„Vďaka Bohom! Zelená Brána!“ zaznel hlas, ktorý ho zobudil. Presnejšie ho vytrhol z myšlienok, pretože on spať nepotreboval.
Vyletel zo Zelenej Rakvy a predniesol pozdrav, naučený pred eónmi: „Vítam ťa, chrabrý hrdina! Našľapuj opatrne po zemi zasvätenej bohom! Gilgektorix je meno moje a Zelenú Bránu chránim vlastnou dušou! Si hodný božského daru? Zelená brána sa otvorí iba ak dokážeš preukázať, že si... Aha...“
Chrabrí rytieri pred Zelenou Bránou stáli dvaja, cinkajúci plátovou výzbrojou. Zelené Helmy so Zelenými Chocholmi, masívne, Zelené Panciere, Zelené Plášte, Zelené Štíty. Jedinú pestrosť ponúkali čižmy, hnedé od bahna a meče, bordové od zaschnutej krvi. Obaja sa pýšili na páse zavesenou, Zelenou, zamknutou, žiariacou a majstrovsky ukovanou Prackou na opasku.
„Očakávame našu odmenu, Gig... Gilkl... Giglg... Očakávame našu odmenu, duch!“
„Menom všetkých bohov ťa zaprisahávam, duch! Nachodili sme sa už dosť! Odlož reči a daj nám odmenu, ktorú sme si našimi skutkami zaslúžili! Nenúť nás čakať ani o okamih dlhšie!“
„Lebo čo?“ zložil Gilgektorix priesvitné ruky na priesvitných prsiach. „Čo ste nepríjemní?“
„Vyčistili sme celú túto bohmi zabudnutú noru,“ schytil jeden do Zelenej, ostnatej a chrapčiacej Rukavice Zelenú, matne svietiacu a mierne sa otvárajúcu Dýku. „Nemyslím si, že budeme mať problém s chabým duchom.“
„A čo mi hodláš spraviť, svalnáč? Prebodneš ma tým špáradlom? Myslíš, že by som ešte trčal v tejto vlhkej diere, ak by to fungovalo? Tak jednoduchým spôsobom nezomrel ešte ani jeden duch! Dávno by som sa nabodol na nejaký z tých ostňov, alebo by som si dolu chodbou požičal nejaký palcát.“
„Aha...“
„Čo teda povieš na mágiu, duch?“ otvoril druhý Zelenú, okovanú, zámkom zaistenú, Knihu kúziel.
„Čary! Ha! Čarami bola moja duša ukotvená na toto mieste! Na mňa nebude žiadna mágia z podsvetia účinná. Nie že by ste na kúzlenie mali dostatočný Intelekt...“
„Tak... napríklad bytosť vyvolaná z inej dimenzie?“
„Mmmno... to už si vymýšľaš. Žiadna iná dimenzia neexistuje.“
„Ale ja som to počul od-“
„Je jedno, od koho si to počul, kamarát. Hlavné je, že si z teba pekne vystrelil. Trapas... Pekne sa teda chlapci upokojte, ak chcete aby som jedného z vás pustil cez Zelenú Bránu. Tadeto si cestu nepresekáte.“
„Vyčkaj moment, duch. Povedal si ‘jedného z nás’?“
„Áno, to som povedal.“
„My si ale odmenu zaslúžime obaja.“
„Zelenou Bránou prejde len jediný Zelený Rytier.“
„Spoločnými silami sme zdolali nebezpečenstvá temnej jaskyne, nezištne sme sa obetovali, aby sme otvorili Zelenú, žeravú, bezodnú a čertmi chránenú Dračiu Tlamu, jeden za druhého sme bdeli, plakali a prijímali rany osudu. A teraz má jeden z nás odísť naprázdno?“
„Ak ste takí bohmi požehnaní gavalieri, jeden z vás sa určite odmeny s radosťou vzdá.“
Dlho sa na seba zahľadeli.
„Duch má pravdu, brat môj. Odmenu ti s radosťou prenechám.“
„Nie, bratu. Ty si odmenu zaslúžiš viac.“
„Musím nesúhlasiť, brat môj. Počas výpravy si nespočetne ráz zachránil môj život. Zelenú Bránu si zaslúžiš odomknúť ty.“
„Na tvojich ramenách stála druhá polovica výpravy, bratu. Ty si-“
„Och, Traja králi Štyroch dolín! Chcel som vás rozhádať, ale tak, aby ste si prestali veriť! Vy ste fakt priamo z Božskej knihy. Takto sa nikam nedostaneme. A ak jeden z vás neotvorí Zelenú Bránu, mne sa znova nedostane večného odpočinku. Počujte, vyskúšame to takto. Ako znelo proroctvo, ktoré vás priviedlo na toto miesto?“
Jeden zo Zelených Rytierov sa zamyslel, odkašľal si a zanôtil:
„Tomu splnia bohovia každé prianie,
ktorý zelenší sťa listy na vinobranie,
nájde bránu, jej zelené kovanie,
tam získa hrdina mocné imanie,
ktoré bude zelené.“
„To čo bolo za záver? Ste si proroctvom istí? Aký hodnoverný bol váš prorok? Nezdrhol z mesta hneď potom, čo za proroctvo skasíroval zlatky?“
„Nie, nie, nič také. Je to preložené zo Starej Elfčiny, tak prekladateľ asi nebol zrovna básnik...“
„Básnik? Toto proroctvo by lepšie dokončil aj ťažný vôl! ‘Zelenie‘! Malo to končiť na ‘zelenie‘! A v poslednej vete chýba k dobrému rytmu aspoň jedno slovo! ‘Ktorého žiara sa doďaleka zelenie‘. Alebo aspoň: ‘Ktoré sa naveky zelenie‘! To ste si nikto nevšimli?“
Gilgektorix nevidel do ich Zelených, mierne otlčených a pevne zaklopených Prilieb, ale vedel, že sa zatvárili nechápavo.
„Ach... tieto mladé generácie. No, chlapci, ako vidíte, aj proroctvo vraví o jedinom hrdinovi farby lístia. Je mi to ľúto — vlastne až tak nie — ale nech ma bohovia zatratia, naozaj môžem cez Zelenú Bránu pustiť len jedného z vás“
„Klameš! Poslali ťa z podsvetia, aby si nás zadržal!“
„Och, mladík, ver mi, že ja chcem Zelenú Bránu zo všetkých otvoriť najviac. Vieš si predstaviť ako nudné je tráviť eóny s týmito škratmi, goblinmi, ohyzdmi a-“
„S čím?“
„Čo ja viem? Asi myslí orkov.“
„Tak to rozhodnite ako chlapi! Nechcete snáď otvoriť Zelenú Bránu? Nechcete sa chopiť zaslúženej odmeny?“
„Ako to myslíš, duch?“
„Čo si od nás žiadaš?“
„Ach, chlapci... vy ste tak nevinní. Dnu môže len jeden, ale obaja si odmenu naplno zaslúžite! Čo to asi znamená?“
„Že si odmenu rozdelíme?“
„Nie! No tak! Vošli ste dvaja, ale vyjde len jeden! Keď sa ho spýtajú, povie že jeho druh padol v boji... Nikto sa nedozvie, čo sa v tejto bohmi zabudnutej jaskyni stalo! Do toho! Ty! Chop sa rúnového meča a ľadový črep robotu dokončí za teba! Alebo ty! Rob niečo s tou dýkou!“
„Nie tak rýchlo, duch. Máš na mysli zradu?“
„Sláva všetkým bohom! Došlo ti to! Nech sa páči, bude to rýchle a pre mňa aj zábavné!“
„Odmietam. Sme bratia v zbrani.“
„Nikdy. Bohovia by nás zatratili.“
„Ach, svätúšikovia. No dobre. Ako chcete. Obaja ste Zelení Rytieri, ale... Počkať. Ste naozaj Zelení Rytieri? Zelený Rytier mal prísť v adamantínovej zbroji. Môžete mi dokázať, že na sebe nemáte nejaké nafarbené železo?“
„Ako si preješ, duch,“ povedal jeden z hrdinov a dýkou si zadrel do hrudného panciera. Rytina bola aj vo vnútri zelená. Adamantín.
„Spravíš rytinu aj mne, bratu? Sem pod ruku, aby to na zbroji nebolo vidieť.“
„Žiaden problém, brat môj,“ priblížil sa s dýkou. Druhou dlaňou pridržal Zelený Pancier. Zarazil sa. „U všetkých bohov, brat môj, nie je ti pancier príliš tesný?“
„Nemôžem za to, bratu. Celé mesiace len mácham mečom a každý večer jeme mäso. Trocha som nabral.“
„Nemáš sa za čo hanbiť, brat môj! Závidím ti! Ak by nepriateľský meč aj dokázal prejsť pancierom, roztrieštil by sa na tvojich mocných brušných svaloch!“
„Bratu... Preháňaš. Ale ty mi nemáš čo závidieť. S tvojou disciplínou aj ty jedného dňa dosiahneš takú formu.“
„Brat môj... Ty si mi vždy dôveroval...“
Gilgektorix prekrútil očami tak, že cez vlastnú priesvitnú lebku dovidel na strop jaskyne. Potom šepol: „Bodni ho! Teraz! Do nechráneného miesta pod pazuchou!“
„Prečo nás pokúšaš, duch!“ odskočil hrdina. „Za brata by som položil svoj život! Nikdy by som svojho brata nezradil!“
Ryha pod pazuchou bola zelená. Obaja hrdinovia sem prišli odetí od hlavy po päty v adamantíne.
„Dobre, pardon, pardon. Myslel som, že to vyriešime rýchlejšie. Prepáčte, ale som eóny starý duch. Už mi hlavou lietali aj horšie nápady... No dobre! Obaja ste Zelení Rytieri. Už nevidím iné východisko ako-“
„Pustíš nás teda oboch?“
„Nie! Pustím toho, kto je z vás ten Zelenší.“
„Zelenší?“
„Čo to má znamenať?“
„Priniesli ste si okrem Zelenej Zbroje aj iné Zelené artefakty, nie? Tak poďme zistiť, kto má Zelených predmetov viac. Tomu bude umožnený prechod Zelenou Bránou.“
„Rozumiem.“
„Ako uznáš za vhodné, duch.“
„Takže, Zelenú Zbroj by ste mali, Zelený Meč, Zelený Štít, Plášť, Chochol, Mešec, Dýku... Čo tak Zelenú Obrúčku Opice?“
„Á, tu ju mám.“
„Ty ju nosíš na rukavici, brat môj?“ opýtal sa druhý, kým si snímal svoju ochranu dlaní.
„Áno, bratu. Obrúčku som ukoristil z horského trola v ďalekých Ľadových Vrchoch. Na prst by bola príliš veľká.“
„Naozaj? Moja padla z pavúka,“ ukázal perfektne sediacu obrúčku z adamantínu. „Zo žiadneho obrovského pavúka, ale z obyčajného, ktorý sa mi priplietol do rany, keď som bránil dedinu trpaslíkov pred útokom nesmrteľného draka. Ani neviem, ako mohol taký malý hmyz ten prsteň uniesť...“
„Dobre, dobre, nikoho nezaujíma, kde ste vyhrabali svoje prstene na jednu obratnosť. Ukážte mi niečo poriadne! Určite nemáte Zelený Zvitok arcidémona Malidraucha, štyrikrát zapečatený a naplnený dušami nevinných, ktorý obsahuje silu nad životom, smrťou a štyrmi elementami, ktorý sa v dnešnej dobe dá získať len-“
„Tu ho mám.“
„Ja mám dokonca dva.“
„Aha. Dobre teda. Čo Zelené by sme ešte... Mám to! Priniesli ste so sebou Zelenú... Umm... Zelenú... ktorá sa dá otvoriť a zatvoriť... stvorená tými najlepšími remeselníkmi... dovoľuje preniesť ťažké predmety... je to Zelená... no tak, pomôžte mi! Vypadlo mi to slovo!“
„Máš na mysli Zelenú Sponu Mocného Chrbta, duch?“ odhrnul plášť pri krku, odhaľujúc sponu v tvare listu.
„Áno! To je ono!“
„Tú nemám! Nemyslel som, že v tejto kobke budem potrebovať niesť taký náklad!“
„A je to tu! Zelenším Rytierom sa stáva-“
„Ale mám tu Zelené Rukavice, ktoré mi venoval dedinský liečiteľ,“ vytiahol dotrhané rukavičky.
„Také pre zmenu nemám ja, bratu.“
„Tie z teba ani nerobia Rytiera!“
„Ale sú zelené...“
„Brat má pravdu. Znova sme vyrovnaní.“
„Nie! Už sme to skoro mali! Vy dvaja sa nasilu snažíte, aby to trvalo čo najdlhšie?“
„Nie.“
„Vôbec.“
„Ách, bohovia podsvetia! Čím som si zaslúžil toto utrpenie? Počúvajte, vy dvaja, nemôžete si o Zelenú Bránu proste strihnúť?“
Pozreli na seba cez uzučké medzierky v prilbách.
„Jasné, to je blbosť. Nebolo by spravodlivé nechať to na náhodu. Tak poďme-“
„Je to skvelý nápad, duch!“
„Čo?“
„Máš pravdu, brat môj! Rozhodnutie necháme v rukách bohov!“
„Fakt? To ste nemohli spraviť už na začiatku?“
„Myslel som, že taký spôsob nebude hodný tohto svätého miesta.“
„A mne to proste nenapadlo.“
„Tak do toho!“
Zelené Rukavice zachrapčali. Jediný rozstrel rozhodol. Zelené Rukavice sa znova nasadili.
„Dobrá práca, bratu. Prajem ti víťazstvo.“
„Ďakujem, brat môj. Určite nezabudnem na tvoje priania. Moc spoza Zelenej Brány hneď využijeme na záchranu unesených detí z tvojej dediny.“
„Bratu... si tak nezištný... Skutočne si zaslúžiš prejsť Zelenou Bránou a chopiť sa-“
„Uch... To by stačilo! Poďme konečne na to! Po eónoch sa predsa len našiel Zelený Rytier – jeden Zelený Rytier – ktorý si zaslúži prejsť Zelenou Bránou! A ja po eónoch budem môcť zakúsiť posmrtný život! Vyreč sväté slová, Zelený Rytier!“
„V mene všetkých štrnástich bohov, sto dvadsiatich piatich polobohov...“
„Hm... Bohovia nelenia.“
„...päťsto dvanásť štvrťbohov a dvetisíc tristo osemdesiat šesť osmibohov prijímam dar tohto svätého miesta a budem s ním nakladať podľa všetkých pravidiel cirkve!“
„Prilož ruku, hrdina!“
Zelený Rytier natiahol dlaň k Zelenej Bráne.
„Prilož ruku a staň sa legendárnym držiteľom Zelenej Lampy!“
Ruka zastala.
„Popočkaj, duch. Zelenej Lampy?“
„Samozrejme. Zelená Brána halí mocný artefakt, požehnaný božskou silou, ktorý chrabrému Zelenému Rytierovi splní každé prianie, kým sa bude držať hrdinských zásad. Zelenú Lampu.“
Ruka sa stiahla.
„Aha... takže to nie je-“
„Čo sa to deje, bratu? Je tam Zelená Lampa? Nie je tam Zelená-“
„Čože? Samozrejme, že tam je Zelená Lampa. Myslíte, si snáď, že neviem, aký artefakt tu moja duša eóny chráni? Hľadali ste snáď iný magický predmet?“
„No... mala tu byť Zelená-“
„Prorok nás poslal hľadať Zelenú-“
„Lampu, však? Musíte hľadať zelenú Lampu!“
„Nie, Zelenú-“
„Na tom nezáleží! Keď už ste absolvovali tú strastiplnú cestu, Zelenú Lampu si zoberiete, však?“
„Prepáč, duch. To nemôžeme.“
„Bohovia by nám neprepáčili, ak by sme bezdôvodne položili ruku na ich artefakt.“
„Musíte si Lampu zobrať! Musíte oslobodiť moju dušu!“
„Prepáč, že sme ťa vyrušili, duch. Ďakujeme ti za pohostinnosť.“
„Máme pred sebou dlhú cestu.“
„Preklínam vás!“ kričal Gilgektorix za odchádzajúcimi.
„Proti kliatbam sme imúnni vďaka Zelenej, požehnanej, zopnutej, žiarivej Náušnici.“
„Tak zhorte v podsvetí! Čo tu budem teraz robiť, keď ste mi vyvraždili všetkých škratov, goblinov a ohyzdov?“
Ich kroky sa vzdialili.
„Tak mi aspoň povedzte, čo Zelené ste tu hľadali!“