Kto dva zajacúry naraz honí, s hovnom v rukách slzy roní.
Staré mezzolanské príslovie
Vraný kôň s plavovlasým jazdcom pomaly kráčal cédrovým hájom. Teplým ovzduším sa niesla vôňa živice a zvučný spev.
„Kadet Ruselli šabľu má, čepeľ mu hrdza pokrýýýýva,“ nôtil seržant Frederiksson z plných pľúc. Čo iné mu ostávalo, ak chcel prehlušiť muzikantov, ktorí mu vytrvalo hudlikali v žalúdku?
Keď bol predvčerom v Mezzolane na vážkach, či si za posledný denár kúpi jedlo alebo ópium, povedal si, že radšej bude strádať hladom, ako by mal znášať úpornú bolesť v zranenom kolene. Po dvoch dňoch bez jedla začínal svoj názor prehodnocovať – trochu bolesti predsa ešte nikoho nezabilo, zatiaľ čo hlad hubí ľudí od nepamäti.
Odrazu monotónny dupot kopýt stíchol. Vraník ustrnul so zrakom upretým k zemi.
„Čo stojíš? Hijó!“ popchol seržant koňa do slabín. „Do Meliny ešte ďaleko.“
Ale vraník sa ani nehol.
„No tak, Gnevko, vari sa na mňa ešte hneváš za ten obrok?“
Kôň neurčito odfrkol.
„Pozri, kamarát. Je mi ľúto, že som ti v meste nekúpil ovos. Ale dovoľ, aby som ti pripomenul, že ty si kôň a ja som človek. Tebe stačí skloniť pysk k zemi a hlad zaženieš hoc aj otavienkou. Mne poľná tráva bolesť v dokľavenej nohe neutíši.“
Gnevko pohodil dlhou hrivou a nástojčivo dupol kopytom.
„Pche! Vraj zlovenský plnokrvník,“ zahundral seržant popod blonďavé fúzy. „Si obyčajný tvrdohlavý somár!“
Kôň zodvihol hlavu, pohľad upriamil pred seba. V neďalekom húští čosi zašelestilo a z krovia vyskackala strakatá zajacica.
Frederiksson vypúlil oči. „Mňam, doriti!“ mľaskol pri pohľade na chodiacu pečienku.
Zajačia cica-mica si ho vôbec nevšímala. Zastrihala dlhými ušami, sadla si doprostred lesnej cesty a bezstarostne pradúc, začala si oblizovať srsť na labke.
Seržantovi od hladu skrútilo žalúdok. Z puzdra na bandalieri potichu vytiahol kresadlovú pištoľ. Nasypal prach na panvičku, zacvakol ocieľku, natiahol kohútik a namieril zbraň na zajacicu. Už takmer stlačil spúšť, keď sa z húštia náhle ozvalo: „Mňau!“
Na seržantove prekvapenie z kríkov vycupkal ryšavý zajacúr. Doskackal k zajacici a družne zapriadol. Po chvíli vzájomného oňuchávania telesných otvorov vyskočil samičke na chrbát a pustil sa do činnosti, ktorá živým tvorom zabezpečuje zachovanie druhu.
No počkať, zháčil sa Frederiksson. Jednou guľkou skolím len jedného zajacúra. Toho druhého výstrel odplaší. Hľadiac na trtkajúcich chlpáčov, začal hútať, ako zabiť dve pečienky jednou ranou.
Spražiť ich ohnivým kúzlom? zišlo mu na um. Ach nie, zavrtel hlavou. Veď oheň sa mu naposledy podarilo vykúzliť pred piatimi rokmi a i to si zoškvaril obočie.
Nastražil uši, či niekde nablízku nezačuje zurčanie bystriny. Škoda, pomyslel si a pre istotu sa ešte raz rozhliadol naokolo. Mať tak poruke vodu, mohol by som zajacúry zasypať krupobitím.
Opatrne zosadol z koňa. Pištoľ si prehodil do ľavej ruky, pravačkou vytasil kord. Neostáva iné, len ich omráčiť poryvom čarovného vetra. Kým sa spamätajú, hádam ich stihnem porúbať oboch.
Kôň znepokojene zafŕkal.
„Teraz nie, Gnevko,“ šepol Frederiksson. „Výčitkami za ten prekliaty ovos ma môžeš gniaviť aj potom.“ Rukoväť kordu pevne zovrel v dlani a vykročil vpred. Odrazu však pod nohami miesto pevnej zeme ucítil čosi pružné. Uprostred cesty sa pod napadaným ihličím schovávala spleť suchých halúzok. Pod náporom seržantovej váhy sa ihneď prelomili a on sa s výkrikom zrútil do hlbokej jamy. Náraz našťastie stlmila hrubá vrstva blata na dne, no i tak Frederikssonovi pri dopade bolestivo puklo v kolene.
„Doriti!“ zreval a schytil sa za nohu omotanú obväzom. So slzami v očiach dôkladne počastoval sprostými nadávkami každého boha svätej Pätice – Janusa obvinil z mužoložstva, Marta označil za syna prostitútky, Apru nazval ženou ľahkých mravov, Maji poprial, aby ju besné zajacúry zabrýzgali výkalmi, a Junone zaželal, aby sa týždeň nevysrala.
Keď si odbavil pobožnosti, siahol do tanistry a vytiahol z nej zelenú skrinku zdobenú bielou pentapetalou – presne takú, v akej armádni medikusi nosievajú svoje elixíry. Chvejúcou sa rukou ju otvoril a vybral z nej ópium. Jednu ópiovú guľôčku si vložil pod jazyk a počkal, kým sa liek rozpustí.
Potom pozrel nahor. Ten, kto jamu vykopal, si dal naozaj záležať – ani severan Frederikssonovho vzrastu by z takej hĺbky na horný okraj prepadliska nedočiahol. Možno keby mu jeho kôň spustil dole uzdu…
„Hej, Gnevko! Poď sem. Pomôžeš mi.“
Ticho.
„No tak, kamarát. Prepáč, že som ti nadával do oslov.“
Stále rovnaké ticho.
„Kúpim ti ovos, sľubujem.“
Kôň zaerdžal, ani čo by chcel seržantovi odvrknúť, že takéto plané sľuby si môže strčiť za baret. Nasledoval nonšalantný dupot vzďaľujúcich sa kopýt smerujúci k trsu trávy pri ceste.
„Žartuješ?“ osopil sa seržant, hneď ako začul spokojné konské mľaskanie. „Keď som vravel, aby si sa nažral otavy, nemyslel som, že tak máš urobiť teraz!“
Ako odpoveď čakal ďalšie spurné zaerdžanie, no miesto toho sa mu nad hlavou ozvalo: „Mňau?“ Spoza okraja prepadliska vykukla ryšavá hlava s dlhými ušiskami.
Seržant prekvapene podvihol obočie. „Ahoj, Murko. Nebodaj si mi prišiel pomôcť?“
Zajacúr pokrčil fúzikmi a škodoradostne vyceril hlodavé zuby. Otočil sa, dvihol dlhý huňatý chvost a zasypal Frederikssona znáškou teplých bobkov. Potom odskackal z dohľadu.
„Ty všivavý mrdofúz!“ zahromžil seržant päsťou vo vzduchu. „Až odtiaľto vyleziem, nájdem si ťa a oseriem ja teba!“
Frederiksson mal sto chutí pokračovať v kvetnatom preklínaní južanskej fauny a flóry, ale zároveň si uvedomoval, že sa musí dostať z pasce, skôr než ju príde skontrolovať ten, čo ju nastražil. Nechal teda zajacúra zajacúrom a sústredene sa rozhliadol naokolo.
„Hlina a voda,“ zamrmlal si, keď zrakom skĺzol k blatu na dne jamy. „S tým by sa dalo pracovať.“ S mľaskavým čvachtaním vstal z bahna a začal v pamäti loviť elementalistické zaklínadlá, ktoré si matne pamätal zo školských čias.
Po asi pol hodine úmorného čarovania sa mu podarilo vyterigať von z jamy vďaka rebríku zo zľadovateného bahna. Avšak len čo sa celý zadýchaný preplazil ponad okraj prepadliska, naskytol sa mu pohľad do širokej hlavne nabitej bambitky.
„Zdá sa, že som prišiel práve včas, inak by si mi ufujazdil,“ zaškľabil sa chlap s bambitkou. Špinavú čiapku lemovanú zajacúrou kožušinou si potisol hlbšie do čela a zrúkol: „Peniaze alebo život!“
Seržant nasucho prehltol. „Ja… nemám žiadne peniaze.“
„To tvrdia všetci. Čo máš v tej tanistre?“
„Nič.“
„To tvoje nič je nejaké hranaté. Nebude to náhodou truhlička s peniazmi? Alebo šperkovnica?“
„Je to skrinka s elixírmi.“
Zbojníkov úškrn zrazu zamrzol. „Elixírmi? Si čarodej?“ opýtal sa so znepokojeným výrazom. Spúšť bambitky nervózne pohladil ukazovákom, akoby od Frederikssonovej odpovede záležalo, či ju stlačí.
„Som… felčiar,“ odvetil seržant opatrne. „Vojenský felčiar. Zaoberám sa ošetrovaním rán a liečbou nemocí. Čarovať vôbec neviem.“
„Vojenský felčiar, vravíš?“ zapochyboval zbojník. „Ako to, že nemáš vojenskú uniformu?“
„Prepustili ma zo služby kvôli zraneniu,“ ukázal seržant na obviazanú nohu.
Zbojník sa zamračil, ako keby hútal, či by sa chlap s dokaličenou nohou mohol vyšplhať z hlbokej jamy bez pomoci kúziel. Jeho tichú úvahu však náhle prerušila prskajúca ryšavá guľa, ktorá sa vyrútila z húštia a s ostrými pazúrmi sa mu vrhla do tváre. Lotor údesom zreval a zahnal sa oboma rukami po rozbesnenom zajacúrovi.
Seržant nelenil – z puzdra na bandalieri vytasil pištoľ. Výstrel však prekvapivo zadunel, skôr než stihol natiahnuť kohútik. Trvalo zlomok sekundy, kým si uvedomil, že to nebola jeho zbraň, čo vystrelila.
Lotor s krvavým kráterom v spánku zachrčal a zvalil sa k zemi.
Frederiksson vytreštil oči na bezvládne telo zbojníka, ktorý si v kucapaci so zajacúrom vystrelil mozog vlastnou bambitkou. Potom pohľadom preskočil k ryšavému ušiakovi. Ten salvu sekaného olova akýmsi zázrakom prežil bez jediného škrabnutia.
„Ech, Murko, veď ty si mi zachránil život! Prisahám, že zajacúriu pečienku už nikdy nevezmem do gágora,“ zvolal naradostený seržant. Vzápätí si ale uvedomil, že už dva dni nemal v ústach vôbec nič. S trpkým povzdychom namieril pištoľ na zajacúra. „Prepáč, kamarát. Nie je to nič osobné. Ty si jedlo a ja mám hlad.“ Zahanbene odvrátil zrak a stlačil spúšť.
Miesto výstrelu sa však ozvalo: „Cvak!“
Zajacúr sa zazubil, akoby zlyhávku zablatenej pištole očakával. Otočil sa k seržantovi zadkom a naložil mu ďalšiu znášku smradľavých bobkov. Potom veselo zastrihal ušiskami a stratil sa v húští.
Gnevko pobavene zaerdžal.
Frederiksson žalostne vzlykol.
Žalúdok lačne zavŕzgal.
Cédrovým hájom sa rozozvučal spev: „Kadet Ruselli šabľu má, čepeľ mu hrdza pokrýýýýva…“