Odišla ale vyzeralo to akoby tak nikdy nespravila. Skrčila som sa a vykročila som po starých drevených dlaždiciach. Podkrovie bolo malé a tak mi dlho netrvalo kým som našla zapínač od svetla. Prekvapilo ma koľko je tam uložených krabíc. K starkej som chodievala často ale málokedy som sa išla pozrieť až sem hore. Prišlo mi to ako jej súkromné miesto a ani teraz tomu nebolo inak. Lenže ak tie veci neroztriedim ja, všetko sa vyhodí.
Pristúpila som ku krabici, ktorá bola najbližšie ku mne. Nebolo v nej nič zvláštne len šaty, ktoré nosievala. Aj keď v krabici boli dlhšie, vôňa starkej nevymizla. Zatvorila som ju a preniesla na pravú stanu. Tam budú veci ktoré si rozhodne nechávam.
Po čase som si však uvedomila, že to nie je ten najlepší spôsob triedenia. Viac krabíc bolo napravo ako naľavo. Ak to mám upresniť vľavo nebola ani jedna. Povzdychla som si, takto mi to bude trvať večnosť.
Presunula som sa ku škatuli, ktorá bola najviac zaprášená. Táto bola dokonca zalepená páskou. „Nemala by si to otvárať,“ radila časť mňa, ale druhá časť jej oponovala: „ak to neotvoríš, vyhodí sa a to predsa nechceš“. Predsa len tá bola silnejšia a tak som zobrala nôž a prerezala ním vrchnú časť. Na moje prekvapenie nebolo vnútri nič zvláštne. Boli v nej samé nostalgické veci ako staré fotky mňa a iných členov rodiny a ešte nejaké staré pohľadnice. Čo ma, ale zaujalo bola malá zelená skrinka. Zelená hracia skrinka. Nikdy som ju nevidela, ale určite bolo veľa vecí, ktoré som o starej mame nevedela.
Posledné týždne jej života ohluchla a tak komunikácia s ňou bola ťažšia. To jej však nebránilo žiť život tak ako predtým. Chodievala na stretávky so starými ľuďmi a pomáhala susedom v svojej dedine. Nebola som jediná, ktorú jej smrť zasiahla.
Začala som krútiť páčkou na skrinke. Vydali sa prvé tony piesne. Čím ďalej som točila, tým viac som videla pláž. Pláž ku ktorej som chodila so starkou. Cítila som morskú soľ vo vzduchu. Zvláštne, že som si to vedela tak dobre predstaviť. Vykročila som bližšie k moru. Sedeli tam dve postavy: ja a starká. Ako je to možné?
„Na chvíľu odídem, dobre? Neboj sa, prídem o pár týždňov.“ ozvala sa spomienková starká.
„A kam ideš?“ skúmavo na ňu hľadelo malé šesťročné dievčatko. Ja.
„Pamätáš sa ako som ti hovorila o Mulan a ako išla zachraňovať svet?“
Dievčatko zdvihla zrak od pieskového hradu, ktoré práve stavalo. „Ideš ho zachraňovať aj ty?“
Pani sa usmiala: „Čo si myslíš ty?“
„Určite. A nebojíš sa, že to nezvládneš?“
„Mám obavy, ale strach je väčší ako to čo príde,“ starká ma pobozkala, teda vlastne moje mladšie ja, oprášila si šaty od piesku a vstala. „Poď už sa stmieva, tvoja mama sa bude o teba strachovať.“
Vnučka si povzdychla, ale vstala a pobehla aby dobehla starkú.
Pamätala som si na túto spomienku. Keď som potom prišla domov rozprávala som mame aká je starká odvážna, že ide zachraňovať sama celý svet. V skutočnosti však išla iba na dovolenku. Rada cestovala sama. Hovorievala, že je to rýchlejšie a zaujímavejšie. Je to rodená cestovateľka. Zrazu mnou prešla vlna smútku. Bola, už nie je. Ale ktovie, možno na druhom svete sa dá tiež cestovať. Pevne som v to verila.
Spomienka skončila, ale neocitla som sa na povale. Stále som počula melódiu hracej skrinky. Už som skoro aj zabudla, že ju držím v ruke. Nedržím!
Zhíkla som. Už mám asi ozajstné halucinácie. Kým som sa stihla rozhodnúť čo ďalej, spomienka sa zmenila. Ocitla som sa v dome starej mamy ale vedela som, že je spomienkový, pretože bol celý vyzdobený. Z reproduktorov hučala hudba a moje kamošky spolu so mnou oslavovali moje trináste narodeniny. V ten rok mi starká dovolila mať párty u nej doma. Práve som dostala narodeninové darčeky. Otvorila som prvý. Od Rebeky. Keď som videla čo je v ňom rýchlo som ju objala. Ani som sa nemusela pozrieť čo bolo v tom spomienkovom darčeku lebo si to stále pamätám. Paleta očných tieňov. Hoci som vtedy bola z toho taká šťastná, netrvalo to dlho lebo o pár dní som sa pohádala s kamarátkou a naše priateľstvo naveky skončilo.
Na trináste narodeniny som dostala veľa darčekov. Šesť vrátane darčeku od starkej. Kde vlastne je? Na začiatku oslavy sa vyparila a vtedy som bola veľmi zaneprázdnená kamarátkami. Čo by som dala za oslavu spolu s ňou na moje budúce narodeniny? Rozhodla som sa, že ju pôjdem pohľadať. Dúfam, že toto bude originálna halucinácia a nie taká kde mi starká stále hovorí, že jej chýbam ako v mojich snoch, na ktoré sa budím s uslzenými očami.
Pozrela som sa do jej izby, ale nebola tam. Bola tam dosť zima pretože sa tam vetralo. Chystala som sa odísť, ale začula som pospevovanie melódie zo záhrady. Starká.
Našla som ju v záhrade ako sedí na lavičke. Dlhšie som na ňu pozerala. Upokojovalo ma jej pospevovanie. Bola to posledná šanca ju počuť si spievať. Snažila som si zapamätať ako znie jej hlas, vryť si ho navždy do pamäte. Ale raz ho určite zabudnem a aj to ako vyzerá. Spomienky sa mi skreslia.
„Poď si prisadnúť.“ vytrhol ma z úvah starkin hlas. Bola som popletená, nie je šanca aby ma videla alebo počula. Ale pozerala sa rovno na mňa. A tak s úžasom v očiach som si prisadla.
„Už si si vyskúšala ten pulóver, ktorý som ti uštrikovala?“
„Aahh,“ táto otázka ma fakt zaskočila. Čakala som, že keď ma môže vidieť, bude vedieť aj to, že som z budúcnosti, ale očividne som sa veľmi nezmenila od svojich trinástich. „Ešte nie, ale určite mi bude dobrý.“ Usmiala som sa a ona mi úsmev opätovala. Ak som si dobre pamätala, starká mi na narodeniny darovala pulóver s motívom Mulan pretože to bola moja obľúbená princezná. Lenže ja som sa za ten pulóver tak hanbila, že som ho nenosila do školy pretože som sa bála, že by ma vysmiali.
„Ako si už vyrástla, El. Už môžem teraz povedať, že si vyššia ako ja a to ešte budeš rásť…“ Zasmiala sa a ja som sa pridala.
„Starká zasa taká veľká nebudem.“ Ak mám povedať pravdu, od svojich trinástich som vyrástla iba o zopár centimetrov.
Dobre sa mi s ňou rozprávalo, ale stále som si pripomínala aby som si to neužívala veľmi, pretože ak sa táto spomienková halucinácia skončí, bude mi za ňou ešte viac smutno.
Ešte sme sa pár minút rozprávali a potom mi naznačila, že toto je len halucinácia: „Choď už za svojimi kamarátkami aby sa nenudili. Ešte si pomyslia, že ťa otravujem.“ Vstala som aj keď som nechcela a naposledy v mojom živote som starkú objala.
„Mám ťa rada,“ povedala som jej.
„Ja viem, ja viem…“ odvetila.
Ako som vstupovala znovu do domu počula som tóny zo zelenej hracej skrinky. Zatvorila som oči aby som ich lepšie počula. Postupne melódia stíchla. Otvorila som oči. Bola som na povale. Na tej správnej! Aj keď mi bolo ľúto, že sa moje spomienky skončili bola som vďačná, že som znova v realite. Hraciu skrinku som uložila do krabice a utrela si vlhké líca. Zaujímavé ako hudba pôsobí na ľudí.
Vedela som čo robiť. Mulanin pulóver už bol dlho nenosení a hodlala som to zmeniť. Starká neodišla, stále bude v mojom srdci.