Dvanásťročná Catwayl vliezla do truhlice. Kňaz a veštec Hulma si v nej odkladal obradné rúcha. Zacítila známu vôňu, korenisté zmesi s trochou potu, a zrazu mala pocit, že Hulma je prítomný. Samozrejme, pravdou to nemohlo byť ani náhodou, prenikavé oči nebovej farby a starcov spevavý hlas boli mŕtve.
Zabuchla za sebou okované veko.
– Takto končí svet, – pomyslela si. Obklopila ju nepreniknuteľná tma. Na vlastné počudovanie to prijala s pokojom.
Sedela tam zhrbene, rukami objímajúc pokrčené kolená. Na stehne cítila tlkot srdca. Divoký rytmus úderov sa dral von; cez malý prsník, ktorý už nezastihne jar; cez hodvábne tuniky a jantárové ozdoby; domáhal sa pozornosti a ohlasoval: som tu, žijem, túžim po všetkom tom vzrušujúcom a tajomnom, čo rozpuk prináša...
Keď pred niekoľkými mesiacmi prvý raz krvácala, otec, kráľ Catwayn, vybral pre ňu muža.
– Styorad, kde skláňaš hlavu? Myslíš na mňa? – boli odvtedy jej najčastejšie otázky.
Menu syna traximanského náčelníka prisúdila zvláštne čaro. Stelesňovalo pre ňu všetko, po čom srdce, hlúpe, ešte stále túži, hoci je zavreté v tmavej truhlici; nevie, že sa blíži boh konca Úlothol.
Statného Traximana uzrela len raz. Pred niekoľkými dňami; vtedy spojené vojská dvoch barbarských kmeňov obľahli hradisko v Oromwycci. Pricválal k valu na dostrel šípu a vyl v predzvesti víťazstva.
Ešte teraz si pamätá chvenie, ktoré ňou pri pohľade na bojovníka v koži a kove lomcovalo. Tento Styorad v sebe nemal ani štipku z jej predstáv...
Catwayl bola chytrá a rozumná. Napriek veku dokázala vidieť súvislosti, a teraz sa skoro cynicky usmiala, keď si uvedomila, že sa skrýva na mieste, kde všetky nešťastné veci začali.
╕▪╒
Kopcu, na ktorom sa rozkladá oromwyccké hradisko, tróni svätyňa bohyne Dáehwy, jediná kamenná stavba v dohľade. Múry vyrastajú z kruhového pôdorysu. Sebavedome hľadia do údolia a volajú: poďte, prijmite svoju ľudskú malosť a pokloňte sa tomu veľkému, čo vás tak veľmi prevyšuje, a tak láskavo sa k vám skláňa.
Strechu z brvien prikrýva čečina. Uprostred, v najvyššom bode, cez otvor stúpa dym. Ťažko sa tam dýcha, svätyňa je zaprataná do posledného miesta.
Kňaz Hulma stojí v olivovozelenom rúchu pri oltári. Tmavohnedé vlasy mu rokmi pobledli, farbou pripomínajú slnkom vybielenú hlinu hniezd lastovičiek. Oltár tvorí nepravidelný balvan. Páli na ňom byliny a drmolí formulky na uzmierenie bohyne.
Catwayl patrí čestné miesto vpredu, vedľa otca a bratov. Postoj má hrdý, vzpriamený; cíti na sebe kradmé pohľady. Plavé vlasy jej splývajú na maslovo bielom plášti. Zdobí ich veniec z mladého ihličia. Plášť na ramene drží medená agrafa v tvare srny.
Aké zdravé boli vtedy červené Catwayline líca! Miazga vesmíru do nich v plnej sile vháňala život. Vysoká útla postava, tenké hrdlo, panovačný pohľad orieškových očí; len panenská Dáehwy vedela, že sa za ním skrýva dievčenská neistota. Rovné vlasy jej padali spod venca a zakrývali odstávajúce uši – nikto nevidel túto pramalú chybu pôvabu.
Stojí blízko oltára a vníma narastajúci otcov nepokoj.
„Zlé znamenie,“ mrmlal sám pre seba, bojovník, zocelený v mnohých stretoch, i keď so silou už na ústupe. Rozdal toľko rán, rozbil polovicu zo všetkých hláv na východ od Herlunských hôr – ako o ňom rozhlasujú lýry potulných aoldov – a predsa sa bojí jedného srnca. Lebo tento deň nebol ničím iným ako veľkým sviatkom bohyne Dáehwy.
Patrónka hradiska, lovcov, lesov a lesnej zvery, tiež nevydatých mladíc a šťastia v duši Catwaylinej – ako si samo dievča doplnilo, zjavovala sa uprostred čistín a v kroviskách v podobe srny. Teraz netrpezlivo očakávala obetu, samca tejto zvery, no vyslaní muži sa namiesto úlovku vracali s prázdnymi rukami.
„Bran tu bude čo nevidieť, uvidíte, otče,“ pošepol kráľovi Catwaynovi najstarší syn.
Líšil sa od neho len vekom. V osobách bratov, stojacich hneď vedľa, mal vlastné obrazy mladosti.
Catwayn a jeho semeno, Catwahyn, Catwastan a pätnásťročný Catwuln, ktorého len nedávno prijali do kruhu bojovníkov – všetci plavovlasí a so širokými nosmi, aké sa dedia v krvi tohto kmeňa Herlunčanov – v zbroji a slávnostnom hodvábe čakali na rytiera Brana.
„Dúfajme,“ odvetil pomedzi modlitby kňaza kráľ Catwayn.
╕▪╒
Och, Bran, syn Febalov, na ktorého sa v tej chvíli upierala nádej, kiež by si nikdy nevyplával z Írska!
Nevyspytateľné sú nádoby Mehdawach. Bohyňa času čupí pod skalným previsom a za smutného spevu do nich z kryštálového jazierka necháva kvapkať osudy.
Vieme, ty moreplavec z neznámej krajiny za morom, presláviš sa v našom svete – Taynetaywene – dobrými vecami ako máloktorý pred tebou i neskôr, avšak prv, kvapky tvojho osudu musia naplniť nešťastnú nádobu, ktorú Mehdawach pridelila kráľovi na oromwycckom hradisku.
╕▪╒
Fúzaty Bran, vidiac, že lovci nechodia so srncom, vzal svojho najlepšieho stopára, vysadli na kone a sprevádzaní brechotom Gidu, loveckého psa, zmizli v herlunských predhoriach.
A pery dvanásťročnej Catwayl v nemom šepote za ten čas stále opakujú meno Styorad, Styorad, ktoré nemá nič spoločné s hrmotným barbarom v koži a železe.
╕▪╒
„Už prichádza,“ zaznel spevavý hlas kňaza Hulmu. Obrátil sa od oltára k prítomným, vytrhnúc ich zo strnulosti.
„Čo si videl?“ dychtivo sa spytoval kráľ Catwayn.
„Bran je na ceste,“ odvetil kňaz. Pozdvihol modrý zrak k otvoru, kadiaľ unikal dym z vonných bylín.
Duša starca sa spojila s oblohou. Obloha ho preniesla k lesom a zemi, aby od nich opäť prišiel sám k sebe, v tranze, po ceste, ktorou kráčajú všetci veštci. Otvoril ústa. Na krku mu prevísala zvráskavená koža. Kdesi spoza nej, z miesta, kde klíči zázrak ľudskej reči, vylúdil vysoké tóny. Spev bol teplý a hladil – z lipového dreva vyrezaná pieseň.
Catwayn v bázni pokľakol. Po ňom synovia a dcéra, Catwaynova družina, ženy a muži hradiska. Hulma stál uprostred tohto ľudského kruhu pri oltári a spieval, kým Bran prichádzal k palisáde Oromwycci.
„Bo´Tiach ý´st.“ Je čas.
Takto nápev končil a Hulma pomaly prišiel k sebe. Omráčeného, pomocníci ho držali každý z jednej strany a viedli pred svätyňu. Ľud ho nasledoval.
Pri bráne v hlinenom vale čakal Bran. Vedel, že so srncom nesmie do hradiska vstúpiť skôr, než mu pokynie kňaz.
Jesenný vietor mu strapatil ryšavé vlasy. Malými očami pozoroval rozrastajúci sa zástup na návrší a cítil zadosťučinenie. Videli, že zoskočil z koňa. Krátka kožená vesta zaplachtila vzduchom. V žiare zapadajúceho slnca sa na nej blyšťali ozdobné faléry. Za pásom mal nôž. Pridržal koňovi uzdu a čakal.
Pes Gida bol nepokojný. Nechápal, prečo to zviera ešte žije. Srnec visel dolu hlavou, uviazaný za nohy o tyč, ktorá bola upevnená medzi sedlami koní. V hore Bran nalákal dôverčivé mláďa do ohrady. Potom ho zrazil k zemi a zviazal. Zviera cestou precitlo a mrnčalo ako dieťa, teraz už len tlmene chrčalo, obostreté hrôzou.
„Roztomilý kus,“ chválil Brana kráľ Catwayn. Uznanlivo ho tľapkal po pleci.
„Ročný, nanajvýš dvojročný,“ hádal Catwahyn.
Catwayl si so zaľúbením prezerala srnčeka. Srsť mal svetlú, červenohnedú, ktorá sa pomaly pripravovala na zimné odfarbenie. Parohy tvorili holé špice, s náznakom vidlice. Štíhly krk a hlava s tmavým pyskom mu bezmocne viseli k zemi. Hruď zvieraťa sa prudko dvíhala a klesala. Keď bratia chytali tyč, že ho prenesú na návršie pred svätyňu, pohladila ho.
╕▪╒
Ktovie, dcéra kráľa Catwayna, tvoj údel bol možno iný. Dotykom s teplým bruchom, ktoré čochvíľa rozpárajú, nech vydá vnútornosti k veštbe, privolala si si tento príbeh; Mehdawach nikdy nespí, presúva nádobu s tvojím menom pod horko sladké kvapky svojho jazierka.
╕▪╒
Pred Dáehwynou svätyňou ploské kamene ohraničovali miesto, kde si bohyňa prichádzala pre obeť. Hulma v olivovozelenom rúchu doň vstúpil, prizerajúc sa, ako Catwahyn a Catwastan prinášajú zviera. V pätách mali Brana. Z poza opasku vybral nôž a zovrel ho v dlani. Keď už-už chcel i on vstúpiť do obetiska, Hulma vykríkol:
„Stoj!“
Bran sa zarazil.
„Nikto nesmie prekročiť kamene, koho neomyl prameň bohyne.“
Bezstarostný úsmev nabehol na Branovej tvári pod obrovskými ryšavými fúzmi.
„Máš pravdu, celý deň som sa namáhal po lesoch. Kúpeľ mi padne dobre.“
Nechal sa odviesť do rokliny za hradiskom, kde spod zeme vyvierala ľadová voda. Chvatne si v nej očistil telo. Na Oromwycci medzitým padal večer. Slnko skryli herlunské končiare a Bran sa vracal v hustnúcom šere. Už z diaľky videl vatru, ktorá vyšľahla vedľa svätyne. Špicaté koly palisád v jej popredí vyzerali ako papule drakov z jeho írskej domoviny. Odohnal ten melancholický prízrak. Druhýkrát dnes prešiel bránou a kráčal k návršiu. Aké nemilé prekvapenie ho tam čakalo!
Obetisko bolo sfŕkané krvou. Mŕtvola srnca ležala na boku, kráľ Catwayn zvieraťu podrezal krk. Catwaynovi synovia mŕtvole pridržiavali nohy, aby kňaz mohol previesť posvätný rez na bruchu.
Do Brana vstúpil hnev.
╕▪╒
Kto iný, ak nie Mhorh, ten našepkávač a prvý vlajkonosič Diabla, démon sváru, milovník márnosti, primiešal do čaše syna Febalovho žlč? Mehdawach len smutne spieva a prizerá sa; sama mu podáva nádobu, nič viac však nesmie. A ani nechce. Čas odjakživa plynul pomimo všetko dianie, nezáleží mu, čím sú napĺňané jeho dni...
╕▪╒
Tvár írskeho moreplavca sčervenela. Oči sa mu scvrkli do malých štrbín a krv v ušiach šumela.
„Takto si ctíš pohostinnosť k priateľovi?“ oboril sa na kráľa Catwayna.
Pán hradiska zvraštil obočie.
„Čím som ťa urazil, najslávnejší spomedzi tvojho ľudu?“
„Noc a deň ma škriabu húštiny, štípu lesné mravce, predieram sa horou, aby si nakoniec ty zarezal moju námahu?!“
Bez otáľania vstúpil do priestoru obetiska. Spod huňatého obočia neveriacky pozeral na mrcinu, akoby mala ožiť.
„Mierni hnev, syn Febalov,“ napomenul ho Hulma. Prerušil rituál a narovnal sa. „Po práve ti patrilo usmrtiť zviera, ale dlhšie sme čakať nemohli. S posledným lúčom slnka musela byť obeť vykonaná.“
„Iste,“ odfrkol Bran. „A ty, smraďoch, bež sa zatiaľ vykúpať, nech nezavadziaš. Už ťa nepotrebujeme.“
„Čuš!“ okríkol ho Hulma s rastúcim hnevom. „Počas obety niet miesta pre samoľúbosť. Nenarúšaj bohmi daný poriadok.“
Týmto len prilial olej do ohňa Branovej zášti.
„Myslel som, že ma more poslalo do krajiny, kde si cudzinca ctia. Ako vidím, márne som sa nádejal. Za dobrotu ho odstrkujú a okrikujú ani psa.“ Zaváhal, bol však prudkej povahy, a tak na posvätnej pôde predsa len dodal:
„Poriadok bohov na vaše hlavy.“ Odpľul si a pyšne odišiel. Zamotal sa do svojho írskeho plášťa, vyzval druhov, ktorí s ním prišli z jeho krajiny, a spolu odcválali do noci.
Pred svätyňou zavládlo ticho. Bázeň obkolesila Catwayna, nahnevaného priateľa chcel zastaviť. Nesmel však opustiť obetisko. Kto raz vstúpil do vymedzeného priestoru, musel čakať, kým kňaz nevyberie z obetovaného zvieraťa pečeň.
╕▪╒
Vieme. A smejeme sa, nešťastný Catwayn, lebo keby malo byť podľa tohto, stojíš tam dodnes. Hulma dôkladne prezrel vnútornosti, no pečeň nenašiel...
– I to bola veštba sama o sebe.
╕▪╒
Vzduch v truhlici oťažel. Catwaylino telo v nepohodlnej polohe stŕplo.
– Takto to už nevydržím, – zúfala si.
Na okamih zatúžila nadvihnúť veko. Ešte raz vidieť svetlo...
Truhlica bola spolu s ostatnými cennosťami uložená vo veži svätyne. Klenbou v jej prízemí sa vchádzalo do miestnosti s oltárom, zatiaľ čo z dvora viedlo vonkajšie schodisko na prvé poschodie veže. Tvorila ho malá empora, akási tribúna s výhľadom na oltár. Catwayn a jeho rodina sa z nej občas prizerali pobožnostiam. Z empory stúpali točité schody do hornej komory, kde sa čoraz väčším strachom morila Catwayl.
Vedela, že posledná hŕstka obrancov, vedená jej otcom a Catwahynom, strhla drevené schodište na emporu a opevnila sa tam. Ďalší bojovali priamo vo svätyni. Mečmi a sekerami rúbali do útočníkov, zatiaľ čo tí na empore z lukov vypúšťali šípy.
„Otec, podpália strechu, udusíte sa tu,“ plakala, keď jej Catwayn prikázal zavrieť sa do komory. Za každú cenu chcela zostať s nimi, kým nepríde koniec.
„Prahnú po koristi, vedia, že sme cennosti ukryli niekde vo svätyni. Nebudú riskovať, skôr nás vyhladujú, ak ich bohovia obdarili toľkou trpezlivosťou. Ale ty sa nič neboj,“ klamal a povzbudzujúco na ňu žmurkol, „jedla i vody je tu dosť.“
Privinul si ju na vestu z tvrdenej kože. Bronzové pliešky mal od krvi. Zamazala si ňou tvár. Videla, že je ranený. Bozkal ju na čelo. Sivohnedé strnisko driapalo a lícnice helmy chladili.
Zadívala sa naňho.
– Vie? Ja to viem...
Väčšinu tváre kráľa Catwayna skrývala helma. Zdobil ju dlhý chvost z konských vlasov. Farbený červenou živicou, padal na náplecník. Kovový stĺpik oddeľoval oči a siahal skoro až k perám.
– Tie oči, najmä tie, každú mihalnicu a zreničky pod nimi, – opakovala si. Keď k nej Pán smrti pristúpi a pozrie jej do hlavy, povie mu:
„Toto sú oči môjho otca, ako som si ich zapamätala. Som Catwayl, dcéra kráľa Catwayna.“
Potom sa rýchlo rozlúčila s Catwahynom a s každým bojovníkom na empore.
Strčili ju do komory. V zámke začula obracať kľúč.
„Z tvojej strany je závora,“ počula otca, „založ ju. A neboj sa, po celý čas budem stáť pred dverami.“
Poslúchla jeho príkaz. Závora a dvere, obité kovovými nitmi, spolu s otcovým hlasom dodali Catwayl odvahu.
Komoru tvorila malá okrúhla miestnosť. Na začiatku obliehania spod ohniska hodovnej siene vykopali mince a rôzne cennosti; tiež zhromaždili drahé kožušiny, náramky, strieborné čelenky a plášte z brokátu; všetko to navláčili tam.
Predrala sa nakopeným neporiadkom a vliezla do zastrčenej truhlice s rúchami kňaza Hulmu.
Takto tam bola až do teraz.
Konečne sa odhodlala nadvihnúť veko. Malým priezorom k nej začal prenikať čerstvý vzduch. Zošerilo sa. Okienko pod strechou prepúšťalo čoraz menej svetla. Ju však zaujali zvuky z empory. V truhlici k nej doliehali tlmene a nevedela z nich určiť nič. Hurhaj rástol. S ranami kovu o kov sa miešali výkriky. Snažila sa z nich oddeliť otcov hlas, bolo to však nad sily ľudského ucha.
Boj už prebiehal kdesi celkom blízko. Akiste na točitých schodoch pred komorou. Zrazu všetko stíchlo.
„Kde ju máš?“ počula výsmešný hlas.
Pochopila, že otec stojí pred dverami a bráni útočníkom prejsť.
„Nechám ju sprzniť všetkým mužom z mojej družiny. Potom si na svoje prídu bojovníci Frebingov. A ak ešte aj potom bude živá, znovu sa do radu postavia moji muži. Nakoniec jej rozpáram to biele brucho, večná škoda, že sa na to nebudeš môcť pozerať. Aby si videl, akých kráľov ti povila. Či nebodaj po tom túžiš? Vzdaj sa, a sľubujem, že tvoju fenku ušetrím od lásky Frebingov. Užijú si len moji Traximani.“
Hlas, v ktorom si domyslela Styorada, prehlušil zvierací rev.
Kráľ Catwayn sa vrhol na prvého barbara. Točité schody boli úzke. Poskytovali mu výhodu, lebo proti nemu mohol stáť vždy len jeden muž. Navyše, väčšina bojovníkov držala zbraň v pravej ruke, a schody sa z pohľadu vystupujúcich stáčali tiež doprava. Kým mohli zaujať postoj, odkryli si ľavú stranu, ktorá Catwayna nabádala k rane.
Styorad zúril. Stál na empore a kričal odtiaľ hanlivé slová. Prizeral sa, ako jeho bojovníci jeden za druhým vystupujú hore, padlí zatarasujú už beztak úzke schody a všetci si navzájom zavadzajú.
„Zmiznite,“ reval, „nechajte ma prejsť!“ Odopol si ťažký plášť z čiernej srsti soboľa a tasil meč.
Catwayl už nepočula virvar zúfalého otcovho boja. Keď Styorad predostrel svoj zámer, v mrákotách vyliezla z truhlice. V šere nahmatala inú a otvorila ju. Boli v nej len mince. V ďalšej okrem diadémov a šperkov našla, čo hľadala. Do očí jej padlo krásne cizelované puzdro. Znázorňovalo lovecké výjavy bohyne Dáehwy a chránilo čepeľ dýky. Vybrala ju. Ostrie zachytilo to málo svetla v komore. Miestnosťou sa krátko mihol striebristý lesk.
╕▪╒
Ryšavý Bran blúdil lesmi hlboko na území barbarov; Herlunské končiare, ak vôbec vykukli spoza stáročných smrekov a borovíc, vyzerali odtiaľ ako malé kopčeky.
Odkedy sa chvatne pobral z oromwycckého hradiska, nenachádzal pokoj. S pocitom, že urobil málo na záchranu svojej cti, hnevlivo rozkopával mraveniská a zabíjal zver. Takto jeho družinu zastihli pohraničníci kmeňa Traximanov.
„Čo robíš, cudzinec? Tento les ti nepatrí!“
Spoza kmeňov vykukovali hlavy veľké ako turie kotrby. Nič netušiaceho Brana prekvapili v tábore pri potoku. Vlasy mali spletané do hrubých vrkočov. Pokrývalo ich lístie, vetvičky i blato. Luky a oštepy pripravené k útoku. „Pozorujeme ťa, a čo vidíme, vôbec sa nám nepáči.“
Írskych dobrodruhov premkla smrteľná tieseň. Meno syna Febalovho však zaletelo do mnohých kútov Taynetayweny. V prvej chvíli sa vo svojej prchkosti chcel postaviť na odpor.
„Som Bran, a robím, čo uznám za vhodné. Nemierte na mňa tými hračkami, a kto chce, nech so mnou čestne bojuje s mečom alebo na sekery.“
Traximanov jeho výstup zarazil.
„Ten Bran, ktorý prišiel spoza mora zo Začarovaných krajín?“
Odpľul si.
„Začarované sú akurát tak vaše kotrby. Chcete bojovať, alebo ste prišli trkotať o zemovede?“
„Počuli sme, že si bol hosťom na hradisku kráľa Catwayna,“ prehliadli jeho urážku.
„Správne, bol.“ A znovu si odpľul.
Po krátkom rozhovore mu pohraničníci navrhli, aby ich nasledoval do osady.
„Zdržiava sa tam jeden z našich náčelníkov, Garbidast. Určite by ti rád stisol pravicu.“
„Keď sa z jeho psov vykľuli trasorítky, aspoň jemu sa možno zachce zmerať si sily.“
Vždy otvorený novým vyhliadkam, takto prijal ponuku putovať ku kmeňu bojovníkov, šamanov a špinavých žien.
V tej dobe boli ešte jednotní, len neskôr sa rozdelia na Traximanov Bielych a Traximanov Červených. Prví z nich budú smrteľnými nepriateľmi druhých a spojencami veľkých kráľov, ktorým slúžime, a pre pobavenie ktorých spisujeme túto dávnu pohanskú minulosť.
Pohraničníci zaviedli syna Febalovho do tônistých lesov. Tiché kolosy obklopovali malé čistiny. Tam, v jednoduchých chyžiach alebo iba akýchsi norách z machu a čečiny, prebývali pokrvné rody traximanské. Dym ohnísk sa miešal s tieňmi stromov. Spolu siahali až k oblohe. Chmúrne sa prevaľovala nad miestom, kde bola viera vo Veľkú Pramatku Zem živá ako už nikde v Taynetaywene. Bran vstúpil na jednu takúto čistinu a nedal najavo zhrozenie. V paláci, ktorý mohol byť len o čosi málo lepší od stajne, ho privítal Garbidast.
„Viem, nie je to práve najhonosnejšia sieň mojej ríše,“ ospravedlňoval sa náčelník po vrelom zvítaní.
Bran sa v duchu pousmial. Muž vo veku kráľa Catwayna nazýval lesné nory ríšou. Odetý bol v kožušinách. Chumle čiernych vlasov so zapletanými vrkôčikmi lemovali široké čelo a hranaté líca. Nos križovali popraskané žilky. Brada mu skrývala krk a polovicu tváre. Medzi chlpmi, čiernymi a tuhými ako drôt, bolo pri rozprávaní namiesto úst vidieť len neurčitý otvor, z ktorého sa šíril zápach zhnitého chrupu. Mohutný v pleciach a šesť a pol stopy vysoký, vcelku vyzeral ako horskí obri, ktorých Bran videl v Herlunsku.
„Človek sa cíti dobre všade tam, kde si ho ctia,“ odvetil hostiteľovi.
„Pravda. No teraz ťa môžeme počastovať len skromne, lebo máme naponáhlo.“ Konkubínam rozkázal priniesť mäso a medovinu. „Ale prijmi moje pozvanie do Hradbargu. V meste našich otcov oslávime svadbu môjho najstaršieho syna.“
Bran sa preľakol pri myšlienke, že bude musieť cestovať do akéhosi zapadákova, ktorý nie je iste väčší ako obyčajná dedina. Návšteva u Garbidasta sa mu prestávala páčiť.
„Ktorú ženu urobí tvoj syn šťastnou?“ silil sa neprezradiť.
„Catwayl, dcéru kráľa Catwayna.“
Hlboko pod ryšavými vlasmi Brana bodlo v hlave. To démon Mhorh završoval svoje dielo a dával pozor, aby syn Febalov nepremeškal príležitosť.
„Catwayl, vravíš?“ začal akoby mimochodom. „Akurát od jej otca idem.“
„Vieme, že si jeho priateľom. Poď s nami a spoločne sa radujme.“
– Netušil som, že Catwayn dojednal zväzok s Traximanmi, – premýšľal Bran a rýchlo sa z toho snažil niečo vyťažiť.
„Nie je mojím priateľom,“ opravil Garbidasta. Vyrozprával mu hanbu, ktorej ho v Oromwycci vystavili. Po značne zveličenom príbehu sa odhodlal na posledný krok. Do úst vložil všetku svoju úlisnosť a povedal:
„Si ku mne láskavý a pohostinný. Nemám srdce nepovedať ti, s čím som ťa vlastne vyhľadal.
Idete do Oromwycci pre nevestu? Rútite sa do záhuby! Tajne som vypočul rozhovor, kde Catwayn s veštcom Hulmom vyhútali plán, ako vás počas hostiny zavraždiť.“
Nechcel tomu veriť Garbidast, nechcel tomu veriť jeho syn Styorad ani traximanskí starešinovia.
„Odprisahaj to na vlčí chvost,“ žiadali ho. Okrem Pramatky Zeme uctievali tiež boha konca Úlothola, a taká prísaha bola spomedzi prísah najposvätnejšou. Kto pri nej luhal, toho Úlothol v mihu zrazil svojou palicou do tmy.
Branovi boli všetci bohovia Taynetayweny ukradnutí, z Írska si priviezol vlastných. Na krku sa mu hompáľali kosti havrana. Takto si zaisťoval ochranu všemocného Luga. A v krvnom žliabku svojho meča mal cizelovaným písmom vyobrazené meno bohyne Scathach.
V duchu dokonca odprosil Manannana, pána morí, ktorého svojho času preklial, že ho zaviedol do týchto končín; a položil ruku na vlčí chvost.
„Prisahám.“
╕▪╒
Nepriaznivá veštba dávala kráľovi Catwaynovi tušiť strasti, ktoré mali dopadnúť na Oromwycci. Dáehwy sa odmlčala. Nadarmo kňaz Hulma dňom i nocou drmolil modlitby pri jej oltári.
Každé ráno očakávali slávnostný traximanský sprievod. Catwayn i jeho otcovia zviedli s barbarmi toľko bojov, koľko je ihličia v lesoch na východe, teraz však mienili uzavrieť mier, potvrdený krvným zväzkom.
Keď uplynula doba, kedy mal Garbidast priviesť ženícha Styorada, nepokoj na Oromwycci vyvrcholil. Predvídavý Catwayn vyslal prostredného syna Catwastana s posolstvom. Ale nie k barbarom, lež cez Herlunské hory k západu. Hradiská na úpätí druhej strany hôr držali spríbuznené rody Herlunčanov. Do poslednej chvíle veril, že sa z priesmykov vynoria voje bratancov a strýkov. Nedozvedel sa, že pomoc nikdy nemohla prísť. Keď mu Styorad v chodbe vo veži svätyne preťal hrdlo, Catwastan bol už mŕtvy. Cestou cez hory ho v ktorejsi úžľabine chytili horskí obri. Upiekli ho a zjedli, ako to mali vo zvyku, kým ich ešte nosila zem, a Catwastanove kosti sa možno dodnes belejú v niektorej z ich zabudnutých jaskýň.
Najmladší z jeho synov, Catwuln, doplatil na svoju neskúsenosť. Prvý uvidel mrákavu vojska, ktorú lesy ako páchnucu beštiu vypustili do oromwycckého údolia. Nelenil, a s niekoľkými jazdcami im vyšiel v ústrety. Sekery ich dorúbali ako mladé stromky. Catwulnovu hlavu nabodli na kopiju a mávali ňou pri útoku pod valmi hradiska.
Veľké bolo zadosťučinenie syna Febalovho. Na vlastné oči videl šíp, čo prebodol ústa veštca Hulmu. Starec stál nebojácne za palisádami, modlil sa a povzbudzoval obrancov. Štyri dni im do žíl vlieval odhodlanie, no ako náhle navždy stíchol, odvaha Herlunčanov ochabla. Nemohli čeliť presile traximanských vojsk a ich spojencov Frebingov. Tento divý kmeň barbarov sa s radosťou nechal najímať do služieb každého, kto mu zaplatil. Frebingskí bojovníci nezriedka stáli na oboch bojujúcich stranách a prelievali vlastnú krv; vtedy však všetci do jedného tiahli v očakávaní bohatej koristi pod prápormi s medveďom na Oromwycci.
Hlinené domce boli rozváľané. Slamené strechy horeli a vresk znásilňovaných žien predčil iba nárek detí. Traximani odjakživa bojovali pešky. Ich okrúhle štíty zobrazovali grimasy luchov – lesných bôžikov, ktoré spolu s pokrikom vlasatých barbarov ochromovali nepriateľa. Polonahí, vyváľaní v blate alebo odetí v kožušinách, mnohí naplnili priekopu pri zdolávaní palisády; stále ich však zostalo dosť, aby popáchali všetky tie ukrutnosti v hradisku.
A takto skončil Catwayn, pán Oromwycci.
╕▪╒
Všetko vedomie sa obmedzilo na hlasité búšenie v ušiach. Ako príboj prehlušilo zvuky za dverami komory. Catwayl držala v spotenej dlani dýku. Prvý raz ju namierila proti sebe, hrot však v poslednej chvíli zadržala. Zhlboka dýchala. Ruku zdvihla druhý raz. Zavrela oči. Teraz. Takto vyhasína život dvanásťročnej Catwayl.
Strach bol opäť silnejší.
Strhla sa.
Boj za dverami skončil.
„Vyrazte dvere,“ počula.
Bez rozmyslu bežala k truhlici, kde sa predtým skrývala. Zabuchla za sebou veko. V nose ucítila korenisté vône a pot, nasiaknutý v obradných rúchach veštca Hulmu. Posilnená jeho zdanlivou prítomnosťou, áno, takto to dokáže. V skrčenej polohe ale nemala priestor, aby mohla napriahnuť ruku.
Beztak to nechcela spraviť. Bála sa to spraviť. Dýka jej z ochabnutej dlane vypadla a dievča sa rozplakalo. Rachot otriasal dverami. Catwayl, na pokraji šialenstva, pomedzi vzlyk šepkala:
„Styorad. Styorad.“
Mysľou sa upútala k vysnenému šťastiu, nejasným obrysom, ktorých samotná predstava jej svojho času vyvolávala radostné chvenie.
Jemný dážď v nich kropil lúku za hradiskom. Bosá kráča po tráve, päty jej hladí mach. Striebrosivý odblesk sosien a jemná hmla pred ňou zahalili okolie. Cez opar preniká matné slnko.
„Rozbiť ti papuľu by bolo málo. Ako to rúbeš?!“
Silnejšie zažmúrila oči. Až ju to bolelo. Ako malá, často na tú lúku chodievali.
„Doneste inú sekeru, táto je k ničomu. Alebo rovno kyjak.“
Veštec Hulma ju tam učil o prírode. A rozprával jej o matke.
Búšenie do dvier na chvíľu ustalo. Potom sa rozľahlo s novou vervou.
Triasla sa na celom tele. Na dne truhlice nahmatala dýku. Plytko dýchala. Pľúcam sa dostávalo málo vzduchu. Podvedome ju prinútili k hlbokému nádychu. Znovu ucítila vône, sálajúce z veštcových rúch. Zažmúrila oči najsilnejšie, ako vedela. Rozpamätala sa na jeho tvár. Prvú vidinu odohnala foršňa, ktorú kyjak v dverách prerazil. Druhá sa k nej nevtieravo priblížila, keď si hrot dýky oprela o hrdlo.
Hulma ju v besiedke pod stromami držal za ruku a odpovedal na jej všetečné detské otázky.
„Aký veľký je svet?“
„Nekonečný.“
„Aký veľký je nekonečný svet?“
„Je ako sen. Nepamätáš si jeho začiatok.“
Teraz už diera veľkosti hlavy civela vo dverách komory. Ryšavý Bran stál vedľa Styorada a obaja pozorovali odletujúce triesky.
„Ale tesárov majú dobrých, to sa musí nechať,“ uškŕňal sa „Dali si peknú námahu s tými vrátami. Museli tam ukryť poklad prinajmenšom kráľovnej zo Sáby.“
Dážď ustal a Catwayl sa s veštcom pomaly vracali k svätyni.
„Chcela by som si ho pamätať.“ Drobčila vedľa Hulmu a on sa usmieval.
„Môžeš.“
„Pamätám si ho, pamätám si ho,“ veselo výskala.
„Každá myšlienka a každý cit sú svetom samy o sebe,“ krotil jej roztopašnosť.
Klada, ktorá istila dvere, praskla.
„Kľúč k nim nosíš tu,“ a krivým prstom sa jej dotkol hrude. „A tu,“ ukazoval na čelo.
Ostrie čepele silnejšie pritlačila na hrdlo. Ucítila pramienok krvi stekať poza tuniku.
„To sú ozajstné brány do iných svetov. A predsa tých istých. Catwayl, vyber si, ktorúkoľvek chceš. Ale neuspokoj sa s málom. Ľudské bytosti sa rady nechávajú spútavať; sú príliš krátkozraké, aby pochopili, že čosi vznešené majú vo svojom vnútri. Radšej sa zmieria s nevyhnutným, a potom vzdychajú nad obrovským svetom okolo, ktorý ich rozpučí.“
„Chcela by som, chcela by som, aby raz boli moje brány otvorené dokorán.“
Vojaci rozrazili dvere. Styorad prvý vtrhol dnu. Keď sa presvedčil, že žiadny bojovník ani pasca tam nečíhajú, pri pohľade na nakopené cennosti besne zaujúkal. S Branom sa prehrabovali mincami a skúšali vzácne plášte, vzájomne si nasadzovali diadémy. Rozkázal priniesť fakľu, nech sa na to bohatstvo môžu lepšie vynadívať.
Skôr než po ňu vojaci zišli do svätyne, otvoril zastrčenú truhlicu pri zadnej stene. Komoru ožiarilo matné svetlo. Neveriacky doň zízal.
A čo videl, dosvedčujeme, že je naozaj pravdou. V Laeksandrume, v sídelnej sieni kráľov, ktorí vysmiali bohov pohanského veku a uverili v moc Jedinej večnej Áesthat, ožarovalo toto matné svetlo jednu zo stien vedľa trónu ešte aj po storočiach, odkedy ho našli v truhlici.
Tapiséria, o ktorej Styorad šepkal, že ju nevyrobili ruky smrteľníka, žila vlastnými farbami. Menili sa a hrali, lúka z nej vystupovala von a dážď mrholil. Všetky sny dvanásťročného dievčaťa zosnovali nitky obrazu, nad ktorým žasli králi.
╕▪╒
Zaiste sestrino svetlo primälo Catwahyna, najstaršieho syna pána na Oromwycci, aby ako otrok v tmavých norách Traximanov neupadol na duchu. Z bolesti ukul pomstu, a iba únava nám teraz zabraňuje rozpovedať jeho príbeh. Husacie brko odkladáme a smútime. Radi by sme postáli pred tapisériou, precítili jej život. Nanešťastie, za vlády štvrtého panovníka aeradijskej éry, Ceodryka zvaného Hrom, zničená bola ohňom a ľudské oko už neuvidí nič podobné, pokiaľ si neutká vlastný sen.