Lukáš zvedavo pozeral von oknom. Z najvyššieho poschodia králikárne, paneláka s farebnou fasádou na sídlisku Drieňová, sa mu naskytoval výhľad až na Nový zámok na Frauenbergskom kopci.
Displej na mobile sa náhle rozsvietil. „Kde do pekla si? Permoníci čakajú.“ Hlásala správa od Martiny. Prv než na ňu stihol reagovať, zaštrngali kľúče v zámku a vchodové dvere sa rázne otvorili.
„Au, do prčíc!“ zavrčal otec, keď sa potkol o školskú tašku pohodenú v chodbe.
„Čau, tatko. Idem von s Maťou,“ Lukáš vyšiel z izby a už-už zamieril ku dverám.
„Hoho, kamže? Úlohy máš hotové?“
„Jasné, že mám.“
„Figu borovú máš,“ fľochol naňho prísny výraz, až sa mu obočie stretlo pri koreni nosa. „Ako môžeš mať hotové úlohy, keď sa ti taška váľa pri dverách?“
„Lebo sme žiadne nedostali. A haló, je piatok,“ pokrútil Luky hlavou a šibalsky sa usmial.
„My sme teda v ôsmej triede mali úlohy na celý víkend. Skôr, než zdúchneš von, by si sa mohol aspoň tváriť, že ťa zaujíma, aký som mal deň.“ Posadil sa na stoličku a z hlavy zložil šiltovku s nápisom POLÍCIA.
„Tak dobre, ale v skratke, lebo Maťa už čaká.“
„Tá tvoja Maťa. Navarí ti snáď na večeru moju povestnú švajčiarsku omeletu?
„Prosím, nehovor o jedle. Ešte ma napína z granadíru v škole. A nie je to moja Maťa!“
„Ale chcel by si, aby bola tvoja,“ neodpustil si otec uštipačnú poznámku. Zo skrinky vytiahol balíček kinedrylu a hodil ho po synovi. „Daj si len polku tabletky. Po celej by si zaspal aj po stojačky, ako ťa poznám.“
Otec sa presunul do obývačky a smutne pozrel na čiernobielu fotku ženy na stene. Z kopy oblečenia na kresle vybral niečo aspoň trochu čisté. „Neuveríš, ale zas som bol v zlatníctve u starého Havrančíka,“ kričal na syna cez pol bytu.
Lukáš počúval na pol ucha a nervózne hľadel na ďalšiu správu od Mati. Protestne pri tom súkal do chladničky aj to, čo tam nepatrilo.
„Zas mu vraj zmizli nejaké šperky. Pred časom to isté hlásili aj zo zlatníctva pri Kammerhofe... “ zastavil sa uprostred vety a pozeral na znudenú Lukyho tvár. „No dobre, tak bež,“ rezignoval a sklamane hľadel, ako mladý berie ruksak a mizne za dverami.
~
Nervózne postávala neďaleko budovy starej nemocnice. Dobrých štyridsať minút trvalo, kým na konci ulice zazrela Lukáša, ako sa šuchce k budove penziónu Schemnitz, ktorý patril jej rodičom.
„Ti to trvalo, trapko.“
„Dobre vieš, aká je sem dlhá štreka,“ rozbúšilo sa mu srdce ako vždy, keď ju uvidel.
„Mal si zobrať bajk,“ podpichla ho, natlačila mu do rúk veľkú knihu a vykročila hore ulicou.
„Si sa zbláznila? Kto by ho tlačil hore mestom?“ Pobral sa za kamarátkou a listoval knihou Stredoveké dejiny Banskej Štiavnice. Vyzerala staro. S ošúchanou väzbou, zožltnutými okrajmi a vyblednutými, no stále fascinujúcimi ilustráciami. „Kam vlastne ideme?“
„Na Rosniarky a odtiaľ k jednej štôlni. Vidíš, tu je.“ Náhlivo nalistovala stranu s mapou mesta a okolia a poklepala prstom po ceruzkou vyznačenom krížiku. „Dal mi ju dedko. Našiel tu štôlňu cez vojnu, keď nosil partizánom jedlo. Schoval sa tam pred Nemcami a vraj tam videl permoníkov.“
„Permoníkov?“ Luky nedôverčivo pozrel na vysmiate dievča. „Dedovi už trochu šibe, čo?“
„No, fotrík vraví, že je to senilný starý blázon.“ Rozhodila rukami a rýchlo nalistovala ďalšie strany. „Tu pozeraj, riadny masaker, čo?“
Luky si obzeral detailné kresby rôznych spôsobov tortúry a fyzických trestov praktizovaných v minulosti. Pri tom zamierili po úzkej ceste medzi nízkymi domami smerom preč z mesta. Nad strechami sa dvíhala silueta Starého zámku.
~
Vybehli hore kopcom k tajchu Otergrund. Neďaleko mali tajnú skrýšu, kam často chodili na opekačky, alebo sa len tak zašiť. Odtiaľ po lesnej ceste vystúpali až na vrch Rosniarky, kde stáli rozostavené menhiry.
„Foter vravel, že len chorá hlava mohla dovoliť to tu postaviť,“ krútila Maťa hlavou, keď prechádzali okolo stavby vztýčenej pred pár rokmi.
„Naši tatkovia by sa v tomto zhodli.“
Zamierili do blízkeho lesa. Pomedzi vysoké smreky nakoniec došli až k skalnému masívu. Trčal zo svahu a povrch mal drsný a zvrásnený. Kde-tu mu z puklín vyrastali vankúšiky machu.
„Tu by to malo byť.“ Maťa podišla bližšie a prechádzala po obvode skaly, až kým nedošla k tisu, rastúcemu pri úpätí masívu.
Odhrnula konár a za ním sa objavil vchod do podzemia.
Lukáš pristúpil a uznanlivo pozeral na otvor v skale. Nebol príliš veľký, no keď sa prikrčia, určite tam poľahky vojdú. Uznanie rýchlo ustúpilo pochybnostiam. Dnu bola tma ako vo vreci. V hlave mali mnohé príbehy o zvedavcoch stratených v podobných banských šachtách.
„Nebuď sraľo. Pozri, na všetko som pripravená.“ Maťa z ruksaku vytiahla klbko jutového špagátu a dve čelovky. „Výbava lovcov pokladov. Som zvedavá, čo všetko nájdeme,“ v hlase jej znelo odhodlanie. Koniec motúza priviazala o jednu z vetiev, pár krát ňou šklbla, aby sa ubezpečila, že pevne drží. „Vraj je tam hotové bludisko.“
„Tiež mám výbavu.“ Lukáš z vrecka vytiahol červený vreckový švajčiarsky nožík a zamával ním vo vzduchu.
Maťa prikývla, zapla čelovku a druhú hodila Lukymu. „Ideme!“ riekla direktívne a s klbkom v ruke vošla do otvoru.
~
„Riadne dlhá chodba,“ prehovorila Maťa do ticha.
„Mali by sme sa vrátiť.“
„Vravím, nebuď sraľo.“ Zhlboka sa nadýchla, dodala si odvahu a pustila sa ďalej v ústrety tme. Svetlo čelovky ju neúnavne zaháňalo preč.
Nakoniec zastali pri križovatke viacerých chodieb. Vchod do podzemia sa už dávno stratil v zákrutách a kamaráti nerozhodne postávali v neveľkej sieni.
„Tak, kam teraz?“ Maťa preskakovala pohľadom medzi šiestimi vstupmi a nervózne si hrýzla do pery.
„Tam,“ prehovoril Luky a prstom ukázal pred seba. V skale nad otvorom bola vytesaná značka. Obdĺžnik so štvorcípou hviezdou uprostred.
„Vidíš, si lovec pokladov!“ Potľapkala ho po ramene a spolu vstúpili do ďalšej chodby. V tichu okolo bolo skoro počuť vzrušené bitie ich sŕdc.
Odvinuli ďalšie metre jutového špagáta, až sa po nejakom čase minul. Zastali a striedavo obzerali cestu, ktorú urazili a tú, čo ich ešte čakala. Nevideli koniec ani jednej z nich.
„Tak, asi potrebujeme dlhší špagát,“ povzdychol nakoniec Lukáš.
Maťa mu nevenovala pozornosť. Hľadela so záujmom kamsi dopredu a na tvári sa jej čoraz viac zračil prekvapený výraz.
„Stoj!“ zručala a rozbehla sa ozlomkrky dolu chodbou.
Lukáš si všimol v diaľke tieň. Zatancoval na stene vo svetle baterky. Zdalo sa, že niekto, alebo niečo uniká do podzemia. Rozbehol sa. Preskakoval nerovnosti a vrážal do stien chodby, až kým nevyústila do rozľahlej siene s vysokým stropom.
Lukášovi sa pošmykla noha. Zapotácal sa. Padol na zem a spravil niekoľko kotrmelcov.
Ležal na bruchu a snažil sa zorientovať. Sprudka vydýchol, až rozvíril prach pred svojou tvárou. Bolesť z doudieraného tela sa mu zahryzla do mysle a zahmleným pohľadom uvidel niekoho malého, ako skáče do akejsi skrinky v sieni a zatvára za sebou dvierka. Hneď za ním k nej pribehla druhá postava a prisahal by, že to bola Maťa. Chvíľu do nej nazerala a nakoniec tiež vošla dnu. Dvierka sa zatvorili a miestnosťou sa prehnal zelenkavý záblesk.
Lukáš sa roztrasene postavil a vykročil vpred. Kamennou sieňou sa šírilo tlmené svetlo zo zapálených lampášov rozvešaných po jej obvode. Na jednom z výklenkov sa trblietali zlaté retiazky a pár prsteňov. Lukáš ich prezrel len letmo. Všetku pozornosť mu kradla skrinka opretá o stenu.
„Martina?“ šepol hladiac na zelené dvierka so zdobeným kovaním po okraji a zlatou štvorcípou hviezdou, umiestnenou v strede. Chytil okraj a so zavŕzganím pántov skrinku otvoril.
Bola prázdna.
Chlapcovi po tele prebehli zimomriavky.
„Maťa!“ zvolal, až sa ozvena odrazila od stien. Z vrecka vytiahol mobil, no po signále nebolo ani stopy. So zrýchleným tepom vbehol do chodby a odtiaľ až späť na denné svetlo.
„Oci... Maťa sa stratila! Stratila sa! Zmizla!“ kričal rozrušene do telefónu. Vypustil spŕšku slov a trvalo dlho, kým sa ako tak upokojil a dokázal povedať pár zmysluplných viet.
~
Lukášovi pod očami kraľovali výrazné kruhy. V noci príliš nespal a teraz neprítomne hľadel von oknom služobného auta. Z ťažkých sivých oblakov zatiaľ len mrholilo, no blesky v diaľke boli predzvesťou búrky, ktorá sa mala čo chvíľa zrútiť na mesto.
„Neboj sa, nájdeme ju,“ riekol opatrne otec. Na jednej strane mal starosti o synovu kamarátku, no na druhej mal chuť ich vyfliaskať oboch a na rok zavrieť do domáceho väzenia.
„Zmizla v tej skrinke... “ povzdychol si Lukáš roztraseným hlasom.
„To sa ti len zdalo. Tých chodieb je tam veľa, asi do nejakej vbehla. Banskí záchranári už prešli väčšinu podzemia. Dokonca jedna chodba vedie až ku Kammerhofu,“ snažil sa ho upokojiť.
„Videl som, ako tam vošla... “
„Navyše ste našli šperky, ktoré zmizli Havrančíkovi. Tak predsa ich ukradli. Chodbami ich vláčili až do tej siene, kde mali asi skrýšu.“
„Vošla do tej skrinky,“ povedal Lukáš so zaslzenými očami a ruksak s výbavou zo včerajšieho dňa si silnejšie privinul na hrudník.
Otec naňho hľadel, nervózne poklepkával prstami po volante a zvažoval, čo ďalej. Kvôli ich dobrodružstvu bolo celé oddelenie aj mesto na nohách. K šachte sa schádzali davy zvedavcov, reportéri z novín aj z celoštátnej televízie.
Pohľad na synov stav mu doslova trhal srdce na franforce.
„Dobre,“ šepol otec. Rozhodol sa. Na križovatke neodbočil k policajnému oddeleniu pod Kalváriou, ale zamieril smerom na Trojičné námestie.
„Kam ideme?“
„Uvidíš.“
~
Od parkoviska prešli cez bránu medzi karnerom s delovou baštou a mestskou zvonicou do areálu Starého zámku. Mierili do severnej veže.
„Skrinka je tu. Poslali sme ju do múzea, nech o nej čosi zistia. Vyzerá byť dosť stará. Kurátor je môj kamarát, takže nebude problém ju obzrieť. Vieš, aby si sa presvedčil, že je to len skrinka,“ zatváril sa trochu neisto a tľapol syna po ramene.
V neveľkom depozitári bola kopa označených debien. V rohu, na širokom kovovom stolíku, ležala zelená skrinka, otvorená dokorán.
Chlapec si ju najprv len pozorne prezeral. Nedôverčivo zaklopal na drevené dno, končekmi prstov prechádzal po povrchu kde-tu poznačenom zubom času.
V hlave mu skrsol nápad. Pomaly sa priblížil ku dverám a nakukol von. Otec viedol družnú debatu s kurátorom, a tak Luky potichu zavrel dvere a prešiel k plechovému stolu.
Ľahol si do skrinky. Dvierka sa z ničoho nič zavreli a okolo chlapca sa rozhostila tma.
~
Srdce mu prudko búšilo. Rázne sa rukami zaprel a otvoril dvierka.
Vyskočil von, a keď pristál na nohách, ostal v nemom úžase. Neveriacky si pretieral oči. Stál uprostred hustého lesa. Koruny vysokých listnáčov sa nad ním prepletali a vytvárali klenbu, cez ktorú len slabo prenikali lúče slnka. Okolo hrubočizných kmeňov rástli všakovaké kry a paprade.
Chlapec pozrel na skrinku a už-už sa začal do nej súkať, keď si spomenul na Maťu.
„Musím ju nájsť,“ šepol neisto. Z ruksaku vytiahol známy jutový špagát a priviazal ho o kmeň blízkeho duba. Hlboko sa nadýchol a vyrazil pomedzi stromy. Nervózne sa obzeral pri každom zvuku a sem-tam pobehol.
Keď konečne došiel na okraj lesa a opustil kráľovstvo stromov, ocitol sa na lúke, ktorú pretínal úvoz. Krajina sa mu odtiaľto zdala trochu známa. Prisahal by, že po pravici vidí Frauenbergský kopec, ibaže bez Nového zámku a v diaľke sa jasne črtala silueta Scharffenbergu, akurát bez kalvárie.
„Toto je sakra divné.“ Špagát ukryl medzi trsy trávy a nožíkom vyryl do kmeňa značku.
Vybral sa popri ceste dole svahom.
Ako tak kráčal a obzeral si okolie, uvidel opodiaľ stáť dom obohnaný vysokým murovaným plotom.
Chvíľu zbieral odvahu. Nakoniec zvíťazila zvedavosť a vydal sa smerom k obydliu. Bol to neveľký dom s valbovou strechou a z nej vyrastali dva páry vysokých komínov. Zdobila ho bledomodrá fasáda a červené okenice. Vyzeral priam rozprávkovo.
„Do psej matere, sa tu s tým nebudem ondiť!“ ozvalo sa z dvora hlasné hromženie nasledované lomozom. Lukáš opatrne otvoril bránu a nazrel dnu.
Pod dreveným prístreškom bola rozpálená tehlová vyhňa chrliaca k nebesám kúdol čierneho dymu. Chrbtom k Lukášovi stála nízka zavalitá postava a vytrvalo pracovala. Cvengot kladiva dopadajúceho na nákovu sa rozliehal po neveľkom dvore.
Chlapec opatrne podišiel bližšie.
„Ej, do boha,“ zhíkol trpaslík, keď sa otočil, „čo sa tu zakrádaš, ty odkundes? Chceš, aby ma porantalo?“ zaklial ešte väčšmi, no potom sa zarazil. Dlhú ryšavú bradu, zapletenú do vrkoča, si prehodil cez rameno a podišiel bližšie. „Kto, do pekiel, si?“
„Ja som Lukáš,“ riekol opatrne chlapec. Zdal sa byť rovnako prekvapený a očami si premeriaval kováča od hlavy až po päty.
„A ja som Hammerson, kováčsky majster a správca obchodnej stanice.“ Skúmavo do chlapca pichol prstom. „Ale čo si zač, to mi gebuľa neberie. Na trpaslíka, či permoníka si privysoký a málo chlpatý. Odkiaľ si sa sem dotrepal?“
„Som predsa človek,“ ohradil sa Lukáš. „Prišiel som sem cez zelenú skrinku. Teda pokiaľ toto nie je nejaký divný sen.“
„Zelenú skrinku?“ Rysy na tvári mu stvrdli a chvíľu úpenlivo premýšľal. „Poď za mnou, holobriadok.“
~
„Ty si skutočný trpaslík?“ Lukáš zvedavo nasledoval kováča do domu, ktorý ako zistil, slúžil aj ako obchodná stanica.
„Videl si už snáď neskutočného trpaslíka, ty holopust?“ zaškeril sa, až ukázal zažltnuté zuby a otvoril dvere. Gestom pozval chlapca dnu.
Bola tam veľká miestnosť. Uprostred stál kamenný obelisk so zlatou štvorcípou hviezdou na vrchole a okolo na zemi poukladané skrinky. Každá inej farby, no inak rovnaké ako tá, čo s Maťou našli v podzemí. Luky na nich doslova visel pohľadom.
„Hádam, že vyzerala nejak takto, však?“ Z vrecka vytiahol monokel so zlatým rámom, nasadil si ho a pobehol k drevenému pultu. Vybral odtiaľ hrubočiznú knihu a začal v nej zvedavo listovať.
„Krucinál. Tak teda si fakt asi človek,“ povzdychol si sklamane Hammerson. „Ale kde si do paroma našiel skrinku, keď ich mágovia vo vašom svete zničili?“
„V banskej štôlni. Našli sme ju s Maťou. Niekoho sme tam vyrušili a ten nás zaviedol až ku skrinke. Maťa do nej za ním vbehla, ale keď som otvoril skrinku, nik tam nebol.“ Chlapcovi zosmutnel hlas. „Potom som do nej vošiel v múzeu, kam ju premiestnili a ocitol som sa tu.“
„Isteže, tak skrinky fungujú. Premiestňujú veci medzi svetmi.“ Ukázal prstom k obelisku. „Napríklad modrá vedie do sveta morských víl a zlatá zas k mágom. Oni ich vytvorili. Na obchod, samozrejme. Ale podľa toho, čo hovoríš, nejaký gabaj ich zneužil na cestovanie a to je prísne zakázané. Vybabrali ste s ním, keď ste skrinku premiestnili. Keď je v nejakom svete v pohybe, v druhom zmizne a objaví sa, až keď zastane na novom mieste. Obvykle ich presúvame medzi takýmito obchodnými stanicami, aby bol prehľad.“ Skúmavo pozrel na Lukyho. „Videl si, kto to bol?“
„Viem len, že bol nízky a bol to zlodej.“
„Vravíš zlodej?“
„Áno, vykrádal zlatníctva v našom meste. Nejaké šperky dokonca zabudol v štôlni keď utekal preč.“
„Vravíš šperky? A nebol náhodou krpatý, s veľkou gebuľou a krátkymi hnátmi?“ Hammersonovi sa na tvári zračil hnev.
„Áno, myslím, že nejako tak vyzeral,“ povedal Lukáš opatrne, lebo trpaslík už vyzeral celkom nepríčetne.
„Tí prekliati ozembuchovia. Špinavé hnidy. Určite to spravil nejaký ogrgeľ od permoníkov!“ zavrčal trpaslík a odpľul na podlahu. „Dnes si mali prísť po čarovný prášok od mágov. Zjavne pre nich nemali nič na výmenu.“ Otvoril zlatú skrinku a vytiahol z nej plátenný mešec. Nanútil ho Lukymu do dlane. „Za toto vymeníš kamarátku.“
Nahnevaný Hammerson vybehol von z obchodnej stanice s Lukym v pätách. Na priedomí ležérne postávala skupina postarších trpaslíc s rozšafne zastrihnutými šedivými briadkami.
„Ej bisťu, to zas budú mať miestne jazyčnice o čom týždne klebetiť,“ zašomral Hammerson a pohľadom prebodol ženy s košíkmi plnými tovaru na výmenu. „Je zavreté. Príďte zajtra, oškrdy nenažrané,“ okríkol ich a potom spolu s Lukášom zamierili smerom k tmavému lesu v diaľke.
~
„Čo je ten prášok vlastne zač?“ Lukáš poťažkal vrecko.
„To je ti taká gebuzina. Po nej máš v gebuli veselo a je ti echt žiť. Ale netrvá to dlho, a čím viac sa tou sračkou láduješ, tým viac ju chceš.“ Trpaslík rozhodil rukami a pokračoval v ceste.
„Aha. A prečo mágovia zničili skrinky v mojom svete?“ vyriekol chlapec jednu z mnohých otázok, ktoré sa mu drali na jazyk.
„No čo, lebo ste vykynožili alebo vyhnali všetky čarovné bytosti. Bude lepšie, keď skrinku u vás zničíš hneď, ako sa vrátiš.“
Lukáš sa ďalej radšej ani nepýtal. Trpaslík ho doviedol až k okraju lesa na vrchole kopca, rovnakého ako Rosniarky. Dokonca aj tu stáli v kruhu menhiry.
„Nuž chlapče, teraz to už máš na pleciach ty. Musíš s tou zberbou nejako vydrbať. Hlavne dávaj bacha na ich vladyku Grimledera. Už si rozum tým práškom dočista odfajčil z kotrby.“
„Nejdeš so mnou?“
„Do lesa permoníkov trpaslíci nesmú. Rovnako, ako oni do Gruvbergu a ostatných trpasličích dedín.“ Usmial sa popod fúzy a potľapkal chlapca po ramene. „Neboj nič, zašijem sa tunak do chriaštia a budem vás sledovať, keby sa čosi posralo, tak zasiahnem.“
~
Obydlia permoníkov našiel poľahky. Ku skromným trámovým príbytkom medzi kmeňmi vysokých stromov viedla dlhá lesná cesta. Permoníci postávali okolo a zízali. Veľké špinavé hlavy mali nasadené na telách s krátkymi nohami a širokými plecami. Odetí do šiat z hrubo tkaného plátna, vzbudzovali ľútosť už len svojím vzhľadom.
„Prišiel som za Grimlederom,“ zahlásil Lukáš pred najväčšou chatrčou.
„Kto ty?“ Z dverí sa vypotácal permoník, ktorý sa od ostatných líšil na prvý pohľad. Na sebe mal čistý kabátec, dlhé vlasy začesané dozadu a zostrihnutú bradu.
„Ja som Lukáš a prišiel som po kamarátku. Viem, že je tu.“ Snažil sa pôsobiť odvážne, no hlas ho zradil.
„Čo ty ponúkaš?“ Grimleder potiahol nosom a pošúchal si ho prstami.
„Ukážem vám, kde je skrinka.“
Okolo nastal rozruch. Vzrušená vrava sa ozývala zo všetkých smerov.
„Ukáž, inak my napichnúť vás oboch na ražeň jak bachyňu! Ty hlúpy, že sem len tak prísť!“ V hlase vladyku bolo počuť odhodlanie. Zarehotal sa a ostatní ho horlivo nasledovali.
„Potom nebude skrinka. A keď nebude skrinka, nebude ani čarovný prášok.“
Smiech ustal a vystriedal ho šepot a niekoľko sklamaných povzdychov.
„Čo trepeš o dákom prášku, ty holopust?“ Skúsil zahmliť vodca permoníkov. Nervózne si mädlil dlane a odhodlaný výraz mu zmizol z tváre.
„Myslím, že vieš veľmi dobre, o čom trepem.“ Chlapec pristúpil bližšie. Díval sa na Grimledera trochu z výšky a vedel, že tromfy má teraz v rukách on. „Pustíš ju a ja ťa zavediem k skrinke. Premiestnite si ju, kam chcete, je mi to fuk. Obaja získame čo chceme, aj bez napichovania.“
„My z teba dostať, kde byť skrinka. Pomaličky strkať ťa na ražeň a ty vravieť všetko,“ skúsil misku váh nakloniť na svoju stranu a zatváril sa pri tom výhražne.
„Môžete to skúsiť, ale ak sa do poludnia nevrátim, prídu sem ďalší ľudia. A vieš, čo robia s takými ako vy?“ Lukáš z ruksaka vytiahol knihu, nalistoval stránky s mučiacimi praktikami a posunul ju Grimlederovi. „Pozeraj, čo vás čaká, ak sa nedohodneme.“
Permoníkovi zvädli kútiky úst. Vydesenými očami pozeral na postupy trhania údov, pálenia horúcim železom či párania kože.
„Tak čo?“
Grimleder chvíľu zvažoval, čo ďalej. Opäť si nervózne pošúchal nos a napokon na návrh prikývol.
~
Lukáš kráčal po úvoze trochu popredu. Občas sa nenápadne obzrel a zdalo sa mu že sem-tam videl prebehnúť Hammersona pomedzi stromy. Vzadu sa vliekol Grimleder a dvaja permoníci. Pevne držali lano, ktorým bola Maťa spútaná.
„Nemôžete jej to dať dole?“ ukázal chlapec na šatku, ktorou mala previazané ústa.
„To nie. Zas by jej huba mlieť furt. A ešte by ste hútať dáka lesť.“ odvrkol nevrlo Grimleder.
Lukáš pozrel na dievča a venoval jej nenápadný úsmev. Kupodivu mala v očiach skôr zvedavosť ako strach.
Lesť mal vymyslenú už dávno. V jednom vrecku mal prichystaný svoj švajčiarsky nožík a v druhom vrecko s práškom a ingredienciou navyše. Už len čakal na vhodnú príležitosť.
Tá nastala, keď si Grimleder opäť začal šúchať nos a dostávať tik do tváre. Navyše, práve prišli k značke vyrytej na strome.
„Nevyzeráš dobre,“ prikročil k nemu Luky s vľúdnym úsmevom. „Akoby ti niečo chýbalo.“
„Do toho ťa prd!“ osopil sa nervózny vladyka.
„Možno by som ti vedel pomôcť,“ chlapec vytiahol plátené vrecko. „Vieš, čo to je?“
Permoník túžobne zachrčal a ostatným skoro vypadli oči z jamiek.
„Berte si,“ podal Luky vrecko do túžobne sa chvejúcich rúk. Maťa len spýtavo hľadela, ako permoníci vdychujú prášok z dlaní, až mali nosy aj fúzy ako zasnežené. Zreničky sa im nebezpečne rozšírili a na perách sa objavili blažené úsmevy.
„Mali by sme si chvíľu oddýchnuť, ešte nás čaká dlhá cesta.“ Luky sa posadil na trávu, odtrhol steblo a začal ho pokojne žmoliť medzi perami.
„To nebyť zlý nápad,“ zívol vladyka a sťažka skydol na zadok. „Byť trochu unavený.“
„Ani sa nečudujem. Po tom kinedryle, čo som im primiešal do prášku.“ šepol Mati.
Permoníkom oťaželi viečka rýchlejšie, ako Lukáš čakal. Popadali na zem a spokojne pochrapkávali, kým on oslobodil kamarátku.
„Luky!“ tuho ho objala a na pery mu dala letmý bozk. Podlomili sa mu z toho kolená, no romantickú chvíľu prerušil šuchot a smiech v blízkej húštine.
„Si ty riadny figliar, to ti poviem.“ Hammerson pobavene prikročil k dvojici. Maťa na neho vyvaľovala veľké hnedé oči a trpaslík sa jej uklonil na pozdrav.
„Hádam si nepochyboval.“ Lukáš pyšne zovrel kamarátkinu dlaň.
„Isteže nie, ale teraz už upaľujte. A nezabudni, čo máš urobiť. Joj, večer o tom povyprávam u nás v knajpe, to sa budú všetci rehliť, ako si s nimi vydrbal.“ Trpaslík si pomädlil dlane a rezkým krokom vykročil k svojmu domu.
Špagát dvojicu zaviedol až k skrinke pod dubom. Po ceste si stihli povedať veľa. Dokonca viac, ako sa Lukáš nádejal. Cítil, ako Maťa jeho dlaň zviera čoraz silnejšie.
„Čo máš urobiť?“
„Rozbiť skrinku.“
„Ale... “
„Nerozbijem ju. Len ju musíme preniesť tam, kde je u nás Otergrund. A to hneď, lebo teraz by nás zaviedla do múzea. Určite tam čaká otec. Isto už zburcoval celú Štiavnicu, keď som zmizol aj ja. Všetko ti vysvetlím cestou.“
~
Krajinou neďaleko Otergrundu sa prehnal zelený záblesk. Dvojica ukryla skrinku na svojom tajnom mieste a pobrala sa ruka v ruke smerom k mestu. Ich mobily začali zakrátko zbesilo vyzváňať.
„Mali by sme vymyslieť, čo im povieme.“
„Nechaj to na mňa,“ usmiala sa a zdvihla prichádzajúci hovor.