Stojí v prázdnom byte, zíza na truhlicu uprostred prázdnej obývačky a premýšľa, bože, to bol ale zvláštny rok. Kľúče v ruke sa zdajú byť ťažšie než zvyčajne, ale je hotový vyraziť. Na tento deň čakal dlho. Má strach, ale je pripravený.
Tieň naňho už čaká.
Bieloba prázdnych stien zvýrazňuje rozmery truhlice, ktorá dominuje bytu. Jeho cestovná schránka. Je stará, zelený lak sa na viacerých miestach odlupuje. Jozef tú ohyzdnú vec nenávidí, ale čo narobí, keď ju dostal a teraz mu patrí? Ešte nedávno na stenách viseli obrazy, parkety pokrývali koberce, v poličkách stáli knihy, posteľ prikrývala saténová bielizeň, pred gaučom trónili telka a stereo a na stolíku vedľa knižnice svietilo akvárko s rybičkami. Zatína ruky tak mocne, až sa mu kľúče zaryjú do kože. Aby nezabudol – bývala tu s ním Laura.
To všetko je preč. Ostala len truhlica.
A zase je január. Dvadsiateho druhého. Štyri hodiny poobede a vonku sa stmieva. Aký zvláštny, zvláštny rok, pomyslí si znovu. Zavrie za sebou dvere a pustí sa po schodoch dolu k autu.
Truhlica ostáva stáť v tme, trpezlivo čakajúc na jeho návrat.
*
Zelená Honda stojí na konci parkoviska pod košatým dubom, ktorý je taký vysoký, že keď si na balkóne na šiestom poschodí zapáli, môže z konárov otrhávať listy. Nie že by v poslednom čase chodil zvlášť často na balkón a nie že by ešte fajčil. Všetky pekné veci skončili v truhlici. Nastúpi a strčí kľúč do zapaľovania. Už si ani nepamätá, kedy naposledy tú starú herku naštartoval, ale inštinkt mu vraví, že starenka nebude robiť problémy. Nemýli sa. V duchu pošle poďakovanie šikovným japonským ručičkám, ktoré voz pred dvadsiatimi rokmi a stotisíc kilometrami zmontovali, zaradí rýchlosť a pridá plyn. Je načase vyraziť.
Všetko dôležité v jeho živote – naozaj dôležité – sa stalo presne pred rokom. Znie to smiešne, ba až pateticky, ale je to pravda. Presne pred dvanástimi mesiacmi, dvadsiateho druhého januára o štvrtej hodine a desiatej minúte podvečer bol Jozef Farkaš úplne iným človekom. Potom sadol do auta a vyrazil k rieke a všetko sa zmenilo. Trvalo mu rok, kým pochopil, kým to dokázal akceptovať, ale teraz je zmierený. Má strach, to áno, ale zároveň cíti pokoj. Čo sa má stať, stane sa. Zápasil by s tým zbytočne.
Keď vychádza z parkoviska, kruh sa nadobro uzavrie, takmer počuje to hlasné kliknutie. Zamieri k rieke, kde naňho čaká schôdzka s osudom.
*
Mrzlo vytrvalo celý týždeň, ale snežiť začalo až v nedeľu v noci. Do rána sa na mesto zniesla päťcentimetrová perina ľadového prašanu, ktorý sa v rannom slnku roztopil a zase zamrzol len čo sa okolo obeda obloha znovu zatiahla ako opona za romantickým, ale krátkym predstavením.
Teploty klesli na bod mrazu nie len vonku, ale aj vo vnútri. Už niekoľko dní mal neblahú predtuchu, že v byte na šiestom poschodí sa schyľuje k búrke a psychicky sa na to pripravoval. S Laurou trčali zavretí na päťdesiatich metroch štvorcových od Nového roku a to neveštilo nič dobré. Pracovali z domu, z domu si objednávali jedlo a nechávali si ho donášať k dverám paneláku, potraviny i oblečenie nakupovali online. Po siedmych dňoch sa prestali rozprávať. Akosi nebolo o čom. Po týždni a pol sa začali obaja utiekať do vlastnej súkromnej zóny, v ktorej ten druhý nebol vítaný – on na gauč, ona za kuchynský stôl. Laura sa prestala maľovať a vôbec ju netrápilo, ako vyzerá, teda okrem dní, kedy mala video hovor. Zvykla si vypiť jednu fľašu vína denne. Radšej to nekomentoval. Ako by aj mohol, keď s ním samým to šlo dolu vodou podobným tempom?
Niekedy v priebehu toho obdobia spolu prestali spávať.
V to nedeľné ráno vyzerala obvzlášť zle a on, pretože bol vnímavý partner, pochopil, že má svoje dni a že prichádza chvíľa, kedy bude musieť našľapovať nadmieru opatrne. Spýtal sa, ako sa má a dal si záležať, aby ju neoslovil „miláčik“.
„Náramne,“ otvorila si fľašu šampanského dve hodiny pred obedom. Miloval ju, celú, so všetkým dobrým i zlým, možno až príliš, a možno i preto z neho tá veta vyletela skôr, ako sa stihol zastaviť.
„Dnes vyzeráš ako princezná, zlato.“
O päť minút neskôr stál vonku a cítil sa ako idiot. Aj sa tak usmieval. Predpoveď počasia síce hlásala mrazy, ale Jozef vedel, že hnusne nemôže byť večne. Skôr či neskôr sa vyčasí. Vždy to tak bolo. Najprv pár lúčov medzi oblakmi, potom oteplenie a nakoniec jasný deň. Zvládnu to. Možno by mal stráviť nejaký čas u rodičov, dať jej priestor, aby si uvedomila, že nazvať ho skurveným hajzlom nebolo pekné. Napokon, neboli sami, kto si prechádzal ťažkým obdobím. Všetko bude zase v poriadku.
Keď to rozdýchal a vrátil sa do bytu, zistil, že všetky pozitívne myšlienky nechal v mraze. Laura sedela za kuchynským stolom v spoločnosti druhej fľaše vína. Nemal rád jej hlúpe seriály, z plytkých rozhovorov, ktoré viedla po telefóne so svojimi tupými kamarátkami, sa mu zdvíhal žalúdok, ale bol to jej starostlivo pestovaný alkoholizmus, čo ho vedel vytočiť do nepríčetnosti. Povedal jej teda, že v skutočnosti ako princezná nevyzerá, to ani náhodou, načo mu ona odpovedala, že najlepšie by urobil, keby skapal, čo bolo niečo, čo ešte nikdy pred tým nevyslovila, takže čakal, že to hneď vezme späť, čo sa samozrejme nestalo, a skôr, ako sa nazdal, stál nad ňou, ruky zaťaté do pästí a ona ležala na zemi a z hornej pery jej valila krv.
„Kurva,“ dostal zo seba.
A tak, o štvrtej hodine a desiatej minúte v nedeľu dvadsiateho druhého januára sedel v aute a myslel na rieku.
*
Auto vedie zvoľna, ale vo vnútri bojuje s nutkaním dupnúť na plyn, nech to má čo najrýchlejšie za sebou. Podarí sa mu odolať. Kam by sa ponáhľal? Na túto chvíľu čakal rok, päť minút, čo by ušetril, by ničomu nepomohlo. Pomaly ďalej zájdeš. Osud počká.
Mesto vyzerá opustene, podobne ako pred rokom, ale predsa dokáže rozoznať pár rozdielov. Pouličné lampy sa prebúdzajú na svoju nočnú zmenu a žltým svetlom ožarujú chodníky, ktoré nie sú úplne ľudoprázdne. Staršia pani so psom a muž s cigaretou náhliaci sa kamsi do centra. Okolo prejde roznáška pizze a v opačnom smere taxík vezúci niekoho z bodu A do bodu B. Nedá sa to nazvať premávkou, ale oproti minulému roku je to posun k lepšiemu. Minulý rok o tomto čase vyzeralo mesto ako po atómovom výbuchu. Dnes akoby sa z toho už začínalo spamätávať.
Vezme to pomedzi obchodné budovy smerom k starému mestu. Domy sa zmenšujú a cesty rozširujú a preňho je čoraz ťažšie zachovať pokoj. Pristihne sa, že mu tečú sliny. Krista, čo sa mu to stalo vtedy v januári? Vtedy pri rieke?
Umrel, to sa stalo. Nič viac, nič menej.
*
Zaparkoval na štrkovej ceste, ktorá kopírovala umelo vybudovaný kanál postavený v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Vydal sa po nej a snažil sa pri tom nemyslieť na krv. Dych zamŕzal a mizol v umierajúcom svetle dňa. Bolo fajn byť vonku. Napadlo mu, že by nebolo od veci, keby vzal na prechádzku i Lauru – trochu pohybu by im obom prospelo a ešte by si pri tom vyčistili hlavy.
Zháčil sa. A čo ak po dnešku už nebude chcieť? Veď ju udrel, preboha!
Cesta skončila a zo šera pred ním vyrástla trávnatá stráň povodňovej hrádze. Jozef sa vyliepal po svahu a rozhliadol sa po krajine na druhej strane. Dlhé opustené polia pokryté ľadom a fľakmi snehu. Diaľničný most v diaľke na severe. Vysoké topole strážiace rieku. Čo robil na tomto bezútešnom mieste? Možno by som mal odísť, pomyslel si. Začať odznovu niekde, kde ľudia netušia, že mojím koníčkom je mlátenie žien.
Dal si facku. Čo to tu stváral? Áno, udrel ju, ale to ešte nebol koniec sveta. Bola opitá, povedala mu škaredé veci, bola to čiastočne jej chyba. Vyprovokovala ho. Čo spravil nebolo v poriadku, ale to sa v živote stávalo, či nie? Najmä v dnešnej šialenej dobe. Tak prestaň fňukať, okríkol sa v duchu, a daj sa dokopy, človeče! Trochu sa poprechádzaj, vráť sa k autu a keď dorazíš domov, ospravedlníš sa, ako sa na správneho chlapa patrí. Ak to dobre uhráš, možno ti bude odpustené.
Z novou energiou vykročil po hrádzi na juh. Veru, bolo fajn byť vonku. Trochu čerstvého vzduchu a človek hneď premýšla jasnejšie.
Hore bol val široký takmer tri metre a viedli po ňom dva v tráve vyšliapané chodníky. Pustil sa tým vpravo. Sem-tam mu pod nohami zaškrípal sneh. Hrádza sa vinula pred ním ako gigantický had. Päť hodín a svetla rýchlo ubúdalo. Pridal do kroku. Predstava, že ho na tomto opustenom mieste prichytí noc, ho vôbec nelákala, lepšie keď sa poponáhľa. Rozhliadol sa. Okrem húštiny začínajúcej hneď na úpätí valu nevidel nič a nikoho. Len občas cez stromy prebleslo svetielko vzdialenej dediny na druhej strane rieky. Z toho ticha mu išla prasknúť hlava. Nuž, bol mestský človek, čo sa čudoval?
Pohľadom sa vrátil na chodník pred sebou. Čo uvidel ho prinútilo zastať.
Asi desať metrov pred ním ktosi stál. Nejasný čierny obrys. Rozoznal ho len vďaka fľaku snehu za postavou. Ale naozaj to bola postava?
Jozef napäl zrak. Kdesi hlboko v bruchu sa mu ozval pocit, ktorý najprv nevedel zaradiť. Až po chvíli mu došlo, že je to strach. Čoho sa bál? Mesto začínalo len pár sto metrov odtiaľto, čo by sa mu tu mohlo stať?
Ale pocit tvrdohlavo ostával. Postáva – áno, niekto tam pred ním stál, už dokázal rozoznať tvar pliec a hlavy – sa nehýbala. Žiadna tvár, žiadne ruky, nohy, to všetko sa rozplývalo v slabnúcom svetle, ale teraz už nebolo pochýb, že sa mu ktosi postavil do cesty.
„Haló?“
Neznámy nijako nenaznačil, že by si bol vedomý Jozefovej prítomnosti. Napriek tomu by Jozef odprisahal, že z černoty sa naňho upiera pár neviditeľných očí.
„Hej, toto nie je vtipné. Je tam niekto? Ste v poriadku?“
Nič.
Nervózne ukročil doprava a potom doľava, aby našiel lepší uhol pohľadu. Nepomohlo to. Siahol do vrecka, ale ruka sa mu triasla tak veľmi, že mu telefón spadol na zem. Keď ho zodvihol a pozrel na chodník pred sebou, postava bola preč.
Stlačil gombík a pohľadom preletel svietiacu obrazovku. Vrátil telefón do nohavíc. Načo ho vlastne vyťahoval? Chystal volať na políciu alebo čo? Sám nevedel. Teraz to už bolo ale jedno. Len sa mu niečo zdalo.
„Začína ti šibať, kamarát.“ Povedal to nahlas, aby sa upokojil, ale zvuk vlastného hlasu v mŕtvom tichu mal presne opačný účinok. Napadlo mu, že by sa mal vrátiť cestou, ktorou prišiel, ale ten nápad sa mu nepozdával. Nechcel sa obracať. Niečo mu našepkávalo, že keby sa otočil, keby sa obzrel ponad plece, uvidel by niečo strašné.
Radšej teda pokračoval v ceste. Najprv pomaly, potom čoraz rýchlejšie. Keď mu podrážky zavŕzgali na snehu, popod nos mu preletel zvláštny puch, ale dlho sa tým nezaoberal. O chvíľu už bežal.
Ale utiecť nedokázal.
Pocit v jeho bruchu rástol a rástol, až nabral obludných rozmerov. Zachvátila ho panika.
Niekto ho prenasledoval. Niečo mu bolo v pätách.
Neobzri sa. Nech ťa to ani nenapadne.
Nedokázal si pomôcť.
Dva metre za ním sa vo vzduchu vznášal tieň a rýchlo ho doháňal. Jozef zvrieskol. Skúsil pridať, ale bol na pokraji síl, rýchlejšie bežať nedokázal.
Vrhol doprava dolu kopcom smerom k húštine. Stratil rovnováhu, pošmykol sa, svet urobil kotrmelec. Čosi prasklo, z ruky mu vystrelila bolesť. Ležal na tráve a zatínal zuby.
Začalo snežiť. Biele vločky páchli krvou. Obloha padala čoraz nižšie a nižšie, až ho prikryla ako rubáš nebožtíka. Potom otvorila papuľu a zahryzla sa mu do krku a on vykríkol v sladkej agónií, nevoľky vítajúc vlastnú smrť.
*
Zaparkuje na tom istom mieste ako pred rokom, vypne motor a vystúpi. Neobťažuje sa zamykaním – inštinktívne tuší, že na Hondu sa počas jeho neprítomnosti nikto ani nepozrie. V poslednom čase sa mu ľudia vyhýbajú. Možno je to pachom, ktorý z neho razí, možno úsmevom, ktorý mu tancuje len na bledých perách, ale očí sa nedotkne. Alebo aurou ľahostajnosti, ktorá sa okolo neho vznáša ako neviditeľný opar a privádza každého do pomykova. Trochu z toho všetkého necháva za sebou a preto vie, že voz je v bezpečí.
Skontroluje hodinky na zápästí. Čas sedí. Nikdy nebol poverčivý, ale teraz je dôležité, aby veci urobil tak, ako majú byť. Napokon, je to to posledné, čo vo živote urobí.
Nohy ho nesú po vlastných rok starých stopách pozdĺž kanála. Cíti vzrušenie, ale je to čosi viac, niečo, čo zatiaľ nedokáže zaradiť. Príliš sa tým nezaoberá. Miesto toho myslí na Lauru, ako mu bolo vtedy ľúto, že ju udrel. Usmeje sa, ale jeho oči ostávajú studené a bez výrazu. Laura ho nechala v lani niekedy v máji. Alebo v júni? Nepamätá si presne. Celý minulý rok sa mu zdá zahmlený – udalosti sa mu vybavujú, ale ako keby sa na ne díval cez hrubú záclonu. Čoskoro aj obrysy pohltí tma a to bude koniec.
Odišla a ani nepovedala zbohom. Minulý rok stratil všetko. Pokúša sa rozpamätať. Naposledy sa v tom snaží nájsť zmysel.
*
Zobudil sa niekedy nad ránom, zmrznutý na kosť. Ešte stále bola tma, ale východ slnka sa blížil. Pri tej myšlienke ho naplo a obsah žalúdka – včerajšia čína – skončil v zamrznutej tráve. Bol zázrak, že sa vôbec dokázal hýbať.
Cesta domov bola horšia ako prechádzka všetkými deviatimi kruhmi Danteho pekla. Bolelo ho úplne všetko, trpel nevoľnosťou, koža mu horela ako v horúčke. Až keď si odomkol dvere, došlo mu, že auto nechal pri rieke a že celú tú nekonečnú cestu kráčal po vlastných celkom zbytočne.
Laura začala pri pohľade naňho kričať. Pribehla k nemu práve v momente, keď sa bezvládne zosunul na dlážku. Z jej výrazu vytušil, že asi nevyzerá dobre, ale bol príliš zoslabnutý, aby sa tým zaberal. Vzala ho do postele a prikryla perinou. S horúcim čajom mu priniesla tabletku Iboprufenu a on si ju vzal. Jej istota, že domov priniesol chorobu, ktorá sa šírila svetom ako požiar, ho pobavila, ale než sa nad tým stihol zamyslieť hlbšie, prepadol ho spánok.
Čo sa odohralo počas nasledujúceho mesiaca mu bolo záhadou. Matne si spomínal na nemocnicu, na ihly a hadičky, ale to mohol byť len zlý sen. Vybavoval si záblesky denného svetla prúdiaceho do izby cez otvorené rolety, svoju nenávisť k slnku a nedočkavosť, s ktorou očakával noc. V pamäti mu ožívali spomienky na umieranie, stratu samého seba, na temnotu a bolesť vychádzajúcu z hĺbky, do ktorej nedokázali preniknúť žiadne lieky. Najživšie si však pamätal zúfalstvo.
A ona bola celý ten čas s ním. Stála pri posteli a pozerala von, do nenávideného slnka. Bledá, vážna, tichá. Lapená uprostred smrti, túžiaca po živote.
Chcela si, aby som umrel. Je to tvoja vina.
Povedal to nahlas? Nebol si tým istý. Odvtedy ale chodila zriedkavejšie.
Potom sa jedného večera prebudil a zistil, že sa cíti omnoho lepšie. Bolesť odznela, vrátila sa mu sila. Ale to už Laura nebola doma. Ostal sám.
*
Hrádza sa vynorí zo šera ako chrbát dinosaura a Jozef bez váhania vybehne po šmykľavom svahu. Nie je čas strácať čas, keď nastal ten pravý čas. Vyrazí zo seba suchý smiech, ktorý znie v zarazenom tichu ako záchvat kašľa, a pozrie na sever k diaľnici. V hmlovom opare kĺžucom sa ponad polia je ju sotva vidno. Pred rokom zvažoval, že sa vydá tým smerom, ale neurobil to. Ktovie, ako by sa veci vyvinuli, keby mal vtedy trochu viac odvahy? Určite by tu teraz nestál. Všetko by bolo v poriadku. Nuž, všetci sme obeťami vlastných rozhodnutí, za ktoré nesieme zodpovednosť – ľútosť je len strata času, pretože čo sa stalo sa už nedá vziať späť. A...
Nasilu uťal tok myšlienok. Bez ďalšieho otáľania sa vydal opačným smerom. Jedinou možnou cestou.
*
Marec bol podivný mesiac. Už sa necítil chorý, ale zároveň sa necítil byť ani sám sebou. Niečo v ňom sa zmenilo, všetko bolo inak.
Prvým príznakom bolo, že prestal pociťovať hlad. Najprv vynechával raňajky, potom i obed, a nakoniec prestal prijímať jedlo úplne. Občas sa napil čistej vody, ale určite nie toľko, koľko odporúčala náuka o modernej výžive. Mal prázdny žalúdok, ale nebol hladný. Cítil sa ľahký ako pierko, hlavu mal čistú, zmysly bystré. Myseľ stále plávala v hmle, ale tá neotupovola vedomie, lež pamäť. Ako keby sa premenil na nižšieho tvora, ktorý nedokáže udržať, čo sa stalo včera a zajtrajšok ho nezaujíma.
Prestal mať rád svoje oblečenie. Prišlo mu upäté a nepríjemné na dotyk. Vyhodil takmer celý šatník a na internete si kúpil nové veci. Len z bavlny a len najlepšej kvality.
Laura nepovedala ani slovo. Veľa času doma netrávila. Stále ju v byte cítil, ale občas mu robilo problém spomenúť si, komu ta vôňa patrí.
Začiatkom apríla sa mu začal meniť biorytmus – spával cez deň a bdel v noci. Svetlo predlžujúceho sa dňa spôsobovalo, že mu slzili oči, bránilo mu v sústredení. Výpoveď na seba nenechala čakať dlho.
„Čo sa to s tebou deje, Jožko?“ spýtala sa ho, keď jej novinu oznámil. „To predsa nie si ty.“
„Choroba mi zožrala mozog,“ odpovedal, napol žartujúc. Laura to akceptovala ako odpoveď.
Deň nato priniesli dvaja urastení chlapíci zelenú truhlicu a na Laurinu žiadosť ju položili doprostred obývacej izby. Zdedila ju po starej mame a aj na to vyzerala – kus nábytku páchnuci starobou a zatuchlinou, dokola ozdobený nevkusným kvetinovým reliéfom, stojaci na štyroch krátkych nohách. Z upachtených výrazov na tvárach pomocníkov bolo jasné, že opacha musí mať aspoň sto kilo – uprostred miestnosti sa vynímala ako sarkofág egyptského faraóna.
„Odchádzam,“ oznámila mu. Keď na to nereagoval, sklopila pohľad. „Je mi to ľúto, ale musím.“
Bez slova za sebou zatresol dvere a zmizol v nočnom meste. Bytu na šiestom poschodí sa niekoľko dní vyhýbal. Neskôr si nevedel spomenúť, čo celý ten čas robil, ani kde bol.
Keď sa napokon vrátil, truhlica ešte stále stála v obývačke. Laura bola preč.
V auguste sa začal baliť. Pracoval bezmyšlienkovito, bez toho, aby vôbec vedel, čo plánuje urobiť, keď bude hotový. Vtedy sa z neho už naozaj stalo zviera bez mysle, veverica chystajúca orechy na príchod ročného obdobia, ktoré ešte nikdy nezažila a o ktorom nevedela vôbec nič. Chrúst noriaci tunel do zeme. Larva. Zbalil knihy a vložil ich do truhlice. Počítač, oblečenie, čo mu ostalo, zubná kefka, dokumenty. Všetko do truhlice. Televízor a stereo vyhodil. Obrazy do truhlice. Napadlo mu, čo by na to povedala Laura, ale Laura bola preč a tak nemalo zmysel sa tým zaoberať.
Na konci novembra bol pripravený. Na čo, to netušil. Väčšinu času prespal. Došli mu peniaze, ale nepotreboval ich. Vypli mu plyn aj elektriku, ale zimu necítil a svetlo mu nechýbalo.
Bol čistý. Už žiadne túžby, žiadne potreby. A nikto navôkol, kto by mu radil, čo má cítiť, čo povedať, čo chcieť.
Ponoril sa do tmy a načúval zvukom. A pri tom čakal na znamenie.
Nenechalo na seba dlho čakať. Stalo sa to začiatkom nového roka, uprostred noci.
„Príď za mnou,“ povedal hlas. V tme sa otvorilo čosi veľké a krvavé, omamujúce. Pár hladných očí. „Príď za mnou, Jozef. Je čas.“
Bol čas, to pochopil aj sám. „Ale kam?“
„Dobre vieš, kam.“
Vedel, samozrejme. „Budem tam.“
„Príď a kruh sa uzavrie. Ani nie skoro, ani neskoro. Príď vtedy, kedy máš prísť.“
Oči sa zavreli.
*
A tak je tu a kráča po chrbte mŕtveho hada. Čo nájde na jeho konci? Hlavu s hypnotickým pohľadom a tesákmi plnými smrteľného jedu? Nemá sa prečo báť. Pohľad tých očí ho už mal, zuby ho už pohrýzli. Ich jed mu už koluje v žilách.
„Som tu,“ zvolal do mrazu. „Prišiel som, ako si chcel.“
V suchom chiastí zaduje vietor. Inú odpoveď nedostane. Tento krát po snehu nie je ani stopy, jeho oči však vidia v tme lepšie ako pred rokom.
„Kde si? Ukáž sa!“
Vietor odfúkne oblaky a na nebi zažiari bledý kosák mesiaca. I ten mlčí.
Posledné januárové týždne boli náročné. Prebudili sa v ňom zvláštne túžby, aké nepoznal, pocity, aké nikdy pred tým nezažil. Prahol po temnote noci, po pachu zeme, po širokej krajine, po vôni života trasúceho sa v jeho rukách. Ničomu z toho nerozumel, ale z bytu na šiestom poschodí sa stalo väzenie, z ktorého musel utiecť. Jediný dôvod, prečo čakal až do dnes, bol sľub, ktorý mu dal tieň. Ak príde včas.
On svoju stranu dohody splnil. Zo všetkého najviac túži po slobode. Ale sám ju nedokáže nájsť.
„Tak kde si?“ zvolá. „Ukáž sa!“
Bez odpovede.
Tieň ho oklamal.
Zachytí slabý zvuk a inštinktívne obráti hlavu smerom, odkiaľ prichádza. Bez toho, aby si to uvedomoval, roztiahne nozdry a nasaje chladný vzduch. Prebudí sa v ňom vzrušenie také silné, že doslova primrzne k zemi. Všetky tie nové pocity a túžby sú zrazu tu, prevalia sa cez neho ako tsunami, a oberú ho o všetky sily. Dokáže len stáť a dívať sa.
V tme sa čosi mihne – tvar skáčuci hore-dole medzi dvoma chodníkmi na hrádzi. Je plný farieb, modrá bunda, červené tepláky. Miesto hlavy svetlo.
Bežec.
Prichádzajúci ho zbadá a zastaví. Zhlboka dýcha, srdce mu od námahy divoko bije.
„Haló?“ Má silný hlas, ale počuť v ňom slabú ozvenu strachu.
Jozef neodpovedá. Je v šoku, nedokáže pohnúť ani prstom.
„Hej, toto nie je vtipné.“ Bežec naňho zasvieti čelovkou, ale nie je dostatočne silná, aby k nemu dočiahla.
„Je tam niekto? Mohli by ste sa, prosím ozvať? Ste v poriadku?“
A zrazu vidí to, čo sa z neho stalo, vidí sa očami bežca, ktorý tam bezradne stojí a má čoraz väčší strach. Nie je to ťažké, veď pred rokom stál na jeho mieste. Iba si vymenili role. Teraz je on tieňom na ceste. Všetko jeho oblečenie je čierne, nič iné by na sebe nezniesol. Čierna tepláková bunda s kapucňou cez hlavu. Čierne rukavice na rukách. Farby odložil do zelenej truhlice, ponechal si len tú poslednú.
„Som tu,“ zašepká a počuje odpoveď vetra v krovinách. Tieň je tu s ním. Vždy tu s ním bol.
Vrátia sa mu sily a znovu je schopný hýbať sa. Vrhne sa naproti noci hybko ako mačka, už ho niet. Zachytí zmätok na bežcovej tvári. Ticho, trpezlivo čaká, než sa muž rozhodne, že sa mu to len zdalo. Keď sa znovu pustí do behu, je mu v pätách.
Počuje tlkot jeho srdca, šum krvi v jeho cievach. Bežcov život je v jeho rukách a je to ten najopojnejší pocit, aký kedy zažil. Teraz už vie, čo to znamená.
Má hlad.
Bežec sa obráti, uvidí hrôzu za svojím chrbtom, spustí krik.
Neskoro.
*
Stojí v prázdnom byte, zíza na tú obrovskú vec uprostred prázdnej obývačky a premýšľa, bože, to bol ale zvláštny rok. Kľúče v jeho ruke sú ľahké, také ľahké. Je pripravený vyraziť.
Otvorí truhlicu a vyberie z nej všetko, čo do nej za posledné mesiace uložil – obrazy, knihy, šaty, Laurino telo starostlivo zabalené do celofánu. Všetko. Vyložiť si ju takú prázdnu na rameno mu nerobí problém, pripadá mu ľahká ako pierko. Potichu za sebou zavrie dvere.
Svet čaká. A on je slobodný. Veď z neho ostal len tieň.