Kladivo trieskalo do kovu. Dvakrát nechal dvojkilák odklepnúť na nákove, ďalšia, prudšia rana sa zahryzla do rozžeraveného kovu. Tik-tik buch, tik-tik buch, tik-tik buch.
„Takže, jej sa nepáči môj plat? Pche...“ Zamručal a strčil chladnúci prípravok do vyhne.
Dookola počúval o vlastnej neschopnosti. Už tie slová ovládal skoro naspamäť a presne vedel, v akom slede budú vety nasledovať. Nikto neuznal, ako veľmi sa snaží. Vlastne, kašľať na ostatných, jemu išlo hlavne o vlastnú ženu a tá, žiaľ, bola zaslepená bankovkami.
Vyhrnul si cíp flanelovej košele spod zástery a utrel si pot z čela. Omámene hľadel do ventilátorom rozžeraveného ohňa a sledoval, ako kov bledne. Tmavá farba prešla do oranžovej, trochu zožltla až stratila všetky odtiene. Tóno to nevnímal, stále sa mu v hlave ozývali výčitky a kritika na jeho neschopnosť zabezpečiť rodinu.
„Á, kurva!“ Zvreskol, keď zbadal, kam ho zaviedli myšlienky. Biely kov začal prskať – prepálil to. Vzal dlhé kliešte, aby vytiahol prípravok z ohňa. Kolenom zatlačil do páky, ktorá vypínala prúdenie vzduchu. Presné pohyby bez zbytočných manévrov ho naučili šetriť čas a ten bol pri tejto práci dôležitý. Kov rýchlo chladne a je iba otázkou úderov, koľko dokáže vďaka naučenej zručnosti vytvoriť.
Odumretá koža (tak nazýval vrchnú časť kovu, ktorá sa pri kutí odlupovala) príliš opadávala pri každom údere. Nenávidel neschopnosť, sústrediť sa na prácu. Túžil hodiť vinu na ženu, lenže dosiahol by len ďalšie „prskanie“. Mohol si za to sám. Znova udrel a prípravok sa rozletel na márne kúsky. Smutno sa usmial, lebo vedel, že to napokon tak či tak príde. Kov prepálený do biela už nemal šancu na pretvorenie. Konzistencia kovu stratila na svojej súdržnosti, a tým padla kvalita na nulu. Odhodil zvyšky do plechového suda s vodou a sledoval krátke zasyčanie. Mohutným nádychom nasal paru obohatenú o vôňou kovu, čo bol jeden z množstva rituálov.
Vyhupol sa na mohutný ponk a škúlil do tieňa v rohu. Jedny cez druhé tam boli nahádzané tyče rôznej veľkosti a hrúbky. Pred nimi sa na zemi povaľovali hrudy kovu čakajúce na opracovanie. Vlastne všetko čakalo len na fantáziu a chuť dvihnúť kladivo.
Slastne mľaskol pri spomienke vyhotoviť niečo, s čím sa stotožňoval od malička. Bytosť, v ktorej bol obsiahnutý nezdolný oheň s nadpozemskou silou. Ako keby mu niečo z toho neprestajne kolovalo v krvi. Hneď, ako prvýkrát v živote rozdúchal vyhňu a udrel do nákovy, prisahal si, že kým mu nevypadne kladivo z ruky, musí si splniť sen.
Potriasol hlavou a nechal rozpadnúť zhmotňujúci sa obraz kováčskej túžby. Vedel, že ešte nielenže nenastala správna chvíľa, ale aj jeho schopnosti čakali zatiaľ na prebudenie.
Kým ich zobudí, najskôr bude skúšať dokončiť mrežu poskladanú ako hlavolam z milióna volut, alebo si pripraví šišky na krbovú súpravu. Drobné zákazky, ktoré získal od známych, ho síce nevytrhnú z biedy, ale aspoň má čo robiť ... a, hlavne, nie je v blízkosti tej ...
Späť do reality ho vtiahla až kvapka potu stečená do oka. Štípala. Znova hľadel do ohňa. To bola jeho najväčšia slabina. Tie horúce jazyky hovoriace cudzou rečou, ktorým sa snažil tak porozumieť. Niekedy si dokonca nahováral, že počuje šepoty, hlasy vychádzajúce z ohňa. Zakaždým nad tým mávol rukou, lenže hlasy si mrmlali ďalej.
Zošuchol sa zo stola, napravil si prepálené rukavice so zásterou a vytiahol tú najhrubšiu tyč. Chvíľu si ju obzeral v blikote neónu a čakal na inšpiráciu. No čo už, pomyslel si a ponoril stred tyče do žeravej pahreby. Hádam mu niečo napadne, kým zmäkne kov. Spustil vzduch a malou lopatkou prihodil nového uhlia. Ventilátor hučal, prípravok začal blednúť a plamene znova ťahali Tónov pohľad. Jazyky ticho prehovorili a vniesli do dielne nové svetlo. Konečne im porozumel.
Kladivo udrelo. Kašľal na pot, flanelová košeľa ležala medzi nepodarkami, vypol aj mobil - posledné spojenie so svetom, vyhnal ženu z mysle až nakoniec ostali len plamene a kov.
Mohutné paže popretkávané žilami mlátili, akoby nepoznali bolesť a slabosť. Hrudník fučal, iskry lietali a oheň stále viac a viac pažral po uhlí.
Zobudil ho chlad. Ležal na betóne pod ponkom, ako vyvrhnuté zviera. Ťarbavo sa vymotal spod stola a prezeral si dielňu. Vyhňa už dávno vyhasla, kladivá boli poukladané na mieste spolu s ostatnými pomôckami. Len ventilátor neprestajne vrčal. Kolenom zatlačil do páky. Nechápavo zvažoval možnosti, akým spôsobom dokázal vydržať v dielni až do rána. Nikdy predtým sa mu to nestalo a ani po tom neprahol, nech mal túžbu tvoriť akokoľvek veľkú. Pracovať na tom, čo vás baví, je jedna vec, ale rodina (kam sa podela žena, ktorú si bral pred rokmi?) je druhá vec. Už ju vidí, ako vreští a preklína všetko železo na svete. Jej podpora k tvorivej práci pohasla s príchodom narastajúcich kôpok účtov. Treba šetriť a nemíňať, raz ... možno raz sa budeme mať dobre.
Hlas manželky stíchol v momente, keď mu pohľad padol na pracovný stôl. Takú prácu v živote nevidel, možno tak v galériách alebo v kováčskych katalógoch.
Chýbal tomu len náter – taká drobná smietka na naleštenom zrkadle. Na dreve pred ním ležal vešiak z jediného kusu tyče. Vedel presne ktorého, len si nespomínal, kto by to vytvoril. Dvom šiškám po stranách kraľovala jedna v strede. Nebolo by na tom nič zložité až na osem prútov, z ktorých bola šiška spletená. Konce vešiaka presne rozseknuté a poohýbané do identických volút. Dokonca aj bodce na odkladanie odevov trčali z kovu a kládli Tónovi otázku, ako ...?
Váhavo pristúpil k stolu a položil ruky na hotovú prácu. Dych sa mu zrýchlil, akoby držal božskú relikviu. V očiach mu zacinkali mince. Za ten vešiak by si mohol pýtať omnoho viac, než dostal za krbovku alebo za ohýbanie mreží. Možno rev načas konečne ustane.
Favoritka na mäkkých gumách zapískala v zákrute a vkĺzla do voľného miesta na parkovisku. Úsmev mu nezmizol ani vtedy, keď videl ženu na balkóne s pohľadom, ktorý by roztopil kryhy na ľadovci. Veď počkaj, pomyslel si s plnou buxou, dnes ti zalepím hubu.
Stál v chodbe a spokojne čakal, kým žena skončí monológ. Dcéry našťastie, už dreli školské lavice, tak jej doprial priestor na ventilovanie.
„Už si skončila?“ S pokojom v hlase hodil natlačenú peňaženku na stôl. „Nechaj mi tam niečo na týždeň, zvyšok si vezmi. A na večeru by som rád konečne tatarák.“ Snažil sa zachovať bezvýraznú tvár, lenže kútiky mu vyskakovali ako čertíky zo škatuľky. Konečne sa uvoľnil, keď zbadal, ako žene zbledla tvár.
Na večeru sa podávalo mleté hovädzie, ako si želal a ešte aj prídavok v podobe rozpáleného ženského tela. Už dávno sa tak necítil, malé baby dostali nové šatičky, žena niečo do bezodného šminkovača a on pokoj. Takže, peniaze predsa len hýbu svetom.
Zaspával uvoľnený, ale s drobnou výčitkou. Stále si nedokázal pripustiť, že to vytvoril on. Poznal hranice vlastných schopností, lenže toto presahovalo všetko, čo ovládal. Na záver už ostávala iba nezodpovedaná otázka KTO? Dielňu mal za mestom v jednej z množstva garáží. Vždy chodil kuť navečer, keď mal najviac inšpirácie a chuť ohluchnúť z trieskania. Nikdy nezabudol zamknúť. Poznal, aké indivíduá chodia po svete a ani jeho mohutné telo s býčou silou by nedokázalo odraziť štípavý projektil. Takže...? Áno, som to ja - tvorca Tóno...presvedčil sa a zaspal.
Nasledujúci večer otváral dvere na dielni s mravenčením po celom tele. Tešil sa, ale vnímal, že o pozornosť sa hlási aj strach.
Zablikal neón, ventilátor rozvíril popol a zápalka oživila šeptavé jazyky. Kladivo udrelo.
Ráno bolo chladné, lenže jeho zaujímala iba práca na stole. Zvýskol od radosti, skoro ako jeho dcéry, keď večerný film predĺži večierku, a vrhol sa preskúmať nové dokončené veľdielo.
Prstami skúmal hladké ryhy po jemných úderoch. Spoje precízne opáskované, ramená navlas rovnaké, nenašiel žiadnu chybu. Teda, možno jednu ... takú drobnú. Veci, ktoré by mu za normálnych okolností trvali dni, sa zjavovali v priebehu hodín. A on stále nevedel ako. Kašľať na záhady, tie práce boli dokonalé.
Prečo vlastne nadával, aké sú nudné krbovky?
Žena nechápavo preratúvala peniaze s otázkou v očiach, ktorú radšej zadusila. Neodpustila si však poznámku, prečo okrem železa (nenávidel, keď všetok druh kovu hádzala pod názov ŽELEZO) páli aj sám seba.
Až vtedy si všimol veľkú mokvajúcu popáleninu na pravom bicepse. Tak, ako nepoznal zrodenie jedinečných predmetov, nevedel nič o popálenine. No čo už, keď sa rúbe les ... pomyslel si a natiahol na ruku hrubú vrstvu hojivého krému.
Ten týždeň si dal pokoj. Nepotreboval oddych ani inšpiráciu, potreboval čas na utriedenie myšlienok.
Žena spravila všetko, čo mu videla na očiach, dcéry kypeli radosťou, tak prečo nemôže mať on spokojný spánok. Opakujúci sa sen, ako vidí sám seba v žiari ohňa, s ktorým sa rozpráva. Nepočuje slová, ale vnímal to vlnenie, keď sa nesie hovor. Sen končí zakaždým rovnako. Pozrie sám na seba, lenže jeho druhé ja sa vlastne nemôže pozerať. Nemá oči, namiesto nich mu v jamkách blčia žeravé uhlíky.
Prevalil sa týždeň, kým nespláchol všetko nepotrebné, nasiaknuté v mysli. V pondelok s radosťou otváral dvere a prikladal uhlie. Tešil sa na nový výtvor, ktorý ho opäť nesklamal. Za peniaze nakúpil kvalitnú tvrdenú oceľ, dobré železo a konečne nové kliešte a ohýbačku. Mohol si to dovoliť, veď kto už dnes vyrobí stôl s tepanými ornamentmi.
Novú popáleninu si našiel na zadku. Žena žartovala, či nemal čím zahasiť oheň. Smial sa s ňou, lenže duša plakala.
K stolu vyrobil štyri stoličky, každá si vyžiadala jednu noc. Staré popáleniny sa strácali a nové neprichádzali. Opatrne zabúdal na spáleninovú daň.
Po ďalšom oddychovom týždni si v jedno ráno našiel na pracovnom stole dobový obranný štít. Bol jedinečný tak, ako zvyšok prác. Tušil, že výrobky pochádzajú od neho, lenže rovnako ako sliepka ani on nevidel zrod svojho vajca.
Štít bohato speňažil a utekal domov zachrániť zvyšok spálenej kože na lýtkach. Vyberač daní si prišiel po novú splátku.
Obojstranná bojová kopija si zinkasovala ľavú lopatku.
Bolesť to bola neznesiteľná, lenže tie výtvory dokázali posunúť hranicu citlivosti o čosi nižšie. Žena mlčala. Trpela spolu s ním, ale mlčala. Vedela, že trochu uhlia prihodila do pahreby aj sama. Chcela zabezpečiť rodinu, to sa nedá poprieť, lenže cena sa zvyšovala.
Keď obojručný meč s tvrdou čepeľou, ktorá by krájala kameň ako krídlo vietor, si vzal kožu na krku a ľavom líci, pretiekol pohár.
Plastika bola nákladná, lebo kozmetické zásahy nespadajú do poisťovacieho rajónu. S novou kožou na tvári, natiahnutom z tej najvoňavejšej partie povstal aj sľub o vyhasnutej vyhni. A Tóno prisahal.
Kupcu z kováčskeho fachu bolo ťažké zohnať. Napokon sa predsa len našiel jeden záujemca, aj keď suma zbehla až príliš hlboko pod hranicu. Sľub je však sľub a peniažky sa rýchlo míňali. Dvere do vyhne sa pre Tóna zavreli.
Úrad práce ponúkal iba najzákladnejšie manuálne hrdlačiny. Nemal veľmi na výber. Zrušil živnostenský a čakal, kým mu vyprší PN-ka. Napriek tomu túžil znova počuť ten ohlušujúci zvuk kovu o kov, pocit ťažkého kladiva v ruke, horúčavu z páleného uhlia, syčivé kalenie a hlavne šepot plameňov.
Odovzdal kľúče deň pred vyprázdnením dielne. Napriek všetkej bolesti, spôsobenej popáleninami, vnímal prázdnotu. Akoby mu niekto vytrhol srdce a nasadil umelú chlopňu z dvojtaktu. Nechcel byť pri tom, keď si jeho vzácnosti bude niekto cudzí privlastňovať. Ku každému predmetu prechovával veľkú úctu, a preto odmietol rozlúčku. Ostanú mu len prázdne steny, spomienky.
Hodiny sa pomaly preklápali a ťažkosť v žalúdku stupňovala na intenzite. Posledný deň a všetko je navždy preč. Vždy chcel niečo tvoriť, nechať tu kus niečoho hmatateľného po sebe. Nielen usoplený kŕdeľ detí a jačiacu ženu. Mal na viac a zrazu to končí.
Favoritka kvílila na zákrutách a rozháňala chodcov po chodníkoch. Páčidlo vytrhlo zámok a sprístupnilo svätyňu. Až na tom mieste si uvedomil, čo všetko to pre neho znamená. To nebola len práca, či zábava, to bol jeho svet - on sám.
Dvere nechal otvorené, nech celý vesmír počuje tlkot kováčskeho srdca na nákove. Ventilátor, neón, uhlie, kladivá. Všetko na dosah ruky, všetko pripravené, stačí už len škrtnúť.
Šepot jazykov naplnil dielňu a on im odpovedal. Vzal plátové železo, kolenom zvýšil otáčky na ventilátore a čakal, kým bude kov pripravený. Konečne našiel po dlhom čase jasnú predstavu, čo bude tvoriť. Už ako dieťa to miloval a zrazu, v tej chvíli si uvedomil, že je to túžbou každého kováča. Nič, iba mať telo v nehynúcej priazni plameňov. Tvor zrodený z ohňa.
Udrel. Hlas podobný zvonu sa niesol ponad garáže do mesta. Tí, čo ho počuli, sa stiahli do bezpečia domovov, lebo vo svojom vnútri niesol zvuk umieračika.
Vo vyhni už mäkli dva pláty naraz, napriek tomu všetko hravo stíhal. Mlátil do kovu, kým ho neprispôsobil svojej vôli a bez prestávky stúpal neprestajne vyššie a vyššie. Malé kladivo striedal s dvojkilákom, kliešte so sekáčom, kde - tu zaiskrila brúska.
Pri štvrtom pláte si prepálil kožu na predlaktí až do mäsa. Nešikovnosť naša každodenná, zasmial sa a oblial si ruku vodou zo suda. Hotové prípravky sa začali vŕšiť a spolu s nimi aj nešikovnosť. Keď sa chcel bližšie prizrieť, či je kov dostatočne prehriaty, oškvrčali mu vlasy spolu s čelom. Kým schladil vášnivú horúčku na hlave, kov obelel a prepálil sa. Jemu to však nevadilo. Stúpal stále vyššie a už ho nikto nemohol zastaviť. Poznal, že je to posledná noc keď zaznie kladivo a on chcel byť dušou, ktorá ho povedie. Vtom zazrel, čo mu dovtedy unikalo. Mnohokrát sa zobúdzal na chladnom betóne a netušil, odkiaľ sa zjavujú tie predmety. Teraz už vedel. Nákova na odpoveď tvrdo zakvílila.
Buchot neprestával a rytmus kovu volal do tanca. Pravidelný tep prehlušil na chvíľu Tónov rev. Omylom chytil rozžeravený plát za opačnú stranu. Spálené mäso sa prilepilo na kov. Dlaň aj s prstami prišli o svoju hrúbku, na jednom prste sa zaleskla biela kosť.
Ako v tranze si strhol košeľu a obviazal popáleninu. Chcel pokračovať, vlastne, on musel. Poslednýkrát, kým mu nezoberú jeho svet ohňa.
Na stôl začal dávať dohromady hotové prípravky a spájať ich do finálnej formy. Nity na záver utvárali celkový obraz. Niečo však stále chýbalo.
Nový plát zahrabal do červenej pahreby. Čakal, kým kov stratí svoju tvrdosť. Spokojne sa pozrel na žeravý kus a už chytal kladivo, keď sa mu zástera prichytila o páku na ventilátore. Nešikovne sa zvrtol v snahe zabrániť pádu. V panike trhol. Pri grotesknom tanci sa napokon zástera uvoľnila a oslobodila väzňa. Nepovšimnutý horúci kov sa však tiež prihlásil o slovo. Pri poslednej vývrtke si oprel rozpálený hrot o hruď. Stotina trvajúca večnosť mu vyrazila dych. Smrad spáleného mäsa mu stúpal do nosa. S námahou potlačil vracanie.
Už mienil vzdať sa vidiny, keď opäť prehovorili plamene. Ako omámený priložil plát na nákovu a udrel. Zvuk tlmený hrudou pripečeného mäsa ho vyburcoval. Okradnutý o emócie začal mlátiť a vôbec nevnímal franforce vlastného tela, ako odletujú od kovu do všetkých strán. Videl pred sebou skoro hotový tvar, len ešte jeden buchnát.
Posledný nit zošil pripravené kusy do záverečnej podoby. To, čo pred ním stálo, predbiehalo aj jeho fantáziu. Neveril, že by sa z kovu dalo vytvarovať niečo také. Dokonalosť v každom detaile.
Stál s kladivom v ruke pred stolom ako pohan v obetný deň. Neprekážala mu bolesť popálenín, ani strhnuté mäso na ruke. Prestal vnímať aj dieru vypálenú do hrude, z ktorej mu unikal vzduch. Chrčal, krvácal, dusil sa. Napriek tomu pohľadom skúmal každý kúsok vlastnej tvorby. Neuhol pohľadom ani keď mu z kože na nohách vykvitli plamene a začali olizovať stehná. Šepot mu nahováral, že to tak má byť. Koža praskala v opare pálenej krvi, zástera sa spiekla s mäsom na hrudi. Zvyšky vlasov na temene zbĺkli skôr, než stihol žmurknúť, poslednýkrát žmurknúť, lebo oheň roztrhol uvarené oči. Horiaca živá pochodeň stála bez pohybu na mieste a nechala plameň dovŕšiť záverečnú prácu. Za všetko sa platí, len mena je iná.
Na zem s rachotom dopadlo kladivo v mraku popola. Presne podľa Tónovho sľubu. Prísaha naplnená.
Šepot jazykov na krátky okamih zosilnel a pridal do svojho zboru čerstvý hlas. Duch ohňa posilnený o novú dušu, pomaly dohorieval. Dnes poslúžil, ostane však v strehu, kým neodhalí čerstvú túžbu rozžeraviť uhlie.
Na Tónovú ženu zívala vyprázdnená dielňa, ako tunel, v ktorom na konci nečakalo biele svetlo. Vyhňa, nákova, kováčske náradie spolu so všetkými kladivami zmenili majiteľa - tak znela dohoda. Ostal prach a porozsýpaný vyhasnutý popol, možno z pahreby, možno ... Bordel a špina ju nezaujímali, oči mala uprené len na jediné - posledný výtvor. Vtedy ešte netušila, že vec na ktorú pozerá, sa stala vrcholným a zároveň konečným manželovým dielom. Nikdy viac ho už nevidela a vlastne ani nikto iný. Ostali len usoplené dievčatá, jačiaca žena a hlas v plameňoch.
Tónova žena viedla ruku po matne sa lesknúcich šupinách, presne ako jej muž pred pár hodinami. Kov bol na dotyk chladný, ale pocit v prstoch hrial krásou. Dva rohy s vyplazeným jazykom útočne mierili do prázdneho rohu. Mohutné telo plaza podopierali štyri svalnaté nohy. Celý výtvor ukončoval chvost s drobnými bodcami po stranách. Mýtický drak veľkosti odrasteného vlčiaka sa hrdo týčil na ponku.
Ona však videla iba dobre tvarované a pospájané kusy plátov. Netušila, aký hlboký význam môže mať taký zver pre ľudí narodených v znamení ohňa. Iba drak dokáže vo svojom tele, ale aj duši slobodne víriť plameňmi. Nehynúca túžba nechať v žilách kolovať spaľujúci oheň nás ženie znova a znova škrtnúť zápalkou.