski žoldnieri,“ krútil neveriacky hlavou Joseph a už-už lapal po zrkadlovke.

„Sýrski? Ani sa nejdem pýtať...“ Alex už mal toho celého plné zuby. Ale ako sám uznal, vtedy nastala tá najvhodnejšia možná chvíľa na jeho posledný tromf. „No dobre, Joseph. Poviem ti to takto. Ja do tej apokalypsy nejdem.“

„To myslíš ako?“ 

„Uvidíš.“ V hlase Alexa Mortimera bolo počuť čosi záhadné.

Horda útočníkov so šialeným krikom na perách vtrhla medzi hŕstku obrancov. Kakofónia kriku a výstrelov bola ohlušujúca. Ručné zbrane chrlili projektily na všetky strany. Guľomet napravo od dvojice bratov zbesilo štekal a kde-tu sa ozývali explózie ručných granátov. Typická bojová scéna, akú Joseph Bellum v tomto storočí videl už nespočetnekrát. Len s jedným rozdielom. Nikto neumieral. 

Výstrely prevŕtavali telá mužov na oboch stranách barikády. V záplave striekajúcej krvi z nich vytrhával kusy mäsa a trieštil kosti, kde-tu odletela končatina odtrhnutá explóziou. Mali byť dávno mŕtvi a vlastne aj boli. Akurát o tom nevedeli.

„Čo do riti,“ zmätene vykoktal Joseph. Odlepil oči od objektívu a vyčítavo nimi prebodol Alexa. S ním to nič neurobilo. Stál vyškerený a vychutnával si okamih svojho malého víťazstva. 

Streľba postupne utíchla. Vojaci len vydesene pozerali na všetky strany. Sklopené zbrane s prázdnymi zásobníkmi mierili k zemi a z rozžeravených hlavní stúpali kúdole dymu. Prezerali si vlastné telá rozstrieľané ako sitá a vyžmýkané do poslednej kvapky krvi. Niektorí sa schúlili k zemi, hlavu schovali medzi kolená a úpenlivo sa modlili pomedzi tiché vzlyky. Iní sa pre zmenu začali na plné ústa šialene rehotať. Po chvíli sa všetky oči naokolo zamerali na dvojicu vojnových fotografov.

„Dúfam, že si to pochopil, Joseph. Stretni sa s tými dvoma trpákmi a povedz im, že žiadna apokalypsa nebude. Potom za mnou dôjdi na farmu, tam ti o svojom pláne poviem viac.“ Alex sa tváril odhodlane a smrteľne vážne. Čo vzhľadom na to, kým v skutočnosti bol, možno brať doslovne. 

Nechal Josepha jeho myšlienkam a otočil sa k vystrašenému obecenstvu. Všetky oči pozerali priamo naňho a hľadali odpovede a nádej. Luskol prstom a v tom jedinom geste im ich dal.

Mŕtve telá mužov padli konečne na zem, zatiaľ čo ich duše sa vydali na svoju ďalšiu cestu. Každá jedným z dvoch možných smerov. Väčšina však putovala priamo do pekla.

*

Popod kamenný portál, pomedzi otvorené drevené krídla vrát do areálu firmy Mortimer Farm and Distillery CO. vošlo ohnivo červené Ferrari. Rozvírilo prach na príjazdovej ceste a zastavilo vedľa Alexovho ošarpaného, no konečne opraveného, Land Rovera. Alex si v tej chvíli spomenul na dlh, ktorý ešte mal u  Abdula bin Ahmeda.

Joseph v bielej hodvábnej košeli s rozopnutými poslednými dvoma gombíkmi a nasadenými slnečnými okuliarmi vystúpil z auta. Zamieril rovno k opodiaľ čakajúcemu Alexovi. Ten neostal nič dlžný svojej povesti a stále bol v čiernych nohaviciach a košeli zapnutej až po krk. Vybíjaný opasok a topánky, samozrejme, nesmeli chýbať.

„Dlho sa nevideli,“ pokynul vysmiaty Joseph hlavou k zaparkovaným autám. Ich motory potichu priadli.

Obaja muži mlčky vykročili smerom k rozsiahlemu poľu pšenice tiahnucemu sa od domu, kam až oči dovideli.

„Takže,“ začal opatrne Joseph, keď sa zastavili na okraji poľa. „Odkedy už vlastne nechodíš osobne robiť svoju prácu?“

„Už ma nebavilo vidieť všetky tie tváre. Takto je to lepšie,“ zasnene sa pozrel na dva páry kombajnov, ktoré v diaľke žali klasy. „Oveľa lepšie, Joseph.“ Alex si kľakol a medzi prstami zovrel malý klások. Ešte nebol ani zďaleka vhodný na žatvu. Vyklíčil len nedávno a ešte nestihol dozrieť. „V tých tvárach nebola vždy úľava z môjho príchodu. Častejšie tam bol strach a bolesť. Najhoršie na tom je, že ja nerozhodujem, kedy príde ich čas,“ končekmi prstov pohladil lístky klásku. „Niektoré sú už prestarnuté a tešia sa na koniec, iné sú zhnité do morku kostí a zaslúžili by si hneď zožať a ja ich musím nechať tak. A oni tú hnilobu potom šíria naokolo ďalej. A sú aj také, ktoré ešte len teraz vyklíčili, a ja ich aj tak musím zobrať.“ V oku sa mu zaleskla slza. Vytiahol z vrecka záhradné nožnice a odstrihol malý klások nízko pri zemi. 

„Chápem, braček.“ Joseph ho sústrastne chytil za rameno.

„Keby som ho nezobral, keby jeho duša zostala dlhšie, ako jej bolo určené, tak by sa pokazila. Skysla by tu ako mlieko po záruke. Ale ak to má zabrániť apokalypse, tak tu pár miliárd duší nechám chvíľu dlhšie!“ Alex Mortimer zahnal chvíľkovú úzkosť a odhodlane sa postavil.

„Tak hovor, aký máš plán, ty mudrlant. Famis aj Morbus tvoj odkaz pochopili a podporia nás. Nie sú z toho ale príliš nadšení, to je ti dúfam jasné, Alex. Najmä Famis. Vypustil teraz nejakú novú pliagu a nádejal sa, že si zopakuje staré dobré časy ako za morovej rany.“

„Zaregistroval som ten jeho slávny covid 19. Brat-nebrat, jeho neznášam najviac,“ sucho odvrkol Alex a v mysli mu v jedinom okamihu prebehli všetky tie milióny tvárí, ktoré sa museli porúčať zo sveta kvôli chorobám z dielne jeho brata Famisa.

„Heh, neboj sa nič. Je to obojstranné. Odkedy si Edwardovi Jennerovi dal ten nápad ako očkovať. No nič, neriešme teraz rodinné problémy. Povedz mi o tom svojom slávnom pláne.“

„Takže po prvé, celé je to divné, prečo teraz? Žiadne znamenia od Boha, iba sa zrazu zjaví Michael či Michaela, kto sa v tom má vyznať či je žena, alebo chlap...“

„No telo má rozhodne ženské, ak vieš, ako to myslím,“ skočil mu do reči Joseph, zamyslene sa odmlčal a vystrúhal uznanlivý výraz. Potom sa však zvraštil a kyslo dodal: „No ale podľa hlasu je to skôr chlap. Zhodnime sa, že je anjel, nech to znamená čokoľvek.“

„Už si skončil?“ Alex Mortimer stál ako obarený a udivene zazeral na svojho brata. „Takže aby som to zhrnul. Celé je to vonkoncom divné. Vypustiť nás mal Nazaretský a ja som ho teda nevidel. Okolo lámania pečatí malo byť hotové divadlo. Takže môj plán je jednoduchý. Skočíme si za Lucy a dostaneme ju na našu stranu. Bez nás a bez jej pekelných hôrd bude po apokalypse,“ rázne ukončil svoju horlivú reč a s očakávaním pochvaly za svoju genialitu priam zízal na Josepha. Ten vyzeral celkom zaskočene a v hlave mu dozaista hmýrili stovky otázok. Na chvíľu sa zazdalo, že sa mu na ne podarilo nájsť uspokojivé odpovede a aj on sa usmial.

„Takže do pekla?“

„Jasné, že nie. Nájdeme ju oveľa bližšie.“

*

„Braček, je len jedno miesto na Zemi, kde sa na ulici mieša vôňa pudingových tortičiek Pastéis de Nata a čínskej kuchyne.“ Alex sa teatrálne nadýchol, aby vstrebal všetky vône z pouličných stánkov a kioskov. „Iba tu sa ocitneš v úzkych čínskych uličkách a na dohľad budeš mať kresťanský chrám.“ Pahorok s monumentálnymi ruinami katedrály svätého Pavla, osvetlený reflektormi, sa im črtal vo výhľade na konci ulice. Alex mu venoval letmý pohľad a rozpažil ruky v teatrálnom geste. „Vítaj v Macau. Turisti mu nepovedia inak ako čínske Las Vegas či Monte Carlo východu. Niektorí, samozrejme, použijú aj hanlivejšie označenie. Najmä keď tu prehrajú aj gate a obesia sa kdesi v lacnom hosteli na okraji mesta.“ 

„Hmm, úchvatné mesto. Naposledy som tu bol cez ópiové vojny. Ale vtedy to bola ešte diera.“ Joseph si uznanlivo obzeral moderné budovy desiatok kasín, ktorých žiara sa takmer dotýkala neba. Najviac ho upútala honosná budova kasína Grand Lisboa v tvare lotosového kvetu, ktorá sa celá ligotala, akoby bola postavená z plátov rýdzeho zlata. „Iste, kde inde by sme mali hľadať diabla, keď nie tu. Som z toho trochu nervózny, vždy som mal na ňu slabosť a dosť dlho som ju nevidel. Musím uznať, zariadila si to tu pekne.“

„Omyl, Joseph.“ Alex luskol prstom a pokynul ukazovákom na nenápadnú sedemposchodovú budovu v portugalskom koloniálnom štýle, učupenú medzi všetkou tou žiarivou výstavbou naokolo. Na priečelí svietil jediný neónový nápis. „Budeme ju hľadať tu. V Kasíne sedem hriechov. Čo poschodie, to hriech. Tretie by ťa dozaista zaujímalo najviac, ty smilník. A mimochodom, výborne tu varia,“ uchechtol sa a vykročil k budove.

Náhle sa zarazil a zadíval na usmiateho predavača s malým prenosným vozíkom plným voňavých dobrôt, ktorý prechádzal okolo a nakoniec zmizol v ruchu ulice.

„Čo je, Alex, ideme nie?“ pristavil sa pri ňom Joseph a zadíval sa rovnakým smerom. „Na čo zízaš?“

„Zdalo sa mi, že vidím jedného známeho z domova.“ 

„Tu?“

„Asi sa mi to len zdalo...“ Alex si  neisto prezeral tváre okolo, no nakoniec to vzdal a pokračoval ku kasínu. 

Vstupné dvere mali najlepšie časy za sebou. Pánty hlasno zavŕzgali a dvojica sa ocitla v malom vestibule. Steny boli pokryté krvavo červenými tapetami s čínskymi ornamentami. Priestoru dominoval drevený pult za ktorým stál urastený chlap s plecnatou postavou. Okrem toho tam toho veľa nebolo. Zdobené dvere v štýle art deco do staromódneho výťahu a zo stropu viselo niekoľko čínskych drevených lustrov v tvare šesťuholníka s ručne maľovanými sklami. Vo vzduchu sa vznášala opojná vôňa ópia. Josephovi sa vďaka nej roztiahli pery do blaženého úsmevu.

Bratia podišli k pultu. 

„Tento podnik je len pre VIP klientov!“ robustný chlap ich prebodával nepriateľským pohľadom.

„Ty si tu nový, však? Ideme za slečnou Lucy...“

„Máte pozvánku?“ 

„No, nemáme, ale...“

„Žiadne ale! Nemáte pozvánku, tak sa practe!“ Bolo zrejmé, že nemá v pláne dvojicu pustiť ďalej. Aby svojim slovám pridal na váhe, položil na pult pred seba pištoľ. „Pochopili ste?“

„To je glock 17?“ uznanlivo sa prizrel zbrani bližšie Joseph. „Pekná pištoľ, rám z polymérov, náboje 9mm Luger a skladá sa iba z 34 súčiastok. Krása.“

„Povedal som, že sa máte pratať!“ zvreskol chlap z plného hrdla. Na krátky okamih sa mu v očiach zjavili pekelné plamene, tvár sčervenala a pomedzi šticu čiernych vlasov vykukli dva krátke tupé rohy. Netrvalo to viac než okamih no dosť na to, aby si to bratia všimli. „Pochopili ste!“

„To bolo pekné však, Joseph?“

„Ani nie, videl si tie rohy? Ako nejaký malý, bezvýznamný cap,“ pokrútil Joseph nesúhlasne hlavou a len tak-tak držal smiech na uzde.

„Skôr by som povedal ako taký vykastrovaný baranček. A ten výraz? Z toho mal ísť strach? Pozri, takto sa to robí...“ Posledné slová, ktoré sa predrali do sveta pomedzi pery Alexa Mortimera, zneli, akoby ich v poslednom stone vyslovilo tisíc umierajúcich. Tvár mu ešte väčšmi pobledla a jej rysy stvrdli. Koža natesno priľnula k lebke a oči potemneli. Ochrankár v nich uvidel nekonečnú prázdnotu.

Chlap sa zatackal. Hlavu stiahol medzi široké ramená a náhlivo zaspätkoval, až kým nevrazil chrbtom do steny. V tom okamihu zistil, že aj pekelník môže cítiť strach.

Vtedy za nimi cinkol výťah. Dvere sa roztvorili a vystúpil z nich štíhly muž v červenom fraku.

„Pán Mortimer! Vitajte, dlho ste k nám nezavítali,“ prehovoril pokojným hlasom. Ochrankára počastoval výhražným gestom, po ktorom sa ten vystrašený neborák pobral preč. Potom Alexa a Josepha výťahom odviezol na najvyššie poschodie, kde sídlila preslávená reštaurácia Pekelný rošt.

Majiteľka podniku, šéfkuchárka a samotná pani pekla, Lucy Feira, mala bacuľatú tvár, rovnako ako aj zvyšok tela. Cez to všetko jej nebolo možné uprieť akýsi až animálny pôvab. Najmä Joseph nemohol odtrhnúť oči od jej bujného dekoltu, ktorý sa viac ukazoval, než skrýval vo výstrihu luxusného kuchárskeho mundúru. Kučeravé čierne vlasy s červenými koncami jej padali tesne pod ramená. Stála pri masívnom dubovom stole vo svojej kancelárii a vítala starých známych.

„Alex Mortimer a Joseph Bellum. No ja padnem na tú svoju veľkú riť. Vás dvoch som spolu nevidela tak sto rokov. Prišli ste sa najesť, zašukať si či zahrať karty? Mám tu všetky hriechy, ale dobre viete, že obžerstvo je môj najobľúbenejší,“ zachichotala sa a lascívne si obzrela návštevníkov. „Aj o vaše telá sa treba starať, nezabúdajte, chlapci. Dnes tu máme samé šmakocinky.“

„Prepáč, Lucy, ale sme tu kvôli apokalypse.“ Alexov hlas bol ako vždy vážny.

„Och, áno. Ten sukin syn Michael mi o tom poslal mail. No, všetko, čo raz začne, musí skončiť.“

„Chceme to zastaviť,“ hlesol opatrne Alex a nervózne vyčkával na reakciu. Nebol si vonkoncom istý ako Lucy dostať na ich stranu. No ako vždy, mal v rukáve ďalší tromf, na ktorý stavil takpovediac všetko.

„Pozrite, chlapci. Aj ja som si to tu obľúbila. Aj ľudí mám rada, veď som ich dostala z raja. Keby nebolo mňa, tak si tam doteraz žijú nudným prudérnym životom. Dala som im všetky slasti života, na rozdiel od toho tam hore,“ opäť vystrúhala pobavenú grimasu. „On na nich poslal len povodne a katastrofy. Mňa majú radšej. Dala som im predsa orgie a death metal!“ pobavenie v jej hlase sa zlomilo do vážneho tónu. „Ale prišiel čas, aby moje pekelné hordy zabrali Zem. Ja som si apokalypsu nevymyslela, je to Boží plán. Je mi ľúto, ale spravím si z toho tu desiaty kruh pekla. Už aj tak ho mám preplnené.“

„Ehm... ona to nevie?“ vstúpil do debaty Joseph.

„Čo neviem?“ Lucy vyzerala prekvapene.

„Evidentne nie.“ Čas na Alexov tromf prišiel skôr, ako očakával. Zo záhrenia koženého kabáta vytiahol Bibliu a položil ju na stôl pred Lucy.

„Pfuj! Čo mi to tu dávaš, chceš, aby som sa zgracala?“ odtiahla sa čo najďalej od Svätého písma a nahlas preklínala svojich návštevníkov.

„Nečítala si to, však?“

„Šibe ti? Pri väčšine z toho som predsa bola a zvyšok sú prekrútené žvásty, čo sa stali inak!“

„Ale je tam časť, ktorá hovorí, ako celá apokalypsa dopadne.“ Alex nalistoval posledné evanjelium a začal čítať Zjavenie apoštola Jána. Na perách panej pekla sa spočiatku zjavil pohŕdavý úsmev, no ako čítal ďalej, vraštilo sa jej obočie čoraz viac a kútiky úst jej pomaly vädli.

„A diabol, ktorý ich zvádzal, bol zvrhnutý do ohnivého a sírového jazera, kde je aj šelma i falošný prorok a budú mučení dňom i nocou na veky vekov...“ Keď dozneli posledné slová z Alexových úst, zviezla sa Lucy rezignovane do kresla. „Ešte to pokračuje posledným súdom, ale to ťa už asi nezaujíma,“ ukončil svoj monológ a položil Bibliu na stôl.

 „Tak takto to Michael myslel, že za ten rozchod ešte draho zaplatím...“ povzdychla si Lucy. 

„Rozchod?“ hlesli obaja naraz prekvapeným hlasom.

„Keď ma vyhodili z nebies, tak som sa s ním rozišla. Vždy to bol svätuškársky kretén a ja navyše nie som na vzťahy na diaľku. Vlastne ja nie som vôbec na monogamiu a chlapec to niesol ťažko. Chodili mi od neho v poslednej dobe správy. Chcel to dať zas dokopy, ale poslala som ho kade ľahšie. Naposledy sa mi vyhrážal, že si to už čoskoro odskáčem. Už viem, čo tým myslel...“ Smutne pozrela na knihu na stole.

„Vy ste spolu spávali? Tú predstavu už nikdy nedostanem z hlavy.“ Joseph si chlipným pohľadom premeral Lucy od hlavy až po päty a ostal zasnene zízať.

„Už tomu začínam rozumieť. Lucy, pôjdeš s nami!“ Alex si v rýchlosti v hlave posplietal čriepky indícií. 

„Ale kam?“ vrátil sa Joseph späť do reality.

„Čakajú nás pláne Harmagedonu.“ 

*

Pred nízkym pahorkom sa rozprestieralo široké údolie na horizonte lemované stúpajúcimi vrchmi. A na tom pahorku stála trojica. Diabol, Smrť a Vojna. Rozhodne to nebola tá biblická šelma a králi zeme s ich vojskami zhromaždenými do posledného boja. 

„Tak sme tu,“ odmerane vyprskla Lucy a vyčítavo zazerala na Alexa. „Prečo vlastne,keď sme nerozpútali tú apokalypsu? Veď tí trpáci tam hore to predsa vidia, nie?“

„Tí hore sú tak zahľadení do svojej zbožnosti, že sem dole nepozreli už veľmi dlho. Stačí, že si tu ty. Teraz počkáme, kým sa dovalí Michael s nebeským vojskom.“

„Prečo by to robil?“

„Predsa sa ti chce pomstiť, nie? O nič iné nejde. Toto nie je žiadna apokalypsa, toto je len pomsta ohrdnutého milenca. Svet mal byť len kolaterálna strata. Teda dúfam...“ V ďalšej rozprave Alexa prehlušilo trúbenie na nebesách.

„Poďte, vtáci, zhromaždite sa na veľkú Božiu hostinu! Budete jesť telá kráľov, telá vojvodcov, telá mocnárov, telá koní a tých, čo sedia na nich, a telá všetkých, slobodných i otrokov, malých i veľkých,“ mohutný Michaelov hlas sa ozval odniekiaľ z hora. 

„Och, stále hovorí ako taký debil,“ povzdychla si Lucy. So vztýčenou hlavou pozerala,

 ako sa pomedzi potrhané oblaky v žiare svetla vynárajú stovky okrídlených postáv v lesknúcej sa zbroji a zostupujú k nim. 

„Kde sú tvoje pekelné hordy, Satan? Prečo nie je zem v plameňoch?“ prekvapene zo seba vyjachtal Michael a rázne pristúpil k Lucy s namiereným ostrím meča.

„Musíme sa porozprávať, Michal. Toto musí skončiť. Nemôžeš do nášho rozchodu ťahať celé ľudstvo...“

„Ale môžem! Ja som Archanjel Michael!“ vyprskol  svoj hnev Lucy priamo tváre. Oči mal podliate krvou a zuby mu hlasno škrípali. Vzdorovito dupol nohou a zavrčal. Vyzeral, že čo chvíľa vybuchne. 

„Vie tvoj šéf, čo tu vyvádzaš s jeho Božským dielom?“ zapojil sa do rozhovoru Alex. Neveriacky krútil hlavou a prezeral si anjelskú armádu zoradenú do šíkov pred nimi. „A vy, chlapci? Poslal vás sem Nazaretský? Zlomil pečate? Či vás zintrigoval tento zúfalec?“

Nebeskí vojaci si medzi sebou vymenili niekoľko nechápavých pohľadov a potom sa všetci ako jeden muž zadívali na svojho vodcu.

„Tomu je to jedno! Nestará sa o ľudí! Všetko je na mojich ramenách a ja mám moc to tu skončiť! Ja! Iba ja! Teraz uvidíš, Lucy, s kým si sa rozišla!“ prskal zo seba na všetky strany a trepotal pri tom svojimi rozmernými krídlami.

„Nie je mi to jedno!“ Boží hlas zaburácal okolím. Z neba, v sprievode ohlušujúceho hromu, náhle zletel jasný blesk a vpálil priamo do kričiaceho Archanjela. 

Všetci preľaknuto odskočili. Po Michaelových krídlach a zbroji neostalo ani stopy. Stál pred nimi rozklepaný, polonahý muž v ohorenom šatstve a vystrašene sa rozhliadal po okolí. Anjeli náhlivo vzlietli späť do nebies a stratili sa medzi oblakmi ako vyplašený kŕdeľ vrán.

„Tak, týmto sa to asi celé uzavrelo.“ Alex Mortimer sa usmial a vykročil smerom do údolia. „Poďte, prejdeme sa na moju farmu. Mám chuť sa prejsť,“ otočil sa a venoval posledný pohľad zúboženému bývalému archanjelovi. „Pre teba to pozvanie, samozrejme, neplatí, Mišo. My sa uvidíme, až keď príde tvoj čas. Urobím výnimku a prídem si po teba osobne.“ Tvár mal pritom nehybnú, studené modré oči sa mužovi pozerali až do duše. Pravý kútik pery sa mu zľahka zodvihol. Otočil sa a pokračoval v chôdzi.

„Alex, je to cez tristo kilometrov!“ namietal Joseph a spolu s Lucy vyrazili za bratom. Ako tak kráčali, rozhodol sa urobiť niečo, k čomu sa odhodlával už storočia. „Ty, Lucy. Keď sme teda zažehnali ten koniec sveta, napadlo mi, či by sme si spolu niekam nevyšli, ehm...“ Hlas sa mu triasol ako pubertiakovi, čo sa k nemu vonkoncom nehodilo.

„Joseph si zlatý, ale ja nie som ako tie tvoje hlúpe instagramové krásky.“ 

„Sleduješ ma na Instagrame?“ prekvapene zhíkol, no rýchlo nabral späť rozvahu. „ Veď práve preto, že nie si taká ako ony, ťa chcem ešte viac. Pokojne sa ich zbavím,“ žmurkol na ňu a vytasil svoj biely hollywoodsky úsmev.

„Ale ja nie som na monogamný vzťah. Takže sa ich nezbavuj, ešte sa budú hodiť.“ Zmyselne naň žmurkla a chytila ho za ruku. „Ale pešo určite nejdeme.“

Krajinou sa prehnal červený záblesk a Alex Mortimer osamel na pláni Harmagedonu.

„Ja sa rád prejdem. Vidím, že ste už vykonali, čo bolo treba. Výborne, priateľu.“ 

Alex prekvapene vytiahol zo záhrenia kabáta ploskačku so svojim povestným smrťákom a náhlivo sa napil. Potom ju podal do načiahnutej ruky muža, ktorý sa tam zjavil odnikiaľ.

„Nezabudnite, priateľu, že mi ešte dlžíte fľašku.“ Starec, ktorého Alex poznal pod menom Abdul bin Ahmed, sa schuti napil a potom spolu vyrazili na dlhú púť späť do Libanonu.