Michaela Hriňová - Dievča z obrazu (2021)

Stále mi hovorili, aby som sa nebál, že duchovia neexistujú, že si zo mňa brat robí iba srandu. Napriek tomu som však vždy, keď mi rodičia zaželali dobrú noc, pociťoval strach. Okamžite som zasvietil malú stolnú lampičku a snažil som sa prečkať noc. Na ráno som si nastavoval budík, aby som stihol zhasnúť skôr, ako ma prídu zobudiť. Časom som si vypestoval akýsi cit pre zobudenie a budík som mohol pokojne vynechať. Dokázal som sa zobudiť aj sám.
Roky plynuli a lampička stále svietila. Mal som obavy, aby na to neprišiel brat. Bol to vlastne zázrak, že o tom ešte nevedel. Bol som si istý, že by sa mi okamžite začal vysmievať. To mal on totižto v povahe. Nikdy sme k sebe nechovali bratskú lásku. A náš vzťah mal od ukážkového veľmi ďaleko. Ja som trpel viac, bol som ten mladší, na ktorom si Max vybíjal svoju zlosť. A tú on choval asi k celému svetu.
Raz v noci Max vtrhol do mojej izby. Úprimne neviem čo tam vtedy vlastne hľadal. Ja som sa zobudil na jeho hlasný smiech. Hneď mi bolo jasné, že moje malé tajomstvo bolo odhalené a Max  mi to dával nasledujúce týždne patrične vyžrať. Využil doslova každú príležitosť, kedy mi mohol vyhodiť na oči, že ešte stále spávam pri zasvietenej lampičke. A nikdy nezabudol dodať, ako veľmi trápne to podľa neho je. Samozrejme, že to povedal aj našim, tí z toho neboli nadšení, no spať po tme ma nenútili. K tomuto rozhodnutiu som dospel sám, keď som už Maxove urážky nedokázal počúvať. A tak som mu v jeden deň oznámil, že pri lampičke už spať nebudem. Spočiatku to pre mňa bolo ťažké a niekoľkokrát za noc som sa zobudil. V tieňoch som videl príšery a každý zvuk ma dokázal vystrašiť. No časom som si zvykol, možno nie úplne, ale zvykol som si.
Keď som mal jedenásť rokov, naši domov priniesli akýsi moderný obraz. Už od začiatku sa mi nepáčil. Ba čo viac, vyslovene som sa ho bál. Boli na ňom tri postavy: Mickey mouse, klaun z McDonaldu, ktorí každý jednou rukou držali nejaké dievča. To dievča bolo na celom obraze najdesivejšie. Na tvári malo umučený výraz, určite kričala, okrem to bola nahá a veľmi chudá. Musela veľmi trpieť. Nerozumel som, čo robia pokope práve tieto tri postavy. Možno som mal z obrazu čudný pocit aj kvôli tomuto zvláštnemu spojeniu.
Postupom času som zistil, že klaun a obria myš nie sú vôbec takí roztomilí, ako si veľa ľudí myslí. Ale to dievča ma stále desilo najviac z trojice. Rodičia tento obraz zavesili na stenu, ktorá stála oproti dverám mojej detskej izby. Čo bolo to najhoršie, čo mohli spraviť. Ja som sa toho obrazu bál každý deň viac a viac. No rodičom a hlavne Maxovi som sa to nechystal povedať.
S tým obrazom som však odmietal ostávať doma sám. Využíval som všetky možnosti opustenia domu, ktoré sa mi naskytli. Chodil som s našimi na návštevy k príbuzným, dobrovoľne som chodil na prechádzky s našim psom a dokonca som sa podujal chodiť aj na nákupy. Pár mesiacov šlo všetko v poriadku. Ja som nebol nútený ostať s ním sám a brat a ani rodičia si nič nevšimli. No veci nikdy nejdú tak, ako si ich človek naplánuje. A tak aj v mojom živote nastal deň, keď som sa musel svojmu strachu postaviť z oči voči.
Naši išli na nejaký ples a Max bol na triednom výlete mimo mesta, takže tam aj prespávali. Prosil som rodičov, aby som mohol ísť s nimi, alebo nech ma dajú na víkend ku starkým. No nič nezabralo. Babka bola chorá a ja som už niekoľkokrát zvládol byť doma sám, tak prečo by to mal byť teraz problém? Odmietal som nahlas vysloviť, že okrem obrazu samotného ma ešte viac desí fakt, že by som s ním ostal doma sám. A tak som len sklopil hlavu a prestal som dobiedzať. Mama mi prichystala večeru, pobozkala ma na čelo. Otec mi postrapatil vlasy a obaja odišli s prísľubom, že sa čoskoro vrátia. Ja som ihneď rozsvietil svetlá v celom dome aj keď slnko ešte nestihlo zapadnúť. A mal som v pláne, že zaspím v obývačke a do svojej izby sa presuniem, až keď sa rodičia vrátia. Zásobil som sa jedlom od mamy, čipsami a colou. Postupne som obraz z hlavy vytlačil a venoval som sa pozeraniu telky. Ani som si nevšimol a slnko zapadlo. Celý byt bol vysvietený a ja som sa cítil bezpečne. Teda, v rámci možností. Problém nastal vtedy, keď som potreboval ísť na záchod. Ako som zistil, to bola jediná trhlina môjho inak dokonalého plánu. Cestou na záchod som musel prejsť okolo toho hlúpeho obrazu. V hlave som si prehral jednoduchý postup: vstanem, prejdem okolo, nepozriem sa naň, vykonám potrebu a hneď som späť. Plán to bol pekný, ale mne to nedalo, keď som obraz míňal, môj pohľad na ňom na pár sekúnd spočinul. Čo sa ukázalo ako veľká chyba. To dievča na ňom nebolo. Pokrútil som hlavou a odvrátil som pohľad: „To nemôže byť pravda,“ pomyslel som si. Pozeral som naň znova, a teraz som sa naň pozeral naozaj dlho, nakoľko som stále nedokázal pochopiť, ako môže postava z obrazu len tak zmiznúť. Zistenie, že dievča na obraze nie je bolo desivejšie ako keby tam, ako zvyčajne, bola a pozerala sa na mňa tými svojimi utrápenými očami. Nechal som obraz obrazom a rýchlo som si to namieril na záchod, vykonal som potrebu a pobral som sa späť do obývačky. No v nej sa na moje zdesenie nesvietilo. Moja detská predstavivosť začala v tú chvíľu pracovať na plné obrátky. Určite tu niekde je a chce m ublížiť, možno ma chce aj zabiť. Potriasol som hlavou a uvedomil som si aké je to celé smiešne. „Ešte donedávna som spával pri lampičke, je pochopiteľné, že sa sám doma a teraz navyše po tme bojím,“ snažil som sa upokojiť, „tá vec s tým obrazom je pravdepodobne nejakým z Maxových pokusov šikanovať ma.“
„A to svetlo som určite zhasol ja, keď som išiel na vécko“, pomysle som si. Zasvietil som a sadol som si na gauč. V telke išla nejaká reklama, tak som sa rozhodol prepnúť na iný kanál. Bola tam, to dievča bolo v telke. Bez slov som prepínal kanály v snahe nájsť nejaký, na ktorom ju neuvidím. No o čo agresívnejšie som kanály prepínal o to bližšie ku mne bola. Poslednou nádejou bolo vypnúť televízor. Ale ten sa po pár sekundách opäť zapol. Avšak teraz iba šumel. Nerozumel som tomu čo sa okolo mňa deje. Chcel som mať pri sebe rodičov a to okamžite. Zdrapil som telefón a volal som mame. Tá to asi po desiatom zazvonení zdvihla. Dlho som ju presviedčal a ona nakoniec súhlasila, že sa s otcom vrátia, no že im mám dať pár minút. Rozhodol som sa, že ten čas prečkám vo svojej izbe. Rozbehol som sa tým smerom, otvoril som dvere a tam stála ona. Stála a pozerala sa na mňa, ja som cúval, nakoľko sa ku mne začala približovať. Nedá sa opísať, ako veľmi som sa bál. Cúval som, až kým som nenarazil do steny, spadol som na zem a v mojom zornom poli ostali len jej vychudnuté nohy, ktoré sa ku mne približovali šuchtavou chôdzou.
„Nemôže sa ku mne dostať,“ prebehlo mi hlavou, „nemôže sa ma dotknúť.“ Nerozumel som prečo mi to napadlo, no nemienil som to zisťovať a dal som na svoju intuíciu. Rýchlo som sa vyškriabal späť na nohy, no keď som sa postavil už tam nebola. To sa mi ani trochu nepáčilo. Inštinktívne môj pohľad zablúdil k obrazu, v kútiku duše som si želal, aby som ju tam uvidel. Vtedy by som bol ochotný uveriť tomu, že všetko, čo sa zatiaľ stalo som si vymyslel. No nebola tam. Započúval som sa do ticha, ktoré ma obklopovalo, od momentu, kedy som vypol televízor, som si neuvedomil, aké neprirodzené ticho tu zrazu je. Ticho, v ktorom by ste počuli na zem padnúť špendlík aj u susedov. Ticho, ktoré dokáže rozbiť aj ten najtichší zvuk.
Na zátylku mi zrazu nabehli zimomriavky. Myslel som si, že je to tým tichom, no bol som na omyle. Keby som sa vtedy rozbehol von z domu, možno by som to ešte stihol a vbehol by som do náruče mojim rodičom. Ale ja som tam len stál paralyzovaný a neschopný pohybu. A ona stála za mnou. Zreteľne som cítil ako sa na mňa lepí, nerozumel som ako je to možné, keďže som bol opretý o stenu, no zároveň som si bol istý, že to čo sa mi lepí na chrbát stena určite nie je. Sípavý dych, ktorý dopadal na môj zátylok rozbil to ticho, ktorú v dome už hodnú chvíľu panovalo. Vedel som, že rodičov už neuvidím, že mama nepríde a nezachráni ma, že Max sa mi už nebude smiať.
V hlave mi vírili myšlienky a ja som sa snažil zmieriť so svojim koncom. A ten nastal rýchlejšie, ako som čakal. To dievča ma objalo. Svojimi kostnatými studenými rukami obopla môj driek. Mal som pocit, že ma rozpučí, nerozumiem, kde sa v tom vetchom dievčatku zobralo toľko sily. A v momente, keď som mal pocit, že to už dlhšie nevydržím, tak zrazu zmizol. Bol som v tom obraze. Vyzeral som ako ona a ona vyzerala ako ja. Vnútorne som panikáril a pokúšal som sa dostať von, ale nedokázal som sa ani pohnúť. Tí dvaja ma pevne držali. Už som súčasťou tohto obrazu dlhé roky. Čakám a pozorujem. Akosi cítim, že onedlho príde rad aj na mňa.

Na našej webovej stránke používame cookies na podporu technických funkcií, ktoré zlepšujú zážitok z používania stránky.

Používame aj analytiky.