Ján bol samotár, podivín a nemal rád ľudí. S nikým sa nikdy nezhováral a napriek tomu, že býval na najvyššom poschodí starého paneláka, zásadne nepoužíval výťah. Chodil zhrbený a cez chrbát mal prehodené ošúchané, plátené vrece. Nikto nevedel čo v ňom nosí a zistiť to nebolo ako. Nereagoval ani na pozdrav od susedov, nie aby sa s niekým pustil do reči. Napriek tomu ho nik zo susedov nepovažoval za neslušného. Možno nanajvýš za čudáka.
Dni plynuli jeden za druhým a Ján každé ráno schádzal dole po schodisku. Domov sa vracal vždy večer, po dobre vykonanej práci zamkol za sebou dvere a podišiel k neveľkej zelenej skrinke, ktorá bola položená na podstavci v obývacej izbe. Nábytok v obývačke, okrem spomenutej skrinky, tvorilo už len jedno hojdacie kreslo, ťažké závesy, vždy zatiahnuté a stará neustlaná posteľ.
Skrinka bola položená na drevenom, ručne vyrezávanom podstavci a jej jasne zelený náter svietil novotou. Zlatá kľučka na dvierkach dávala na známosť, že ide o luxusný kus nábytku.
Opatrne položil ošúchané vrece na zem a otvoril ju. Potom ho zodvihol a jeho obsah do nej vyprázdnil. Hotovo. Pre dnešný deň.
Po každodenom rituáli so zelenou skrinkou si na chvíľu ľahol a s otvorenými očami oddychoval. Ján nikdy nespal. Namiesto spánku počúval vzlyky a stony, ktoré sa z jej vnútra šírili. Ján vedel, že to bude trvať celú noc. Vždy to trvalo celú noc. Vždy to bolo rovnaké. Tajomné vzlyky nad ránom stíchli a pre neho to znamelo, že jej čas vyliezť z postele.
Ešte pred východom slnka vyšiel na ulicu a zamieril za prácou. Jeho šichta sa začínala vždy s príchodom prvých slnečných lúčov. Už si ani nepamätal ako dlho svoju prácu robí. Videlo sa mu to ako celá večnosť a dôchodok bol stále v nedohľadne.
xXxXx
Na lavičke pred panelákom, v ktorom Ján býval, sedela skupinka pubertiakov. Bol večer, slnko práve zapadlo za obzor a oni sa prekrikovali a rehotali presne tak, ako každý večer.
,,Tam…, pozrite! Hrbáč sa vracia domov,” zapišťala Monika tenkým, nepríjemným hlasom.
,,Hej…, a gravitácia mu dáva opäť poriadne zabrať,” utrúsil Matej a rozrehotal sa na vlastnom vtipe. Zvyšok skupiny sa pridal a ich hlasný smiech sa niesol celým sídliskom.
,,Pozor na nos, ujo. Neorýpte si ho o zem,” zakričal Matej, keď bol Ján takmer pri vchode do paneláka.
Ján bol na to zvyknutý a aj dnes večer túto drzú poznámku ignoroval. Presne tak, ako by ignoroval slušný pozdrav, alebo otázku o tom, aký mal deň.
Dvere na vchode sa za ním zatvorili a krik mládeže stíchol.
,,Asi nie si dosť vtipný,” zahlásil ktosi z partie. ,,Snažíš sa ho nasrať každý deň a on na teba zvysoka serie.”
,,Možno je len hluchý, hmm?” zamyslela sa nahlas Monika.
,,Nie, nie je…, legenda vraví, že sa raz rozprával so starou pannou Ančou,” dodal rýchlo Matej. ,,Neviem, či je to pravda. Každopádne, ten starý chuj ma viac ignorovať nebude.
Na dôkaz toho, že to myslí vážne zoskočil z lavičky a nasmeroval si to rovno vchodu. Veď on tomu starému čurákovi ukáže.
Dvoma rýchlymi skokmi bol pri dverách a prudko do nich vrazil. Ubehlo len pár sekúnd odkedy sa za nimi Ján stratil a Matej dúfal, že ho nimi možnoi udrie. Ten starý dedo sa predsa vždy pohyboval pomaly a Matej si bol viac-menej istý, že jeho zákerný útok bude úspešný.
Dvere sa rozleteli a Matej vpálil dovnútra. Rukami rýchlo šmátral po vypínači a keď sa mu nakoniec podarilo rozsvietiť ostal prekvapený. Okrem neho tam nebol nik iný. Výťah stál privolaný dole, ale nad tým sa nezamýšľal. Vedel, že Ján chodí výlučne pešo.
Nečakal a rozbehol sa hore po schodoch. Bol si istý, že ho čoskoro dohoní. Trošku si z deda vystrelí a na chvíľu si od neho požičia ten jeho všivavý vak. Nech sa všetci dozvedia, aké poklady tam Ján schováva.Neublíži mu, chce len rozveseliť partiu.
Bol už na štvrtom poschodí a Jána stále nevidel. To predsa nebolo možné. Jedine, že starého pána skutočne vystrašil a ten chudák vydal všetku svoju zvyšnú energiu na to, aby sa bezpečne dostal domov.
Matej vybehol až na najvyššie poschodie a zastal pred Jánovimi dverami. Cez škáry prenikalo svetlo na chodbu a on sa sklamane otočil na odchod. Zajtra si na deda počká a vytrhne nejako ho naserie. Možno mu zoberie vak, alebo niečo také.
,,No čo? Dohovoril si starému pánovi?” začala vyzvedať partia keď sa vrátil dole.
,,Ale hovno. Nechytil som ho,” odpovedal Matej mrzuto.
,,Ty brďo,” pískľavo predniesla Monika. ,,Ty by si nevyhral ani na paralympiáde, keď ti dokázal utiecť starý a nevládny dedo.”
Skupina pubertiakov sa rozrehotala na jej poznámke a Matej jej len nahenavene odvrkol: ,,Veď počkajte zajtra!”
xXxXx
Ján ležal a počúval vzlyky. Nedali sa ignorovať, nedalo sa naučiť s nimi žiť. V tom si spomenul na toho pehatého chlapca. Drzý pubertiak, ktorý sa chcel ukázať. Ján dúfal, že s tým chlapec prestane. Chcel mať iba pokoj od všetkých a od všetkého. Chcel iba kľudne robiť svoju prácu.
Ráno ako zvyčajne vyšiel von a narýchlo preskenoval očami terén. Nikde ani živej duše a tak sa pomalým krokom vybral tam, kam musel.
V ten deň toho nazberal do vreca dosť a napriek tomu, že vrece bolo úplne ľahké, jeho nesmierne ťažilo. Hrbil sa viac ako inokedy a už teraz vedel, že to bude hlasná noc.
V diaľke sa rysoval panelák a on sa pomaly blížil. Už z diaľky počul ich krik a smiech. Dúfal, že budú mať rozum a neurobia nejakú hlúposť. Mohli by to veľmi ľutovať.
Pehatý chlapec ho zbadal a zoskočil z lavičky. Postavil sa pred vchodové dvere a s prekríženými rukami čakal. Drzý úsmev na tvári a zákernosť v očiach.
,,Ukáž mu! Daj tomu starému hrbáčovi za nás všetkých. Nauč ho slušnosti!” povzbudzovala Mateja celá jeho partia.
Ján nezastal. Musel pokračovať a dostať sa domov. Vrece sa muselo vyprázdniť načas.
,,Kamže kam mladý pán?” začal dotieravo Matej a neustúpil ani o krok, keď sa Ján snažil dostať dovnútra.
Ján mlčal.
Pevne zvieral vrece a veľmi chcel, aby mal ten mladý muž rozum. Dúfal, že to chlapca prestane baviť.
,,Si hluchý dedo? Halooo!” zakričal Jánovi priamo do ucha.
Ján mlčal.
,,Kurva, ale smrdíš. Ako tchor. Starý smradľavý tchor!” predniesol Matej ponižujúcu poznámku smerom k partii a zapchal si pritom nos.
,,Ukáž dedo…, čo maš v tom svojom vačku? Nejaký bordel? Či si nebodaj vylúpil banku?”
Matej sa posmešne pýtal a popritom sa rukami naťahoval za vrecom.
Ján ustúpil o krok vzad. Vrece si nesmie nechať vziať. Ani na malú chvíľu. Ani jeden dotyk.
,,Ale no tak. Tchor…, nebuď ako malé decko. Ukáž nám čo tam máš a ja ťa nechám prejsť. Čo ty na to?”
Ján nesúhlasne pokýval hlavou.
,,Kurva! Videli ste to? On nás počuje! Práve pokýval hlavou,” začal rozrušene vrieskať Matej a tešil sa zo svojho malého víťazstva.
,,Super, malý pokrok. A teraz ten mech. Davaj ho sem!”
Oboma rukami chytil vrece v mieste, kde ho Ján pevne zvieral a snažil sa mu ho vytrhnúť z rúk. Chvíľu sa naťahovali a v tom Ján, celkom potichu, zašepkal: ,,Budeš to ľutovať.”
Matej v miernom šoku z toho, že počul Jána rozprávať, na moment stuhol a prestal ťahať vrece. Potom ho opäť silno schmatol, pritiahol prudko k sebe a v rovnakej chvíli kopol Jána do brucha. Starý pán sa zvalil na zem s vyrazeným dychom. Matej stál nad ním s víťazoslavným úškrnom na tvári. Nad hlavou zdvihnuté vrece a v očiach radosť z výhry a poníženia.
xXxXx
V tú noc nemohol spať. Budil sa každú chvíľu a necítil sa dobre. Hlava bola plná myšlienok. Pretekali sa mu tam ako šialené. Hneval sa na partiu, hneval sa na seba. Hneval sa na všetko. Kámoši si mysleli, že to dnes poriadne prehnal a radšej utiekli ešte kým Ján ležal na zemi. Nechceli mať opletačky s políciou a problémy s fotrovcami. Vraj si nemysleli, že dokáže starému dedovi skutočne ublížiť. Trasoritky.
Matej tak ostal sám, tupo zízajúc na vystrašeného Jána. Nepomohol mu vstať, radšej sa vybral smerom domov. Vrece stále držal v ruke, ale skôr mal pocit, že to vrece sa drží jeho.
Nemusel sa do neho ani pozerať, aby mu došlo, že je prázdne a tak ho len pohodil v izbe a ľahol si do postele. Mal v pláne vrece tomu starému hrbáčovi vrátiť. Možno zajtra.
Prehadzoval sa v posteli, no spánok neprichádzal. Iba krátke driemoty z ktorých ho zakaždým čosi vytrhlo.
Tentokrát to bol šepot. Priamo za ním, akoby pri ňom niekto ležal a šepkal mu rovno do ucha.
,,Prečo si ich takto pohodil?” Zašepotal hlas ticho a Matej na šiji pocítil studený dych.
Strhol sa, oči otvorené doširoka. Bál sa otočiť, bál sa čo len nadýchnuť. Telo mal paralyzované strachom.
,,Prečo?” Pridal sa ďalší hlas, ktorý prichádzal kdesi od skrine.
,,Prečo si nás pohodil?” Zopakoval iný šepotajúci hlas, tentokrát smerom od pootvoreného okna.
Srdce mu búšilo ako šialené a bol si istý, že ten kto leží v posteli za nim, to musí počuť.
Očami skenoval izbu a dúfal, že sa z tejto nočnej mory čoskoro zobudí. Zrak mu padol na vrece pohodené v strede izby.
,,Prečo si nás pohodil?” Teraz znelo z každého kúta. Matej rozoznával ženské, mužské a dokonca aj detské hlasy. Nešepotali spolu. Niektoré svoju otázku končili, iné len začínali. Vytvárali tak mierny chaos, no Matej im rozumel veľmi dobre.
Pohyb. Šuchotavý pohyb za Matejovým chrbtom. Nie je to sen. Niekto s nim skutočne leží v jeho vlastnej posteli. Hlasy v izbe sú reálne, nič sa mu nezdá.
Ten niekto za jeho chrbtom sa približoval, studený dych sa pomaly presúval zo šije na Matejovo líce. Z líca na čelo a v tejto chvíli bolo Matejovi jasné, že tajomný návštevník je priamo pred ním.
,,Otvor oči!” Ozval sa izbou mohutný hlas a Matej nedokázal odporovať. Priamo pred sebou videl tvár. Bola od tej jeho vzdialená iba niekoľko centimetrov a Matej si aj v stave absolutného teroru a strachu uvedomoval, že tú tvár pozná. Jedná vec, ktorá ho vydesila ešte viac bola, že tá tvár nemala oči.
Dve temné diery, hlboké, že by sa do nich vošiel celý vesmír. Napriek dvom dieram namiesto očí Matej nemal pocit, že ho tajomná tvár nevidí. Práve naopak. Vnímal, že ho vidí veľmi dobre dokonca, že vidí priamo do neho.
,,Ján?” Zašepkal Matej roztraseným hlasom.
,,Smrť…, teší ma,” predstavil sa Ján s úškrnom na tvári. Teraz už stál pri posteli a sledoval Mateja prázdnymi očami.
,,Prečo si ich takto pohodil? Teraz nemôžu pokračovať v ceste a nájsť pokoj,” pokračoval Ján-Smrť a hlavou naznačil k pohodenému vrecu.
To sa na zemi začalo mrviť. Naťahovalo sa, rástlo a nakoniec sa postavilo, akoby v ňom bol zabalený niekto živý.
Vrch vreca, ktorý bol previazaný sa roztvoril a vyrazili odtiaľ ruky. Stiahli vrece nižšie a Matej zreteľne videl hlavu, krk a nakoniec kompletnú postavu. Keď bola celá von, vrece voľne padlo na zem a po krátkej chvíli sa začalo znova mrviť. Celý proces sa zopakoval. Ďalšia postava, tentokrát malé dieťa. A potom ďalšia postava. A ďalšia.
Matej neveriaco sledoval čo sa deje v jeho izbe. Zrazu, všetky postavy, akoby na nejaký povel otočili hlavy smerom k nemu. Len ticho stáli a pozerali. Ich oči, sivé a mŕtve pozerali priamo cez neho. Cítil ich pohľady hlboko v sebe, bodali ho. Už tu nebol šepot. Iba duše, teraz nemé a stratené.
Matej konečne zvrieskol. Zakryl si hlavu pod paplón, nohy schúlené až k hrudi. Kričal. Jačal ako o život s dúfal, že ho mama a otec začujú. V duchu sa modlil a veril, že prídu na pomoc.
,,Nikto ťa nepočuje,” oznámil mu Ján. ,,Vôbec nik.”
,,Odveď ich preč, prosím. Zober si svoje vrece a zober ich niekam,” plačúcim, vystrašeným hlasom prosil Matej.
,,No…, také ľahké to nebude,” pokračovala Smrť. ,,V momente, keď si sa dotkol môjho vreca, pošpinil si ho životom.”
,,Prosím…, odíď aj s nimi. Ja už nikdy nikomu neublížim,” pokračoval Matej, akoby ani nevnímal čo mu Ján práve oznámil.
,,Ja odídem. Budem preč dovtedy, kým budem musieť. Ty to skús napraviť. Nikto iný to nemôže urobiť za teba. Vravel som ti, že to budeš ľutovať, však? No a títo tu,” ukázal tenkou kostnatou rukou na ticho stojace duše, ,, títo musia ostať dovtedy, kým sa vrece nevyčistí od dotyku života. Odpoveď na to čo robiť, nájdeš v mojom byte. To je všetko čo ti k tomu môžem povedať.”
Ján dorozprával, prudko sa otočil a viac ho nebolo.
Matej vystrelil z postele a chcel letieť smerom k dverám. V izbe bolo aspoň desať postáv, stojacich a pozerajúcich priamo na neho. Na ceste von sa im nedalo vyhnúť a Matej z nich cítil hnev a smrteľný chlad. Predieral sa pomaly pomedzi stojace postavy a už sa ani nečudoval tomu, že do nich nenaráža. Samozrejme, ich fyzické telá boli hocikde inde, len nie v tejto izbe. Šepot sa opäť ozýval z každého kúta a smeru.
,,Prečo si nás pohodil? Len tak pohodil!”
xXxXx
Neubehlo ani dvadsať štyri hodín od nočnej návštevy a Matejovi pri večerných správach došlo, aký problém vyrobil. Reportéri sa predbiehali, ktorí z nich vytiahne šokujúcejší prípad. Tému dnes večer mali všetci rovnakú. Ľudia totiž prestali zomierať.
Prvý prípad neúmrtia, ktorí sa začal medzi ľuďmi šíriť bol o mladom samovrahovi z hlavného mesta. Nešťastník skočil z piateho poschodia a podľa dovtedy platných fyzikálnych zákonov mal z neho na asfalte ostať iba mastný fľak. To sa však nestalo. Chlapík dopadol a v tele nemal jedinú kosť, ktorá by ostala nepoškodená. Hlava otočená o stoosemdesiat stupňov smerom k oblohe. Oko, to ktoré pád vydržalo a ostalo na svojom mieste, zúfalo pozeralo na hviezdy. To druhé vytekalo na suchý betón.
Za malú chvíľu boli pri ležiacom mužovi prví ľudia. Niekto volal záchranku, iný sa snažil pomôcť a tak aspoň prehodil cez trasúceho sa mladíka bundu.
Ešte pred príchodom sanitky sa na mieste nazbieralo niekoľko ďalších zvedavcov a každému bolo prinajmenšom zvláštne vidieť a počuť, že mladík je ešte stále na tomto svete. Stonal, vzdychal a mykal so sebou, napriek vykrútenému krku a faktu, že pri náraze sa mozog v jeho lebke zmenil na kašu.
Deň za dňom pribúdalo čoraz viac prípadov tých, ktorí nemohli zomrieť. Po prvom mesiaci boli takmer všetky nemocnice a starobince preplnené. Niektorých blízkych si zobrali ich rodinný príslušníci domov. Starostlivosť je vraj ľahká, vraveli lekári. Pacienti iba ležia, nepotrebujú jesť, piť a vlastne ani nič iné. Iba si počkať na smrť. Tí, ktorí mali zomrieť na ulici cestou do práce, či pri rannom behu, alebo nejakej havárii ostali tam. Sanitky nestíhali a aj tak ich už nebolo kam voziť. Zo začiatku ich ľudia prenášali ďalej od cesty, či chodníka no postupne bolo tých, ktorí nedokázali zomrieť toľko, že sa na to každý jednoducho vykašľal.
Ulicami sa ozývali stony, vzdychy a kvílenie a čím viac neumretých tiel pribúdalo, tým horšie to bolo.
Lekári a vedci zúfalo krčili ramenami a všetci mali tisíce otázok, no žiadne odpovede. Po niekoľkých mesiacoch začali vlády štátov s koordinovaným presúvaním tých, ktorí nemohli zomrieť na ostrov v stredozemnom mori.
Nikto z bežných ľudí nevedel o aký ostrov sa jedná a ani čo sa tam s tými neborákmi deje.
Na internete sa síce objavilo uniknuté video, dosť zlej kvality, kde bolo vidieť obrovskú horiacu jamu a nákladné autá zbavujúce sa nejakého nákladu. Krik, plač a stony vychádzajúce z ohňa a zdesené tváre vojakov, ktorí zistili, že ani oheň nič nevyriešil.
xXxXx
Matej bol aj po tých dlhých rokoch zdesený. Nikdy si nezvykol na to čo sa začalo diať po nočnej návšteve Smrti. Svet už nikdy nebol normálnym miestom. Stal sa miestom utrpenia, hrôzy a strachu.
Každý deň premýšal nad tým, čo mu vtedy Ján povedal. Odpoveď je vraj v jeho byte. Tak sa tam vracal každý deň, zostal stáť pred bytovkou a pozeral sa na okno Jánovho bytu. Dlhých tridsať rokov, každý deň. Okno tam bolo, no zakaždým keď vyšiel na najvyššie poschodie zistil, že tam to poschodie vlastne nie je. Vyparilo sa, zmizlo. Akoby existovalo iba kdesi v paralelnom vesmíre, alebo možno iba v Matejových spomienkach.
Až dnes sa to všetko malo zmeniť. Ubehlo tridsať dlhých rokov a on tak, ako každý deň s pevne uchopeným vakom, kráčal po schodoch. Pot mu stekal po tvári a ignoroval stonanie, ktoré sa ozývalo snáď z každého bytu, teraz už opustenej budovy. Nájomníci už dávno odišli, ostali len tí, ktorí nemohli zomrieť, aby v tichu a tme nahlas stonali.
Matej vyšiel na najvyššie poschodie a oči sa mu prekvapením rozšírili. Stál pred Jánovým bytom. Bol tam, bez menovky a s obitými dverami. Presne ako si ho pamätal.
,,Haló…,” zakričal do tmavej chodby odomknutého bytu.
Žiadna odpoveď.
Pomaly prešiel cez kuchyňu až do obývacej izby. Nepredpokladal, že tu niekoho nájde. Určite nie niekoho z tých, ktorí nedokázal umrieť.
Rozostlaná posteľ, kreslo a všadeprítomný prach. Iba jasná zelená skrinka pôsobila, akoby ju tu niekto položil iba pred chvíľou. Sedela na podstavci, dvierka zatvorené.
,,Tak si ju našiel,” ozval sa za ním známy, mohutný hlas.
Matejom od úľaku trhlo a prudko sa otočil. Díval sa do prázdnych očných jamiek starého známeho.
,,Tak čo? Ľutuješ čo si spôsobil? Alebo sa ti páči tento chaos a strach?” Opýtal sa Ján pokojne.
,,Chcem to napraviť,” skonštatoval Matej zlomeným hlasom. ,,Už sa na to nedokážem dlhšie pozerať.”
,,Vedel som, že prídeš. Chvíľku som počkal a trochu si oddýchol,” pokračoval Ján.
,,Chvíľku?” Posmešne sa opýtal Matej. ,,Toto je podľa teba chvíľka? Svet je preplnený tými, ktorí nemôžu zomrieť, sú ich milióny. Spev vtákov viac nepočuť, podobne ako šum vetra. Len vzlyky a plač. A ty mi povieš, že prešla iba chvíľka?”
,,No pre mňa áno. Tam odkiaľ som čas nič neznamená. Je to iba slovo. Mal som jasné inštrukcie ako dlho čakať. No a teraz som tu.”
,,Prečo sa to všetko stalo?” Už pokojnejšie sa pýtal Matej. ,,To všetko iba pre to, že ťa napadol nejaký pubertiak?”
,,Možno áno, možno nie,” odpovedal Ján. ,,A možno bola celá táto situácia súčasťou väčšieho plánu, ktovie? Ja som len Smrť a robím si svoju prácu, najlepšie ako viem. Sú však aj iné sily, ktoré riadia tento svet a aj mňa. Či sa nám to páči, alebo nie na tom nezáleží. Ľudstvo totiž z času na čas potrebuje menšiu lekciu. Aby úplne nezišlo z cesty, z vopred nastaveného kurzu, rozumieš?”
,,Hmm, aj tak si myslím, že sa mi to celé iba sníva. Alebo som zatvorený niekde v ústave a lekári si ťukajú na čelo, pretože si myslím, že sa rozprávam so Smrťou.”
,,Aleb…,
,,Nie! Nič sa ti nesníva,” prerušil ho Ján. ,,Poď…, je najvyšší čas to všetko napraviť. Ľudia sú dosť vystrašení a myslím, že ich pýcha na niekoľko desaťročí opustila. A tak je to správne.”
,,Takže už máš dovolené opäť kosiť?” zasmial sa Matej. ,,Nikdy by som si nepomyslel, že sa budem tešiť na to, že ľudia budú umierať.”
,,Vrece!” zavelil Ján prísne.
,,Čo s ním?”
,,Potrebuje byť očistené.”
Matej si opäť uvedomil ako silno ho zviera v rukách. Pootvoril ho a nakukol dnu. Bolo prázdne, presne tak ako každý deň za posledných tridsať rokov.
Ján pristúpil k zelenej skrinke a otvoril ju. Jasné svetlo ožiarilo miestnosť, napriek tomu, že v skrinke sa nachádzal dlhý, tmavý tunel.
,,Vstúp tam,” vyzval ho Ján. ,,Toto je jediný spôsob očistenia vreca a návratu k svetu, aký by mal byť. Táto skrinka je prechod medzi svetom živých a mŕtvych. Tu patria duše, ktoré pozbieram. Dnes tam musíš nechať tú svoju. Naše tajomstvo musí zostať naveky len medzi nami.”
Matej pristúpil ku skrinke so strachom, ale zároveň s úľavou. Bolo mu jasné, že toto je jeho hodina smrti. Vedel však, že len prechádza kamsi, kde sa nič nekončí.
Nič viac nemusel robiť.
Hneď ako sa priblížil skrinka z neho vysala dušu. Len tej bolo dovolené vstúpiť dovnútra. Fyzické telo sa bezvládne zosunulo na zem. Bolo mŕtve. Skutočne mŕtve. Bez trhania, bez plaču. Úplne bezvládne a bez života.
Ján sa zohol a zdvihol vrece. Otočil sa na odchod vediac, že ho čaká kopec práce. Matejove stony a vzlyky vychádzajúce zo zelenej skrinky ignoroval. Vedel, že to bude trvať iba jeden deň. Potom Matej nájde cestu, ktorou ísť.