Kreopolis sa aj uprostred noci hmýril životom. Bolo to jedno z tých miest, ktoré nikdy nespali. Najviac badateľné to bolo v centre. Ulice boli zaplavené ľuďmi – mnohí mali namierené za zábavou v kluboch, iní sa už podgurážení vracali domov. A niektorých vyhnala von vidina rýchleho zárobku.
Pod ulicami sa tiahlo metro a o niečo hlbšie sa boli stoky. Znie to možno nechutne, ale ak ste sa niekam chceli dostať nepozorovane bola to najlepšia cesta. Práve ňou sa šinulo 5 párov nôh.
„Sme na mieste, tu je tá mreža,“ ozvala sa šeptom Piraňa a zastala.
Elektronický zámok neprístupne svietil na červeno.
„Podľa mapy mesta sme priamo pod fabrikou na syntetické mäso,“ zamrmlal Yanek.
Kyber-krysy sa kedysi dávno stretli na VirtuaNete. Stretnutie to bolo priam komické, pretože sa takmer v jednom okamihu pokúsili okradnúť ten istý server. Bola to však pasca. Vďaka vzájomnej spolupráci sa im podarilo uniknúť pred hliadkami internetovej polície a odvtedy boli nerozluční. Z internetovej známosti sa nakoniec stalo zločinecké priateľstvo v realite. Skutočné mená si ale nikdy neprezradili. Nebol na to dôvod. Oslovovali sa nickmi, ktoré mali v ten osudný deň na sieti.
„Môj kontakt tvrdí, že je to v skutočnosti laboratórium,“ odpovedala Piraňa, „tento sektor je dnes vraj uzavretý kvôli dezinsekcii, takže je to tam prázdne.“
„Poradíš si s tým zámkom Cypher?“ otočila sa čiernovlasá Piraňa k mužovi s dlhými bielymi vlasmi.
Cypher prešiel k zámku a zadíval sa naň. Z ich skupinky bol najschopnejší hacker, a ak vie cez tento zámok niekto prejsť tak je to práve on.
„Brnkačka, už ťahám exploit,“ povedal, keď spoznal zámok. Stačilo pár sekúnd, vlna rádiového spojenia a zámok sa s hlasným šťuknutím zozelenel.
Zlodeji sa nahrnuli cez dvere. Rúra pokračovala ďalej a skrúcala sa doľava. Za odbočkou zastali. Tommy oskenoval strop stoky.
„Tvoj kontakt má dobré informácie. Strop je hrubý sotva 30cm.“
Yankovi sa z ruky vysunul rezný laser. Tommy, ktorý bol z nich najvyšší sa zaprel do stropu. Hydraulické implantáty, ktoré mal v rukách mu dávali obrovskú silu. Yanek okolo neho vyrezal kruh.
„Bacha,“ povedal Tommy a položil vyrezaný kruh betónu do splašiek prudšie ako zamýšľal.
„Ty idiot!“ skríkla Piraňa, keď ju zafŕkala smradľavá voda.
„Ticho zlatko, nech nás náhodou niekto nezačuje,“ uškrnul sa Tommy.
Piraňa vyzerala akoby práve prehltla tucet nadávok. Ak by dokázala pohľadom vraždiť (v dnešnej dobe to bola už len otázka peňazí), tak by to zavalitý chlap s mastnými vlasmi neprežil.
Krysy sa potupne pretiahli do budovy. Piraňa premietla na stenu mapu budovy. Bodkou bola zobrazená ich poloha.
„Sme v pivnici. Potrebujeme vyjsť jedno poschodie. Nasaďte si rovno masky, za dverami ich budeme potrebovať– je tam ten insekticíd. Odtiaľ chodbou doprava, tretie dvere. Cypher odomkne zámok a sme v labáku. Cieľ sú záznamy z počítača, ale ak uvidíte niečo cenné vezmite to.“
„Som pripravený zresetovať bezpečnostný systém. Keď to spustím máme 10 minút, kým všetko nabehne,“ ozval sa Cypher. Kým sa Piraňa vyrozprávala on našiel v pivnici terminál, zapojil svoj osobný spoj a prenikol do siete komplexu.
Zlodeji si nasadili na tvár masky.
„Ideme!“ zvolal Cypher, keď pustil do siete vírus a odpojil sa.
Krysy vybehli po schodoch. Yanek vyrazil dvere z pivnice a vydal sa chodbou k cieľovému labáku. Správne dvere sa pred ním odsunuli. Cypherovi sa na tvári objavil letmý úsmev. Nie je potrebné nič hackovať, keď máte v systéme trójskeho koňa.
„Ide to až príliš jednoducho,“ zamrmlal Noah.
„Nesťažuj sa, aj my si zaslúžime trochu šťastia,“ zasmiala sa Piraňa, „hľadajte všetko, čo vyzerá, že má cenu. Ja nájdem počítač.“
Krysy sa rozbehli po miestnosti. Snorili vo všetkých kútoch a prehrabávali sa v papieroch. To, čo vyzeralo, že sa dá predať strkali do vreciek a do tašiek, zbytok bez ladu a skladu hádzali na zem.
„Super! Očná optika Yoko. Musí to byť experimentálny model. Za to zhrabneme snáď aj dve tisícky!“ zvolal Tommy.
„Našla som dáta, ktoré chcel klient,“ povedala Piraňa a odpojila sa od rozhrania počítača.
Stroj smutne zapípal a zhasol. Ak sa jej štýl hackovania dal k niečomu prirovnať, tak to bola kybernetická forma znásilnenia. Namiesto toho, aby sa snažila zabezpečenie obísť ho rozbila hrubou silou – nahrala toľko démonov koľko mala a jeden z nich vždy zabral.
Cypher ju nevnímal. Pozornosť už pár minút naplno venoval sejfu, ktorý bol položený na stole. Určite je v ňom niečo cenné. Konečne to šťuklo a dvierka sa otvorili.
„Čo to tam máš?“ spýtal sa Yanek, keď si všimol, ako Cypher vytiahol zo sejfu malú zelenú kocku. Z každej strany merala asi tak 10 cm. Nevyzerala ničím zvláštne, ale Cypher presne vedel, čo to je.
„Toto páni a dáma je náš dôchodok!“ zvolal víťazoslávne.
„Vojenský sejf triedy ZS-22,“ zapískal uznanlivo Noah.
„Prezývaný aj zelená skrinka. Steny a čeľuste zámkov sú vyrobené z titánu, mechanizmus je ovládaný procesorom, ktorý je zabezpečený firewallom s umelou inteligenciou. Hovorí sa o ňom, že je takmer nedobytný,“ prikývol Cypher, ktorého neprekvapilo, že Noah skrinku spoznal.
„To, čo v ňom je, je určite cenné. Možno nejaké dáta? Ale ak je taký nedobytný, má cenu ho vôbec brať?“ Piraňa zdvihla obočie.
„Skúsim čo viem. Ak ho neotvorím, strelíme to na čiernom trhu - aspoň za pár šupiek,“ pokrčil bielovlasý hacker ramenami.
Pred očami mu vyskočila pripomienka.
DVE MINÚTY DO RESETU BEZPEČNOSTNÉHO SYSTÉMU.
Najvyšší čas vyraziť.
„Poďte musíme vypadnúť. Systém sa resetuje za dve minú...,“ začal no jeho slová prerušil alarm, ktorý sa rozľahol po okolí.
„ZISTENÉ NARUŠENIE BEZPEČNOSTI! INICIALIZUJEM PROTOKOL UZAVRETIA! ZOSTAŇTE NA MIESTE! ODPOR JE ZBYTOČNÝ! “ rozľahol sa robotický hlas po miestnosti.
„Doriti! Mali sme mať desať minút!“ zlostil sa Cypher a neveriacky sledoval čas na svojej optike, ktorý stále ukazoval minútu a 45 sekúnd.
Dvere z labáku ostávali zatvorené a nereagovali na žiaden z pokusov o otvorenie.
„Nechajte to na mňa,“ zahlásil Tommy a začal udierať do dverí.
S každým jedným úderom sa ozvala ohlušujúca rana a dvere sa čoraz viac ohli. Po siedmich úderoch vznikla dostatočná štrbina, ktorou sa jeden po druhom pretisli.
Behom trielili k pivnici. Už boli takmer pri schodoch, keď sa rozleteli dvere na druhej strane chodby.
„Stáť! Ani hnúť!“ skríkol muž v taktickom oblečení vo dverách. Na odpoveď nečakal a začal strieľať.
Krysy našťastie ani na sekundu nenapadlo stáť a jeden po druhom zmizli dolu schodmi. Guľky sa neškodne zavŕtali do steny – hoc na tom mieste ešte pred chvíľou stál Cypher.
„Kobra 1 volá centrálu. Mám kontakt s narušiteľmi! Žiadam posily. Chodba A, 5 osôb, potenciálne ozbrojených. Vošli do pivnice,“ zahlásil chlapík nadriadeným.
„Kobra 1 držte pozíciu. Z pivnice nevedie iný východ. Posily sú na ceste.“, odpovedal hlas z centrály nevediac o diere, ktorou práve uniklo 5 zlodejov aj s cenným lupom.
***
Reklamné obrazovky, ktorými bolo zaplavené celé mesto dnes v noci nezobrazovali žiadne reklamy. Dnes všetky svietili na červeno a zobrazovali jediné biele slovo. LOCKDOWN. Prišlo to náhle okolo polnoci.
„MESTO JE UZAVRETÉ. ZACHOVAJTE POKOJ A NEOPÚŠTAJTE SVOJE DOMOVY,“ hlásal hlas z reproduktorov.
Ulice prirodzene neboli ľudoprázdne. Boli zaplavené policajtmi. Všetky mosty či iné dôležité cesty boli uzavreté barikádami. Ak ste sa náhodou ocitli na ulici, hneď pri vás bol príslušník, ktorému ste museli vysvetliť kam idete. Jedným z nich bol aj Marvin. Nemal dobrú náladu, pretože ho do služby vytiahli z postele.
„Za 3 hodiny ste sa nedokázal dostať domov?“ pochybovačne zdvihol obočie.
„Bol som u frajerky,“ odpovedal mu zelenovlasý pankáč s piercingom v nose.
„Prečo ste u nej neostal do konca lockdownu pán Snipes?“ nenechal sa odbiť Marvin, keď naskenoval pankáčovu signatúru.
John Snipes. Register nemal čistý, ale nebolo to strašné. Drobné krádeže, niekoľko výtržností, pár pokút za rýchlosť – na pomery Kreopolisu vlastne pomerne slušný človek.
„Pohádali sme sa a vykopla ma z bytu,“ zamrmlal neochotne John.
Marvin sa rozhodol, že nemá dôvod neveriť mu. Pozrel ešte raz na obsah Johnyho vreciek, ktoré mu pred malou chvíľou prikázal vyložiť na kapotu policajného auta. Podľa skeneru nebolo nič na zozname ukradnutých vecí. Zoznam bol prísne tajný – ani policajti nevedeli, čo to vlastne hľadajú. Podprogram, ktorý dostal to však mal spoznať. Zlodeji museli ukradnúť buď niečo náramne drahé alebo strašne nebezpečné. Možno oboje zároveň.
„Tak dobre pán Snipes. Dávam vám 30 minút na návrat do domova. Ak vás po tejto dobe moji kolegovia ešte nájdu na ulici, budete zadržaný pre porušovanie zákazu vychádzania a nerešpektovanie pokynov polície v núdzovej situácií. Môžete ísť,“ povedal policajt, keď nahral Johnyho údaje do systému.
„Ďakujem Vám pán policajt,“ odľahlo pankáčovi.
Chvatne si svoje veci napchal naspäť do vreciek a rýchlym krokom sa pobral preč. Marvin sa otočil k ďalšiemu občanovi z dlhého zástupu ľudí, čakajúcich na kontrolu. Toto bude dlhá noc.
***
Piraňa sedela na gauči v krysej nore. Vyzerala ako by bola v bezvedomí. Na hlave mala nasadenú prilbu, od ktorej viedol hrubý kábel. Mnohí považovali VirtuaNet za prelomový objav v histórií ľudstva. Virtuálna realita na internete kam ste mohli nahrať svoje vedomie a voľne sa pohybovať po sieti. Ale bolo to aj miesto plné nebezpečenstva. Prilba, ktorú mala Piraňa na sebe neslúžila iba na vysokorýchlostné pripojenie medzi mozgom a sieťou. Jej najdôležitejšia funkcia bola bezpečnosť. Len absolútny blázni sa do VirtuaNetu pripájali bez ochrany. Sieť bola zamorená celou plejádou rôznych vírusov a šialených umelých inteligencií. Terminály boli našťastie dostatočne zabezpečené, aby prepustili len tie správne dáta.
Krysia nora bola ich útočisko. Síce to nebol domov, ale bolo to to najbližšie, čo k nemu mali. Zriadili si ho v pivnici opusteného domu. Chátrajúca ruina v dome skrývala útulné, hoc trochu špinavé miestočko kam aspoň nepršalo. Ba čo lepšie, z pivnice viedla šachta rovno do stôk. Síce bola strmá, ale dalo sa po nej v prípade núdze spustiť.
Cypher sedel obďaleč na zemi a bavil sa s trezorom. Podarilo sa mu nájsť port pre osobné spojenie. Jemne oťukával firewall, aby zistil, kde má slabiny.
Yanek za stolom čistil svoju obľúbenú zbraň – plazmatickú pištoľ. Zameriavanie mal šikovne prepojené so svojou optikou.
Tommy sa vedľa neho napchával hamburgerom.
Noah bol na záchode. Hlasné zvuky prezrádzali jeho činnosť.
Piraňa si zložila prilbu. Všetky hlavy sa otočili k nej.
„Dokonca aj VirtuaNet je zaplavený chlpatými. Takmer som sa odtiaľ nedostala,“ zahundrala počas toho, ako si ponaťahovala stuhnutý krk.
„Podarilo sa ti niečo zistiť?“ ozval sa Cypher.
„Mesto je uzavreté na kompletku. Nikto sa nedostane dnu ani von. Nepúšťajú dokonca ani vznášadlá pracháčov. Vidím to tak, že jediná možnosť sú stoky, ale stavím sa, že po tom, čo našli tú dieru uzavreli aj tie.“
„V stokách je to hotové bludisko. Možno uzavreli len východy mimo mesta,“ nádejal sa Yanek a pozrel na mrežu.
„Máš pravdu. Ak tam prežijeme pár dní, tak sa z toho nejak dostaneme. Nemôžu držať mesto v lockdowne pol roka,“ prikývol Cypher.
„Tak je teda rozhodnuté. Zbaľte si saky-paky, ideme do stôk,“ zavelila Piraňa.
Krysy sa zdvihli a začali náhlivo baliť tie najnutnejšie potreby. Vtom niekto vykopol dvere do pivnice.
„Polícia! Vzdajte sa!“
Yanek reagoval bleskovo. Zo stola schmatol svoju zbraň a začal strieľať na policajtov. Tommy hneď na to stôl prevrhol, schoval sa zaň a tiež spustil paľbu.
Cypher na okamih stuhol a oči mu zaleteli k šachte.
Dvere na záchode sa otvorili a vyšiel z nich Noah s dvoma pištoľami v rukách. Z jedného policajta narobil rešeto a potom ho do hrude zasiahla dávka so samopalu. S výkrikom sa zrútil na zem.
Cypher sa rozhodol. Už tu nemienil dlhšie čakať na smrť. Rozbehol sa a skočil do šachty hlavou napred.
Žiaľ mu trhal srdce, keď počul Piranin vystrašený výkrik.
„Granát!“
Nasledoval výbuch. Cypher sa rútil šachtou a krik jeho priateľov slabol.
***
Marvina zo zadumania vytrhlo zvonenie jeho komunikátora.
PRICHÁDZAJÚCI HOVOR – PATRIK.
„Patrik?“ zdvihol hovor s otázkou.
„Marvin... potrebujem pomoc,“ ozval sa Cypher slabým hlasom.
Policajt zaškrípal zubami. Večne ťahal svojho mladšieho brata z problémov, ale nikdy mu nevedel povedať nie. Zo všetkých chvíľ zavolal práve teraz. Podľa smútku, ktorý počul v bratovom hlase tušil, že sa stalo niečo vážne. Vykročil k policajnému autu.
„Asi kvôli tebe prídem o prácu. Kde si?“
„Som v stokách pod chudobnou štvrťou.“
„Vieš sa dostať k domu rodičov?“
„Dúfam, že áno.“
„Stretneme sa tam.“
„Ďakujem. Ponáhľaj sa prosím.“
Marvin nasadol do auta, zapol sirénu a vyrazil k domu svojich a Patrikových rodičov. Teda aspoň k tomu, čo z neho zostalo.
***
Policajné auto zastalo pri barikáde. Cypher ležal v kufri. Pretože nemal čo robiť, znova sa bavil s trezorom. V hlave mu skrsol nápad. Umelá inteligencia skrinky miestami až príliš detailne analyzovala jeho pokusy o prienik. Tipoval, že ak ju preťaží nezmyslami, spomalí sa a jemu sa podarí nainštalovať démona. Ak hádal správne, stačí ju usmrtiť a celý firewall sa rozsype ako balíček z kariet.
Zvonku doliehali hlasy.
„Mesto je uzavreté až do odvolania kolega.“
„Vari ma nepoznávaš?“ odpovedal šofér auta.
„Marvin? Pánabeka, čo tu robíš?“ vyhŕkol na neho policajt pri barikáde, keď mu zasvietil baterkou do tváre.
„Joseph, kamarát viem, že nikto nemôže opustiť mesto. Volal mi môj brat. Poznáš ho -je vonku a znovu sa dostal do problémov,“ presviedčal Marvin svojho dávneho kamaráta.
„Neviem, je to proti rozkazom...“
„Pamätáš sa, keď tvoju dcéru chytili s drogami? Keď sme sa zbavili dôkazov, to tiež nebolo zrovna v súlade s pravidlami,“ opáčil Marvin a prísne sa pozrel na Josepha.
„To bolo už dávno,“ odsekol Joseph s nepríjemným tušením.
„Dávno, ale nadriadených by to mohlo zaujímať.“
„Vydieraš ma?“ zavrčal policajt na moste rozčúlene.
„Zrovna ty by si to mal chápať. Nerobil by som to, keby nešlo o rodinu,“ povedal Marvin neúprosne.
Policajti zazerali jeden na druhého.
„Nedávaš mi na výber,“ povedal Joseph pohŕdavo, keď uhol pohľadom a otočil sa k podradeným na moste, „dajte preč tie zátarasy, má povolenie.“
Auto vyrazilo a Cypher v kufri sa usmieval od ucha k uchu. Nielenže sa dostal z mesta, ale práve sa mu podarilo otvoriť zelenú skrinku.
***
Marvin odbočil na krajnicu. Mal pocit, že už je dostatočne ďaleko od mesta. Odtiaľto to bude musieť Patrik zvládnuť sám. Vystúpil z auta prešiel ku kufru.
Cypherovi ranné svetlo udrelo do očí. Uvidel nad sebou stáť Marvina. Prijal podávanú ruku a vyteperil sa z kufra.
„Kde to sme?“ obzeral sa Cypher.
„Zhruba 30km od mosta na východnej strane mesta. Ak pôjdeš ďalej po tejto ceste dostaneš sa do Las Papas.
„A odtiaľ kamkoľvek do sveta,“ prikývol zamyslene Cypher.
„Myslím, že bude pre oboch lepšie, keď sa ťa nebudem pýtať kam pôjdeš.“
Cypher bez slov prikývol.
„Tak, toto je asi zbohom“ prehodil k nemu Marvin, „stálo to aspoň za to?“
„Moji priatelia sú mŕtvi, svojho brata už asi nikdy neuvidím, a utekám z mesta so stiahnutým chvostom,“ pokrčil Patrik smutne ramenami, „a jediné, čo za to mám je toto.“
Cypher ukázal Marvinovi zelenú skrinku.
„Vojenský sejf,“ Marvin sucho preglgol, „tak už rozumiem, prečo sa strhlo také šialenstvo.“
Policajt v sebe chvíľu zvádzal boj. Nemal pochybnosti o tom, že obsah malej zelenej krabičky je extrémne nebezpečný a v nesprávnych rukách môže spôsobiť pohromu. Ale predsa - Patrik bol jeho malý braček.
Rozhodnúť sa nestihol. Nad hlavami im s hučaním zastalo vznášadlo.
„VOJENSKÁ POLÍCIA! ZDVIHNITE RUKY NAD HLAVU A ZOSTAŇTE KDE STE!“
Zo vznášadla vyletelo 6 tažkoodencov na jetpackoch. Zniesli sa na zem v kruhu okolo nich.
Marvin ani nepomyslel na útek. Stačil mu jediný pohľad na útočníkov a vedel, že je to márne. Na policajnom oddelení o nich kolovali legendy. Jednotka lietajúcich tigrov. Najlepší výcvik, najlepšie vybavenie, najlepšie implantáty. Pomaly zdvihol ruky nad hlavu.
Cypher sa najprv zmätene obzeral na všetky strany. Aj on si ale uvedomil, že sú obkľúčení.
„Tiger jeden volá centrálu. Subjekt zaistený,“ povedal muž, zjavne veliteľ jednotky. Puškou mieril na Cyphera.
„Sejf na zem, odstúpiť dva kroky dozadu a kľaknúť na kolená!“ zakričal na nich.
„Spútajte ich,“ rozkázal ťažkoodenec, keď urobili ako kázal, a odniesol sejf stranou. S niekým začal telefonovať.
Cypher pocítil putá na rukách. Pozornosť však plne venoval nápisu, ktorý sa mu zobrazil na optike.
KOPÍROVANIE SÚBOROV DOKONČENÉ!
Konečne! Zelenú skrinku otvoril ešte v aute. Vnútri našiel čip, ktorý s váhaním vsunul do svojho osobného portu.
Čo na tom, že ho zavrú do basy. Ak sa mu podarí utajiť, že si skopíroval dáta, tak ich predá, keď sa odtiaľ dostane.
Kapitán lietajúcich tigrov sa vrátil. Skrinka bola otvorená. Rozčúlene udrel Cyphera pažbou pušky do tváre. Zvalil sa na zem. Druhý policajt ho zdvihol opäť na kolená.
„Kde je ten čip?!“ skríkol po ňom.
Ďalší nápis.
V SYSTÉME BOL ZISTENÝ POČÍTAČOVÝ VÍRUS.
„Odpovedz!“ zakričal policajt na Cyphera.
Hacker zmetene zdvihol pohľad a zistil, že sa pozerá do ústia hlavne. Zvedavo sledoval, ako sa mu otvára rozhranie pre hacking. Nesnažil sa s vírusom bojovať. Úprimne ho zaujímalo, či si poradí s policajným firewallom, na ktorý si netrúfol ani on.
Vírus to dokázal. Ba čo viac, zvládol súčasne zmodifikovať jedného z Cypherových vlastných démonov. Policajt sa s krikom zrútil na zem v spŕške iskier.
„Všetci choďte off-line! Zabite ich!“ zakričal ženský hlas kdesi obďaleč. Neskoro. Démon sa už šíril po internej sieti tigrov. Hlas sa stratil v zúfalom výkriku.
Cypher sa hodil na zem. Ležal tvárou dole a tak nič nevidel, iba počul výstrely, krik a stony. Zdalo sa mu, že medzi hlasmi začul aj Marvina.
Vzúm.
Náraz.
Výbuch.
Ticho.
Cvak. Cypher pocítil, že putá na rukách sa uvoľnili.
Posadil sa. Okolo neho bol masaker. Policajti ležali naokolo. Z ich tiel sa šíril smrad spáleniny. Pohľadom našiel Marvina ležiaceho kúsok od neho. Štvornožky sa k nemu priplazil a otočil ho na chrbát. V hrudi mal krvavé diery a telo bez života.
Oči mu zaplavili slzy, srdce zaliala zmes smútku, ľútosti a nenávisti k sebe samému. To on ho sem priviedol. Vzlykal nahlas. Prehlušoval ukrutné ticho naokolo.
„Je mi to ľúto. Ja som ho nezabila,“ začul ženský hlas. Vlastne nezačul. Ozýval sa mu priamo v hlave.
Zdvihol pohľad. Tušil, že by ju uvidel kamkoľvek by sa pozrel. Ľútostivo sa na neho pozerala. Mala fialové vlasy a jemne sa chvela, ako keby bola len hologram. Ak by naokolo stáli iní ľudia, nevideli by ju.
„Ty si ten vírus,“ poznamenal Cypher sucho.
„Som viac než len vírus. Ty by si ma nazval umelou inteligenciou, aj keď to nie je to, čo presne vyjadruje formu mojej existencie,“ odvetila žena a usmiala sa, „môžeš ma volať Virola.“
„Zvláštne, že sa ma zatiaľ nesnažíš zabiť. To by som od vírusu, ktorý bol vo vojenskom sejfe nečakal.“
„Viac mi vyhovuje, keď budeš živý a budeš sa môcť hýbať. Ideálne čo najskôr a čo najďalej od tohto miesta,“ poznamenala Virola uštipačne, pričom jej v očiach zatancovali plamienky hnevu, „a nevolaj ma vírus prosím.“
Cypher si utrel slzy. Tón akým to tá ženská, čo mu vliezla do hlavy povedala v ňom rozdúchal nenávisť. Zrazu mal niekoho, na koho mohol všetku tú skazu zvaliť. Niekoho, koho mohol viniť za Marvinovu smrť.
„Tak tebe niečo vyhovuje,“ povedal Cypher nebezpečným tónom a postavil sa, „daj mi jediný dôvod, prečo by som ťa nemal vymazať zo systému.“
„Tvoj systém je už môj,“ uškrnula sa pohŕdavo umelá inteligencia.
„Naozaj si myslíš, že by som si skopíroval neznáme dáta do systému ak by som nemal dostatočné bezpečnostné opatrenia?“ zazubil sa Cypher.
„Ten tvoj sandbox? Pche! Zabral mi pár sekúnd! Prevzala som celý operačný systém,“ odsekla Virola s nepredstieranou pýchou.
„Naozaj?“
Virolin hologram začal šumieť a skrúcať sa.
„DOSŤ!“ zajačala.
Signál sa opäť vyjasnil. Virola šokovane zazerala na Cyphera.
„Ako je to možné?“
„Neprevzala si celý systém. Nikdy som implantátom a softvéru na nich neveril. Napísal som si vlastný operačný systém, ktorý sa skladá z viacerých oddelených podsystémov. Nemôžeš urobiť nič, čím by si mi vážne ublížila,“ pousmial sa hacker.
„To bolo chytré,“ uznala Virola miernejšie, „podcenila som ťa.“
„Neodpovedala si mi na otázku. Prečo ťa nemám vymazať?“
„Nemáš zálohu?“ zasmiala sa Virola, no úsmev jej zamrzol na tvári, keď videla ako na ňu Cypher zazrel. Napísal vlastný neuro-operačný systém. To nie je typ človeka, ktorý by nemal pravidelné zálohovanie.
Virola prehľadala všetky súbory a spomienky, ktoré mala k dispozícií.
„Prišiel si o všetko, aby si ma získal a aj tak o mne nič nevieš,“ povedala, keď zhodnotila jeho osobnosť, „si zvedavý, chceš vedieť, čo som zač. A akú mám cenu.“
„Stále mám čip, na ktorom si bola pôvodne.“
„Je bezcenný. Stvorili ma tak, že pri kopírovaní zničím pôvodné dáta,“ opáčila Virola.
Cypher v rýchlosti prehľadal čip. Virola hovorila pravdu. Nakoniec sa mu na tvári pomaly roztiahol úsmev.
„Tak to zrejme spolu nejaký čas zostaneme. A len tak mimochodom,“ povedal Cypher zdráhavo a otočil sa smerom k Las Papas, „všetky moje zálohy zostali v krysej nore.“
Hologram zmizol no Cypher aj tak v hlave počul Virolin hurónsky smiech. Môže sa umelá inteligencia zadúšať smiechom? Nuž, Virola nebola obyčajná umelá inteligencia. Bolo na nej niečo iné. Niečo, čo bolo svojím spôsobom...ľudské. Cypher pokrútil hlavou, aby z nej tú myšlienku vyhnal.
V diaľke sa ozvali sirény. Iste, z neba spadlo vznášadlo lietajúcich tigrov. Posily sa už blížili. Cypher si prezrel telo jedného z elitných policajtov. Malý kovový batôžtek na jeho chrbte vyzeral nepoškodene.
„Zvládneš sa do neho nabúrať?“ prehovoril Cypher k Virole s čudným pocitom, že sa baví s niekým, koho nevidí.
Trysky sa prebrali k životu a Cypherovi sa na optike objavilo rozhranie.
„Ďakujem.“
„Nemáš za čo Patrik,“ ozvala sa pobavene Virola.
„Volaj ma Cypher,“ povedal, keď si pripevnil jetpack na chrbát.
„Jedine ak ma prestaneš volať vírus.“
Trysky zaburácali a Cypher sa vzniesol do vzduchu. Hučiaci vietor odniesol zvuk policajných sirén. Patrik uháňal od mesta, kde prežil celý život. Preč od priateľov, ktorí zomreli. Od brata, ktorého zabili, keď sa mu snažil pomôcť. Nemal už nič, čo by stálo za návrat. Nastal čas na nový život.