Monika Mišúnová Šormanová - Kajuta s výhľadom (2021)

„Vitajte na palube. Prosím, zaujmite svoje miesta, o päť minút štartujeme.
Moje meno je Alfa, som váš autopilot. Pripútajte sa, prosím. Moji najobľúbenejší pasažieri sú živí pasažieri.
Akékoľvek otázky mi môžete adresovať stlačením modrej bodky na vašom náramku. Prípadne sa obráťte na personál v rovnošate s odtieňom 3002, známym aj pod pojmom karmínovo červená.
Teším sa na spoločnú jazdu.“
„Tá vec je vtipná, miláčik!“
„Ja tomu neverím. Ak by nebol prítomný skutočný pilot, do tohto krámu ma nikto nedostane.“
„Podľa mňa je to roztomilé! A pripútaj sa. Veď si počul: najobľúbenejší pasažieri sú živí pasažieri!“
„V tom obleku vyzeráš ako inštalatérka.“
„To je dobre?“
„To je jedno, o pár hodín si ho budeme môcť snáď už vyzliecť.“
„Dobre zlatko. Inak, videl si, kto je s nami na palube?“
„Rozprával som sa len s pilotom. Tým skutočným. A ešte s letuškou. Tá vyzerala tiež skutočne.“
„Ako to vieš rozpoznať?“

„Vyzerala ako ty, keď si nervózna.“
„To je ako?“
„Presne tak, ako teraz.“
„Vyzerala ako ja?“

„Dámy a páni, o minútu štartujeme.“
„Och, miláčik! Je to tu! Bože! Božinku! Nebojíš sa?“
„Prestaň! Chovaj sa aspoň chvíľu ako dospelý človek.“
„Čo si taký? Ach, bože, miláčik! Daj mi ruku! Daj mi ruku!“
„Si neznesiteľná!“ namrzene stlačil tlačidlo na paneli oproti sedadlu.
„Želáte si, pane?“ ozvalo sa z displeja.
„Poprosím vás niečo na upokojenie pre manželku,“ namrzene zamručal Kornel.
„Počká to po štarte?“
„Nie.“
„V poriadku,“ hlas na druhej strane znel stále rovnako veselo.
Po piatich sekundách sa ozval autopilot:
„Štart sa odkladá o ďalších päť minút, podáva sa utišujúci prípravok cestujúcej. Pokiaľ sa chcete vyhnúť ďalším posunom štartu, vyžiadajte si utišujúci prípravok teraz. Mne je to jedno, ja som nesmrteľný. Vy sa oberáte o čas. Za porozumenie ďakujem.“
Za okamih sa objavila mladá žena v karmínovočervenom komplete s ceduľkou Sandra.
„Nech sa páči, vypite to do dna. Upokojenie pocítite do minúty,“ usmiala sa na poblednutú Lindu.
„Ďakujem,“ odvetila neisto Linda.
„Môžem ponúknuť aj vám?“ obrátila sa na Kornela.
„Nie, ja som v pohode,“ odvetil Kornel otrávene.
„Cítite sa už lepšie?“
Linda uprela na Sandru ospalý pohľad.
„Áno, je mi výborne.“
„To rada počujem. Môžem pre vás ešte niečo urobiť?“
„Už poďme, preboha! odvetil netrpezlivo Kornel, nezaplatil som nehorázne peniaze za to, aby som tu trčal v tomto hnusnom návleku.“
„O pár minút štartujeme, pane. Akonáhle pristaneme na plošine, budete sa môcť presunúť do svojej kajuty, tam sa budete môcť prezliecť. Dovtedy vás poprosím o zhovievavosť.“
„Veď dobre, dobre, hlavne už poďme.“
„S dovolením,“ Sandra vzala takmer spiacej Linde prázdny pohár z ruky a nečujne sa vzdialila.


Kornel si pri pohľade na zaspávajúcu Lindu zívol. Bola stále pekná, hoci mala už takmer 40. Keď sa vráti späť, nájde si mladšiu. Pohľad na nemilosrdný proces starnutia ho znervózňoval.
Keď sa Linda prebudila, autopilot bol už v polovici nejakého hlásenia. Zachytila len to, že čoskoro príde personál v odeve farby číslo 3002, ktorý majú nasledovať k presuvnej plošine.
Kornel spal. Prehliadala si jeho profil. Bol síce starý, no aj tak mu to pristalo. Nebyť tých jeho výbuchov hnevu, bol by to skvelý manžel. Možno by ešte mohli mať deti. Povzdychla si. Po tom drinku ju poriadne bolela hlava. Rozveselil ju modro blikajúci náramok. Stlačila modrú bodku.
„Nech sa páči, Linda. S čím vám môžem pomôcť?“ ozvalo sa z náramku.
Zľakla sa. To je ten autopilot?
„Podľa zmeny tepu sa dá predpokladať, že ste nečakali takúto situáciu. Nevyhovuje vám hlasitosť, Linda?“
„Ja…“ neisto sa ozvala Linda, „len som chcela vedieť, či ma nemôže z toho čudného drinku pobolievať hlava.“
„Je to jeden z možných vedľajších účinkov, Linda. Vo vašom prípade za bolesť hlavy môže aj zvýšená miera stresových hormónov v krvnom obehu. A tiež nízky príjem tekutín. Doplňte minimálne pol litra nápoja číslo dva a štvrť hodinu po požití môžeme opäť váš stav prekonzultovať.“
„Ďakujem, ďakujem… Kde si môžem ten nápoj naliať?“
„Linda, nápoj vám prinesie obsluhujúci personál v odeve farby číslo 3002.“
„Ďakujem. Mohli by ste ich poslať vy?“
„Mohol, Linda.“
„A pošlete?“
„Pošlem, Linda.“
„Prosím vás…“
„Áno, Linda?“
„A ako vám máme hovoriť?“
„Moje meno je Alfa, Linda.“
„Nie je Alfa dievčenské meno?“
„Diskusia na túto tému sa nachádza mimo spektra môjho chápania, Linda.“
„Ach, rozumiem, prepáčte, Alfa.“
„Môžem ešte niečo pre vás urobiť, Linda?“
„Pokiaľ mi niečo nebude jasné, obrátim sa na vás. Ďakujem.“
Pri Lindinom sedadle sa zjavila žena v odeve farby číslo 3002 so štítkom Sandra. S úsmevom Linde podala nápoj vo vysokom pohári.
Linda sa schuti napila. Vzápätí to trpko oľutovala. Nápoj bol akejsi želatínovej konzistencie, chutil ako omietka. Ešte hustejší, než bol liek proti bolesti. Nejako to pohltala a s privretými viečkami sledovala trajektóriu na displeji.
Ona je tá metalická guľôčka. Kornel je tiež tá malá guľôčka. Vlastne takto z diaľky niet rozdielu medzi ňou, Kornelom či Sandrou v odeve farby číslo 3002. Všetci sú jedna malá guľôčka, postupne sa pohybujúca po displeji.
Z guľôčkových úvah ju vytrhol Kornel.
„Spíš?“ zabručal nervózne Kornel.
„Nie, zlatko,“ ospalo sa zamrvila Linda.
„Tak buď pripravená, už ideme,“ Kornel sa nervózne ošíval.
„Ako sa cítite, Linda?“ ozvalo sa z náramku.
„Ďakujem, Alfa, cítim sa oveľa lepšie. Je to od vás pozorné, že ste si spomenuli…“
„Môžem ešte niečo pre vás urobiť, Linda?“
„Nie, Alfa, ďakujem. Čo sa teraz chystá? Už ideme?“
„Nasledujte inštrukcie osoby v odeve farby číslo 3002.“
„Volá sa Sandra.“
„Nerozumiem, Linda.“
„Osoba v odeve… volá sa Sandra.“
„Nerozumiem, Linda.“
„Ako by som vám to…“
„Je to dôležitá informácia, Linda?“
„Nie, nie je! naštvane sa ozval Kornel, dôležité je, aby sme sa už konečne pohli ďalej!“

„Nech sa páči, môžete uvoľniť svoje bezpečnostné pásy, nasledujte ma,“ povedala Sandra.
Kornel sa chvatne postavil, bez slova sa vybral za Sandrou. Linda ich len s námahou nasledovala. Sandra sa po chvíli zastavila, uistila sa, že Linda nezaostáva. Pred masívnymi dverami Sandra zastavila, podala Kornelovi aj Linde ochrannú helmu, pomohla im ju nasadiť a upevniť.
„Ďakujem,“ odvetila Linda.
Sandra sa usmiala, kývla hlavou, číselným kódom odblokovala dvere a s úctivým bon voyage sa rozlúčila s Lindou a Kornelom.
„Zlatko, už je to tu! Dúfam, že budeme mať kajutu s pekným výhľadom! Napríklad na Slnko!“
„Na Slnko pozeráš aj zo Zeme, preboha. Na to sa môžeš pozerať aj cestou na nákup. Mars je zaujímavejší.“
„Myslíš, že odtiaľto uvidíme aj tie bane?“
„Preboha, Linda! To nie sú bane. Sú to základne. Tie americké aj čínske je vraj za priaznivých podmienok vidno. Najzaujímavejšie sú momenty hĺbkového odoberania vzoriek. Vtedy možno vidieť drobný poprašok.“
„Ach, poďme už do kajuty, už sa chcem pozrieť z okna! Veľmi sa teším!“
„Kde vlastne trčí personál?“
„Alfa?“ Linda podržala modrú bodku na svojom náramku.
„Áno, Linda?“
„Kedy po nás niekto príde? Chcem už byť v kajute, chcem sa pozrieť na výhľad.“
„Linda, počkajte prosím ešte dve minúty, tridsať sekúnd. Už sa k vám blíži osoba v ochrannom obleku farby číslo 3002.“
„Počkáme, samozrejme.“
„Už nás tu mali predsa čakať! Čo sa deje? Prečo tu nikto z personálu nie je? Máme predsa zaplatenú vlastnú sprievodkyňu!“
„Kapacity personálu klesli, bohužiaľ, na polovicu. Preto došlo momentálne k omeškaniu počas presunu.“
„To čo znamená? Čo si ich vyhodil?“ zachechtal sa Kornel.
„Ale zlatko, to je príšerný vtip.“
„Poveternostné podmienky nedovolili odštartovať zásobovacej a obslužnej jednotke. Tento problém je len dočasný.“
„Ďakujem, Alfa.“


„Dobrý deň, v mene celej posádky si vás dovoľujem privítať na palube výletnej lode Chromatic. Budem vás sprevádzať v observatóriu, taktiež vám odprezentujem bohatý spoločenský program. Už na vás čakajú pripravené zážitkové či relaxačné zóny. Kedykoľvek ma neváhajte prerušiť, zodpoviem každú vašu otázku.“
„Koľko máš rokov?“
„Kornel!“
„Veď teraz vravela, že...“
„30. Nech sa páči, teraz prejdeme dezinfekčnou miestnosťou, následne vás odprevadím do vašej kajuty, kde si môžete zložiť ochranné odevy. “
„Konečne, je to pekná otrava. Strašne dlho tu všetko trvá.“
„Teraz, prosím, podržte ruky rozpažené, kým nezhasne modré svetlo. Ďakujem.
Nasledujte ma, prosím.
Vaša kajuta sa nachádza na siedmom poschodí. Číslo dverí sedem.“
„To si ľahko zapamätáme, však, zlatko?“
„Pomôžem vám zložiť helmy, s dovolením.“
„Jéj! Vidím, že aj vy ste Sandra!“ ukázala na ceduľku na odeve karmínovej farby.

„To je milé! Aj vaša kolegyňa, čo nás sprevádzala cestou sem, sa tak volá. Poznáte sa?“
„Nie. Personál spolu nekomunikuje.“
„To fakt? Prečo?“
„Súkromie našich zákazníkov je na prvom mieste.“
„Správne! Čo sa majú čo vykecávať. Vieš, čo by to bolo, keby o každom klientovi roznášali klebety? Kto by sem chodil? Je to rozumne vymyslené.“
„Nech sa páči, vaša kajuta. Počkám vás vo vstupnej hale.“
Linda sa s úžasom vrhla ku dverám. Prebiehala z jednej miestnosti do druhej. Kornel si otrávene zastal k oknu.
„Nič moc, čo?“
„Zlatko, veď takúto oblohu som v živote nevidela. Ty nie si spokojný?“
„Jasné, že nie som. V brožúre majú fotky s tisíckami padajúcich hviezd, obloha farbami len tak hýri. A čo tu vidíme? Tma, nejaké svetielka. Vyzerá to ako keď zapojíš stromček z minulých Vianoc.“
„Neboj sa, určite to takto nebude po celý čas. A hlavne, že sme tu spolu. Vieš, ako mi celé týždne chýbaš? Samej mi je smutno, vieš?“
„Veď dobre, dobre. Kedy budú konečne padať tie hviezdy?“
„Alfa? Kedy budú padať hviezdy?“
„Linda, nerozumiem otázke.“
„No… kedy bude dnes najkrajší výhľad z okna, Alfa?“
„Linda, nerozumiem otázke.“
„Bože, to je krám! A ja hlupák za to platím!“ vyštekol Kornel.
„Obliekaj sa, ideme, Tá pipina nám povie zrejme viac.“
„Dobre, dobre, veď sa hneď nerozčuľuj, zlatko.“
Sandra ich čakala vo vstupnej hale. Nehybne stála pri okne, žiara jej osvetľovala tvár.
„No prosím! Toto je výhľad! Nie to, čo je v našej kajute. Okamžite chcem vymeniť kajutu. Neplatím celý majland za to, že mám z postele výhľad do tmy!“
„Pane, všetky kajuty pre našich hostí majú okná na tú istú stranu.“
„Prečo je to takto idiotsky vymyslené?“
„Na lodi Chromatic nie je simulácia noci a dňa.Vidíte svet taký, aký je. Kajuty zväčša využívate na oddych, kým spoločenské či relaxačné priestory majú najvyššiu hromadnú návštevnosť. Je to pre loď veľká úspora energií.“
„Energia ma nezaujíma. Platím dosť na to, aby som mal výhľad z okna, aký chcem!“
„Bohužiaľ, na otočenie lode nemám dosah. Nech sa páči, prejdime do observatória.“
„Som naozaj sklamaný. Ten tvoj pajác v hodinkách s tým niečo nevie spraviť?“
„Alfa? Chceli by sme iný výhľad z okna. Dokážeš to zariadiť?“
„Samozrejme, Linda.“
„To už?“
„Áno, Linda.“
„Vidíš, zlatko? Alfa pomôže s čímkoľvek. Ale ako vidím, tebe nič nie je dosť dobré.“
„Tak pardon, že sa neposeriem len tak z nejakej hovadiny. Kedy budú tie kométy?“
„Hej ty, kedy budú tie kométy?“
„Ešte raz, pane?“ spýtala sa milo Sandra.
„Čo ani ty nerozumieš otázke? To som doživotne obklopený samými hlupákmi?!“
„Kornel, chováš sa otrasne.“
„Nikto mi tu nevie odpovedať na moje otázky! Načo sme si platili osobný sprievod? Ten hlúpy modrý krám tiež nefunguje! Chcem vidieť tie kométy! Kedy to bude?! Kde je ten chlapík? Ten skutočný pilot. Kde je pilot?“
„Pane, pilot sa nachádza v odpočivárni. Podľa tepovej frekvencie zrejme spí.“
„Tak poďme za ním!“
„Pane, stretnete sa o 17 minút pri uvítacom prípitku v zábavnej zóne.“
„To mám čakať?!“
„Zdá sa, že áno, pane.“
„Toto je vrchol!“
„Prečo sa tak rozčuľuješ? Dnes si neznesiteľný!“
„Sklapni!“
„Pane, váš tep…“
„Kornel, chováš sa ako blázon!“
„Zmizni mi z očí, ty starena! Kde má pilot kajutu?!“
„Prosím o medikáciu vo vstupnej hale, pasažier číslo 7.“
„Preboha, Kornel, čo sa to s tebou deje?“
„Čo tu chce tento? Au! Čo robíš?!“

„Nechajte ho, prosím vás! Kornel?
Čo ste mu to spravili?“
„Dostal utišujúcu injekciu, madam. Jeho tep bol príliš vysoký. Uložíme ho do odpočivárne na hodinu. Tento druh záchvatov máva často?“
„Kornel je… temperamentný človek. Ale má dobré srdce! To asi ten vzduch…“
„Chápem, madam.“
„Naozaj?“
„Nie, madam.“
„Myslela som si. Žena ako vy takému niečomu nemôže rozumieť. Strašne ma dnes bolí hlava. Vy sa cítite dobre?“
„Môžem vám objednať nápoj číslo dva?“
„Dám si, ďakujem. Hoci, je to strašná žbrnda. Vám to chutí?“
„Naposledy ste mali ten bez príchute. Čo poviete na grepový s mätou?“
„To znie fajn!“
„O minútu bude pripravený v bare zábavnej zóny. Nasledujte ma, prosím.“
„Sandra! Pozrite, to je nádhera! Čo to je?“
„Meteority.“
„Tie farby! To je také prekrásne! Linda sa nalepila na okno, vyzerala ako malá školáčka. „Sandra, vy máte úžasnú prácu. Baví vás to?“
„Bar v zábavnej zóne poskytuje ešte krajší výhľad. Váš nápoj číslo dva je už pripravený.“
„Ešte krajší výhľad? To si ani neviem predstaviť!“
„Sandra?“
„Áno, madam?“
„Mohli by ste mi spraviť fotku?“
„V zábavnej zóne si môžete vybrať z rôznych druhov záberov, dokonca si môžete niektoré objekty aj priblížiť. Najobľúbenejšie sú portréty s pozadím Zeme, Mesiaca a Slnka. V niektoré dni sa podarí aj portrét s pozadím Marsu. Dnes by sa vám to mohlo podariť. Je pravdepodobné, že stihnete Mars aj so zhlukmi odoberaných vzoriek.“
„Škoda, že Kornel tu nie je, bol by nadšený!“
„Nech sa páči, váš nápoj číslo dva. Obrazové záznamy s Marsom sa vyhotovujú vo výklenku Omega, nasledujte ma, prosím.“
„Sandra, toto je úplne neuveriteľné! Ja, chápete, ja, som sa dostala do vesmíru a budem mať fotografiu s Marsom! Nemôžem tomu uveriť! Nič síce o týchto veciach a tomto všetkom okolo neviem, ale je to také pekné! Nikdy som nič také nevidela…“
„Nech sa páči, postavte sa do výklenku, na podlahe je vysvietený bod pre optimálnu kompozíciu. Máte záujem aj o video?“
„Stojím dobre?“
„Áno, Linda.“
„Mám dobre tie vlasy?“
„Nerozumiem, Linda.“
„Že či nie som ako taký strašiak v poli.“
„Nie, rozhodne nie ste ako strašiak v poli. Nech sa páči, tu je päť fotografií.“
„Ďakujem. Viete, Sandra, už som dlho nebola takto s niekým vonku. Odkedy som skončila s modelingom, robím už len pár charitatívnych projektov ročne. Viete, odkedy si pamätám, že som, len lietam po svete. Reklamy, rozhovory, fotenia, točenia, skúšky, stretnutia, vizážisti, kaderníci a návrhári, dokonca aj vo filmoch som hrala… Teraz ani neviem, čomu sa ďalej venovať. Možno… možno by som ešte mohla mať deti, rodinu, psa… viete. Viete, čo myslím?“
„Áno, viem.“
„Skutočne?“
„Nie.“
„Myslela som si. Vy ste ešte mladá, Sandra. Rozhodne nevyzeráte na 30! Možno tak 20, maximálne 25. Máte dokonalú pleť, žiadne vrásky. Aký krém používate?“
„Madam, čoskoro bude uvítací prípitok. Nasledujte ma, prosím. Neodporúčam vám konzumáciu alkoholických nápojov najmenej hodinu po požití nápoja číslo dva.“
„Tá grepová príchuť je výborná, s tou neochutenou žbrndou sa to nedá ani porovnať. Dobre ste mi poradili. Čo myslíte, nemali by sme ísť po Kornela?“
„Váš manžel spí, zobudí sa približne o 45 minút.“
„Čo budeme robiť dovtedy?“
„O minútu bude uvítací prípitok.“
„A čo potom?“
„Môžete nadviazať nové známosti s ostatnými cestujúcimi.“
„Ach… nemám veľmi náladu na cudzích ľudí. Môžem byť s vami, kým sa Kornel nezobudí?“
„Samozrejme.“


„Vážené dámy a páni, nech sa páči, podíďte bližšie, nech na vás vidím! Ták, to je lepšie, poďte, poďte, smelo, ponúknite sa prípitkom, dvoma, tromi, koľko vám hrdlo ráči!“
Na vyvýšenom pódiu stál starší muž v bledomodrej košeli a bielom saku. Bol starostlivo upravený, široko sa na okolostojiacich usmieval, podchvíľou dvíhal pohár so šampanským vyššie a na diaľku si pripíjal so svojimi známymi. Poznal sa zrejme s každým okrem Lindy, aspoň tak to vyzeralo.

„Mnohí ma už poznáte, zdravím ťa, vyzeráš fantasticky! Som Patrik, váš kapitán. Ten ozajstný, s ktorým si môžete aj vypiť.“ sálou sa ozval smiech, kapitán sa zjavne tešil obľube.
„Aby som len nerečnil, pozrime sa spoločne na krásnu scenériu, ktorú nám v týchto chvíľach ponúka vesmír. Mars, dámy a páni.“
V hale sa zotmelo, za pódiom sa rozostúpili steny. Halou sa rozľahol vzrušený šepot a tlmené výkriky ohúrených cestujúcich.
Zrazu to vyzeralo, že ich od sveta vonku nedelí nič. Obrysy planéty zahalenej do mračna drobných úlomkov vyzerali oproti žiarivému Slnku úchvatne.
Z času na čas sa na tmavej planéte zjavovali drobné záblesky.
„Čo to je? Vyzerá to ako sopečná činnosť…“
„To je hĺbková ťažba vzoriek, madam.“
„Ach, áno, Kornel to tuším spomínal. Vraj z úlomkov sa tvoria… kométy. Mali by sme poňho ísť, bude naštvaný, že toto prepásol.“
„Zobudí sa o 21 minút, privedie ho personál, ak si želáte. Bude slabý, dnes odporúčam relaxačné aktivity, napríklad vírivku s výhľadom na Mars, uvoľňujúcu masáž s mesačnými kameňmi či zábaly do horúceho prachu z meteoritov.“
„To znie fantasticky! Ďakujem vám, Sandra. Ste veľmi milá.“
„Och, pozrite, pozrite tam, to vyzerá naozaj ako sopka!“ Linda vzrušene ukazovala prstom k tmavej planéte so žiarivou bodkou uprostred. Z bodky veľkej ako tenisová loptička sa odvíjali tenké nite, kľukatili sa povrchom tmavej planéty a opäť mizli v tme.
Podlaha sa jemne zachvela, vysoké poháre s bublinkovými prípitkami zacinkali na kovových táckach.
Halou sa ozvali tlmené výkriky, pár ľudí sa nervózne zasmialo.
„Tak, dámy a páni, Mars je náladový chlapík, presunieme sa radšej ku krajším a bezpečnejším výhľadom. Ráčte ma nasledovať do kasína. Naše krásne krupierky vám určite prinesú šťastie.“
„Linda! ozval sa tichý hlas. Kornel sedel na vozíčku, vyzeral ospalo a zostarnuto.“
„Kornel, miláčik! Ako sa cítiš? Čo tvoj tep?“
„Ja… čo sa stalo? Akosi sa na nič neviem rozpamätať…“
„Mali ste príliš vysoký tep, pane, už je to oveľa lepšie, no dnes vám odporúčame šetriaci režim.“
„Neboj sa, miláčik, môžme si dať spolu masáž, vírivku s výhľadom, bude nám spolu dobre.“
„Ja…“ Kornelovi vystúpil na čelo pot, zamrvil sa na vozíku, ako by sa chcel postaviť, no po chvíľke to vzdal. Mladík v bielej rovnošate mu ponúkol nápoj.
„Nápoj číslo osem, pane. Urobí vám dobre.“
„Ja… ďakujem.“
„Začneme masážou s mesačnými kameňmi, drahý?“
„Áno, áno…“ Kornel popíjal nápoj, znel stále akosi nezúčastnene.
„Sandra sa ma vzorne ujala, poukazovala mi pekné miesta, zajtra sa tam môžme spolu pozrieť,“ štebotala cestou do relaxačnej zóny Linda.
Keď ležali na masážnych stoloch, mali výhľad priamo na Slnkom osvetlenú Zem. Spoza Zeme sa pomaly vynáral Mesiac.
„Drahý, to je také prekrásne! Nechce sa mi veriť, že sme tu! Všetko je také maličké! Však je to roztomilé?“
„Áno, áno…“ Kornel znel ešte stále ospalo.
„Ako sa cítiš?“
„Pôjdem sa asi natiahnuť,“ zívol.
„Drahý, pozri, kométy! Aha, tam! Aj tam! Nádhera! Taká som šťastná, že sme tu!
Myslíš, že ich vidno aj zo Zeme? Možno si práve teraz niekto niečo želá…
Želáš si niečo, drahý?“
„Ja… ani neviem…“
„Želaj si niečo! Ja si tiež niečo veľmi želám… Možno sa nám to ešte splní…“
„Ja… neviem, čo si mám želať.“
„Hocičo!“
„Vieš, že na takéto veci nie som… Som unavený, pôjdem si ľahnúť. Ideš so mnou?“
„Jasné! Môžme si dať večeru v posteli a pozrieme si film, čo ty na to?“
„Áno, to znie fajn,“ Kornel sa slabo usmial
„Na čo máš chuť?“
„Na pizzu.“
„Vážne?“ Linda sa zasmiala, „aj ja by som si dala!“

„Linda?“
„Áno, miláčik?“
„Neviem, koľko je hodín, nesvieti mi náramok.“
„Hm, ani mne… Ako si spal?“
„Neviem, ako keby som bol v bezvedomí. Táto tma je taká hustá, že som pokojne mohol spať aj deň. Oblečme sa a poďme sa najesť, rád by som sa poobzeral po lodi.“

„Som strašne hladný.“
„Čo si dáme?“
„To je jedno, kde je tu svetlo? Neviem nájsť žiadny vypínač. Au, do riti!“
„Čo sa stalo?“
„Kopol som do tej hlúpej komody, dúfam, že som si nezlomil prst. Prečo tu, do čerta, nesvieti to svetlo?! Zaplatím hordu peňazí a tápam tu ako krt!“
„Ach, ty si!“ Sandra sa schuti začala smiať.
„Tebe je to smiešne?! Som ti na smiech?!“
„Ale nie, veď sa hneď nehnevaj, drahý. Ani ja nič nevidím. Už som pri dverách na chodbu, počkaj chvíľku. Tak.“
„Sandra?! Ježišikriste, ale som sa zľakla! Ste to vy, však? Nesvieti nám svetlo, ani náramky… Sandra? Ste to vy? Drahý?“
„Čo je? Čo sa tu, do pekla deje? Prečo je aj na chodbe takéto šero? Čo to má znamenať? Hej ty, čo sa deje?“
„Drahý, jej niečo je…“
„Haló! Milostivá! Odpovedzte!“
„Drahý, ona sa vôbec nehýbe…“
„Čo si ohluchla? Uhni mi z cesty! Čo si to dovoľuješ! Okamžite uhni, počuješ?!“
„Drahý, pozri, ona…“
„Čo ona? No čo je? Veď vrav!“
„Ona má…“
„Preboha!“
„Sandra?“
„Nedotýkaj sa jej! Poď naspäť dnu!“
„Drahý, ale…“
„Už aj poď dnu!“ Kornel vtiahol Lindu dovnútra, zaplesol dvere a otočil kľúčom.
„Kurva! Čo to má znamenať!“
„Drahý...“
„Nerev! Vzchop sa, dopekla!“
„Dobre, hej, máš pravdu… Potrebujem svetlo, chcem sa napiť...“
„Nie som kúzelník. Čo kúpeľňa, tam sa nedá zasvietiť?“
„Neviem…“
„Opatrne, tu niekde by mali byť dvere.“
Kornel šťukol vypínačom.
„Kurva! Nič! Nič tu nesvieti!“
„Možno… pozri!“ Linda rozsvietila svetlo po bokoch zrkadiel nad umývadlami. Pustila vodu a poriadne si ovlažila tvár, napila sa a pozrela na Kornela.
„Čo budeme robiť?“
„Neviem.“
„Drahý?“
„Čo je?“
„Tie náramky. Svietia. Svietia na červeno. Čo to znamená?“
„Ako to mám, do riti, vedieť?“
„Vyskúšame ho?“
„No nie, budeme tu potme čakať, kým neskapeme.“
„Len…“
„Čo len?“
„Je to bezpečné?“
„Čo to splietaš, prosím ťa?“
„Ja neviem, mám len taký zlý pocit.“
„Aký pocit, do riti? Potrebujeme sa zbaviť tej pred dverami, predsa.“
„No lenže…“ Linda si ťažko povzdychla, neisto pozerajúc na červeno blikajúci náramok.
„Môžeš sa vyjadriť normálne?“
„Snažím sa! zhlboka sa nadýchla: ak by nám chcela ublížiť, už by to spravila, nie?“
„Čo ja viem? Zas tak často nestretávam niekoho, komu trčí kus pohára od šampanského z krku.“
„Takže… ona je umelá.“
„To mi tiež došlo, keď som zbadal ten jej krk. Všetok personál riadi ten posratý autopilot. Celý čas tvrdím, že hentakej veci sa nedá dôverovať! Ale ty nie, ty sa s nimi budeš ešte cickať.“
„Zlatko…“
„Treba sa dostať cez tú vec za dverami ku kapitánovi.“
„Zlatko, ale…“
„Treba sa nejako spojiť s ostatnými, musíme zistiť, čo sa vlastne stalo.“
„Zlatko, ona stojí rovno za tebou.“
„Kurva!“
„Zlatko, poď sem, poď ku mne! Sandra? Prečo máš črepiny od skla v krku? Sandra?“
„Kurva! Nepribližuj sa! Počuješ! Stoj!“
„Sandra, rozumieš otázke?“
„Nie.“
„Sandra, vieš, že máš sklenené črepiny v krku?“
„Áno.“
„Sandra, čo sa to tu, do pekla, deje?“
„Zlatko, skús len také tie áno-nie otázky.“
„Sandra, chceš nám ublížiť?“
„Prečo čuší?“
„Ja neviem…“
„Sandra, môžeme ísť von z kajuty?“
„Nie.“
„Do riti! Mám toho dosť! Sandra, kde je kapitán?“
„Zlatko, ona asi nevie odpovedať na takéto otázky.“
„Sandra, sme v kajute v bezpečí?“
„Nie.“
„Sandra, sme s tebou v bezpečí?“
„Nie.“
„Sandra, chceš nám ublížiť?“
„Nie.“
„Nie je pokazená? Na všetko odpovedá nie, to je čudné.“
„Sandra, sme v kúpeľni traja?“
„Nie.“
„Je pokazená.“
„Nie.“
„Počkať. To ale nebola otázka.“
„Nie.“
Kornel cúvol až k umývadlu, Linda sa k nemu tisla a pozerala na Sandru. Stála meravo vo dverách a hľadela na nich.
„Sandra, si si istá, že tu nie sme traja?“
„Áno.“
„Kurva, veď vidím, že si tu ty a my dvaja!“
„Ste traja.“
„Prosím?“
„Kornel, Linda a Linda.“
„O čom to točíš?“
„Sandra, kde je Linda a Linda?“
Sandra pomaly vystrela ruku, ukazujúc na Lindu. Až teraz si obaja všimli, že Sandra má čosi mokré na rukách.
„Kriste pane, zlatko…“
„Vidím to. Nepanikár.“
Sandra vykročila smerom k Linde a Kornelovi.
Kornel silnejšie objal Lindu.
„Linda a Linda.“
Sandra ukázala krvavou rukou Linde na srdce, ukazovákom ďobla do bledého pyžama zanechajúc krvavý odtlačok.
„Linda.“
Linda sa zachvela. Sandra sa priblížila ešte o krok a mokrú ruku oprela Linde o podbruško.
„Linda.“
„Ty si tehotná?“
„Ja… ja si nemyslím, neviem…“
Sandra opäť zopakovala: „Linda a Linda.“
„Dobre, nech to znamená čokoľvek… Sandra, prečo tu je taká strašná tma?“
„Úspora energie.“
„Úspora energie? Nedá sa s tým niečo spraviť?“
„Vytiahnuté rolety zvýšia viditeľnosť v miestnosti o polovicu.“
„Rolety?“
„Žiadali ste iný výhľad. Rolety boli spustené 17:24.“
„To ma… Dobre, môžete, Sandra vytiahnuť rolety hore?“

„Nech sa páči.“
„To čo je, preboha? To sú meteority?“
„Hĺbková ťažba vzoriek na Marse je pozastavená, došlo k nepredvídateľným okolnostiam.“
„Akým okolnostiam?“
„Sandra? Prečo vidíme z kajuty Zem a Slnko?“
„Presun bol nevyhnutný.“
„Presun?“
„Môžeme hovoriť s kapitánom?“
„Použite, prosím, náramok.“
„Nemyslím tú vec, ale nášho ozajstného kapitána.“
„Bohužiaľ, to nebude možné.“
„Prečo?“
„Stala sa nepredvídateľná nepríjemnosť.“
„Čo sa stalo?“
„Nebolo možné včas podať medikáciu.“
„Kapitánovi?“
„Cestujúcim v hale zábavnej zóny.“
„Načo im bola medikácia?“
„Alfa podal núdzové hlásenie, ktoré malo negatívny vplyv na tepovú frekvenciu. Podať medikáciu tak veľkej skupine cestujúcich nebolo možné.“
„Aké hlásenie?“
„Návrat na Zem je zrušený.“
„Prosím? Ako to? To si len tak zmyslel? Čo si myslí, do čerta, že je boh?“
„Vaša tepová frekvencia stúpa, pane.“
„Do čerta aj s tepovou frekvenciou! Čo sa to tu deje? Okamžite chcem hovoriť s naším kapitánom! Ten váš umelý krám je nanič!“
„Vaša tepová…“
„Zlatko, upokoj sa, dýchaj zhlboka, prosím ťa, potrebujem ťa tu!“
„Dýcham, dýcham…“
„O sedem minút na Zem začnú dopadať prvé úlomky z Marsu. Hĺbková ťažba prenikla do jadra, úlomky sa nepodarí zastaviť.“
„To sa máme pozerať, ako nejaké šutre poletujú okolo? Veď raz predsa musia niekam zmiznúť, potom sa môžeme vrátiť!“
„Slnečná sústava ako ju poznáme nebude o pár minút už existovať.“
„Môžeme tomu určite nejako zabrániť! Nemôžeme tu na tejto lodi trčať naveky! Veď tu pokapeme! Niečo sa musí dať urobiť!“
„Príde nová generácia.“
Linda si oboma rukami zakryla brucho.
„Sandra?“