Vyleziem z jaskyne, rozopnem si gate a spustím prúd. Vzduch zmenil smer a ja mám celú nohavicu mokrú. Nadávam. Nakoniec som ale vďačný, že som sa ošťal, lebo vďaka tomu sa pozriem po vetre a zbadám toho votrelca skôr, než stihne zaútočiť. Pekný teda nie je.
„Kurva. Raganhar!“ kričí na mňa godi z podzemia.
Škraták popri mne presviští a rozbehne sa za godiho hlasom do útrob jaskyne. Idem za ním. Na to, čo vo vnútri zbadám, nie som absolútne pripravený. Myslel som, že uvidím teplý oheň pod kotlom, v ktorom godi zamiešal vývar z bolehlavu s nejakým tým netopierím krídlom a žabou nohou. Ocitám sa však v priestore páchnucom fekáliami a krvou, medzi kvapľami sa váľajú vnútornosti, ešte sa z nich parí. Škraták sa natriasa nad godiho bruchom. Žerie.
Už som počul, že v jaskyniach vysoko v kopcoch sa usídlil národ Gepidov, ktorý požiera pôvodné obyvateľstvo. Netušil som, že tie zvesti sú myslené doslovne.
Modrobiele črevá plesnú do godiho odvaru a ja myslím na držkovú. Z mojej držky sa derie žlč, zatiaľ sa mi ju darí zastaviť. Pozerám do všetkých výklenkov, ale svoju sestru nikde nevidím. Škraták si odgrgne, čo je nepochybne znakom, že môj čas sa míňa a tak zmiznem.
Keď vyleziem von, počujem praskot. Skryjem sa neďaleko ústia jaskyne. Prebehne okolo mňa ďalší škraták, je ešte hnusnejší než ten, čo vnútri žerie godiho. Konečne zvraciam.
A zvraciam.
Zvnútra sa ozýva škrekot a údery. Škratáci bojujú o godiho.
Ešte zvraciam.
Bežím preč. Potkýnam sa. Driape ma černičie. Preskakujem padnutý strom. Zase sa potkýnam. Padám.
„Prevaľ sa sem, kurva,“ zaznie mi v uchu.
Ktosi ma objíme celým telom, odvalí sa so mnou do vývratu a zapchá mi ústa. Dychčíme. Z koreňov sa spustí pavúk. Vôňa machu prerazila dokonca aj pach môjho strachu, takmer sa ňou dusím.
Ktosi okolo nás chodí, podľa zvuku našľapuje dvoma nohami, ale vrčí a smrdí ako zviera. Pavúk sa mi snaží vliezť do ucha. Ruka mi na ústa tlačí tak, že by som z nej mohol odhryznúť prst.
To, čo nás obliehalo, konečne zmizne. Prst opúšťa moje pery, záchranca ma pustí, vyzrie spod vývratu do všetkých smerov a odchádza. Je to žena.
„Počkaj!“
Otočí sa.
Videl som viac mäsa na hrebeni na vyčesávanie vší, ale aj tak je pekná. „Som Raganhar.“
„Uhm,“ ona na to.
„Ďakujem.“
„Uhm.“
„Tak mi napadlo, že aj ty sa musíš nejako volať,“ poviem.
„Musím. Hej.“
„Tak dobre.“
Stojí a pozerá na mňa. Odhadujem, že jediný rozdiel, ktorý vidí medzi mnou a tým, čo domov privlečie mačka, je vo veľkosti. „Poď so mnou, ak chceš,“ povie nakoniec. „Ak ale urobíš dáku blbosť, strašne sa naseriem. Budeš držať hubu a krok.“
Držím. Spoza obzoru sa už vyliala noc. Pri každom zvuku lesa sa mykám. Vlečieme sa kamenistým zrázom, až sa vyštveráme pod skalný previs.
Z brala sa odlepí postava. Je ľudská, ale zrejme len náhodou. Chudý, bledý, zjazvený a chatrne oblečený chlap. Oheň má za chrbtom, do tváre mu nevidím. „No, nazdar,“ povie.
„To je Radulf,“ predstaví mi ho žena a strká ma ďalej. „Tamto je Odilo. Keď nedrží hliadku, pije, akoby už nemalo byť zajtra. Dnes sa prvýkrát bojím, že by to mohla byť pravda.“
Odilo nadvihne roh a celý jeho obsah vypije.
„Romilda.“
„Čože?“
„Ja sa volám Romilda.“
„Aha. Dobre.“
Ešte ma buchne po ramene, čo má za následok pád do jedinej mláky v celom lese, a predstavovanie je na konci. Romilda sa posadí na kožušinu vedľa Odila, vytiahne kožený kalich a naleje si.
„No, ale okamžik. Čo to má znamenať?“ pýta sa Radulf a pozerá na mňa s náklonnosťou, akú by asi prejavil chrústovi, ktorý sa prevrátil na krokvy.
Romilda pokrčí plecami. „Uvoľni sa, napi sa.“
„Načo si sem dovliekla to lajno s očami?“ pokračuje Radulf.
Vytiahnem topánku z mláky a otieram si bahno z tváre a z tuniky.
„Nájsť človeka medzi tými zdochliakmi začína byť vzácnosť. Možno sa nám zíde,“ odvetí Romilda.
Všetci si ma prezerajú.
„Ako návnada?“ navrhne Odilo.
„Rastú ti už fúzy?“ spýta sa Radulf.
„Ja som náčelníkov syn!“ poviem.
„Ale nie prvorodený. Podľa tej smiešnej masky, čo máš na zátylku, hábov a náhrdelníka zo zubov odhadujem, že aby si si nenárokoval postavenie najstaršieho brata, dali ťa vyučiť godimu. Okrem toho, tituly dnes nič neznamenajú.“
„Otec s bratom ma určite budú hľadať. A tých škratákov, čo na nás v jaskyni zaútočili, nájdu a potrestajú.“
Romilda sa na mňa krivo usmieva. Radulf má miesto ľudskej tváre vlčí výraz. Iba v Odilových očiach vidím záblesk súcitu. Ale ten možno spôsobilo víno.
„Škratákov?“ pýta sa Romilda. „Čo si vlastne myslíš, že sa tu deje, chlapče?“
„Počul som, že od severu prišli Gepidi a niektorí vraj nepohrdnú ľudským mäsom. Ale môj kmeň...“
Radulf si odfrkne a ja začínam mať škaredý pocit.
„Žiadny tvoj kmeň už neexistuje, drahúšik,“ poučí ma Romilda.
Cítim, ako mi z hlavy odteká krv. Sadnem si. Mám rodinu a domov, nemám rodinu a domov, medzi tým jedna blbá Romildina veta. V jaskyni sme s Godim strávili koľko? Desať dní? Otec dúfal, že keď ma kňaz zasvätí do svojich obradov, niečo sa na mňa nalepí. Chcel by som vidieť, ako by jeho bavilo trhať netopierom krídla a žabám nohy. Z jaskyne sme vychádzali len omočiť stromy, alebo si pod ne čupnúť, a vždy po niekoľkých dňoch nám moja sestra nosila jedlo. Keď dnes prišla, vyzerala vydesene a zosypala sa. Len som si chcel vonku uľaviť a vypočuť si, čo sa stalo, keď sa objavil prvý škraták. Prepadnú ma mrazivé výčitky svedomia, že som ju lepšie nepohľadal.
„Tak Gepidi a škratáci, hej? Ako dlho si bol v tej jaskyni, chlapče?“ pýta sa Radulf.
„Aj my sme si najprv mysleli, že Gepidi sa od východu prihnali lúpiť, ale v skutočnosti utekali pred vlastnými mŕtvymi,“ povie Odilo. „Od zániku západorímskej ríše panuje chaos, národy sa presúvajú a vzájomne napádajú. Prvé zvesti o zdochliakoch som považoval za zveličené, veď aj Gepidi smrdia, žerú deti a sú tupí ako poleno. Ale potom vpadli do mojej osady a... to je jedno. Proste, keď ťa jeden z nich uhryzne, zmeníš sa na zdochliaka aj ty. Nemyslíš, necítiš, jediné, po čom túžiš, je žrať mäso.“
Nechce sa mi veriť. Chce sa mi ale revať, no pred nimi ani za boha. Romilda vyskočí, zdrapí ma za ruku a ťahá ma k hrebeňu hory. Po chvíli zacítim smrad, ktorý si začínam spájať s tým, čo oni nazývajú zdochliakmi.
Z vrcholu čnejú skalné steny, v jednom z výklenkov sa čosi pohne. Ako inak, mierime priamo tam. Romilda zastane a postrčí ma vpred.
Puch sa stane neznesiteľným a ja začínam chápať, prečo. Zdochliaci sa síce hýbu, niečo musia aj vidieť a majú zrejme aj nejaké pudy, to je ale všetko, čo majú so živými spoločné. Ich telo sa totiž rozkladá. Tento konkrétny zdochliak nemá kožu líc. Romilda je taká zlomyseľná, že zapáli pochodeň, a tak mu cez tie diery vidím zuby. Sú groteskne biele. Pokožku to má šedú a odporne mazľavú. Z jeho oblečenia zostali hnijúce handry.
„Čo to kurva je? Je to vôbec pri zmysloch?“ pýtam sa hlasom, ktorý znie privysoko.
Romilda si vyberie ihlou spony zvyšok jedla spomedzi zubov a odpľuje si. „Raganhar, zdochliak. Zdochliak, Raganhar,“ predstaví nás. „Jediné, čo to dokáže, je potulovať sa navôkol a požierať veci. Hoď na to tuniku a trochu purpuru a môžeš to prehlásiť za Rimana.“
„Nemalo by to byť mŕtve?“ pýtam sa.
Zdochliak sa napne a skočí, ale zastavia ho reťaze okolo členkov a zápästí. Nadvihne hlavu a usmeje sa. Nemá veľmi na výber.
„Stačilo, už tam toľko neciv, lebo si to pomyslí, že si sa do toho zamiloval,“ povie Romilda.
Kráčame naspäť. Snažím sa zrovnať si to v hlave. Po desiatich dňoch vyleziem z jaskyne a svet okupujú smradľavé tvory bez rozumu, ktoré by mali byť mŕtve. Mŕtva je zrejme aj moja rodina.
Tesne pred táborom ma Romilda schmatne a prikrčíme sa k zemi. Je mi to jedno. Vykúka k ohňu a tak sa predsa len pozriem. Sú tam traja zdochliaci. Jeden sa načahuje do ohňa, druhému horí rukáv a vôbec ho to neserie. Tretí strká hlavu do kotla s Odilovou ovsenou kašou, čo neskôr Romilda hodnotí ako ten najlepší dôkaz, že zdochliaci nepoužívajú mozog. Slizká lebeň sa vystrčí z kotlíka a vrhne sa na polku zajaca, ktorú si opekal Radulf. On ani Odilo tam nie sú.
„Nemôžeš ich postrieľať?“ šepkám a ukazujem na Romildin tulec.
„Nemôže ťa trafiť šľak?“
Keď zdochliak dožerie, všetci traja odchádzajú. Čakáme nekonečne dlho. Do tábora sa prikradnú Radulf s Odilom. Zlezieme k nim. Nikto nerozpráva. Mne sa chce kričať.
„A nie je možné ich liečiť? Za pomoci mágie, bylín alebo tak?“ vylezie zo mňa.
Radulf mi venuje pohľad, ktorý by spálil žihľavu. Hodí do ohňa zajačiu lebku a sleduje, ako sa škvarí tuk nad očnicami. „Hm,“ zavrtí hlavou. „Odporučil by som ti poriadne silnú tinktúru. Ale radšej by si mal použiť čepeľ. Najlepšie túto a na seba, pokiaľ mieniš klásť takéto krepé otázky.“
„A čo kmeňové dohody? Musíme zvolať náčelníkov, najnovší pakt s mojím otcom im ukladá povinnosť zjednotiť sa pod jeho štandardou...“
„Dohody! Pakt! Ja sa poseriem, to sa mi snáď zdá!“ smeje sa Radulf. „Ty to stále nechápeš, chlapče. Tvoj svet už neexistuje. Tí tvoji náčelníci už zrejme slintajú nad zdochlinou tvojho otca a nemajú ani poňatia, že žerú ľudí. Zdochliaci ovládajú Germániu a my sa len snažíme, aby nás do ďalšieho rána nezožrali.“
Sadám si. Hlava sa mi ide rozskočiť.
„Nič si z toho nerob,“ povie Odilo. „Radulfa vrhla zlá medvedica v najhnusnejšiu noc roku. Navyše mala vtedy v zadku zapichnutý veľký tŕň, takže bola rozbesnená do nepríčetnosti.“
„Ale má pravdu,“ odvetí mu Romilda. „Ty mi radšej povedz, či si cestou sem neskúšal uloviť nejaké zvery.“
„A kerie?“
„No veď to ma najviac serie, že kerie.“
Radulf pokrčí plecami. „Zdochliaci všetko vyžrali. Radšej nech sfutrujú srny ako nás.“
Neviem, ako sa stalo, že ležím. Pozerám do ohňa. Buď mám halucinácie, alebo sa mi už sníva. O hadoch, kĺžu sa zo stromu ako črevá z rozpáraného brucha.
Nie! Črevá nie!
Zobudí ma vôňa vajec a akýsi zvláštny odér z Odilovho kotlíka. Na jeho otázku, či ochutnám, reaguje Romilda slovami, že zuby budem ešte potrebovať.
Po raňajkách sa všetci balia. Odilo na mňa súcitne pozerá, lebo ja si nemám čo.
Prvý zdochliak sa skotúľa zo zrázu pred Romildu. Škaredo to pukne - zlomil si nohu a vlečie ju za sebou. Zranenie ho vzrušilo asi ako Odilova ovsená kaša Romildu. Radulf okamžite tasí spathu a na prvý pokus tej zdochline odfaklí kotrbu. Neveriacky sledujem jej ústa, ktoré sa stále otvárajú. Krbáľa sa k nám ďalší.
Odilo sa oženie, ale musí uhnúť, pretože zdochliak sa ho snaží uhryznúť. To už ale zdochliaka čaká Romilda, jediným pohybom mu rozpára hrudník. Zotrvačnosťou sa rúti ďalej, načahuje po mne paprče a keď chcem uhnúť, schmatne mi ruku. Drží ma pevne, som jeho posledná šanca na raňajky.
Romilda sa vrhá k nám a vtedy sa potknem. Zdochliakova papuľa sa do mňa konečne zacvakne. Až v tejto chvíli sa môj pud sebazáchovy ráči zobudiť a začnem sa metať ako besný pes tesne pred tým, než dohryzie sám seba a zdochne. Romilda útočníka dekapituje a mňa oprská vlažná mazľavá tekutina, ktorá mala byť červená, ale pripomína skôr zvratky.
Romilda mi hmatá po ruke, ale odťahujem sa.
„Daj mi tú paprču!“
Podvolím sa, pozeráme na to spoločne.
„Čo sa stane s človekom, ktorého pohryzie zdochliak?“ pýtam sa, ale nikomu sa nechce odpovedať. „Čo sa mi stane?!“
„Ak chceš s nami zostať, snaž sa nebiť užitočný ako diera v štíte a neziap, lebo privoláš ďalších,“ povie Romilda a tresne ma po zátylku. „Ukáž. Veď to máš len udreté. Vidíš? Zuby kožou neprešli. Krásne sa ti to vyfarbí do odtieňa týždeň starej mršiny a bude to. Či zavoláme mamu, aby ti to pofúkala?“ Asi si uvedomí, že rodičov ani nikoho blízkeho už nikdy neuvidím, lebo nepokračuje a podá mi jeden zo svojich saxov. Som ohromený, pretože by som sa nedivil, keby so svojimi saxmi bola oddaná a mala s nimi kopu malých saxčiat. „Ideme.“
Ani rodičov, ani brata, ale čo je s mojou sestrou, ktorá prišla do jaskyne pred godiho smrťou? A čo ak niekto v osade prežil? Stavím sa, že oni traja sa najprv poriadne uistili, že zdochliaci im vyvraždili celú rodinu, a až potom svoj domov opustili.
„Fuj!“ skríkne zrazu Odilo, lebo šliapol do lajna. „Vidieť, že zdochliaci radšej žerú ľudí než kravy. Tuším sa dnes dobre navečeriame.“
Kravu skutočne vysliedime, bučí strachom a pokúša sa zdrhnúť. Radulf ju večer podreže, krv zachytí do starého mechu na vodu, odtne jej hlavu a nabodne ju na kôl zapichnutý v ohnisku. Oči má veľké, hnedé a pohľad naivne teplý ako každá krava, hoci dnes to spôsobujú skôr plamene, ktoré olizujú buľvy.
Než my ostatní začneme spracúvať mäso, Radulf vyťahuje z toho obrovského tela srdce a hádže ho na plochý kameň, ktorý predtým očistil od machu. Sleduje oblohu a Odilo mi šeptom vysvetľuje, že čaká, ktorý vták sa k srdcu spustí ako prvý, a z ktorého smeru. Pichne ma pri srdci, pretože to sú veci, ktoré chcel godi naučiť mňa.
„Radšej by som sa dotkla tchora,“ šepne Romilda, keď Radulf prstami otvára mozog.
Mračím sa do ohňa, hoci brucho mám tak plné hovädziny s divokým feniklom, že už by sa mi doňho nezmestila ani voš. „Musím sa vrátiť domov,“ poviem.
Odilo zapichne hrot picieho rohu do zeme a na tvári má vlčí úsmev.
„Šťastnú cestu,“ popraje mi Radulf.
„Musím sa presvedčiť, či niekto neprežil.“ Prekvapuje ma, že Romilda s Odilom prikyvujú.
„Všetci sme to urobili,“ vraví Romilda.
„Ale nikto z nás k tomu nepotreboval tri pestúnky,“ povie Radulf.
„Lenže on nie je ako my,“ namieta ona. Prepaľujú sa pohľadmi ostrými ako nôž.
Napadne mi, či bol Radulf vôbec niekedy dieťaťom, alebo sa už narodil ako zjazvený šľachovitý bojovník.
„V mojej osade sme mali veľké, dobre ohradené stáda. Sýpky ani po zime neboli prázdne. A viem, kde otec zakopal zlato. Ak by sme potrebovali obchodovať s inou skupinou, samozrejme,“ vravím. Je to typická kvádska osada, alebo skôr bola, hoci pre spestrenie chovu sa do nej primiesilo pár Kotínov, Hunov a dokonca aj Sasov.
„Ako sa volá?“ pýta sa Romilda.
„Kto?“
„Dievča, ktoré chceš nájsť.“
Dostala ma. „Apokalypsa,“ šepnem.
„Čože?“ pýta sa Odilo. „Potrápiťpsa? Čo je to za meno? Má tvoja frajerka niečo proti čoklom?“
„Tak si zvlčil, že už nevieš hovoriť slušnou kvádštinou?“ vraví Romilda. „Ak chceš takto bľabotať, choď za Marus, čokl je markomanizmus. A Apokalypsa v latinčine znamená zjavenie.“ Otočí sa ku mne. „Má tvoja Apokalypsa veštecké nadanie?“
Prikývnem.
„Podľa mňa si si mal radšej užiť s ňou,“ ukazuje Radulf na to, čo zostalo z kravy, „ako živiť v sebe falošnú nádej.“
Pozriem na Romildu a Odila. V hrdle mi navrie hrča. „Mohli by ste...? Ja nemám žiadne výnimočné schopnosti ani svaly, ale vy...“
„Nemáš na nič talent ani schopnosti, vravíš? To by bol z teba skvelý godi. Fajn,“ zabručí Radulf, keď vidí, ako sa po jeho slovách tvária Odilo s Romildou. „Ale ak kvôli tomu decku niekto z nás zomrie, rozpáram ho od brady až po vtáka.“
„Ale iba v prípade, že ten, kto zomrie, nebudeš ty,“ šepne Odilo.
Malý drevený chrám zasvätený Tiwazovi, šesť hospodárskych budov, všetky z prútia. Za nimi desať smrekových krížov, ktoré označujú obilné jamy. Stajňa, kováčňa, niekoľko krytých pecí na chleba. Zemnice.
Polovicu budov načal oheň, z chrámu sa ešte dymí. Okolo otcovej siene, ktorá stojí uprostred celej tej skazy, sa tmolí niekoľko zdochliakov. Vo zvyšku osady ich je ako bĺch na prašivom psovi. Zakášajú, skuhrajú, chrčia. Vyzerajú, akoby náš očakávali, totiž, nervózni a hladní. Zaschnuté čierne striekance napovedajú, že je to už dávno, čo naposledy žrali.
Spomínam na sýkorky, ktoré chovala moja sestra, kvety pred ženskou zemnicou, buchot kladív, klapot vodného kolesa na potoku plnom žiab, vážok, ale aj splaškov a pomyjí.
Neďaleko chlieva vidím modré a žlté pierka, v potoku sa váľajú podozrivé kôpky, pripomínajúce pozostatky ľudských tiel, do vodného kolesa sa zachytili vlasy nejakej mŕtvoly.
Uvedomím si, že dvaja zdochliaci neďaleko kurína, z ktorého sa okrem zápachu tlačí už len pošmúrne ticho, sú bratia Williric a Odalric, ktorí ma pred rokmi vzali na lov medveďa. Žena, ktorá sa nedokáže postaviť, pretože má otvorené zlomeniny na oboch nohách, a ktorá si hryzie vlastnú ruku, je taká vychudnutá, že v nej ledva rozoznám moju starú pestúnku Sigilind.
Mám hrozný strach. Myslel som si, že chcem svoju rodinu nájsť, nech už budú v akomkoľvek stave. Už si to nemyslím.
Romilda zrejme vytuší, čo sa vo mne odohráva, pretože ma chytá za ruku a vlečie ma k bráne v palisáde.
„Preskočilo ti?“ zastaví ju Odilo. „Najprv to tam musíme vyčistiť.“
Romilda zastane. „Uvedomuješ si, že medzi vyčistenými môže byť Raganharova rodina, že?“
Neuvedomoval, lebo sa zamračí.
„Tak už nám zostáva len jedno,“ povie Radulf.
„Nemôžem sa dočkať, až nám prezradíš, čo to je,“ povie Odilo.
„Nebude sa vám to vôbec páčiť,“ usmeje sa Radulf a zmizne v lese.
Čakáme ho za palisádou, akoby sme my boli votrelci. S hrôzou rozoznávam ďalšie tváre zdochliakov. Zbadám rodičov. Hýbu sa, narážajú do vecí a budov, občas pohryzú seba alebo iného zdochliaka.
Nedokážem plakať, veď nie sú mŕtvi!
„Nenechaj sa pomýliť. Sú to len telá bez duše,“ povie Romilda, akoby opäť vedela, o čom premýšľam. „Najväčšiu službu im preukážeš presne mierenou ranou do hlavy. Len tak ich zbavíš nákazy.“
Rozmýšľam, čo urobiť pre to, aby som bol schopný prestať zízať na zdochliakov a dokázal jej oponovať. Nakoniec nemusím, lebo sa vracia Radulf.
Civíme naňho všetci traja. Cez ramená a krk má prevesené primitívne nosidlo, ku ktorému loveckými uzlami pripevnil dve laná. Na ich koncoch sú dvaja zdochliaci. Odhadom dvesto libier páchnucej slizkej hmoty per capita, keby neboli decapitant.
Odilovi to asi ešte nedochádza, ale ja aj Romilda sa tvárime, akoby nám Radulf práve navrhol, aby sme sa vyváľali v zdochline týždeň pohodenej v sračkách... čo v podstate aj navrhuje. Prvýkrát ho vidím usmievať sa.
Odilo sa tvári, akoby dostal za úlohu spočítať všetky stromy v lese. „To nemyslíš vážne.“
„Nikto ťa nenúti. Ani teba nie,“ pozrie Radulf na mňa. „Ale je to jediná možnosť, ako sa dostať dovnútra a nemusieť doraziť tie tvoje zdochliny. Podľa môjho názoru je dobrý len ten zdochliak, ktorý má v hlave zapichnutú sekeru, ale nežná kvetinka Romilda by určite nesúhlasila.“
Podá Romilde lano. Nežná kvetinka ním k sebe pritiahne zdochliaka, rozpára mu brucho a začne z neho vyťahovať vnútornosti.
Čoskoro sa pridajú aj Radulf a Odilo. Natierajú sa šedým slizom, okolo krkov si prehadzujú črevá, za opasok a do káps si strkajú to, čo zostalo z obličiek, pečene a ďalších orgánov, o ktorých existencii som ani netušil. Radšej by som si vytrel zadok žihľavou, než sa k nim pridať, ale vyrieši to za mňa Romilda - mrskne po mne za hrsť vlažnej zdochliackej hmoty. Som taký šokovaný, že ani môj žalúdok neprotestuje.
„Musíte to takto,“ vraví Odilo a ukazuje nám komplikovanú sústavu pohybov. Nakloní hlavu, robí drobné kroky skôr do strán než dopredu, rozhadzuje rukami a myká hlavou, akoby sa chcel do niečoho zahryznúť.
„Áno, presne takto to budeme robiť, ak sa nám zachce zgegnúť,“ vraví Romilda a pomalým, ale stále normálnym ľudským krokom ma ťahá k bráne.
Stretáme prvého zdochliaka, tvár ma doškriabanú, ale podľa tetovania v ňom rozoznávam nášho kováča. Na chvíľu sa zastaví, začuchá, ale keďže z nás cíti svoj druh, šuchce sa preč. Naše maskovanie funguje.
„Hýb sa, musíš hrať zdochliaka neustále,“ napomína ma Romilda a ja ju veru poslúchnem, lebo čoskoro sme nimi obklopení.
Ani jeden nezaútočí. Snažím sa im nepozerať do tvárí, ale je to sakra ťažké. Čoskoro prevezmem vedenie a ťahám Romildu k zemnici, ktorú obývala so starou slepou veštkyňou moja Apokalypsa. Pomaly sa obzriem a vidím, že chlapi nás nasledujú. Radulf našľapuje opatrne ako líška na love, ale Odilo sa nekontrolovateľnými pohybmi hrá na zdochliaka a veru, nevedieť kto je, považoval by som ho za jedného z nich.
Teplo začína byť neznesiteľné. Mŕtvoly pohádzané po hriadkach, v sude s vodou a na priedomí chármu tmavnú, páchnu a nafukujú sa. Všade bzučia muchy, ktoré hodujú na tých, čo mali šťastie a z nejakého dôvodu túto katastrofu neprežili. Prisahal by som, že počujem, ako sa do ich tiel zavŕtavajú červy, alebo, vzhľadom na to, čo z nich zostalo, skôr ako im krysy ohlodávajú kosti. V živote som nevidel toľko havranov. Vdychujem pach smrti, stúpa mi do hlavy ako víno.
Dvere zavrznú ako vráta do podsvetia a tam sa aj ocitáme. Svetlo z dverí sa prebojuje až k telu, ktoré bolo pred dávnymi vekmi schránkou mojej Apokalypsy, a ktorého povrch pripomína skysnuté mlieko. Toľko sa snažila oslobodiť z reťazí, že kosti zápästí a členkov jej drží pokope už len zlomyseľnosť ktoréhosi boha a to, čo jej zostalo zo šliach.
„Urobíš lepšie, ak sa oženíš s pravou rukou, kamarát,“ vraví súcitne Odilo.
Padám na kolená. Nikto z nás sa k Apokalypse nechce priblížiť, dokonca ani ja nie, pretože páchne záhrobím tak, že sa z toho človeku ježia chlpy na tele. Reve ako šialená mačka.
Nakoniec sa odhodlá Radulf. Poškrabe si jazvu na brade, schmatne Apokalypse chumáč svetlých vlasov, strhne jej hlavu dozadu a podá mi rímske pugio. Zmätene naňho pozerám. Hádam len nechce, aby... aby som ju...
Romilda mi berie dýku z rúk. „Mám to urobiť ja?“
Po líci mi čosi stečie.
„Myslíš... ty myslíš, že to zvládnem?“ pýtam sa Romildy.
„Nie,“ odpovie mi Radulf.
Vytrhnem Romilde pugio. Celý sa trasiem, z tváre mi odteká krv a v ušiach mi tlčie tep. Lenže Apokalypsu musím oslobodiť ja!
Napriahnem sa, ale som presný ako opilec, ktorý sa snaží močiť do snehu ornamenty. Znova zdvihnem zbraň, zrevem, a jediným prudkým pohybom otváram Apokalypse hrdlo. Druhou ranou jej zabodnem dýku do lebky. V okamihu som celý od lepkavej tmavej krvi. Som špinavý na tele aj na duši a surový ako zviera. Gniavi ma strach, pretože netuším, čím som sa práve stal. V hlave mi hučí a nedokážem jasne myslieť. Apokalypsa už nemyslí vôbec. Posledné, čo jej prešlo hlavou, bola moja čepeľ.
Vôbec neviem, ako som sa z domu veštkyne dostal. Všade narážame na smrť. Tá mrcha nám chce ale nahovoriť, že už si neživých nemieni brať do podzemia, ale nám ich nechá všetkých na zemi. Hlavu mám podivne prázdnu, akoby som sa zmenil na zdochliaka, ostáva mi len vôľa posúvať jednu nohu pred druhú. V jednom okamihu ma premkne bláznivý pocit, že vôbec nekráčam dopredu, ale že sa mi zem hýbe pod nohami dozadu.
Radulf mi ponúka sekeru, ale keď vidí, v akom som stave, zašepká len: „Mám?“
Moja hlava prikyvuje a tak Radulf posiela na druhý svet oboch mojich rodičov.
Cestou von z opevnenia nájdeme môjho brata. Alebo aspoň jeho hlavu, napichnutú na palisádu, s šedivou kožou, zasušenými krvavými strupmi a cvakajúcimi zubami. Zoskočí z nej havran, otrie si zobák o krídlo, dvakrát sa pomyká a vyvrhne sklovec. Vytiahnem pugio a bez rozmýšľania ho zabodnem do bratovej lebky.
Rozbili sme tábor. Všetci mlčia. Romilda na mňa podchvíľou pozrie, akoby sa obávala, že cez ranu na ruke som sa predsa len nakazil. Odilo vytiahne svoj mech a to je jediné, čo ma zaujíma. Načiahnem ruku a dostanem od neho roh plný kyslého vína. Vypijem a pýtam si ďalší. Chvíľu vyzerá, že pre moje dobro odmietne, ale nakoniec správne usúdi, že to už by skôr presvedčil vodu, aby nebola mokrá, než by ma dokázal odhovoriť od chľastu.
„Veríte v bohov? Veríte vôbec ešte v niečo?“ opýtam sa.
„Odilovým bohom je víno. Radulfovým bolo striebro, ale čo ho drží pri živote teraz, to netuším. V úplnej riti budeme, až keď na nás zanevrú skutoční bohovia,“ vraví Romilda. Sadne si na špalok, vytiahne brúsny kameň, napľuje naň a začne ostriť meč.
„Chceš povedať, že na nás ešte nezanevreli?“ pýta sa Odilo.
Romilda krčí plecami.
„A čo bude ďalej? Moja Apokalypsa ešte ani nevychladla... teda... do riti, ja ani neviem, či sú zdochliaci teplí alebo studení... no a my sa budeme nalievať vínom a napchávať sa sušenou hovädzinou.“ Kopem do stromu, pugiom sa oháňam po kríkoch.
„Pohrýzol ťa besný pes? Každý z nás o niekoho prišiel, tak láskavo vychladni,“ vraví Radulf.
Sadám si. Nevnímam, ako sa Radulf, Odilo a Romilda chystajú na noc.
Vstanem, vezmem Romildin sax a zamierim do lesa. Najprv potichu, ale o chvíľu si už nedávam pozor pod nohy. Načo.
Prvého stretnem na vrchole hory. Keď ma zacíti, okamžite sa po mne vrhne a na Romildin meč sa napichne v podstate sám. Vôbec to nebolo ťažké. Zmocňuje sa ma eufória, mám pocit, že dnes ich zabijem stovky. Možno vyvraždím všetkých zdochliakov! Skríknem a ozvena mi vracia rev šialenca.
Nekonečné lesy postriebrené mesiacom súťažia, ktorý najviac pripomína mršinu psa v mravenisku, tak veľmi sú zdochliakmi prelezené. Kričím na nich, len príďte, ja vám pomôžem! Začínajú sa ku mne zbiehať ako tmavošedé guľôčky ortuti. Bzučí to tu ako v rozkopnutom úle.
Dvoch zabijem bez problémov, ale potom sa na mňa vrhne chlap, ktorý musel byť za života snáď rímskym gladiátorom. Pred mojimi ranami neuhýba, zakaždým ho len trochu mykne, akoby som ho priateľsky potľapkal po pleci. Jeho zuby ale nie sú priateľské ani trochu. Prvýkrát, odkedy som opustil tábor, sa začínam pýtať, či som rozum nechal pri Apokalypsinej mŕtvole, a čo som si sem prišiel dokazovať. Potím sa ako kováčov zadok a dychčím ako nadržaný pes, čo ku mne láka ďalších.
Čoskoro som unavený, lebo cvakanie gladiátorových zubov je vytrvalé ako požiadavky rímskeho výbercu tribútu. Otočím sa na útek, prebehnem okolo poltucta zdochliakov, prikrčím sa pred jedným uhryznutím, dvoma páchnucimi objatiami a rotujúce klbko z obhryzených holení a potrhaných hábov, ktoré sa nekontrolovateľne rúti zo svahu, ma takmer zoberie so sebou.
A už ma majú.
„Kurva, prevaľ sa sem,“ zaznie mi v uchu.
Ktosi ma objíme celým telom, a odvalí sa so mnou do priehlbiny vyrytej diviakmi. Môj záchranca zreve a vzdychne. Na mieste, kde som ešte pred chvíľou stál, sa rozpľasne gladiátor. Zdochliaci sú všade, ich chrčanie je neznesiteľné, smrad pohlcujúci, som ich plný.
Hoci som od strachu bez seba, naplní ma podivný pokoj. Romilda ma zachraňuje už druhýkrát a ja mám pocit, že cez jej bojové umenie by sa neprebil ani Hannibal so svojimi slonmi.
„Bež,“ zasyčí mi do ucha.
A tak teda bežíme.
„Ak znova niekoho z nás takto ohrozíš, rozdrvím tvoje kosti do ovsenej kaše,“ vraví Odilo.
„Možno sa konečne bude dať jesť,“ vraví Romilda a otočí sa ku mne. „Ešte jedna taká chujovina a strelím ti medzi oči.“
Radulf ma topánkou trafí do zadku, ale tvári sa, že zakopol. Odpľuje si k mojim nohám a sadá si k priateľom, akoby som viac neexistoval. „Úplne zvlčila,“ vraví im.
Nechápem, o kom Odilo hovorí a je mi to jedno. Dookola si kontrolujem celistvosť kože a robím všetko pre to, aby mi víno z hlavy odplavilo to chrčanie. Zatiaľ sa mi nedarí, musím pritvrdiť.
„Najprv si vravím, že je jedna z nich. Až potom som si domyslel, že len zošalela,“ povie Odilo.
„Akoby nám nestačil tento cvok. S tým, čo má v hlave, je užitočný asi ako zdochliak,“ ukáže Radulf na mňa.
Nadvihnem roh a naznačím, že si s ním pripíjam. Trebárs, čo ja viem, na zdochliakov. Všetkých tých zasratých zdochliakov. Odkedy ma našla Romilda, cítil som už strach, beznádej, zúfalstvo a smútok, ale nenávisť, tá sa unúva prvýkrát.
„Možno sa nám ešte zíde,“ namieta Romilda. Okolo čela aj ramien si obviazala pásy látky, líca má pomaľované modrými šmuhami, do vlasov si vplietla krídlo havrana, ktorého zostrelila z hlavy môjho brata. Ona nenávisť stelesňuje.
„Asi ako hrebeň bez zubov, nie?“ namietne Radulf.
„Nechajme ju vychladnúť. Obaja to potrebujú,“ kývne na mňa Romilda.
„O kom hovoríte?“ spýtam sa.
„Keď sme išli zachraňovať tvoju chlpatú prdel, našli sme voľáku pipku,“ povie Odilo a naznačí smer, kde sa to stalo.
Vstávam a idem sa tam pozrieť. Romilda sa okamžite pridáva.
„Budeš ma prenasledovať, aj keď sa pôjdem vysrať?“ pýtam sa jej.
Dostanem taký pohlavok, že ochutnám ihličie a lesnú pôdu. Zotriem si z pery krv a obzriem sa.
„V tejto skupine budeš podľa našich pravidiel aj srať. Ak sa ti nepáči, choď kadiť tam, odkiaľ ťa zachránila Romilda. Povedala, že medzi zdochliakmi sa ti to darilo výborne, vraj si bol zasratý až za ušami.“
Prikývnem. Romilda si odpľuje k mojim nohám, čím vec ukončí. Radulf nás vedie ďalej lesom.
Ženu, alebo skôr dievča, o ktorom hovorili, spútali a zavesili za lano k vysokej pokrútenej vetve. Výborné, pomyslím si, pred zdochliakmi ho výška zrejme ochráni, zato sa však slušne vydesí.
Dievča sa na lane krúti zotrvačnosťou do strán. Konečne sa otočí tak, že jej vidím tvár.
„Aldegunda! Pustite ju, to je moja sestra!“
„Tým sa veľa vysvetľuje,“ povie Odilo.
Alda sa začne mykať tak strašne, až vetva pochybne zapraská. Odilo pozrie na Romildu, ktorá pokrčí plecami, a tak odviaže lano z kmeňa a Aldu pomaly spustí. Začne ju rozväzovať. Priskočím mu na pomoc a vytiahnem pugio.
„No tak to pŕ! Keď ho rozrežeš, zoženieš mi nové. Laná na stromoch nerastú,“ povie Odilo a plesne ma po ruke. „A radšej si dávaj pozor, je agresívna ako mačka v ruji.“
A tak čakám, kým Odilo zložitú sústavu uzlov rozviaže, ale ústa Alde uvoľním.
Aldegunda po mne blýska očami, inak mlčí. Mám zlé tušenie. Len čo jej Odilo povolí posledné slučky, Alda sa na mňa vrhne a takú mi tresne, že sa dobrých pár stôp kotúľam dolu svahom. Vymrští sa a pristane mi na hrudi. „Ty chuj, nechal si ma tam s dvoma kanibalmi a s godiho mršinou,“ syčí.
Nechám sestru, nech sa vyzúri. Keď vidím, aká je vychudnutá, odhadujem, že to dlho nepotrvá. A skutočne, čoskoro mi klesne na prsia a fňuká. Objímame sa, hladím ju po vlasoch. Obaja plačeme.
„Vraveli, že jedno sprosté, jalové decko tu už majú...“
„Áno, to som ja,“ odpoviem.
Odilo sa rozpačito škrabe v brade. Čosi odtiaľ vyloví a rozpučí to nechtami. Romilda so založeným šípom skontroluje tmu okolo nás a asi je spokojná, lebo pokynie smerom k táboru. Načiahne ruku a ladným pohybom zo mňa Aldu zdvihne. „Už nebudeš hrýzť?“
Alda zavrtí hlavou.
„Tak poď,“ vraví ďalej Romilda, „mám víno a Radulf chytil pár tučných holubov. Budeš rozprávať. Raganhar ti zatiaľ preperie tuniku a rozčeše ti vlasy.“ Nie je to návrh ani žiadosť, je to príkaz vyššej moci.
„Predstav si, že by cez godiho prešiel pluh, a čo bolo v jeho vnútri, roztiahol po celej jaskyni. Trikrát. Tak to vyzeralo, keď sa z neho obaja nažrali,“ vraví mi Alda.
„Teda, ďakujem, že si sa o to so mnou podelila,“ odpoviem.
„Zaslúžiš si to.“
Mám chuť niečo odseknúť, ale bolo by to ako strčiť ruku do zdochliakovej tlamy a dúfať, že ju neodhryzne. Navyše, skutočne som ju mal po godiho smrti poriadne hľadať, patrí mi to. „Premenil sa?“
„Ak si myslíš, že som tam na to ostala čakať, tak musíš mať v hlave poriadne nasraté. Keby si vydržal iba tak dlho, ako si zvykneš vyprázdňovať črevá, určite by si ma videl z jaskyne vybiehať a nemusela som si tým peklom prejsť sama. Tým sa mi potvrdilo dlhoročné podozrenie, že si smradľavá psia riť.“
Dolejem jej víno, lebo netuším, ako inak na jej výčitky zareagovať. „Mala si odvtedy čo jesť?“ skúsim prejaviť účasť.
„Jasné, najedla som sa dosýta vzduchu. Ale k veci. Pamätáš, ako Apokalypsa vyzerala, než si odišiel s godim do hôr?“ pokračuje Alda.
Úplne normálne, je moja prvá myšlienka. Počkať. Bola tam taká drobnosť. Noc pred odchodom si obviazala ruku, pretože ju niečo v lese uhryzlo. Úplne som na to zabudol. Hovorila, že to vyzeralo ako malé, chlpaté dieťa. Ježia sa mi vlasy, keď na to teraz myslím. Vlastne vyzerala trochu unavene, pod očami mala tmavé kruhy, hrbila sa a nechcela nič jesť. Do Tiwazovho zubu! Hádam len...
„Čo tým chceš povedať?“ pýtam sa Aldy.
„Romilda mi povedala, že ste ju našli pripútanú v dome veštkyne. Ako vyzerala, Raganhar?“
Len teraz som tú spomienku zabarikádoval v najhlbšom miestečku svojej mysle, a už ju musím vyťahovať.
„Nevšimol si si, že by sa niečím líšila od ostatných... zdochliakov, či ako to vy voláte?“ Líca jej každým slovom zružovejú viac, tentokrát jej dolieva Romilda, a to zásadne skôr, než dopije. „Nemyslím zranenia, skôr, ehm, štádium, v akom sa nachádzala.“
„Štádium?“ opakujem ako cvičený havran.
„Teda, vyzerala, že v tom stave je už dosť dlho,“ povie Romilda. „Farba kože, zaschnuté telesné tekutiny, a prepáč, Raganhar, aj ten smrad. Chceš povedať, že Apokalypsa bola jednou z prvých nakazených?“
Vypľujem víno a neveriacky na Aldegundu pozerám, pretože mi to práve došlo. „Nie jednou z prvých. Apokalypsa sa nakazila ako úplne prvá. Moja... ona... zamorila slobodnú Germániu zdochliakmi...“ slová mi padajú z úst ako ranené. Ľahnem si na zem a skrútim sa do klbka.
Až teraz mi dochádzajú súvislosti. Bola predsa pripútaná. Doteraz som nechápal prečo, vravel som si, že v krajných situáciách sa proste ľudia k sebe chovajú ako zvieratá. Apokalypsa ale musela niekoho uhryznúť a tak ju dali na reťaze ako nebezpečného psa. Ibaže neskoro.
„Apokalypsa musela vždy význam svojho mena vysvetľovať,“ pokračuje v rozprávaní Alda. „My Kvádi nemáme odkiaľ vedieť, že Gréci a Rimania ním pomenúvajú zjavenie. Každý toto vysvetlenie rýchlo akceptoval, keďže mala isté nadprirodzené nadanie. Lenže, keď sa nákaza začala šíriť, jej meno začali ľudia prekrúcať. Trochu zlomyseľne, musím podotknúť. Slovu apokalypsa dali nový význam: katastrofa.“
„Takže moja Apokalypsa spôsobila apokalypsu,“ šepnem.
Zobudí ma Radulfov kopanec. „Na,“ prereže hlasom vzduch a hodí po mne sax.
Kým vstanem, Radulf sa už pripája k Romilde, Alde a Odilovi, ktorí rozpútali držkobitie s asi tuctom zdochliakov. Fajn. Pomyslím na Apokalypsu spútanú v reťaziach, a keď už je tá spomienka raz vonku, rozhodnem sa využiť ju. Myslel som, že mi ublíži, ale naopak, spôsobuje, že som strašne, ale fakt že strašne nasratý.
Medzi Aldou a Romildou presviští obzvlášť hnusný zdochliak s rozpáraným bruchom a oskalpovanou hlavou. Nejaká ruka sekne saxom po jeho krku. Do Tiwazovho zubu, je to moja ruka! Prizerám sa, ako pokračuje v sekaní, až z odťatej hlavy ostane len mazľavá hmota s úlomkami kostí. Zrevem ako ranený medveď a rozbehnem sa proti ďalšiemu, ktorý útočí na Romildu. Vo chvíli, kedy sa ju snaží uhryznúť do tváre, mu preseknem lebku, rupne to ako puknutá kvaka.
Keď s ním skončím, hľadám, ktorého si podám ako ďalšieho, ale to už Radulf s Odilom dorážajú posledného zdochliaka.
Je po všetkom, mlčky po sebe pozeráme. Odilo pribieha k Romilde, ktorá sedí na zemi a trasie sa. Začne jej odväzovať pásy látok. Najprv mu vzdoruje, ale nakoniec sa postaví na vratké nohy a sama si odvinie pás z pravého ramena. Odkryje škaredo zapálenú ranu s nazelenalými okrajmi, musí byť stará pár dní. Spod havranieho krídla, ktoré už trochu vypĺzlo, sa jej spúšťa potôčik potu. Zvracia.
Odilo sa otočí a mohutným oblúkom zapustí ostrie bojovej sekery do hlavy zdochliaka, ktorá sa stále hýbe. Potom si kvokne a Romildu objíme. Plače.
Romilda ho odstrčí. „Vieš, čo sme si sľúbili, Odilo. Je čas.“ Podá mu svoj sax a skloní hlavu.
Odilo sa napriahne, ale nedokáže to urobiť. Meč spúšťa. V tvári má bezradný výraz.
„Radulf?“ povie Romilda.
Radulf prikývne, pomaly k nej podíde, ale miesto toho, aby jej preukázal službu ťažkú ako duša, sa ju aj on pokúsi objať. Romilda sa mu vytrhne a spätkuje k mohutnému kmeňu, kde sa schúli a pozerá na nás ako ranené zviera.
Koľko má ešte času? Ako dlho po uhryznutí trvá, kým sa človek premení na zdochliaka? Chcem sa to opýtať nahlas, ale Romildin výraz mi nemo odpovie, že sa to stane už čoskoro.
Vezmem Odilovu sekeru. Nikto neprotestuje. Podídem k Romilde. „Uhryzol ťa v tú noc, keď si ma druhýkrát zachránila pred zdochliakmi?“
Romilda prikývne.
Tipujem, že ju cvakol gladiátor, ale ani na to sa nespýtam.
Stále neviem, kým sa v tomto novom svete stanem. Viem ale, že premeniť sa na zdochliaka priateľovi nedovolím.
Prikývnem aj ja a zdvihnem sekeru nad hlavu.