„Miki, Brčo, Pager, Alicka...“ šomre Peter. Sedí na balkóne, pofajčieva a unudene číta mená absolventov lekárskej fakulty, načmárané na chodníku pod jeho izbou. Pri poslednom mene sa zastaví. Nedofajčenú cigaretu zahodí do vedra s dažďovou vodou. Ohorok zasyčí a v poryve vetra sa roztancuje na nepokojnej hladine. Spoločnosť mu robia jeho utopení súrodenci. Voda ich povyzliekala zo žltých šiat a zanechala len ohlodané torzá s hnedastými škvrnami.
„Alicka...“ zopakuje a odvráti zrak. Vytiahne ďalšiu cigaretu. Vsunie si ju medzi pery a zahľadí sa do diaľky. Z olovnatej oblohy začne mrholiť. Bratislava v novembrovom šate pôsobí deprimujúco. Opadané stromy sa zlievajú s budovami do šedej masy. Nepodarený abstrakt. Dobiedzajúca prázdnota. Chce si z Petra odhryznúť. Okoštovať, ako chutí.
Peter sa zababuší do starej deky. V mysli sa mu vynoria spomienky na domovinu. Vždy to tak je. Vždy, keď pocíti úzkosť, vbehne mu do hlavy obraz života pred medicínou. Život s opitou matkou a ustráchaným otcom. Život šikanovaného žiačika. Život outsidera. Spomienky neklopú. Vykopnú dvere, usadia sa v mozgu a začnú vyspevovať.
Néger, néger, nemá žiadne práva!
Peter nevyzeral ako triedny trtko. Síce jednotkár, no žiadne okuliare, pupáky či nadmerná váha. Obyčajný chlapec, ale...
Néger, néger, čo sa mu mamka chľastom opája!
Príčinou šikany bola ich rodinná situácia. Celá Myjava vedela, že mama pije a podvádza otca. Vedel to aj otec, no bál sa konfliktu. Myslel si, že Petra rozvod zraní, aj keď on sám ho nie raz presviedčal o opaku. On by neodpustil. Mama, nemama. Manželka, nemanželka. Poslal by ju preč. Žiadne kompromisy. Bez debaty.
Néger, néger, tmavý si jak ében!
Peter sa zahľadí na predlaktia. Majú hnedastý nádych aj napriek neskorej jeseni. Chalani sa mu smiali, že je bastard, ľavoboček. Mama ho vraj urobila niekde na dovolenke pri mori. Ale to naisto nevedel. Tmavšiu farbu kože mohol zdediť po nej, nie po nejakom chorvátskom džigolovi. Naisto vedel len to, odkiaľ pochádzali modriny a podliatiny. Ach, mamička, drahá mamička!
Na riekanky spolužiakov nikdy nezabudne. Na riekanky a...
Peter ucíti na stehne vibráciu sprevádzanú cinknutím. Z vrecka vytiahne telefón a očami preletí po správe. Náhly príval energie ho vykopne z kresla.
„Doriti!“ zanadáva a buchne si po čele. S bolestivou grimasou sa vráti dovnútra. Rozhliadne sa po izbe. Zrazu má pocit, akoby sa na internát presťahoval až dnes, nie pred dvomi rokmi.
Najprv mu do očí udrú dve jednolôžkové postele so starými zelenými skrinkami po bokoch. Kebyže sa rozhliadne pozornejšie, všimne si aj pokrčený, nedoužívaný obal od lieku Kventiax a špinavé taniere na stole. Kebyže bude pozorný až prehnane, neuniknú mu chumáče prachu v kútoch izby a šupka od banánu pod umývadlom. No a Peter býva pozorný... niekedy až prehnane.
„Doriti, doriti, doriti!“ zopakuje, no zázračné slovíčko nepomáha. Nič sa samo od seba nezačne upratovať ani umývať. Špinavá izba naňho nečinne civie ďalej. Peter hodí rukou a vzdychne. Treba sa rozhýbať.
„Aj ja sa teším. Práve navodzujem atmosféru,“ nahlas slabikuje. Jednou rukou ťuká do telefónu hovorený text, druhou sa snaží nájsť nezhnitý okraj banánu a zvyšok presunúť do koša.
Píše mu Ela. Nádejná právnička. Zoznámili sa v bare Havana kúsok od internátu. Pri rozlúčke padla pusa a sľub. Presne o týždeň sa stretnú na jeho izbe a spoločne si užijú halloweensky večer.
A o týždeň je zrazu za necelé dve hodiny.
„Ty blbec!“ opäť sa pochváli a pokračuje v rozhovore so samým sebou, „Ele si sľúbil pravú dušičkovú atmosféru, strašidelné prekvapenie a kvalitný horor. A čo máš, ty blbec? Ani prd, ani obyčajnú tekvicu z Lidla!“ Cigaretu, ktorú ešte stále zviera v popraskaných perách, si zastrčí za ucho. Sľuby sa sľubujú...
*
„Peťko, ahoj,“ zahuhňala a pri pokuse postrapatiť mu vlasy sa zapotácala. V poslednej chvíli sa chytila kľučky na kúpeľňových dverách. Malý syn objal mamu okolo pása. Konečne bola doma. Otec mu síce povedal, že musela na chvíľku odísť a že sa určite vráti, ale on ju aj tak radšej počkal. Predsa len bola noc, čo ak by sa jej niečo...
Mama ho odstrčila. Pohľadom zablúdila k nástenným hodinám, ktoré im viseli na chodbe. Oči sa jej zaleskli, akoby stvrdli. Láska k osemročnému synovi sa z nich vytratila rýchlosťou blesku. Mútny, alkoholom potužený mozog prehodil výhybku na koľaje vedúce do samého pekla. Zdrapila Petra za ucho a pridvihla ho. Líce mu zaliala štipľavá bolesť. Nečakaná facka ho zrazila z nôh.
Matka ho chytila za rukáv pyžamy a trhla. Peter si pripadal ako handrová bábika. Začala naňho ziapať: „Vieš, koľko je hodín, ty pankhart? Kde máš tatka?!“ S vreskotom potom nabehla i do spálne k otcovi. Odtiaľ sa ozýval už len plač, krik a škrípanie zubami. Dante v priamom prenose.
Mama sa Petrovi prihovorila až nasledujúci večer. Doobedie prespala, poobedie prevracala. Nočné záťahy si vyberali svoju daň.
„Vieš, Peťko, mrzí ma, čo sa v noci stalo. Nahnevalo ma, že ešte nespinkáš,“ smutne sa usmiala a privinula si ho k sebe, „takí malí chlapci musia byť o takom čase dávno v poste...“
„Ale... bál som sa o teba,“ prerušil ju syn a odsunul sa. Obával sa, že mame opäť vyletí ruka.
Nevyletela. Do očí jej vbehli slzy a privinula si ho silnejšie. „Viem, zlatíčko, ja viem. Sľubujem, že už sa to nestane... dobre? Sľubujem.“
*
...blázni sa radujú. Aj mama sľubovala a Peťko sa radoval. Na opilecké bitky nikdy nezabudne. Potrasie hlavou a pristúpi k posteli. Nádejný večer si spomienkami kaziť nemieni.
„Teba si dnes požičiam,“ prihovorí sa lôžku spolubývajúceho a uchopí rám. Ak Ela ostane, aj keď takému scenáru nedáva veľké nádeje, nebudú spať ako kamaráti. O kamarátstvo vôbec nestojí. Určite nie dnes na dušičky, keď im dvom patrí celý internát. Posteľ zapraská a dá sa do pohybu. Smeruje k druhej polovičke. Ešte odsunúť skrinku a zázrak je na svete. Manželská posteľ ako vyšitá. Peter sa usmeje a spraví niečo, čo bude do smrti ľutovať.
*
Peter prekvapene zažmurká. Musela sa otvoriť, keď ju odsúval. On by ju sám od seba neotváral. Niežeby sa bál, nebola ničím strašidelná. Všetci na intráku mali podobné. Zelené skrinky nahradzovali nočný stolík. Pamätá si pár debát na tému prečo nie je biela ako ostatný nábytok, ale on sa nad tým nikdy nezamýšľal.
Farba totiž nepredstavuje problém. Ten číha inde. Skrinka je len skrýša. Pomyselná rakva. Rakva, ktorú neradno otvárať. Rakva, v ktorej leží...
Tie dvierka! Zavri ich! Vnútorný hlas nečakane zrúkne. Je náhlivý. Varovný. Peter bez váhania počúvne, no čím je bližšie, tým má menej odvahy. Nakoniec sa rozhodne, že bude stačiť jemný kopanec. Zohýbať sa k tým veciam fakt nemusí.
Peter kopne. Dvierka sa s prasknutím pohnú, ale nezavrú sa. Niečo im v tom bráni. Niečo dotieravé a nepríjemné.
„Ježišukriste,“ zašomre Peter a pokarhá sa za zbytočný sentiment, ktorý ho dostal do tejto situácie.
Stál na prahu rodičovského domu, keď mu to napadlo. Spomienky... síce nie pekné, ale ktovie za pár rokov? Možno to prebolí a bude si chcieť vybaviť aj nevydarené detstvo s nevydarenými rodičmi. Presvedčil sám seba, že bude správne zbaliť si pár vecí, s ktorými sa ako malý hrával. Domov sa neplánoval vrátiť. Ale tie spomienky... možno raz.
Mýlil sa. Prišiel na to hneď, keď vyťahoval z batohu prvé autíčko. Bolo od krvi. Od jeho krvi. V ten večer skončil na dvojitej dávke predpísaných liekov. Hmotné spomienky nahádzal do skrinky a zamkol ju. Odvtedy bol pokoj. Odvtedy až doteraz.
Nespomínaj! Zavri ich. Zavri tie posraté dvere!
Peter sa zhlboka nadýchne a skloní sa ku skrinke.
*
Muž sťažka dýchal. Opieral sa o vyšetrovacie lôžko. Postavičky z rozprávok namaľované na stene naňho vyvaľovali oči, dokonca sa mu zazdalo, že niektoré spravili nepatrný pohyb. Pravdepodobne zo zvedavosti. Predsa len, kto kedy videl dospelého chlapa na vyšetrení u detskej lekárky?
„Dýchajte zhlboka, pán Hájsky, a ľahnite si,“ zavelila a nohy mu podložila valčekom.
Pomaly sa vracal do reality. Krtko na stene už netancoval, Snehulienka sa nepribližovala. Jediné, čo sa nezmenilo, bolo správanie jeho syna. V čase, keď sa ostatní spolužiaci pripravovali na maturity, on len neprítomne sedel na stoličke a civel do okna. Dva týždne na oddelení psychiatrie, ale chlapec stále ani slovo.
„Neplače, nesmeje sa, nekričí, nemá záchvaty hnevu. Chce to čas, pán Hájsky. Čas vylieči všetko, uvidíte...“ povzbudzovala ho lekárka a ukázala mu malú škatuľku liekov. Muž zaostril na písmenká.
„Kventiax?“ pýtajúc sa pozrel na ženu v bielom.
„Pre istotu. Tlmí negatívne myšlienky a chuť na...“ prehltla a ukradomky pozrela na dve nedávne rany ťahajúce sa po chlapcových predlaktiach „... na sebapoškodzovanie,“ dokončila o niečo tichšie. Potom sa otočila ku chlapcovi a povedala: „Peťo, nemysli na minulosť a ber tieto lieky. Postupom času bude všetko dobré.“
*
Petrovi vybuchne v hlave ohňostroj otázok. Dobiedzajú ako sršne. Pichajú, dráždia, štípu. Stále čupí pred skrinkou. Chcel ju zavrieť, naozaj si neprial nič iné... no teraz, keď je tak blízko... láka ho. Láka ho ako všetko zakázané. Pudy bláznia, nútia ho vidieť viac. Veď stačí tak málo... len trošku potlačiť a dvierka sa otvoria...
„Peťo, nemysli na minulosť a ber tieto lieky. Postupom času bude všetko dobré.“ Napadnú mu slová lekárky pri prepúšťaní z liečebne. Otec si myslel, že práve rozvod, ktorý prišiel o dlhé roky neskôr ako prísť mal, spôsobil Petrovi stav vyžadujúci si hospitalizáciu. Naivita bola vždy otcovou silnou stránkou.
Otvorím?
Neotváraj! Už to, že si prestal brať lieky, je bláznovstvo. Neotváraj! Vnútorný hlas súhlasí s lekárkou. Veď jasné! Hlas zbabelca, čo sa všetkého bojí. Hlas zdedený po otcovi.
„Srať na to,“ zahundre Peter a potiahne. Dvierka sa s vrzgotom otvoria. Zvnútra sa vyvalí zatuchlina s prímesou niečoho skazeného. Napadne mu, či tam v panike pred dvomi rokmi nehodil aj nejaké jedlo. No v skrinke je len pár autíčok, nejaké fotky a... Oliver.
Petra strasie. Papierový panák leží pokrčený na dne skrinky. Má guľaté oči a veľké čierne ústa. Bez zubov, pier či jazyka. Pripomínajú mu studňu. Hlbokú a tajomnú, no aj tak niečím výnimočnú.
Oliver. Petrov imaginárny kamarát. Jediný, kto sa mu nikdy neposmieval pre jeho rodinu, farbu pleti či pobyt na psychiatrii. Jediný, kto vedel... o Alici.
Peter sklopí zrak. Na ňu nemôže myslieť, nechce. Lieky potláčajúce osobnostné poruchy by mal brať ešte nejaký ten piatok, ale nedávno ich vysadil. Cíti sa dobre, tak načo? Stačí, že má dokatovanú dušu, nemusí si ničiť aj pečeň.
„Budeš moje prekvapenie?“ prihovorí sa panákovi, ktorého vytvoril ešte na základnej škole. Vystrihol ho z papiera v životnej veľkosti. Oliver bol nalepený v detskej izbe až do... onoho čierneho dňa.
Peter panáka vyberá a znovu nalepí na stenu. Ako za starých (ani zďaleka dobrých) čias. Papierový muž razom vytvára strašidelnú atmosféru. Aspoň jeden zo sľubov vyplní, snáď to Ela ocení.
„Nazdar!“ pozdraví a prehliadne si kamoša. Zrak mu spočinie na kýpti pravačky. Panákovi od zápästia chýba ruka.
Podaj mi ruku, Peťo, prosím ťa, podaj mi ruku!
Odvráti sa. Srdce mu spraví dve saltá a rozbehne sa v bláznivom tempe. Zrakom spočinie na kvapkách dopadajúcich na okno. Mrholenie vystrieda dážď.
Pokoj, nemysli na to! Nebola to tvoja chyba!
Niečo zašuchoce. Peter sa otočí za nečakaným zvukom. Zbadá, že páska sa v hornej časti odlepila a Oliverovi ovisla hlava. Teraz vyzerá, akoby niečo hľadal.
Ruku? Prestaň!
Vráti sa k postavičke. Hlavu pridvihne a zalepí.
Ahoj, ty hnusný vrah!
Peter odskočí od steny. V tele sa mu rozleje oceán ľadovej vody. Čo to... odkiaľ? Tie slová mu vtrhli do mozgu bez varovania. Ustráchane pozrie na Oliho. Nerozlúčili sa ukážkovo, ale toto by mu nikdy nepovedal. Naposledy, keď sa videli... Peter si sadne na posteľ a hlavu zaborí do dlaní.
*
Jar na Myjave bola najhorúcejšia za posledných dvadsať rokov. Už začiatkom mája sa na kopaniciach dovolenkovalo. Dokonca aj zo školy púšťali skôr. V ten deň bola posledná matematika. Keď dopočítali rovnicu, učiteľka hodila rukou a gymnazistov pustila domov. Známky uzavreté, už spraviť len maturitu, tak načo zbytočné muky.
„Konečne!“ zašepkal Peter, ktorý sedel ako na ihlách. Večer by sa mali stretnúť. Zase. Len ona, on a západ slnka pri myjavskej priehrade.
*
„Alica,“ zašepká Peter do ťaživého ticha izby. Spomienky ho unášajú do minulosti. Nechce si tie scény vybavovať, no prázdnota ho zase našla. Už sa blíži, mľaská drsným jazykom.
*
Zafúkal jemný vánok. Balzam na telo aj dušu. Peter si upravil vlasy a na hodinkách, ktoré dostal nedávno od otca (prvý darček k narodeninám, ktorý za niečo stál), skontroloval čas. Mali sa stretnúť až o polhodinu. Sadol si na trávu pod vŕbou a privrel oči. Prvýkrát mal pocit, že život ozaj za niečo stojí. Že keď sa šťastie unaví, predsa sadne aj na...
Úpenlivý krik začul ako prvý. Spoznal ho. Patril Alici.
„Pomóc, prosím! Neviem plá...“
Vyskočil a utekal k priehrade. Nebol ďaleko, no prišiel neskoro. Pod dievčaťom sa zavrela hladina. Peter upadol do šoku, nikomu nič nepovedal. Odišiel domov, akoby sa nič nestalo. Spolužiačku našli po týždni rybári. Ležala zamotaná v hustých chaluhách. Nafúknuté telo v značnom štádiu rozkladu obopínali dotrhané žlté šaty. Presne ako ohorky plávajúce vo vedre na balkóne.
*
Peter siahne po cigarete, ktorú má stále zastrčenú za uchom. Nervózne ruky ju neudržia, prepadne medzi nimi a skotúľa sa pod posteľ.
„Šľak aby to trafil!“ zanadáva a zohne sa. Potrebuje si zapáliť. Aby dočiahol cigaretu, musí sa vsunúť pod posteľ. Natiahne ruku a ukazovákom zachytí filter.
Niečo zašuchoce. Zase.
Petrom trhne. Hlavou narazí do roštu. Zastoná a otočí sa za zvukom. Nič. Nevidí nič, a predsa je niečo inak. Zrazu mu docvakne. Príval prekvapenia dá zabudnúť na fyzickú bolesť. Neveriacky hľadí na prázdne miesto na stene, kde ešte pred chvíľou viseli Oliverove nohy.
Znova zašuchotanie. Silnejšie.
Papierový panák sa zrúti na podlahu. Dopadne k protiľahlému okraju postele. Petrovi napadne absurdná myšlienka. Oliver mu ide pomáhať s cigaretou. Natiahne pahýľ a podá mu ju. Alebo? Zoberie? Chce mu ju zobrať, aby ho ešte viac rozhodil? Je to ešte vôbec kamarát? Peter zodvihne zrak a skontroluje panáka. Nehýbe sa, no aj tak mu telom prejde mráz. Čierne diery namiesto očí si ho zvláštne premeriavajú.
„Ako? Veď som ťa zalepil. Nemohol si...“
Kto ti kázal otvárať skrinku?! zahučí vnútorný hlas.
Peter si oprie tvár o podlahu. Pristihne sa, ako koketuje s myšlienkou zrušiť rande a vypadnúť von. Jedno kam. Len neostávať v tejto miestnosti.
Nie! Je to len páska. Nič sa nedeje! Nebuď ako tvoj zbabelý foter!
Hlasy v Petrovej hlave sa bijú. Rozum si to surovo rozdáva s pocitmi.
Je to len páska! Páska a papier!
Vylezie spod postele, zodvihne panáka a opätovne ho prilepí na stenu. Napäto očakáva ďalší pozdrav, no neprichádza nič. Oliver mlčí a svet sa vracia do normálu.
„Veď je to len papier,“ zašomre Peter, keď si pripaľuje cigaretu. Konečne si potiahne. Šluk upokojuje, ale dopraje si iba jeden. Musí dokončiť robotu. Doupratovať, vyvetrať, umyť sa a ďalších sto vecí.
Telefón položený na stole zapípa a rozsvieti sa. V šere podvečera pripomína maják na rozbúrenom mori. Peter podíde bližšie a začne čítať správu od Ely: „Prepáč, nestí...“ zasekne sa uprostred vety. Dych sa mu zrýchli, srdce znova rozbehne. Mobil leží na roztrhnutom kuse papiera. Posledná časť skladačky. Oliho chýbajúca ruka. Ale ako sa sem...?
Podaj mi ruku, Peťo, prosím ťa, podaj mi ruku!
Peter zodvihne dokrkvaný papier a pristúpi k stene.
Nerob to! Nie si pripravený! Nemal si prestať brať lieky!
Zaváha.
Je to len obyčajný zdrap. Nie je sa čoho báť!
Vonku zaduje vietor. Počasie sa zhoršuje. Akoby...
Nerob to!
Rozhodne sa. Papierovú ruku prilepí ku kýpťu a pozrie sa na Olivera. „Si kompletný, kamoško.“
Balkónové dvere zaškrípu. Poryvy vetra sa do nich oprú celou silou. Peter si spomenie na Elu a nedočítanú správu. Asi preto bude meškať. Možno jej treba pomôcť...
Dvere nevydržia. S praskotom povolia a izbu naplní kvílivý zvuk meluzíny. Peter k nim priskočí a šikovne ich zabuchne. Izba sa opäť ponorí do ticha.
Ako to naozaj bolo, ty hnusný vrah?
Stŕpne. Neodišlo to. Cudzí hlas je stále tu. Triešti mu mozog a kriví realitu.
Nemal si prestať brať lieky! Nie si vôbec v pohode!
Trhlo ho. Kašľať na sľúbené prekvapenia. Oliho strhne a zamkne do skrinky alebo... alebo ho rovno vyhodí aj so všetkými prekliatymi vecami z domu.
Znovu šuchnutie.
Peter zastoná. Ruka stále zvierajúca kľučku sa zachveje. Tras mu postupne prechádza do celého tela.
Šuch.
Náhle precitne. Pozrie sa na podlahu. Všade okolo neho plávajú polorozpadnuté nahnité ohorky. S hrôzou si uvedomí, že stojí vo vode. Absurdnosť situácie ho privádza do šialenstva. Z miesta, kde bol zalepený Oliver, sa k nemu čosi blíži.
Šuch.
„Len sa ti to zdá,“ zašepká a pretrie si tvár. Najradšej by sa rozbehol preč, no nedá sa. Ako keď sa niekomu sníva nočná mora, chce utiecť, ale nohy ho neposlúchajú.
Šuch.
Do nosa mu vrazí zápach hniloby premiešaný s rybacinou. Telefón sa rozvibruje a spustí sa prehrávač hudby:
Néger, néger, už je s tebou ámen, už je s tebou ámen!
Rýmovačka prejde do najvyššej tóniny.
Ámen, ámen, už je s tebou...
Peter tresne po zadnom vrecku nohavíc. Mobil trafí na prvú, pazvuky stíchnu. Opatrne ho vytiahne a pridvihne k očiam. Odraz na displeji ho uhranie. Chce vykríknuť, no stiahnuté hrdlo nevydá ani hláska. Tichá hrôza sa rozbehne do opačného smeru. Narazí do žalúdka, stisne vnútornosti a nadobro ochromí končatiny.
Alica v žltých šatách sa blíži k nemu. Nekráča ako človek. Jej pohyby sú chorobné. Trhavé. Akoby jej nefungovali základné svalové vzorce. Plesnivými končatinami trie podlahu a...
Šuch.
Šuch.
Šuch.
Je čoraz bližšie. Každý krok sprevádza praskot mŕtvych kostí. Smrad smrti zosilnieva. Prázdnota je pripravená hrýzť.
Utekaj! Vnútorný hlas sa v poslednej chvíli rozziape. Peter sa pohne, nástojčivo prestúpi. Je pripravený vyraziť, keď na ramene pocíti tlak. Vláčne prsty bez nechtov ho pohladia a stisnú. Prelud si ho chce pritiahnuť.
Petrovi povolia zvierače. Prúd moču sa mu rinie po stehnách. Uvedomí si, že je celý premočený.
„Nie, nie!“ vykríkne a stisne viečka. „Nie si! Len sa mi zdáš! Choď preč! Vypadni!“
Naraz všetko stíchne. Peter otvorí oči a poobzerá sa vôkol seba. Stojí na balkóne. Kropí ho hustý dážď.
„Čo to, preboha, čo sa to...?“
V hlave mu splašene poskakujú myšlienky, zrážajú sa ako ovce hnané vlkmi. Balkónové dvere sa rozletia a narazia do steny. Kľučka je vytrhnutá, kovový jazýček zaseknutý.
Musíš vypadnúť! Hneď! Vchod do izby zakrýva záclona. Peter sa ju chystá odhrnúť, natiahne ruku a... Stojí tam!!! Záclona obopína neforemné tvary ženského tela.
„Len sa mi to zdá. Len sa mi...“ habká sám pre seba.
Ako to naozaj bolo, ty hnusný vrah?
Záclona sa odhrnie a odhalí čierne, plesňou oduté chodidlo. Alicka sa derie na balkón. Peter ustúpi. Chrbtom narazí do zábradlia. Poobzerá sa vôkol seba. Šedivé mraky sa pod nápormi vetra zrážajú, stromy si ševelia smutnú pieseň.
„Pomóc! Haló!“ zakričí z plných pľúc, no po chvíli to vzdáva. Padá na kolená. Prázdnota ho uhryzne. Nikto tu nie je. Nikto ťa nepočuje. Nikto ti nepomôže!
„Len sa mi to zdá,“ šepká stále dokola.
Nezdá. Nič sa ti nezdá!
Petrovi poskočí srdce. Hlas patrí Oliverovi. Predsa len prišiel. Vedel, že ho nenechá v štichu.
Prekroč zábradlie, schovám ťa v puse! Som tu dole pod balkónom. Pozri! Čakám ťa!
Peter sa neisto predkloní a vyzrie. Z tmy sa vyškiera veľká papierová hlava. Ústa má dokorán otvorené. Čierna studňa. Hlboká a tajomná, no aj tak niečím výnimočná.
Prekroč a skoč, lebo ona... chytí ťa! Chytí a zje!
Ako to naozaj bolo, ty hnusný vrah?
Peter pocíti na zátylku hnilobný dych. Alica si prišla po svojho tajného milenca. Rýchlo sa chytí zábradlia, prehupne sa a skočí. Uvoľnenie. Je v bezpečí, už môžu... môžu prísť pravé spomienky.
*
Zafúkal jemný vánok. Balzam na telo aj dušu. Peter si upravil vlasy a na náramkových hodinkách, ktoré dostal nedávno od otca (prvý darček k narodeninám, ktorý za niečo stál), skontroloval čas. Mali sa stretnúť až o polhodinu, no obaja prišli skôr. On preto, lebo sa jej nevedel dočkať. Ona preto, lebo chcela mať rande čo najskôr za sebou. Stáli na priehradnom múre a pozorovali západ slnka.
„Peťo, musím ti niečo povedať,“ začala Alica.
Keď sa na ňu Peter pozrel, uhla pohľadom. Presne ako v triede, ale tam to chápal. Hanbila sa pred spolužiakmi. Nechcela priznať, že spolu chodia. Na rande bez cudzích uší a očí však odvracanie jej pohľadu neveštilo nič dobré. Vánok začal nepríjemne mraziť.
„Je koniec, rozchádzam sa s tebou,“ dokončila a nervózne si zahryzla do pery.
„Čo? P... prečo? Veď si rozumieme,“ zajachtal a natiahol k nej ruku.
Alica cúvla. Chcela sa prešmyknúť popri ňom, ale Peter jej zahatal cestu.
„Veď počkaj!“ chytil ju okolo ramien. „Nerob to, potrebujem ťa... len teraz sa mi rozviedli rodičia... prosím, Alica!“
„Nechaj ma!“ dievča trvalo na svojom. Keď zovretie nepovolilo, trhla ramenami, zahnala sa a strelila Petrovi facku. Zatmelo sa mu pred očami. Sled nasledujúcich udalostí si nepamätal. Podvedomie mu ich prepustilo až pri voľnom páde zo štvrtého poschodia.
Strčil do nej.
Štipľavá facka mu pripomenula bitky od večne opitej matky. Opovrhnutie zase otcovu slabosť.
„Nie! Takto sa to nemôže skončiť!“
Alica sa zatackala, stratila rovnováhu a padla do vody. Šok ju ochromil. Rozhadzovala rukami, prosila, kričala: „Podaj mi ruku, Peťo, prosím ťa, podaj mi ruku!“
Peter jej nepomohol. Sledoval ju, až kým sa nad ňou nezavrela hladina. On ju zabil. Takto to naozaj bolo. Peter bol hnusný vrah.
*
„No toto je neská mládež,“ zrúkne správca a rezkejšie vykročí. Už z diaľky vidí ďalšieho majstra sveta. Váľa sa kúsok od vchodu do budovy. „Zasratí ožralci, a že budúci doktori, no Boh nám...“ nedopovie. Chlapec nie je opitý. vyzerá skôr ako...
„Jožo! Volaj sanitku... ale rýchlo, doboha!“ okríkne kolegu idúceho kúsok za ním. Správca priskočí k chlapcovi a nahmatá krčnú tepnu – nič. Opatrne ho otočí. Na skrvavenej zemi zasvieti meno napísané hrubou bielou kriedou – Alicka. Správca neverí na povedačky, no pri pohľade na písmená pofŕkané krvou ho strasie zima.