Šesť letmých nádychov čerstvého vzduchu nestáli za vlhký a ťažký opar, ktorý ma čakal v sektore 4.
Vlasy sa mi z horúčavy lepili na čelo a košeľu som mala celú premočenú. Pridelili ma sem len dnes ráno, a tak som nemala tušenia čo robiť. Kirill ma postavil k tretej peci zľava spolu s Ottom a Ezrou a strčil mi do ruky obrovskú ťažkú lopatu.
Toto miesto bolo snáď najdôležitejšou súčasťou Pagrebu – a tiež sa tu odvádzala tá najťažšia robota. Pracovali tu najmä Ortgovia, ktorí boli odjakživa stavaní na náročnú prácu a tmavé prostredie. S mojou stavbou tela, slabou, vychudnutou vďaka tomu, že som odmietala snáď každý prídel jedla, bol len jeden spôsob ako sa dostať k peci v sektore 4 – niečo vyviesť.
Ale o Olegovi a o včerajšom incidente na Nazjarenskom moste som nechcela premýšľať. Brunelesky ma sem presunul za trest a to, že ak sa o niečo podobné pokúsim opäť, čaká ma niečo oveľa horšie ako je sektor 4, mi bolo jasnejšie ako všetky motory okolo mňa.
„Volkova!“ okríkol ma Ezra a ja som si s trhnutím uvedomila, že odkedy mi Kirill podal lopatu a odišiel ku svojej peci, stála som tam ako soľný stĺp a hľadela do prázdna, „spať budeš tam Vonku,“ ozval sa smiech. Ha-ha. „Teraz makaj. Svätí.“ Zachytila som ešte tiché mrmlanie a pár slov o tom, ako ženy v Podpalubí nemajú čo hľadať. Nabrala som dávku uhlia a pod váhou lopaty sa mi podlamovali kolená.
Vasily mi často zvykol hovoriť o Fahei ako o národe, ktorý žil v korunách stromov. Vravelo sa, že to bolo preto, lebo náš duch bol ľahší než pierka najhebkejších vtákov. Dožívali sme sa stovky rokov a po smrti každého Fahei vraj jeho duša okamžite vyletela z tela a vydala sa za hviezdami. Vznešené stvorenia, ktoré zrodila sama Zem, s vedomím presahujúcim človeka.
Lenže ja som v živote nevidela ani stromy, ani vtákov, ani hviezdy, ani jelene. Mala som len devätnásť a narodila som sa už tu, v Pagrebe. V obrovskej lodi na kolesách, ktorá na svojej palube niesla domy, veže, mosty a katedrály.
Musela som si odfrknúť, keď som sa ten večer dívala do zababraného zrkadla. Načo mi boli šikmé oči a špicaté uši, keď boli črty mojej tváre nerozoznateľné pod vrstvou špiny a nánosom sadzí? Vzali nám všetku silu, všetku moc, všetku vznešenosť, spravili z nás otrokov v špine. Jediné, čo z nás ostalo, bola spomienka.
Oleg si myslel niečo iné, ale Oleg mal vždy potrebu ísť proti systému. Najhoršie bolo to, že mal pravdu. A teraz? Teraz si behá niekde po Vonku, zatiaľ čo ja makám v sektore 4 o život. Doslova.
Bola som na neho tak trochu naštvaná, hoci viac som bola naštvaná na seba.
Dvere na spoločnej spálni sa otvorili a dnu sa nahrnuli Nastja a Nina. Vyzerali byť unavené. Vzápätí som musela potlačiť ďalšie odfrknutie. Čo hocikto z Fahei vedel o únave? Bola som v sektore 4 len jeden deň a mala som pocit, že ak sa v priebehu zajtrajška nezrútim psychicky, vzdá to moje telo. Väčšina z nás pracovala tiež v Podpalubí, ale v sektore 1, kde buď robili v kuchyni, pomáhali s drobnými prácami, alebo upratovali. Vďaka Polnočnej vojne sa len málo z nás dostalo na Palubu, kde sa narábalo s lanami a plachtami či navigáciou – hoci v tom sme boli najlepší. Najhoršie na tom bolo, že všetci s tým boli zmierení. Poobzerala som sa naokolo a nerozoznávala som nič z národu, čo opisoval Vasily vo svojich príbehoch. Fahei, ktorých som poznala, boli tichí a utiahnutí, chodili so sklonenými hlavami. Z dlhých jemných vlasov im ostali len nakrátko ostrihané strapaté hniezda. Teda až na Vasilyho – ten nožnice odmietol a doteraz nosil dlhý plavý vrkoč pletený od vrchu hlavy.
„Je to spomienka,“ vždy hovorieval.
„Plukovník Volkov ťa chce vidieť,“ ozvala sa Nastja.
Chvíľu som mlčala, no potom som poďakovala a odišla zo spálne.
Nikdy som nerozumela tomu, ako sa starý otec Vasily dokázal vypracovať na miesto, kde bol teraz. Nielenže mu dovolili nechať si dlhé vlasy a dobrých pár rokov pracoval na Palube, dokonca chodil do mesta. A nakoniec sa mu ešte aj podarilo vydobyť si pozíciu plukovníka. Teraz mal okrem lepšieho jedla a postele aj peniaze, postavenie a reputáciu. Ak by vyšiel Von, nevrhlo by sa naňho šesť oddielov otrokárov.
Nikdy ma nevzal so sebou. Ale obaja sme vedeli, že nemohol. Jeho pozícia stála na tenkom ľade a každé prekročenie hranice by mohlo Vasilymu vziať slobodu. Hovorieval, že to za to nestojí, pretože raz zarobí dostatočné množstvo peňazí na to, aby odtiaľto nás troch dostal.
Jeho kajuta bola na podlaží tesne pod palubou. Pred dverami so štítkom, na ktorom stálo „Plukovník Vasily Volkov“ som sa zháčila – od včerajšieho incidentu na moste som s ním nehovorila. Pripravovala som sa na výsluch a sériu napomenutí.
Nakoniec som zaklopala. Po tichom „Vstúpte“ som úzkostlivo stlačila kľučku. Vnútro pracovne osvetľovalo len pár petrolejových lámp. Vasily sedel za pracovným stolom šialene zaprataným papiermi, spismi a spečatenými zvitkami. Miestnosť bola lemovaná poličkami a skrinkami z dreva, ktoré sa v pološere javilo zelené. Na hladkej tvári nemal jedinú vrásku, ktorá by naznačovala jeho vysoký vek. Vyzeral rovnako mlado ako ja. Práve preto neznášal, keď som ho volala starý otec, ale mne sa na tom mene niečo páčilo. Okrem Olega to bol môj jediný príbuzný, ktorého som poznala.
„Yulia,“ oslovil ma a jemne sa usmial. „Posaď sa. Prosím.“
Kývol na stoličku oproti nemu a ja som ho poslúchla.
„Dáš si niečo? Čaj? Čiernu kávu?“
Pokrútila som hlavou. Zvieralo mi žalúdok.
„Dobre.“ Oprel sa o operadlo a ruky si založil na stole, „tak mi povedz, Yulia, kde je Oleg?“
Naprázdno som preglgla a potom som sa prinútila pokrčiť plecami. „Niekde v meste. Neviem.“ Nerozumela som, prečo sa pýtal. Muselo to byť všetkým jasné. „Na Nazjarenskom moste sa mi stratil z dohľadu. Mali sme sa stretnúť v hostinci u Kosteja. Lenže potom ma chytili.“
„Ako sa vám podarilo dostať na most?“
„V noci sme sa prešmykli cez stráž na Palubu,“ vysvetlila som, pohľadom hypnotizujúc svoje chodidlá. Súrne potrebujem vyčistiť topánky. „Ak vylezieš na hlavný sťažeň, vieš sa odtiaľ dostať prakticky hocikam. Dá sa z neho pomerne jednoducho preskočiť na okennú rímsu Nazjarenskej veže.“
Odtiaľ na most to bolo pomerne jednoduché. Akonáhle sme Palubu mali hlboko pod sebou, premohol nás pocit, že nám už nič nehrozí. Dostať sa von z Pagrebu ale nie je až tak ťažké, ako sa vonku udržať. Ak vás stráže nechytia na úteku, prehľadajú mesto tehlu po tehle.
Vasily spojil dlane a pritisol si ich k čelu. Robil to vždy, keď som ho sklamala. Nebolo to často, o to viac ma hrýzlo svedomie.
„Narobili ste mi toľko problémov.“
„Prosím?“ To sa ma dotklo viac, než pravdepodobne čakal. „To ja som teraz v sektore 4, nie ty.“
„A bolo ti to treba?“ obrátil sa na mňa, „stálo ti to za to? Drieť tam nasledujúcich niekoľko týždňov, kým Brunelesky rozhodne, že si už mala dosť? Ak niekedy rozhodne? Stálo ti to za tých pár minút čerstvého vzduchu, Yulia?“
Prebodávam ho pohľadom, ktorý som si vždy šetrila len na tie najhoršie prípady. Ak by nebol o dvesto rokov starší než ja, asi by som sa neovládla a pokúsila by som sa mu zlomiť mu nos, alebo aspoň kopnúť ho do brucha.
„Kam sa podel ten tvoj slobodný duch?“ odfrkla som si, „nosíš dlhý vrkoč a celé noci rozprávaš o hviezdach a lesoch, no akonáhle ide do tuhého a niekto z nás chce ten tvoj svet zažiť, zľakneš sa ako nejaký šváb a zalezieš pod zem. Môžeš ísť von prakticky kedykoľvek sa ti len zachce, zatiaľ čo my tu trčíme v špine a prachu a smrti a faheiský dlhý život je ti nanič, keď ťa v dvadsiatke skolí nejaký primitívny vírus, pretože nemáš právo na sprchu častejšie ako dvakrát do mesiaca...“
„Svet vonku nie je taký, aký si ho predstavuješ,“ prerušil ma, „Pagreb je špinavé a zlomené mesto. Navonok vyzerá krásne a majestátne, ale...“
„Ja a Oleg sme nechceli ostať v Pagrebe. Nedá sa v ňom schovávať navždy. Chceli sme odísť preč. Ďaleko. A ty to vieš.“
Pravda bola taká, že náš cieľ bol ešte vyšší – chceli sme odísť až do faheiských Lesov Temnolesov. Nájsť to, čo po Polnočnej vojne ostalo z nášho národa a pridružiť sa. Začať žiť život, o akom nám rozprával Vasily. Liezť po stromoch a zhovárať sa s vtákmi. Ale bála som sa, že ak by som mu to povedala, vysmial by ma. Detský sen. Aj keď Vasily miloval spomínať na tie časy, mala som pocit, že už aj v ňom niečo zomrelo. Hoci narozdiel od nás sa aspoň narodil živý.
Plukovník predo mnou dlho mlčal a ja som si ten čas krátila skúmaním náušnice, ktorú mal pripnutú v špicatom ľavom uchu. Hojdala sa zakaždým, keď mierne pohol hlavou, a v slabom svetle sa jemne leskla.
To, čo nakoniec povedal, ma zarazilo.
„Pod sektorom 4 sa nachádza sklad palív. Zvnútra je nestrážený, takže ak sa ti tam počas šichty podarí prekĺznuť, prakticky si vyhrala,“ vysvetlil, „v podlahe je poklop na vyhadzovanie zbytočného nákladu. Ak ho otvoríš, si vonku.“
Nadvihla som obočie a rozhodila rukami. „Je to tak jednoduché? Celý ten čas?“
Pokrčil plecami. „Pokiaľ ti pripadá jednoduché vyskočiť z výšky troch metrov z idúceho voza rovno pod jeho kolesá, tak áno, je to naozaj jednoduché. Ale pád by si mala prežiť. Si ľahká a máš pevnú kostru. Možno si niečo zlomíš, ale tvoje väzy by mali ostať v poriadku. Ťažšie bude neprekotúľať sa do boku. Loď má zdola dva rady veľkých kolies na bokoch a jeden podporný v strede. Ak po dopade nevyletíš z osi, nič sa ti nestane a budeš schopná sa pod celým Pagrebom pohybovať.“
Začínali sa ma zmocňovať obavy, ale zároveň aj vzrušenie. Mám nádej? Dostanem sa von? Uvidím ešte Olega?
Akoby mi čítal myšlienky. „Ak sa tvojmu bratovi podarilo dostať sa z lode, pravdepodobne bude v nejakom hostinci v Borožniku, okolo neho sme minulú noc prechádzali. Ak vyskočíš zajtra ráno, budeš to mať asi dve hodiny cesty do Radivostoku. Je tam vlaková stanica, ktorou sa vieš dostať ďalej. Nezabudni si šatkou previazať hlavu, aby nikto nevidel tvoje špicaté uši. Svet nie je pre Fahei priateľským miestom,“ dodal.
„Prečo mi to všetko hovoríš?“ Nemohla som si pomôcť.
Neodpovedal. Podal mi mešec plný mincí a ubezpečil sa, že si ho dobre schovám. Už som odchádzala, keď mi do dlane strčil tú istú náušnicu, ktorú mal ešte pred chvíľou v uchu.
Venovala som mu spýtavý pohľad.
„Je to spomienka,“ vysvetlil.
Do skladu palív sa mi podarilo nepozorovane prekĺznuť pomerne s ľahkosťou tesne po konci šichty. Teraz som stála nad otvoreným poklopom a hľadela na piesočnatú zem tri metre podo mnou. Tri metre. To bolo jediné, čo ma delilo od slobody, od sveta, ktorý som poznala len z rozprávok.
Kolesá stroja hrmeli a ja som vedela, že ten hluk je cez otvorený poklop počuť až do sektoru 4, takže musím skočiť čo najskôr, inak ma nájdu. Sekundy sa zdali ako minúty. Pohyblivá šmuha podo mnou ma hypnotizovala.
Zošmyknúť sa po dvierkach poklopu bolo ľahšie, než som čakala. Dopadla som na tvrdú zem a urobila zopár kotrmelcov, kým som sa spamätala. Keď som bola schopná sa postaviť, poklopové dvierka boli ďaleko za mnou. Tesne okolo mňa prehrmelo jedno obrovské koleso. Rýchlo som sebou trhla do opačnej strany.
Nado mnou sa týčil tmavý spodok obrovského stroja, v ktorom som strávila celý svoj život. Až teraz som si skutočne uvedomovala jeho veľkosť a majestátnosť. Trvalo dlho, kým prešiel celý, a jeho tieň už ďalej nebránil slnečným lúčom, aby pohladili moju špinavú tvár. Rozhliadla som sa naokolo.
Stála som uprostred pustých lúk, žiadne stromy, len vysoká tráva a obrovská piesočnatá cesta. No nebo bolo modré ako v príbehoch, vzduch čerstvý ako v príbehoch a slnko teplé, ako v príbehoch.
Po chvíli som sa začala smiať.
Obrátila som pohľad na Pagreb, ktorý sa odo mňa pomaly vzďaľoval. Majestátna loď na kolesách, taká veľká, že na nej mohlo stáť celé mesto, celé pohyblivé mesto, taká veľká, že na to, aby mohla cestovať, musela využívať stovky otrokov. To miesto bolo obrovské – ale svet naokolo bol ešte väčší.
Sadla som si do trávy a sledovala mohutný stroj, až kým sa nerozplynul v hmle na obzore. Bola to spomienka.