Patrik Slanina - Vianočná nakládka (2021)

Zvonenie telefónu preťalo večernú atmosféru. Andrea stála pred Vianočným stromčekom. V ruke držala bieleho anjelika, vyzerala bezradne. “Skús pravý horný roh, tam je to dosť prázdne,“ podotkol som a načiahol sa po mobil. Samozrejme služobný. Kto iný by mohol volať v nedeľu večer. Na displeji svietilo: Patrik disponent. 

„Ďalšie nečakané prekvapenie,“ 

„Áno?“ Zodvihnem. 

„Zdravím pán Malecký. Prepáčte, že vyrušujem. Počujte, pili ste niečo?“ 

Otázka ma zarazí. „Nie Patrik, ja nepijem.“ 

„Aha...To je dobre.“ Odpovie. Chápem, teraz som zaskočil ja jeho. Nie je totiž zvyknutý na vodičov abstinentov. 

„Prejdime k veci, potrebujem spraviť fúru. Kolečko do Mukacheva . Išli by...“

„Sú štyri dni do Vianoc. Viete?“ Skočím mu do reči.  V mojich plánoch  už totiž nefiguroval žiadny výletík na Ukrajinu. 

Telefón zmĺkne, sekundy hovoru však stále plynú. 

„Viem pán Malecký,“ odpovie po chvíli. „Ale robota je na stole a zajtra je pracovný deň. Mám zavolať šéfovi? Vyložíte, naložíte a idete domov. Hm?“ 

Stúpne mi tlak, hlasnejšie vydýchnem. Jasne, trtko keď nevie ako ďalej spomenie šéfa. Zahľadím sa na stromček. Ozdoba našla svoje miesto. Andrejka je spokojná. Usmejem sa na ňu a vrátim sa k telefonátu. 

„Dobre,“ pritakám a položím. 

Nebolo to prvý krát čo ma narýchlo odvolal na fúru. Vlastne to bolo skôr pravidlo ako rarita. Zasratá robota. 

Cesta na firmu bola zdĺhavá. Zdalo sa mi, že sa vlečiem, aj keď ručička tachografu atakovala najvyššiu povolenú rýchlosť.  

Zaparkujem cez dve čiary. Originál chuj. Ale nejdem to riešiť. Nikoho nebudem obmedzovať. Jedna z výhod posledných fúr v roku. „Ozaj bomba,“ poviem si pre seba. Kamión stojí celkom v rohu. Vyzerá, že sa mu chce rovnako ako mne. Skontrolujem náklad. Čierne palety, nedá sa pomýliť. Všetko v poriadku. 

Začul som ich keď som zatváral skoby na dverách. 

Kroky. 

Najprv tiché, neskôr výraznejšie. Niekto sem išiel. Všetko som nechal tak a započúval sa do ticha. Kroky ustali tiež. 

„Kto tam?“ zakričím. 

Žiadna odpoveď. 

„Haló?“ Vykloním sa do strany odkiaľ som kroky počul naposledy. 

Nikde nikto.

„Možno sa mi to len...“

„Bububu!“ Spoza návesu vyskočí chlap. „No čo, zľakol si sa?“ Bol to Miro, starší kolega. V očiach mu hrala radosť. Myslel si, že ma smrteľne vystrašil.

„Hej, jasne,“ zaklamal som. Nech sa dedko poteší. Mal som ho rád. 

„Kam ťa poslal?“

„Mukachevo,“ odpoviem a konečne zavriem náves. 

„Ukrajina robí? Že sa na to už nevykašlú v týchto časoch,“ povedal a nedbalo si pridvihol rúško. Ja idem na Šíravu, posledná fúra. Mám toho tak akurát. Ukázal si na hlavu a rozlúčili sme sa. 

Skontroloval som interiér vozu. Koberček pod nohami bol čistý, nikto tu neoxidoval. Aspoň tak. Naštartoval som a vyrazil. Cesta ubiehala dobre, až za Košicami ma dobehla únava. Kvárili ma kríže a bralo ma na spánok.  

Keď začne svitať, treba si odpočinúť. Slnečné lúče uvoľnia nocou stuhnuté telo a viečka začnú padať. Chcú sa zavrieť a stiahnuť vás do temnoty. Nemôžete sa poddať. Vždy radšej nestihnúť termín ako prevrátiť kamión. Sľúbim si, že zastavím na prvej ukrajinskej pumpe. 

Na prvý pohľad pôsobí hraničný prechod luxusne, priam diplomaticky. Nová budova z ktorej vyrastajú plechové krídla. Pod pravým sú tri kontrolné stanoviská.  

Druhý pohľad vám ukáže realitu. Nekompromisne rýchlo. 

Policajt už nedočkavo prešľapuje. „Čo veziete?“ Vyštekne a vydá sa k návesu. 

„Starý šrot.“ Zachytím ako hundre. Ani sa nesnaží aby som ho nepočul. 

„Vodičský, technický a otvorte náves!“ zakričí zozadu. 

Boha, zas im nedali odmeny. Zamávam s papiermi. „Pán policajt, najprv tie doklady.“

Vráti sa. Vie čo ho čaká. V papieroch nekontroluje  dátumy emisných kontrol či podobné chujoviny. Na také banality tu nikto nie je zvedavý. Pravou rukou drží dokumenty , ľavou si šikovne schová oranžový papierik.

„Pokračujte v ceste pán vodič.“ 

Nečakané, pomyslím si a nasilu sa pousmejem. 

Som o desať eur ľahší, no získal som čas. Kopec času. A nakoniec, keď sa pozriem na rozheganú lajtru čo ťahám, aj som ušetril. Pokuta by ma isto neminula. 

Záverečné kilometre ubehli ako voda. Rádio strácalo signál, no aj tak mleli všetci o tom istom. Korona, rúška, očkovanie a do toho nejaká odrhovačka. Nič čo by mi k životu chýbalo. 

Firma sídli na južnom predmestí. V zanedbanej časti mesta pôsobí ako päsť na oko. Nehodí sa sem. Je zrejmé, že investor stavia rovnaké fabriky všade bez rozdielu. Či je firma na Ukrajine alebo v Nemecku. 

 „Zdravím,“ zamávam do okienka. „BL857LA. Vyložiť paleta a naložiť tovar do Bratislava,“ odrapkám naučenú formulku dievčine za pultom.

Švárna Ukrajinka sa zahladí do notebooku. Čakám dlhšie než obvykle, niečo nie je v poriadku. Narastá za mnou rada. Znova ju oslovím. 

„Nemajemo tovary,“ povie a pretrie si čelo. 

„Čo nemáte?“ Snažím sa byť pokojný, no nedarí sa mi. „Určite nakladám!“ 

Vodiči za mnou začínajú šomrať. Nečudujem sa, každý chce byť na Vianoce doma. 

„Zlamana mashyna, tovary za Slovakia novy rik,“ vyriekne verdikt a pozrie mi cez plece.  Zavolá ďalšieho. Rozhovor sa pre ňu skončil. 

Nemusím byť lingvista aby som vedel, čo znamenajú slová zlamana a mashyna. Konkrétne pre mňa znamenajú, že som v parádnej sračke. 

Vytočím disponenta. Pochybujem, že trtko pomôže, ale topiaci sa aj slamky chytá. 

Nezdvíha. Jasné. Určite sedí doma a pozerá nejakú vianočnú klasiku. Popolušku alebo podobnú pičovinu. 

Každým zazvonením mi poskočí tlak. 

„Áno? Počúvam.“

 „Nakládka nie je, majú pokazený stroj. Čo teraz?“

„Čože? Ehm,“ počujem ako preglgne. „Idem tam volať, za minútu sa ozvem.“ 

Zložil, ani nečakal na moju reakciu.

„Hrdina,“ poviem do hluchého telefónu.

Ach, tie povestné špeditérske minútky. Než zavolal stihol som sa najesť aj vypiť kávu z automatu. Riedka žbrnda. Skoro taká hnusná ako telefonát od disponenta.

„No, pán Malecký,“ opatrne vyberal slová, „naozaj majú pokazený stroj. Vybavujem, aby naložili aspoň niečo, alebo, no viete, iný import. Pozerám stále v dopravnom programe. Naozaj.“ 

Blá blá blá. Na toto nemám náladu. Položím a celou silou kopnem do stoličky pri automate. 

„Kurváá!“ Zarevem. Pár ľudí sa otočí ale nikto nerieši. V doprave je to bežné. Vodičovi rupli nervy, stáva sa.

Práve som potvrdzoval dokumenty od vykládky keď ma oslovil. Mladý chalan, na pohľad dobre živený. Zafúľaná tvár a ruky od oleja sa bili s drahým oblečením, čo mal na sebe.

„Pryvit druže,“ začal rodnou rečou, „Ja povynen pratsjuvaty na vas.“ 

„Počkaj, počkaj,“ mávnem rukou. Snažím sa naznačiť, že nerozumiem. 

Chvíľu mlčky pozerá no potom pochopí. Vytiahne papier zložený do šesťuholníka. Mapka. Ukazuje na malú bodku za Mukachevom. „Robot na vas druže,“ očami preskakuje zo mňa do mapy a naspäť. Konečne mi zapáli. Mal by nakládku. 

„Kam sa pôjde? Slovensko?“ Vyhŕknem a vôbec si neuvedomím, že chudák mi nič nerozumie. 

„Robot áno áno,“ skúšam pomalšie. „Ja potrebovat info.“

Naznačí aby som čakal. Vyťuká číslo a priloží si telefón k uchu. 

Ukrajinčina v plnom prúde. Nerozumiem ani prd. Pravdepodobne miestne nárečie. 

„Na!“ podá mi telefón.

„Haló?“

„Halo,“ zopakuje chlapský hlas. Hrubší ako som čakal. „Tu Iľja. Ty mat kamion. Ja mat robotu. Dobre many.“

„Hej, to mi došlo,“ odpoviem, „aký tovar?“

Chvíľu je ticho, asi nerozumie. 

„Tovar, čo sa bude viesť?“ zopakujem hlasnejšie.

„Uhm, odpad. Dnes večer. Naložit chlapi, ty dat kava.“

Nezáväzne sa dohodneme. Je to ponuka, aj keď pochybná. Ale v tejto krajine nie sú isté ani veci právne nakázané, nieto slovom dohodnuté.  

Ostáva len dúfať. Dúfať a vybaviť povolenie od disponenta. 

Ak spomeniem ako prvé peniaze, nebude problém. Iľja ponúkol tisícpäťsto eur. Musel som sa dva krát spýtať, či dobre počujem. Nebolo mi ľúto, keď som mu povedal tisíc. Trtko by pristúpil  aj na menej. Hlavne, že so mnou už nemá starosť. S kludom môže dopozerať Popolušku. 

Nakládka má byť pár kilometrov za dedinou Sasivka. Fabrika je schovaná za vysokými topoľmi. Ani v jednej z výrobných hál sa nesvieti. Pochopím, až keď prejdem cez hlavnú bránu. Okná sú porozbíjané. Je tu pusto. 

Zmocňujú sa ma pochybnosti. Chcem zavolať Iľju, no nie je signál. Veď jasne. Som na konci sveta. Že ma aj napadlo vyťahovať modernú techniku. Rozložím mapu od chlapca, ešte raz prekontrolujem trasu. Číslo cesty sedí. Som dobre, nemal som kde zablúdiť. 

„Boha, furt problémy,“ zahundrem a vystúpim. V blate si všimnem rozjazdené koľaje. Vedú za tehlový komín. 

Že by ma oklamali? Vianočný žartík za odmenu? Chalan videl aké mám nervy. Došlo mu čo sa stalo a tak sa rozhodol, že mi to ešte osladí. Čerešnička na torte kamoško. 

Keď nikoho nenájdem,  je to jasné. Vrátim sa do mesta a zavolám disponenta. Skôr je ho zbytočné kontaktovať. 

Za komínom zbadám tlmené svetlo. Tak predsa, povzbudene vykročím. Vyhasnuté lampy ma vedú k hale na konci areálu. Dvaja chlapi práve prenášajú nejakú debnu. Chcem na seba upozorniť, no prehluší ma štekot.

 Z tmy vybehol vlčiak. Zastavila ho len reťaz surovo uviazaná okolo krku.

„Boha!“ Odskočím. Keby nie je priviazaný, roztrhá ma.

“Heť!“ Zrúkne jeden z chlapov keď si ma všimne. Rýchlym krokom mieri ku mne. „Heť! Heť!!“ Hučí jak na ratu. 

V sebaobrane zdvihnem ruky. Snažím sa vysvetliť, že tu mám nakladať tovar. Všetko márne. Nerozumie mi. 

„Pán Iľja!“ skúšam prekričať hurhaj. 

Zastavil akoby uťal. Jednoduchým gestom utíšil psa. Konečne zavládlo ticho. Zázračné meno ho osvietilo. 

„Dnes nakladat na Slovakia, Iľja volat ráno,“ vetu zopakujem  najzrozumiteľnejšie ako viem. 

Premeriava si ma. 

Až teraz, keď stojí blízko pri mne si uvedomím, že mám z neho husiu kožu. Telo vyziabnuté. Oči vyhasnuté. Rukávy pracovnej košele vytiahnuté po lakte. Od zápästia sa mu ťahá čierna škvrna. Celkovo nevyzerá dobre. 

Zvrtne sa na päte a gestom naznačí, aby som počkal. 

Fabrika je veľká. Haly aj komíny dávno stratili svoj zmysel. Hnijú zaživa. Čudné miesto. Nahrbím sa a schovám hlavu medzi plecia. Od lesa fučí studený vietor. No okrem chladu cítim ešte niečo, zvláštny sladkastý zápach. Poryvy ho rozháňajú po celom areáli. Pravdepodobne pochádza z jedinej osvetlenej haly široko ďaleko.

Zo zadumania ma vytrhne zvuk prichádzajúceho auta. Otočím sa. Biely Mercedes zastane na strede cesty. 

„Zdrav!“ ozve sa z okienka. Je to Iľja. 

„Tu sadni dame kava. Chlapi tovar nachystat,“ povie lámanou slovenčinou a ukáže na sedadlo spolujazdca. Konečne závan ľudskosti. Luxusný interiér hreje už na pohľad. 

Vďačne prikývnem. Postávať v zime a smrade nie je nič, za čím by som banoval. 

Pozdravíme sa. Hlas zodpovedá výzoru. Vyholená hlava, ostrý pohľad a odhadom sto kilogramov svalovej hmoty. V aute je príjemne. Rádio vyhráva vianočné piesne, z káv stúpa para. Hotová idylka. 

„Dokumenty od tovar,“ uchlipnem z kávy a ukážem na kamión, „mat ty?“ 

Iľja sa zamrví. Z bočného vrecka vytiahne krabičku cigariet. „Papiere nepotrebovat. Odpad. Ty vykydat kde chcet a zabudnut,“ prehodí a zapáli si. 

„Čo? Akože kde chcet?“ hlas mi preskočí. Vyzniem ako sraľo. 

Iľja sa zachichoce a vyfúkne dym. „Kde uznat za vhodno. Jama? Zberna?“

„To nie, bez papierov nejdem,“ odseknem, "keď ma chytia polic...“ 

„Nechytit, nikto nezastavit,“ preruší ma. Priateľská atmosféra je preč.

„Íst v noci. Ty davat pozor,“ siahne do náprsného vrecka koženej bundy. Zmeraviem. Za opaskom má zbraň. Nevdojak sa zatlačím do sedačky a odvrátim hlavu. 

Pištoľ však nevytiahne. Namiesto vyhrážok smrťou mi padnú na kolená peniaze. Dvadsať stoeuroviek v červenej gumičke.  

Nakloní sa ku mne. Silno ma potľapká po šiji. „Nikto ta nechytit , dobre moj? Mat tam aj bonus,“ ukáže na zrolovaný kotúč a naznačí, aby som vystúpil. 

„Kamion mat nachystany. Dobra cesta prajem!“

Z fabriky som vypadol najskôr ako sa dalo. Ešte pred jazdou som si načmáral vymyslené názvy do dokumentov a náves mi na požiadanie zaplombovali. Keď nestretnem idiota, ktorý bude chcieť pred Vianocami zarobiť,  malo by prejsť všetko v pohode. Ráno sa zastavím za Košicami v zbernom dvore. Vyložím a zabudnem. Presne podľa inštrukcií hlavohrude z Mercedesu. Nech mám už naložené čokoľvek.

„Čokoľvek,“ na prázdno prehltnem. 

Čo asi? Prečo sa, keď som chcel doklad o nakládke, všetko zmenilo? Atmosféra zhustla a z priateľského posedenia vznikla schôdzka o násilnej dohode. Čo do riti mám naložené? Odpad v drevených boxoch. Odpoviem si. Viac som nevedel. 

Rozhodol som sa, že domov nepôjdem po hlavnej ceste. Neviem čo veziem, nechcem riskovať. Nemuselo by to dopadnúť dobre. Na križovatke som zabočil vpravo. Prejdem cez Poľoniny až na Ubľu. 

Sneží, ale cesta je napodiv zjazdná. Dokonca stretávam odhŕňač. Paráda. Začínam veriť, že všetko dobre dopadne. Ešte dvadsať minút jazdy. Karta vodiča pýta povinnú pauzu. Niekde treba zastaviť. Za Polyanou objavím ostrovček na vyhýbanie. Je síce v zákrute, no rozlohou pôsobí ako parkovisko. Skoro ideálne miesto.

Zaparkujem čo najďalej od cesty. Posledné, čo si želám je, aby si ma niekto nevšimol a napálil rovno do návesu. Pravdepodobne by to malo fatálne následky. 

Zvalím sa na posteľ. Stresy pri nakládke ma vyčerpali. Cítim, ako mi oťažievajú viečka. Nič sa nestane, ak si na pár minút zdriemnem. 

Strhol som sa na lomoz. Po pamäti som nahmatal mobil. Tri minúty do pol noci. Kompletne ma odpálilo. Zaspal som.

Ďalšia rana. Auto sa zachvelo.

Čo to kurva... prešli mi po chrbte zimomriavky. Strach do mňa zaboril ostré tesáky. Miro? Neskutočné,  čo dokáže vyprodukovať mozog pod náhlym tlakom. Vypľul spomienku na včerajšiu noc keď sa ma snažil kolega naľakať. 

Hej, určite to bude Miro, teraz a tu, stovky kilometrov od domova. 

Cez spätné zrkadlo žmúrim do tmy. Kým som spal zatiahlo sa. Hory prikryla hmla. Ledva dovidím halúzky stromov ktoré sa skláňajú do okna. Vietor nimi kýva zľava doprava. Pripomínajú výstražné prsty. Akoby mi naznačovali, aby som nikam nešiel. Aby som ostal dnu. Rád by som ich poslúchol. Ozaj, ale nedá sa vsietiť. Musím tam ísť. 

Čo ak sa nič nedeje. Možno ide len o obyčajnú sprostosť. Dvere návesu sa dobre nezavreli, vietor ich rozfúkol a teraz mi ich buchot naháňa hrôzu. Náves je starý a robotníci sú robotníci, žiadni pedantní doktori. Nemerajú dva krát. Odstrihnú z prvej a čau. Staraj sa. 

Chvíľu mi trvalo kým som ho našiel. Bol zahádzaný oblečením na hornej posteli. Poľovnícky nožík. Spoločník na občasnej turistike. Nič z čoho by sa votrelec zložil no niečo na obranu treba. Ak tam ozaj stepuje nejaký dobrodruh, nedám sa ľahko. 

Pohľad mi skĺzne na peniaze. Stále sú v gumičke, uložené v priehradke pod volantom. Koľko ešte treba zažiť aby som si vás zaslúžil?

Vystúpim. Vonku je ľadovo. Zacítim známy sladkastý odor. Zmocnia sa ma nepríjemné pocity. To čo im smrdelo v hale mám teraz v návese. 

Dvere zavriem ako najtichšie viem. Netreba na seba zbytočne upozorňovať. Ale aj tak sa nič nedeje. Iba vietor a pokazené dvere. Spravím dva kroky. Sneh pod nohami nepríjemne zaškrípe. Iba vietor a pokazené dvere.

Upokojovanie nezaberá. Srdce mi ide vyskočiť z hrude. Minútový tep by som si mohol zmerať aj bez priloženia prstov na zápästie. Okrem slabých poryvov vetra však naozaj nič nepočuť.  Možno sa mi to fakt len zazdalo. Obehnem náves, keď nič neuvidím, neriešim. Zdalo, nezdalo, mám po pauze. Naštartujem a padám. 

Pôvod zvuku som odhalil až pri zadnej náprave. Neboli to dvere. Žiaľ nie. Diera svietila na plachte ako maják na rozbúrenom mori. Rozdriapaná látka a zväčšujúca sa škvrna na podlahe neveštili nič dobré. 

Pristúpim bližšie. Krv. Cítim ako mi jej medený zápach dráždi sliznicu. Napne ma. Opatrne odhrniem plachtu. Kriste čo uvidím? 

Mám naložené drevené boxy. Presne viem ktoré. Robotníci ich vliekli z haly keď som ich vyrušil. Sú porozhadzované po celom návese. Samozrejme bez gurtní. Nedbalci, Slovák či Ukrajinec, všetko jedno. Prácu čo najviac odjebať, nech to len netrvá dlho.  

Úzky pramienok krvi steká po boku najbližšej debne, veko je pootvorené. Strasie ma, stará mama vždy hovorievali, že triašku vyvoláva obchádzajúca smrť. Obišla aj mňa alebo je stále tu? Nie, potrasiem hlavou a zhlboka sa nadýchnem. Ľadový vzduch mi prejde telom. Nemysli na chujoviny! 

Nechcem vedieť čo je dnu. Zabuchnem tú skurvenú debnu a idem preč. Nožík vložím do vrecka. Oblapím studené drevo keď za sebou začujem šuchot. Prichádza z húštiny obďaleč. Po pamäti nahmatám nôž a vytasím ho pred seba. 

„Haló? Kto je tam?“ Žiadna odpoveď. Miro, presne ako Miro. Blesne mi mysľou. 

Lesom sa ozve hlasné zavrčanie. Nie niekto, ale niečo sem ide. Priamo ku mne. Hukot sa vyostruje, prechádza až do mocných dopadov láb na zem. Medveď. Zalomcuje mnou číra hrôza. Musím sa dostať na korbu. Jediná šanca. 

Ľavá noha sa mi šmykne na pneumatike, pocítim tupý náraz. Zjajknem od bolesti no adrenalín mi nedovolí spomaliť, tobôž nie zastať.   

Schovám sa čo najďalej od diery. Vonku sa zase rozhostilo ticho. Možno som ho svojou nešikovnosťou odplašil. Medvede sú plaché zvery. Útočia len keď ich niečo prekvapí. Alebo keď sú vyhladované, nemôžu spať a... zase šuchot a kroky. Je tu.

Nič si neodplašil Martinko. Macko si len obhliada teritórium. On má čas, nemrzne schovaný za nejakými debničkami.

Keď vojde dnu som nahratý. Nemám kam utiecť. Dvere sú na druhej strane, no aj keby nie. Náves som dal zaplombovať.  Oceľové lanko po celom obvode spoľahlivo zadupe každú snahu o záchranu. 

Jediná cesta vedie stade, skade som prišiel. Cez dieru. Pod nohami sa mi zatrasie podlaha. Úľak ma zloží na kolena. Je dnu. To hovädo je v návese. 

Medveď sa s ničím nepáral. Jedným ťahom rozdriapal plachtu a hlavu natiahol k boxu. Zahnal sa. Drevo zaprašťalo no nepovolilo. Zrúkol a skúsil ešte raz. Tento krát úspešne. Lata sa rozštiepila a veko padlo na podlahu. Na nič nečakal. Ňufák zaboril do debne, čosi nepríjemne zapraskalo. Doľahol ku mne čvachtavý zvuk. Ako keď sa vyhladované prasa dostane k pomyjám a hltavo ich žerie. 

Uvedomím si, že mám stále zapnutú čelovku. Ľavou rukou sa snažím nájsť vypínač. Pravou šmátram naokolo. Hľadám oporný bod. Hlavne na seba neupozorniť. Medveď stále nevie, že som tu. Nevšimol si ma, ani nezacítil. Sladkastý smrad všetko prebil. 

Prsty mi skĺznu do medzery medzi fošňami a zaboria sa do čohosi mäkkého. Pozriem dolu. Žiara z čelovky osvieti vnútro debne. 

Do tejto chvíle som si myslel, že najhoršie čo som zažil sa práve deje. Omyl vážení. To najhoršie len malo prísť, čakalo na svoj čas aby mohlo udrieť najväčšou silou. Aby ma dostalo načatého. Plného strachu a nevypovedanej hrôzy. Podarilo sa. 

Zaspätkujem, narazím o kovový stĺpik. Zveziem sa dolu. Treskot vykoľají aj neželaného návštevníka. Zdvihne hlavu. Dve hladné oči ma prebodnú ako dýky. Napriami sa a hrozivo zrúkne. 

Vyrušil si ho pri štedrovečernej hostine kamarát. Si nahratý. Môžeš sa začať modliť. Chrbtom sa opriem do prednej steny. Už nemám kam ustúpiť. 

Bojuj, bojuj lebo skapeš! zahučí podvedomie. Medveď je plaché zviera.

Plachosť... plachosť! Slovo mi blúdi mozgom. Kričí, dobiedza. 

Zaženiem sa a rukoväťou noža buchnem do stĺpiku. Ozve sa zarinčanie. Votrelec spozornie. Zakričím a uštedrím kovu ďalšie tri rany. Medveď sa vystrie, zabručí a dá sa na útek. Šuchtavé kroky prejdú do ťarbavého behu. Ozvena je čoraz tichšia až nakoniec zanikne v šume lesa. Je preč. Hukot ho vyplašil. Zľakol sa a utiekol. 

„Zbabelec, zbabelec skurvený dostal som ťa!“ vykríknem. 

Na lícach pocítim slzy. Príliš dlho som v sebe držal napätie. Pocity sa nahromadili, telo nevydržalo. Rozštiepilo sa na milión malých kúskov. 

Cez škáru zahvízdal vietor. Vmietol ma naspäť do reality. Musím do kabíny. Hneď. Keď nechcem skapať alebo zhniť v base treba niečo spraviť. 

Teplo sálajúce z bufíku ma chcelo uspať. Aj som potom túžil, len čo bola pravda. No nedalo sa.

Práve naopak, keď ustúpil šok a mozog sa dostal do prevádzkovej teploty zaklopali na dvere fakty. 

Padali na mňa, dorážali odvšadiaľ. Sprvu boli ako chumáče snehu, krásne a nevinné. Kopec peňazí. Vianoce s frajerkou. Neskôr sa vločky zväčšili. Premenili sa na kamene po ktorých ostávajú krvavé nosy či uplakané tváre. Nakládka, mafián, pištoľ. A nakoniec,  práve teraz. Žiadne vločky, žiadne kamene. Do hlbín nočnej mory ma ťahajú mlynské kolesá. To mäkké čo som nahmatal v boxe, zadržím dych. Žiadne boxy! Žiadne vyjebané debne!! Sú to rakvy. Náves mám plný mŕtvol.

Preto sladkastý zápach. Postupný rozklad. V zime menej výrazný, ale aj tak nezvratný. Preto ten medveď, prilákal ho smrad mrciny. Preto tie peniaze. A preto, nervózne si prejdem po vlasoch. 

Škvrny.

To čo prasklo, keď sa do truhly pustil macko bola lebka muža. Mohol byť podobne starý ako ja. Tvár mal síce na kašu, no telo patrilo maximálne tridsiatnikovi. Torzo bolo na boku roztrhnuté, z rany trčali ohryzené kosti rebier. Keď som chcel prejsť musel som ho odtlačiť. Chytil som nebožtíkove  predlaktie a potiahol. Mŕtvola sa prevážila na druhú stranu. Vtedy som si ju všimol. Čierna škvrna. Rozrastala sa po celom chrbte. Sprvu som si myslel, že sú to biele kone. Ukrajinskí chudáci, čo vymenili chvíľkové bohatstvo za vlastný život. 

Asi by to tak aj bolo, keby niet tých prekliatych škvŕn. 

Narástla vo mne zlosť. V niečom išli a vymklo sa to kontrole. 

„Zmrd,“ precedím cez stisnuté pery. Preto mi nechcel dať papiere od nakládky. Mŕtvoly som si mal všimnúť až pri vykladaní v zbernom dvore. Prišili by mi to, na tutovku.  

Zavolať políciu? Jasné, koho by som presvedčil, že som ich nezabil ja? Veď ani neviem ako sa tá fabrika volala. Žiadne potvrdenie, žiadna objednávka. Len peniaze na ruku. Už to bol zločin, no v porovnaní s tým čo mi hrozilo iba banalita.  

Musím vypadnúť a zbaviť sa tiel. 

Zájdem na najbližšie odpočívadlo a vyhodím ich popri ceste. Blbosť, ozve sa podvedomie. Všade sú tvoje odtlačky. Skončíš v base. Rozmýšľaj! 

Pretriem si oči. Cítim ako mi tuhne krk. Bolesť prechádza až do hlavy. Nech urobím čokoľvek, musím to urobiť do rána. Potom už bude neskoro. 

Znova mi napadne Miro. Boha, mám sa zbaviť mŕtvol a ja myslím na kolegu. Čo to so mnou...Rozmýšľaj!  

Miro. 

Šírava.  

Konečne ma osvieti. Načiahnem sa po mobil. Je síce hodina po pol noci, ale určite nespí. Štartoval v rovnakom čase ako ja. 

„Halóó?“ strhnem sa. Zvonivý hlas mi preletí kabínou. „No čo Maťko ako? Už Valíš domov?“

„Hej, dalo by sa povedať,“ snažím sa o prirodzený tón, „počuj, chcem sa ťa spýtať na tú jamu.“

„Jamu?“

„No tú, kde ľudia hádžu bordel, čo sa to pôjde betónovať.  Na Šírave myslím.“

„Jáj, čierna diera,“ zasmeje sa a pokračuje, „viem, hádžu veru. Veď som ti hovoril, prasce sú to. Ale prečo ťa to zaujíma? Teraz v noci.“

„Ale, len tak. Mám odtiaľ kamaráta a búrali kuchyňu,“ odmlčím sa.

„A?“ vyzve ma aby som pokračoval. 

„Nó, vieš... nemajú peniaze a len za odvoz stavebného odpadu pýtajú dve jeho výplaty. Chcel som mu pomôcť, veď keď to zabetónujú, je to jedno nie?“

Telefón sa odmlčí. „Miro?“ 

„Ach,“ povzdychne, „poviem ti, ale len preto, že si to ty.“ 

Kolega mi nakoniec vysvetlil ako miesto nájdem a zaprisahal ma, nech to nikomu nepoviem. Akoby nestačilo, že o ňom vedelo minimálne desať dedín v najbližšom okolí a celé Michalovce. Dieru tam vyhĺbili pred rokom. Keď sa dokončí bude slúžiť ako prvá pomoc pri povodniach. Ak ich bude vytápať jednoducho otvoria komoru a kritické množstvo vody prelejú. Dokonalý plán, skoro ako ten môj.

Miro tam už dlhšie vozí vodárenské komponenty. Za ten čas spoznal miestnych ľudí, ich náturu aj zvyky. Nikto tam už za vyvážanie odpadu neplatí. Máš doma niečo nazvyš ? Neriéš kámo, rozlúč sa s tým a jebni to do jamy. 

Najprv tam končil len stavebný odpad, no neskôr sa ľudia osmelili. Nikto sa nešiel zblázniť pre zdochlinu utýraného psa či posrať zo zvyškov zhnitého mäsa nakazených prasiat tunajšieho farmára. Miesto časom zatuchlo a chronicky zosmradlo. Všetci tam tomu hovorili čierna diera. 

„Čierna diera.“ Zopakujem nahlas. „Tá znesie všetko.“

Ukrajinské usadlosti sú až strašidelne rovnaké. Pár starých domov, kostol a krčma. Nikde sa nesvieti. Nevľúdna pustatina. Až pred Simerom stretávam auto. Starý Opel s michalovským evidenčným číslom. To už je druhé čo má slovenské značky. Mieri na Uzhhorod. Za dedinou môžem zmeniť smer aj ja. Posledná šanca vrátiť sa na starú známu cestu. 

Priznám sa, lákalo ma to, no nakoniec strach zvíťazil. Ubľa je ďalej to áno, ale prechod bude prázdny. Žiadne kontroly, plynulý prejazd. 

Hovno. Ďalšie chybné rozhodnutie. Pred rampou stálo päť áut, ani jedno naštartované. Len poslednému blikali výstražné svetlá. Dym vychádzajúci z okienka prezrádzal prítomnosť šoféra. Pri dverách sa mu nazbierala slušná kôpka špakov. Nebol tu krátko, to bolo isté. 

Zoberiem čo treba a vystúpim. V strážnici sa krčí vojak. Keď ma uvidí zívne a vykročí za mnou.

„Kordony zakryty,“  ani nečaká na otázku, je mu jasné čo sa idem pýtať.

Pohľad mi padne na odstavené vozy. V jednom spí celá rodina. Otec mama a vzadu dve deti. Príde mi ich ľúto. Obrátim sa naspäť k zelenému mozgu. „A ke-dy sa ot-vo-ria ?“ vyslabikujem a zaťukám si na náramkové hodiny. 

„Ja neznaju,“ pokrčí plecami a namieri si to naspäť pod strechu. Ignorantstvo najhrubšieho zrna. 

Ach, čo teraz? Hop alebo trop. Nervózne požmolím papieriky a vykročím za ním. 

„Hej!“ okríknem ho.

Korba sa otočí. Tvár sa mu skriví do nepríjemnej grimasy. Chystá sa mi razantnejšie vysvetliť čo povedal. Slováčik asi nerozumie, nevadí. Pozná predsa spôsoby, ktorým chápe každý rovnako. 

Na bitku nečakám, pristúpim čo najbližšie a vtisnem mu do ruky dve stoeurovky. „Prosím, musím sa dostať na Slovensko,“ poviem. Na slabikovanie seriem, aj tak nič nerozumie. 

Skontroloval hodnotu bankoviek a strčil ich do vrecka. Dlho sa nič nedialo. Len stál a premeriaval si ma. Akoby si vychutnával pocit bezradnosti, ktorým som celý žiaril. Sú len dve možnosti. Buď skončím v base alebo ma pustí. 

Otočil sa a bez slova sa pobral k autu. Som v prdeli. Ďalší chybný krok.  

Niečo vytiahol z bočnej priehradky vo dverách. Žeby putá?

„Automobil?“ stroho sa spýtal.

Ukázal som na zaparkovaný kamión poniže. Vojak sa k nemu vydal. Nasledoval som ho. Bol to len kúsok, no aj tak som sa spotil. Hlava ma bolela oveľa viac ako pred hodinou. Niečo na mňa liezlo. 

„Klyúč,“ ukáže na dvere ťahaču. 

Prehrabnem si vlasy. „Na čo?“ 

"Klyúč!" zahučí. Nastaví dlaň a pohľadom mi naznačí nech už držím hubu. 

Odovzdane mu podám kľúče. Po preskúmaní kabíny príde na rad náves. Tutovka. Musím preč. 

Rozhliadnem sa navôkol. Cez cestu mám les. Keby sa tam rozbehnem, možno ma nechytí. Aj keby chcel, musí ostať strážiť hranicu. Utiekol by som.

Ale čo potom? Kam pôjdem? Mrzne a nemám ani bundu, von som vybehol len vo svetri. 

Jebať, všetko lepšie jak skončiť v ukrajinskej base s podozrením z masovej vraždy. Pozriem na vojaka, po niečo sa práve načahuje. Nevidí ma. Teraz alebo nikdy.  Práve sa chcem rozbehnúť, keď začujem buchnutie. 

Všimnem si, že mi pricapil na okno nálepku s červeným krížom. 

„Berete narkotiky. Nestojit.“ Žmurkne a odíde. 

„Narkotiky,“ neveriacky zopakujem. Nalepil mi na okno medzinárodný znak na prepravu liečiv. Používa sa výlučne v  krízových stavoch. Takto označené vozy sú prednostne vybavované. Kamkoľvek bez kontrol a čakania. Geniálne.

Nálepka zabrala. Hranice som prešiel ako najčestnejší z čestných. Keď policajt zbadal znak, mierne sa uklonil a zaželal mi veľa šťastia. Poďakoval som. Úprimne. 

Za Ubľou zabočím na Sobrance. Ak budem dodržiavať rýchlosť a nestane sa nič neočakávané, mal by som prísť k čiernej diere bez problémov. 

Odbočku som si všimol na poslednú chvíľu. Z oboch strán ju zahatávali pahýle stromov. Nečudo. Príroda sa bránila pred chorou mysľou človeka. Snažila sa utajiť príjazd k niečomu patologickému, k niečomu, čo ju bolelo stále viac. Jama bola pre ňu ako zhubný nádor. 

Nakoniec aj ja, vznešený turista, idem priložiť ruku k dielu. Je mi to ľúto ale nemám na výber. Musím ich tam pochovať. Prah si a v prah sa obrátiš človeče. 

Voda z dažďov vytvorila na dne jamy jazierko. Nebolo hlboké, aj v tme sa dali rozoznať vytŕčajúce obrysy nábytku, či pneumatík. Náves som cúvol na samý okraj. Snehová pokrývka mi pomôže, rakvy budem spúšťať po jednej. Stačí udržiavať smer, ostatné vyrieši trenie a gravitácia. 

Sprvu to šlo dobre. Fošne mi poslúžili ako šmýkačka pre mŕtvych. Vytvoril som im peknú poslednú zábavku. 

„Nemáte začo, kamaráti,“ poviem do ľadového vzduchu. Asi začínam blúzniť. Hlava horí, ledva stojím. Často odpočívam. Obrovská fyzická aj psychická záťaž. Ruky aj nohy pracujú v chorobnom stereotype. Chytiť, šmyknúť, narovnať, zatlačiť. Stále dokola. Bláznivý kolotoč smrti. 

Brieždilo sa. Ostávala posledná. Čierna bodka za nočnou morou čakala na konci návesu. Jej váha ma neprekvapila. Mohla to byť žena v strednom veku, alebo muž. Všetko jedno. Čokoľvek bolo vnútri, bolo to mŕtve. Na tomto svete už nemalo miesto.

Bol som skoro pri brehu, keď som to uvidel. Stačilo zatlačiť a za mŕtvym by sa zavrela hladina. Keby niet toho svetla. 

Ľahol som si za truhlu. Ku kamiónu sa blížil trhaný jas. Čo to zase... Čelovka. Bežal sem nejaký skurvený atlét. 

Len pokojne. Nič si nevšimne. 

Ležal som kúsok od vody. Na chrbát mi sálala zima. Nahlodávala ladviny. 

Nevšimol si. On nie. Nebyť psa prebehol by okolo kamiónu a ja by som si dokončil prácu. Nebyť jeho posratého čokla. 

Asi pouličná zmes. Zavoňal krv, uhranula ho. Divoko štekal do návesu. Bežec ho dva krát zavolal, no bolo to márne. Pes bol ako očarovaný. Nahlas vzdychol, musel sa preňho vrátiť. 

„Astor, čo som ti...,“ hlas mu zamrzol v polovici vety. „Pre boha.“ Dokončil.

Všimol si to. Plachtu som nestihol umyť. Okolo diery ostali stopy krvi. Možno aj rozhádzané vnútornosti.  Keď sa medveď zakusol, trhal. Žiadne chirurgické rezy. 

„Nechaj to ti hovorím. Fuj!“ povedal do tmy. Astor zaskučal. 

Nadvihol som hlavu. Práve ho uväzoval o strom, niečo mu potichu vysvetľoval. 

Cítim ako mi zase stúpa teplota. Zima ma doráža. Musím niečo podniknúť.  

Keď zavolá políciu skončil som. Keď ostanem ležať skončil som tiež. Sprav niečo lebo skapeš! Hocičo, zachráň sa! Znova tu bol. Hlas môjho vnútra. Tento krát silnejší. Dorážal mi do hlavy cez každú bunku. Išlo do tuhého. 

„Haló, počujete?“ zakričím.

Bežec pristúpil k zrázu. 

„Tu dolu. Som tu dolu! Prosím, pomôžte.“ 

Keď ma zbadal ruka mu vystrelila k ústam. Bol v šoku. Vytiahol telefón. 

Čo to robíš, poď sem. Hlavne nikomu nevolaj! Hypnotizujem ho očami. 

„K k kto je tam?“ zakoktal.

„Potrebujem pomoc, pošmykol som sa a padol. Asi mam zlomenú..,“ zakašlem, „zlomenú nohu.“

„Zavolám sanitku. Počkajte tam.“ 

„Nie!“ Vykríknem. „Je tu zima, keď mi neprídete pomôcť zmrznem tu.“

Prestúpi z nohy na nohu. Jeho strach je cítiť na kilometre. „Keď ja neviem.“ 

„Chcete ma tu nechať skapať? Chcete ma mať na svedomí?!“  Zahučím naňho z posledných síl. 

„Do šľaka,“ zanadáva. Posledný krát sa obzrie za Astorom a  začne zostupovať. 

„Ďakujem, ďakujem,“ poviem keď je odo mňa ledva meter. 

Je starší ako som si myslel. Určite má cez päťdesiat. Chudý, dobre udržiavaný. Prešedivené strnisko a úzko vykrojené pery. Do očí mu nepozriem. Nemôžem. Brána do jeho duše mi musí zostať navždy zavretá. 

Vystrčím ruku a naposledy poďakujem. Chce niečo odvetiť, no nestihne. Keď zacítim dlaň, pevne ju stisnem, pritiahnem a druhou rukou ho prehodím za seba. Nečakal to. Telo mu od prekvapenia vypovedalo službu. Zmenil sa na handrovú bábiku. 

Nemal šancu. Metať sa začal neskoro, až keď mal hlavu ponorenú vo vode. Lakťom som mu zatlačil na prsia. „Prečo?“ zrúkol som. Voda bola ochromujúco ľadová. „Prečo si sem šiel?“ Neodpovedal. Ani nemohol. Telo mu ochablo, podvolilo sa. Smrť mi ho zobrala. „Pane Bože prečo...“ zvalil som sa na zem a hlavu zaboril do dlaní.  Bol mŕtvy. Zabil som ho. Potom prišla tma. 

Zvonenie telefónu sa do mňa zarývalo ako tupý vrták. Ležal som na posteli. Ešte stále som mal oblečenú páperovú bundu a na hlave čiapku. Nebolo mi už zle, bolo mi príšerne. Dýchal som plytko, akoby mi na prsiach ležalo cementové vrece. Najhoršie na tom bola hlava. Bolesť mi krájala mozog, zakusovala sa a vyžierala zaživa. 

Chcel som sa postaviť, ale nohy ma nepočúvali. Vypovedali službu. Rozhliadol som sa. V diaľke sa črtala čerpacia stanica. Bol som na odpočívadle. 

Pošúcham si spánky. Ako som sa sem dostal? Po zážitku pri vode sa mi všetko zlialo. Pamätám si divý brechot a jazdu. Svetlá lámp, nejasná stredová čiara, pumpa, parkovisko. Vôbec neviem kde som.

Načiahnem sa po telefón, stále vyzváňa. 

„Počúvam,“ zodvihnem. 

„Ste v poriadku? Čudný hlas máte, čo ste oslavovali?“ Zasmeje sa dispečer. 

Trtko. Fakt trtko. 

„Nie,“ odpoviem, „čo sa deje?“ 

„Ako ste to dokázali?“ 

„Čo ako som dokázal?“ odmlčím sa , snažím sa zadržať kašeľ, „Nemôžete hovoriť presnejšie ?“

„No prejsť! Všetky hranice s Ukrajinou sú od včera uzavreté. Nepúšťajú nikoho. Absolútna karanténa. Veď čo nepočúvate rádio?“

„Čo?,“ pot mi pokropí čelo, „neviem. Čo sa stalo?“ 

„Ale celé zle. Experiment s protilátkou na koronu. Zmutovalo to či čo.  Pár nezvestných, pár mŕtvych. Ale nebojte, len zbytočne strašia.“ 

Pustil som telefón. Hlasno dopadol na dlážku. Počul som, ako disponent ešte niečo húdol, no nakoniec zmĺkol. Položil.

Informácie ma dorazili. Nie, nikto nestrašil, nikto nepreháňal. Všetko do seba zapadalo. Zapol som rádio. Práve hrala pieseň od IMT Smile. Najkrajšie Vianoce aké tu boli, spieval Tásler sladučkým hlasom. 

„Hej, ozaj najkrajšie ty kokot,“ poviem ležiac na prepotenej plachte. Keď skončila odrhovačka, redaktorka ohlásila deväť hodín. Začali správy. 

Škandál na Ukrajine. Nemocnica pri Mukacheve potajme zastrešovala farmaceutický projekt zločineckej skupiny. Riaditeľ nemocnice, personál aj laboranti sú mŕtvi. Kontrolná skupina, pravdepodobne desať dobrovoľníkov nakazených novým koronavírusom,  na ktorých bola testovaná neznáma protilátka nezvestní. Podľa prvotných informácii bolo zistené, že lieky spôsobili u pacientov mutácie. Bujnenie prerástlo na mozgovú kôru, kde vyvolalo silný zápal mozgových blán. Nasledovala otrava krvi a náhla smrť. Celá schéma má veľmi rýchly priebeh. Smrť nastáva do dvadsaťštyri hodín.  Ani jedna z očkovacích látok nezaberá. "Nestihne to, človek neprežije do termínu druhej dávky." Hovorí profesor Krčméry. Svetoví vedci vystríhajú pred apokalyptickým scenárom. Premiér zvolá... 

Zvuk sa rozostril. Počul som len šumenie. Bol koniec. Zvonil mi umieračik.  

V očiach pocítim slzy. Nie od strachu, už som sa nebál. Telo aj hlava si zvykli. Konské dávky stresu mi otupili zmysly. Ohlodali ich až na kosť. 

Ozvalo sa svedomie. 

Zabil si človeka. Nevinného! 

Musel som, musel inak... S posledných síl som oponoval  sám sebe. 

Inak čo?!  Zavolal by policajtov no a? Povedal by si pravdu... A mohli by vyšetriť aj tých nezvestných. 

Ty vieš koľko ich bolo že? Nie desať. Dvanásť mŕtvol a jedného neboráka si utopil v močarine. V pôde aj vo vzduchu sa už nekontrolovateľne šíri smrteľná pliaga.  

„Dosť!“ Zarevem. Privrel som viečka, už aj svetlo mi spôsobovalo bolesť. Striaslo ma. Smrť bola blízko.

Čierne škvrny hovorili jasnou rečou. Mal som ich na oboch rukách. Také isté ako robotník či kontrolná skupinka z návesu. Posledné štádium. Otrava krvi. 

Umieraš kamarát, rezignovane sa ozve podvedomie. Mal by si sa rozlúčiť.

„Telefón, potrebujem telefón,“ šepol som. Z rádia sa ozval hlboký barytón. Patril Rišovi Mullerovi. Koniec sveta, dve slova už veta... Počujem ako ku mne doliehajú melancholické melódie. Posledné čo chcem je odoslať správu. Len dve slová. Pre Andrejku.  

Dva krát silno zažmurkám, mobil si pritisnem čo najbližšie k tvári. Horúčka v kombinácii s otravou krvi mi zhoršila zrak. Vidím ako cez bublinkovú fóliu.  Začnem písať. Lub... Ruka sa mi roztrasie. Zatnem zuby a prichytím ju druhou.  ...im ta. Dopíšem. 

Hotovo. Posledné čo som videl bolo potvrdenie o odoslaní.  Potom ma zachvátili kŕče. Svaly sa stiahli a prehlo ma dozadu. Telo sa roztancovalo v posmrtnej agónii.

Už to nebolelo, nič som necítil. Na všetko to utrpenie som sa pozeral z výšky. Odchádzal som. Moje svetlo zhaslo, no Rišo spieval ďalej. Hral pre všetkých poslucháčov, ktorí ešte žili. Koniec sveta, a čo potom...?