Do vlasov mi padajú omietka, pavučiny, hrdza a hrôza - kryt civilnej ochrany sa otriasa. Tých pár ľudí, ktorí sem vbehli skôr, než muži zavreli dvere zvnútra, kričí. Svetlo zhasne a znovu sa zapne, tiene vydesených ľudí sa kývajú spolu s rozhojdanou žiarovkou. Stisnem sestre ruku, zjojkne od bolesti. Keby sme po práci neboli na káve, v kryte by som nepoznala nikoho.
Výkriky, výbuch, hluk bombardéra, piskot riadených striel - to všetko by bolo lepšie než odporné ticho, ktoré nasleduje.
*
Deň tretí. Okrem vody kvapkajúcej bohvie odkiaľ a chrápania počuť len vzdychy chlapa, ktorý túto noc, alebo deň, alebo čo tam vonku práve je, stráži vstup do krytu. Aspoň by teda mal. Je jedným z troch, ktorí sa za krátky čas stali v podzemí prirodzenými vodcami. Všetkým nám oznámili, že kryt sa neotvorí, kým po nás neprídu. Taký chudý zákrpok v okuliaroch sa ich spýtal, kto že sú to tí oni, na čo mu odpovedali dobre mierenou ranou pažbou do brady.
Pár zbraní, zásoby vody a jedla sme našli v rohu krytu spolu s vedrom, kam chodíme robiť potrebu. Všetko to nachystal nejaký prepper, ktorý myslel na všetko okrem možnosti, že v prípade potreby sem nestihne dobehnúť. Tak ako mnoho ďalších z nášho sídliska. Môj frajer. Sestrin ex, ktorý mal v striedavke ich syna. Mama.
Nemyslím na ňu, sústredím sa na mužovo hekanie. Naposledy vzdychne a hoci to nevidím, počujem, ako sa odvalí zo sestry. Čakám. Po chvíli z toho smeru začujem pravidelné odfukovanie. Dúfam, že sestra ho opila poriadne - celé hodiny si pripíjali “na preppera”, ktorý okrem iného nachystal dva Alibernety, zásoby piva a policu s vodkou. Tá je už skoro prázdna. Jedna fľaša je v mojej kabele spolu s vodou a niekoľkými tyčinkami. Všetko som to ukoristila, kým sestra spracovávala strážcu. Keď som jej povedala, prečo potrebujem ísť na povrch, najprv nesúhlasila. Lenže pokúsiť sa zničiť zdroj zla je lepšie, ako zomrieť na hlad. Alebo na ego jedného z tých kreténov.
Dvere krytu otváram tak pomaly, až ma rozbolia ruky. Aj tak svine škrípu, praskajú, vŕzgajú, a očakávam, že každú chvíľu ma odhalia.
Nakoniec ich pomaly otvorím. Pozriem do tlmeného svetla sviečky a chvíľu trvá, než v tieňoch rozoznám sestrinu tvár. Prepadnuté oči, vystúpené lícne kosti, strach. Nevedela sa rozhodnúť, či pôjde so mnou. Na povrchu musí byť apokalypsa, povedala. Plačem, lebo to je možno naposledy, čo sa vidíme. Vykĺznem von, a celú večnosť dvere zase zatváram.
*
Čakala som to, ale aj tak som ohromená. Je deň, a tak na mňa tá hrôza zaútočí v plnej sile. Škole s krytom, kde som sa ukryla, zmizla iba fasáda, ale predo mnou chýbajú celé budovy. Jednota, zelovoc, garáž, škôlka - nič z toho už neexistuje. Neviem rozoznať, či na trosky paneláka, v ktorom som vyrástla, padá sneh alebo popol. Kdesi v pozadí strieka gejzír vody a vietor ku mne veje plyn z poškodeného potrubia. Nič nie je také, aké by malo byť, ani ja nie som rovnaká a nikdy už nebudem.
Stojím tam a dúfam, že plyn ma otrávi.
Zvuk helikoptéry ma konečne donúti pohnúť sa vpred. Nemyslím, len nechávam nohy, aby stúpali jedna pred druhú. Vedú ma preč od najviac zasiahnutej časti sídliska, ktorej epicentrom je môj panelák.
Vyleziem na kopec na okraji sídliska.
Časť mysle, ktorú si predstavím ako moje šesťročné ja, sa skrčí, bije sa do hlavy a do hrude, snaží sa vyškrabať si oči, rozreže si brucho a vyhadzuje z neho vnútornosti.
Čosi zrazu pukne a dievčatko vo mne nenávratne zmizne.
*
Prebudím sa v búde takej veľkej, že by sa v nej vyspala rodina bernardínov. Rodinný dom, ku ktorému patrí, leží na výpadovke do centra. Je strašná zima.
Včera som sa snažila dostať do útrob nášho paneláka, ale čosi sa tam rozhorelo. Na to ticho narušené praskotom a hučaním ohňa nikdy nezabudnem, ale už si naň nemôžem dovoliť myslieť. Musím vpred.
Bližšie k stredu mesta je väčší pohyb. Ľudia sa správajú opatrne a rýchlo behajú medzi budovami. Potom sú tu ale aj votrelci, a tí sa teda skrývať nesnažia.
Každú chvíľu badám autá, ktoré sa pokúšajú opustiť mesto. Už dve som ale videla pod paľbou, a tak sa žiadne ukradnúť radšej nepokúšam. Pomaly, potichu sa prepracúvam do centra. Bystričania, ktorých stretávam, sú vydesení rovnako ako ja.
Depozit múzea, v ktorom som pracovala, žiadna strela nezasiahla. Vzhľadom na to, čo ukrýva, ma to vôbec neprekvapuje.
Schody mi pod nohami praskajú na rovnakých schodniciach ako vždy. Starí známi. Tie zvuky ma zvádzajú myslieť si, že svet sa až tak nezmenil. Takto škaredo ma klamú.
Otvorím notebook a strčím ho do zásuvky, taká naivná som. Zapne sa, ale baterka je nabitá už len na pätnásť percent, februárový mráz, ďakujem ti pekne.
Do excelovského súboru som posledné dva roky evidovala archeologické nálezy, ktoré múzeum ukladalo do depozitu viac ako pol storočia.
V kolónke “miesto nálezu” vyfiltrujem “Netopierska jaskyňa” a hľadám sedemdesiate roky. Ďalej filtrujem druh nálezu “keramika”, surovinu “hlina”, objekt “ohnisko s ľudskými kosťami”, poznámku “grécka leštená pyxida”.
Podľa čísla krabicu s hľadaným nálezom rýchlo nájdem.
Je ľahká.
Nemala by byť až taká ľahká.
Otvorím ju. Zase ju zavriem. Hodím krabicu o stenu. Sadám si k nej a prevrátim ju na dno. Vypadne z nej popísaný papier.
Tá sviňa nezaspala. Zbila ma. Z krytu som vyšla chvíľu po tebe. Mamu som nenašla, ale Borisa s Alexom áno. Alexa som spoznala iba vďaka tetovaniu. Boris držal svojho plyšového krtka.
Všetci sme hriešnici.
Dorota
P.S. Vypi kvádsky kalich do dna.
Predstavím si, ako sestra objavila svojho mŕtveho syna s obľúbenou hračkou a vraciam. Nedokážem sa z tej predstavy upokojiť, chodím po miestnosti, vrážam do stohov krabíc, trasú sa mi ruky.
„Kurva! Kurva!”
Možno privolám pozornosť nepriateľa, možno mi cez tamto drobné okno mieri na hlavu snajper.
„Strieľaj, kurva!”
Nikdy som nemala bližšie k nervovému kolapsu. Bohužiaľ mi nie je dopriate prísť o rozum, som nútená s tým žiť ďalej. Jedine teda, že by som sa rozhodla nežiť.
Niekoľko úderov srdca rozmýšľam, ako to urobiť.
Kurva!
„Čo s tým nálezom chceš spraviť, Dori?”
Všetci sme hriešnici.
Ak stratu synovca nedokážem zniesť ja, čo prežíva jeho matka?
Za posledné minúty moje vnútro schradlo, už patrí starene. Myslím, že viem, čo Dora s nádobou plánuje.
Pyxidu zanesie na východný front. Tam, odkiaľ prišla strela, ktorá vzala trojročnému Borisovi život. Aby prišla ďalšia a po nej ešte ďalšia…
Všetci sme hriešnici, všetci si zaslúžime trpieť, nie len moja sestra.
„Kurva.”
Kopnem do škatule a vyletia z nej ešte dva papiere. Jeden zachytáva technickú kresbu gréckej pyxis, ktorú Dorota ukradla. Obyčajná oválna nádobka bez zdobenia, len na vrchnáku plastika sfingy s nápisom v starovekej gréčtine. P Pochádza z Netopierskej jaskyne pri Banskej Bystrici, ktorá po miléniá slúžila ako refúgium. Pyxis objavili archeológovia pred jaskyňou, v ohnisku z obdobia sťahovania národov, kde sa našli aj detské kosti so stopami po kanibalizme.
Mozog na mňa vychŕli predstavu: Dorota nad Borisovým telom v troskách.
Okrem technického nákresu vypadol zo škatule ešte jeden dokument - röntgenová snímka pyxidy, ktorú som predtým pri evidovaní nevidela.
Srdce mi vynechá jeden úder.
Podľa dokumentu vo vnútri niečo je. Hranaté a drobné, najsvetlejšie na rtg. snímke, pravdepodobne z kovu.
Kovová skrinka v starovekej gréckej keramike.
Keď som nádobu pred pár rokmi registrovala, ani mi nenapadlo s ňou zatriasť, dokonca som sa ju ani nepokúšala otvoriť. Myslela som si, že je zapečatená voskom alebo živicou. Teraz verím, že veko drží sila omnoho mocnejšia.
*
Na facebookovej stránke venovanej archeologickým objavom som pár týždňov pred útekom do krytu narazila na ten článok. Prepis nedávno objavenej časti Tacitovej Germánie, našiel sa v nejakom zašitom kláštore na severe Talianska.
V texte sa spomína germánsky náčelník Vannius, ktorého Rimania v roku 21 po Kristovi menovali kráľom územia na dnešnom juhozápadnom Slovensku.
Tacitus uvádza, že Rimania Vannia obdarovali všetkými darmi a že od miestodržiteľa rímskej provincie Panónia dostal starú grécku nádobku.
Netuším, ako sa dostala do jaskýň na strednom Slovensku.
Keďže Vannius nádobu neotvoril, nepochybne vedel, čím presne ho Rimania obdarovali. Predpokladám, že po smrti ho pozostalí pochovali s pyxidou preto, aby ostala už navždy pod zemou a hlavne zatvorená. Možno dúfali, že si ju vezmú naspäť bohovia.
Predpokladám, že z Vanniovho hrobu vykopali keramiku starovekí vykrádači hrobov. Počas búrlivého obdobia sťahovania národov sa zrejme dostala do rúk bojovníkom niektorého z kmeňov, ktoré v piatom storočí križovali strednú Európu. Po nájazdoch sa zrejme uchýlili do jaskyne, ktorú dnes voláme Netopierskou, a spolu s deťmi nepriateľa ju obetovali ktorémusi bohovi.
Iste, možno je Vanniova pyxida len obyčajnou keramikou, akej sa v staroveku vyrábali tony. Ja som ale presvedčená, že patrila Vanniovi, pred ním miestodržiteľovi Panónie, a pôvodne ju vyrobili grécki bohovia.
Dorota nesie na východný front pomstu starovekých božstiev.
Neviem, či niekto medzi múrmi cárskych palácov tuší o existencii tej keramiky. Predstava, že by ju nepriateľ otvoril na našom území, alebo u nášho východného suseda, je desivá, hoci keď sa pozerám z okna, neviem si predstaviť, čo horšie by sa ešte mohlo stať.
Dorota si nezapamätala len moje reči o Vanniovej pyxide, zdá sa, že počúvala, aj keď som hovorila o ostatných pracovných záležitostiach. Kvádsky kalich je najznámejším archeologickým nálezom z Netopierskej jaskyne a keďže bol koncom roka zapožičaný na výstave v Čechách, po návrate putoval rovno ku mne do depozitu. Jeho krabica je na mojom pracovnom stole. Táto je pre zmenu ťažká. Vnútri na mňa čakajú darčeky od Doroty - plynová pištoľ s plným bubienkom a plastová fľaša s trochou bieleho alkoholu.
Za bežných okolností by som sa nikdy neodvážila, ale toto bežné okolnosti nie sú ani náhodou. Prvého frťana si preto podľa Dorotiných inštrukcií nalievam do tisícšesťsto rokov starého kvádskeho kalicha. Po troch minútach a treťom panáku si namierim plynovku k spánku. Je to kurevsky ťažké. Som slaboch, nedokážem to.
Vypijem ešte jeden.
Stále sa nedá.
Musím ísť za Dorotou cez celé Slovensko, aby som jej zabránila odovzdať nádobu nepriateľovi.
*
Som štvanec, vykorenený, odrezaný od všetkého dôverne známeho, od všetkých svojich istôt.
Z neba padá popol. Pred Netopierskou jaskyňou vytvoril vrstvu, ktorá mi siaha po členky. Nie som tu prvýkrát. Predtým som sa bála medveďov, dnes ľudí.
Jaskyňa je súčasťou krasového brala, z ktorého mi na hlavu dopadne zemina, popol a kamienky. Pozriem sa hore a zbadám miznúcu topánku.
Skryjem sa pod bralo pri vstupe do jaskyne. Otvorím bubienok, aby som sa uistila, že je nabité. Zaklopiť ho mi trvá večnosť, tak veľmi sa mi trasú ruky. Vleziem do jaskyne, aby ma zvonku nebolo vidno.
Čakám. Srdce sa mi snaží preraziť rebrá. Nič sa nedeje.
Po dlhej chvíli vyjdem von. Počujem vzdialený hukot, ktorý ma desí tým, že ho neviem s ničím známym stotožniť. Okrem toho popol padajúci na moju vetrovku, a vlastný tep.
Tá topánka. Nebola veľmi veľká.
Vyjdem na miesto, odkiaľ som ju videla a pozriem sa hore.
Keď tak nad tým rozmýšľam, vyzerala ako zakrvavená. Ale čo ak nie? Čo ak patrila osobe, ktorá má polku šatníka v tmavej vínovej, lebo jej to zvýrazňuje tón pleti?
Rozbehnem sa. Chvíľu mi trvá, než obídem jaskyňu a vybehnem na bralo.
Stopy.
Do jednej stúpim. Mám rovnakú veľkosť.
„Dorota!”
Výkrik sa zmieša s tým odporným hukotom a hoci som v horách, už sa ku mne nevráti. Kiežby som aj ja mohla zmiznúť a už sa nevrátiť.
Sledujem šľapaje. Miestami vstúpim do hustejšieho lesa, kde popol takmer nepadá, ale zakaždým znovu natrafím na stopy. Nepokračujú smerom na Šachtičky a ďalej na Donovaly, odkiaľ by sa napojili na turistickú alebo inú málo frekventovanú cestu smerom na východ. Vedú naspäť k mestu. Na sídlisko Sásová ale Dorota nevošla, taká hlúpa nie je. Miesto toho preťala cestu vedúcu na Staré hory, obchádzame teda Bystricu zo severu.
Kdesi nad Tajovom zbadám na popolavej lúke čosi, čo by tam byť nemalo. Podídem bližšie.
Telo bez hlavy.
Zatmie sa mi pred očami, lebo by to mohla byť Dorota. Čupnem si, aby som lepšie videla. Prvotnú úľavu, že sestra to nie je, vystrieda panická myšlienka: urobila mu to Dora?
Bol to muž. Ruky má škaredo popálené. Telo s hlavou spája červená roklina, ktorú do popola vypálila krv. Tvár je otočená k zemi. Do vlasov zapichnutá drobná vlajka. Biela, modrá, červená. Hlava smrdí močom. Nechcem myslieť na to, čo sa tu stalo, ale myseľ ma zradí - okamžite si to predstavím.
Zrazu sa hrozne bojím o Dorotu. Videla to? Jej stopy sa prelínajú so stopami vedúcimi od tela. Miestami ich sprevádzajú kvapky krvi. Predpokladám, že pochádzajú z vražednej zbrane a zúfalo dúfam, že vznikli skôr, než tadiaľto kráčala sestra. Ak nie, všetko naznačuje tomu, že zabijak ju prenasleduje.
Najradšej by som na ňu znovu zakričala, ale tým by som mohla privolať vraha. Na tom, že by mohol zabiť mňa, až tak nezáleží, horšie je, že potom už by som nedokázala sestru varovať.
Poobzerám sa, plynovú pištoľ vyberiem z ruksaku a strčím si ju do vrecka na bunde. Bojím sa, že si prestrelím bok alebo nohu, ale odistím aj poistku.
Obzor tmavne.
Našťastie nemrzne.
Nocujem v poľovníckom posede.
Spánok mám plytký, máta ma Boris. A Dorota. Myslela som, že pôjde na východný front, aby odovzdala pyxidu nepriateľovi. Keby ju otvoril, vypustil by do Európy chorobu, súženie, zločin, nenávisť a závisť. Aký by to malo význam neviem, keďže z každého tu po vpáde červených máme požehnane už teraz.
Navyše, Dorota nejde na východ, ale na západ. Pomiatla sa natoľko, že chce sama do Európy vypustiť všetko nešťastie? Myslí si, že svet, v ktorom matky nachádzajú svoje deti mŕtve, by nemal existovať?
Aj ja si to myslím.
*
Ráno sa rozostúpia mračná a na okamih zazriem slnko. V žltom sa na pohreb nechodí, a tak znovu zalezie.
Cez noc napadalo toľko snehu a popola, že mám problém nájsť Dorotine stopy. Vydám sa po zlatej ceste z Tajova na Skalku. Narazím na ďalšie bezhlavé telo, ale nezastavujem. Stačí mi poznanie, že nepatrí sestre. Hlava pohodená vedľa nôh naznačuje, že to spáchal rovnaký vrah. Mám chuť rozbehnúť sa, ale začína stúpanie, a keby som si na začiatku odpálila nohy, hore nevyjdem. Po stý raz od úteku z krytu vyberám mobil, čo ak náhodou, ale signál samozrejme nemám.
Obchádzam Velestúr a pokračujem lesom až k rázcestiu, z ktorého sa dá ďalej stúpať na Skalku. Dorota ale odbočila na Krahule. Tesne pred vstupom do obce zišla do lesa a pokračovala turistickým chodníčkom vedúcim od Krahulského štítu dole na Kremnické bane.
Keď mi dôjde, kam smeruje, zostane mi zle. Posadím sa na šedú studenú brečku a vyberám ploskačku, ktorú som vzala z krytu. Zdvihne sa vietor, ale má smolu, lebo mňa zvnútra hreje vodka a poznanie, že už to dlho nepotrvá. Čoskoro nás z tohto života vyslobodí Dora.
Hluk z oblohy ma prinúti zdvihnúť hlavu. Bežím pod stromy. Veľký, ťažkopádny stroj letí nízko, klesá, ale podvozok nevysúva. Nikdy som sa o vojenské letectvo nezaujímala, ale premkne ma istota, že letí bombardovať nejaký strategický cieľ juhovýchodne od Kremnice. Tipujem Sliač, alebo to, čo z neho ešte zostalo.
Keď lietadlo zmizne z dohľadu, vrátim sa po ploskačku, ale zisťujem, že väčšina sa vyliala. Nadávam. Zvyšok vypijem.
Stúpanie konečne vystrieda cesta dolu kopcom. Kde tu z diaľky vidno autá odstavené uprostred cesty, jedno z nich je obhorené.
Vie Dorota, že ju prenasledujem?
Zrýchľujem do klusu.
Keď prebieham cez cestu, začujem za sebou streľbu a tlmený výbuch. Zoskočím do rigolu. Po chvíli sa opovážim vyzrieť. Kdesi nad Krahulami stúpa dym. Je možné, že streľba odtiaľ doľahla až sem, alebo je nebezpečenstvo bližšie?
Nevidím žiadny pohyb.
Predpokladám, že Dorota už je v cieli, za ktorý si podľa mňa zvolila symbolický stred Európy pri kostole nad Kremnickými baňami. Asi si myslí, že ak otvorí pyxidu práve tam, zlo z nej doletí na každučké miesto kontinentu. Mne by sa viac páčilo, keby doletelo skôr na konkrétne miesto na východe, ale prečo nosiť drevo do lesa. Nie že by stromy na západe nerástli.
Predstavím si, že s pyxidou sa zatvorí istá skupinka Viatičov, hostiaca svojich bielych susedov. Pristihnem sa, že sa usmievam.
Pri obelisku označujúcom stred Európy nikto nie je. Stopy odtiaľ pokračujú k dvojkrížu na kopci v blízkosti kostola.
Dorota stojí pod ním.
„Dora!”
Neobzrie sa, hoci určite počula. Čaká na mňa?
Zastanem pár krokov za jej chrbtom. Z úst mi stúpa para, miesto nej vdychujem sírou páchnuci vzduch. Od juhovýchodu sa ozýva dunenie. Popol mi šuští na vetrovke. Cítim vodku v hlave, potrebovala by som jej viac.
„Dorota?”
„Poznáš význam môjho mena?”
Obzrie sa a mňa zamrazí. Až takto sestra v kryte nevyzerala. Šedá farba pleti, vráska nad koreňom nosa, kruhy pod očami, tik v kútiku úst, to všetko jej preťalo tvár v tom hnusnom okamihu. Boris držal svojho plyšového krtka. Pichá ma pri srdci, žalúdok sa mi stiahne a chce vyskočiť von. Ako veľmi to potom musí bolieť ju?
Vidím, ako veľmi sa premáha sekundu po sekunde žiť.
„Tak poznáš?”
Jej prázdny pohľad a šklbanie ústami spôsobujú, že nedokážem odpovedať. Dorina tvár sa mi v slzách rozmaže, zavriem oči. V spomienke vidím Borisa, smeje sa, dáva mi pusu, ďalšiu dostávam od plyšového krtka.
Rýchlo oči otvorím.
Dora je tak blízko, že cítim jej pokazený dych. Je pokazená skrz naskrz. Celý svet je pokazený, celý svet je v riti. Keď je takto blízko pri mne, keď jej smútok vyšiel z tela a ovinul aj moje srdce, strácam silu jej odporovať.
„Vypusti to,” poviem.
Zvedavo na mňa pozrie.
„Čo znamená moje meno? Vieš?”
Oblohu križujú ďalšie lietadlá. Kvôli slzám, hustnúcemu popolu a snehu ich nevidím, ale podľa zvuku sú to stíhačky. Nasleduje výbuch, teda to si myslím v prvej chvíli, potom mi ale dôjde, že to bol supersonický tresk.
Dorotu ani nemyklo.
Mňa ohlušujúci rachot preberie.
Rozosmejem sa.
Dora sa smeje so mnou.
Tečú nám slzy, smiech strieda zúfalstvo, padaj popol, syp sa na hlavy nám všetkým, skry nás pred svetom, skry nás pred smrťou.
„Dorota, dar boží,” konečne odpoviem.
Sestra sa znovu rozosmeje. Spustí sa na zem, šúcha nohami a rukami, aby vytvorila anjela. Mám chuť povedať jej, že všetci anjeli sú už v riti, ale nedokážem to, pretože si myslím, že je to naposledy, čo ju vidím sa smiať.
„Pandora,” poviem.
Dora prestane.
„Pandora znamená všetkými darmi obdarovaná. Podľa pôvodného mýtu nedostala Pandora žiadnu skrinku, ale nádobu. Pyxidu, ktorú si vzala z depozitu. Pokojne si sa mohla volať Pandora.”
Dorota prikývne, pretože ju skutočne nesie v ruksaku a tiež preto, že históriu nádoby a obsah najnovšieho Tacitovho spisu som jej podrobne vysvetlila v kryte.
Siahne do vaku. Vyhodí pár čokoládových tyčiniek, čiapku, ponožky a ďalšie veci, ktorými vypchala vnútro ruksaku, aby sa nádoba nepoškodila. Potom z neho vytiahne obojstranný lovecký nôž. Je od zaschnutej krvi.
Zamrazí ma. „Ty? To ty…?”
Usmeje sa, cítim sa pri tom, akoby mi naliali do hrdla horúce olovo.
„Hlavy…”
„Chovali sa hrozne bezhlavo,” odpovie mi a zvonivo sa zasmeje.
Chápem to. Nie, chápať sa to iba snažím. Nie je to prvá žena, ale posledná, moja sestra, moja Pandora. Je nenávratne poškodená, a zla, ktoré prežila, je plná.
Vedľa zakrvaveného noža položí Pandorinu nádobu. Nádherná dvojica.
Rozfúka sa. Popod kríž sa ženie studený prúd, vločky mi bolestivo vrážajú do tváre.
Zohnem sa a siahnem na veko. Myslela som si, že nebudem môcť, že vypustiť na svet ďalšie zlo nedokážem, ale urobiť to je také jednoduché, také vábivé.
Ibaže veko nepovolí.
Pravdaže, pretože ja nie som…
„Pandora,” núkam sestre urobiť, čo musí.
Dora sa zohne, pyxidu zdvihne. Siahne na veko… zaznie odporný zvuk, čosi medzi otváraním veka truhly a vyťahovaním mŕtvoly z močiara.
Dorota otvorí nádobu.
Myslela som si, že sa niečo stane. Že padneme na mieste mŕtve. Že z keramiky vystrelí čierny prúd zla. Že svet zhasne. Čokoľvek.
Ale nestalo sa nič.
Spolu nazrieme dovnútra.
Röntgenový snímok, ktorý som našla v depozite, naznačoval, že pyxida ukrýva kovový predmet.
Teraz vidím, že tam skutočne je.
Dorota ho vyberie.
Skrinka.
Pandorina skrinka.
Pokrýva ju zelená patina.
Koľko milénií čakala, kým ju znova niekto otvorí?
„Nemusia všetci trpieť tak ako ty,” poviem, posledný pokus zvrátiť katastrofu.
Pozrie na mňa tými bezvýraznými očami. „Trpieť?” Znova sa zvonivo zasmeje. „Už nebude trpieť nikto.”
„Nepočúvala si ma? V Pandorinej skrinke sú všetky utrpenia sveta…”
„Boli.”
„Čože.”
„Počúvala som ťa veľmi dobre. Pandora vypustila zo skrinky všetky utrpenia sveta. Keď zistila, čo sa deje, chcela ju rýchlo zatvoriť, a pribuchla vo vnútri posledný dar od bohov.”
Chvíľu na ňu civím. Krútim hlavou. „Ty… ty nechceš na ľudí vypustiť utrpenie?”
Pandora pokrúti hlavou. „Chcem vypustiť posledný Pandorin dar.”
A hneď to aj urobí.
Zo skrinky vyletí prúd svetla, lietajú iskry. Svetelný lúč smeruje kolmo nahor, ale aj do strán. Na východ aj na západ.
Odskočím. Dvojramenný kríž vzbĺkne. Horí aj kostol pri strede Európy.
Dora vyvráti hlavu do neba.
Popol prestáva padať. Aj sneh prestáva padať. Všetko sa mení.
Mraky sa rozídu.
Prvá Pandora zavrela v skrinke nádej.
Moja PanDora, dar boží, nádej vypustí.
Leť nádej,
neopúšťaj matky, dcéry, sestry,
neopúšťaj manželov ani otcov,
vráť im slnko,
vráť Európe mier.