Tereza Stebylová - Štvrtý jazdec (2021)

I videl som: Hľa, plavý kôň.
A ten, čo na ňom sedel, nazýval sa Smrť
a peklo išlo za ním.

Zjavenie 6:8

Dopekla! Mal som si vziať plášť, pomyslel si Gaetano, keď sa naňho z dverí do podzemia vyvalil vlhký chlad. Vonku už zavládla jar, no tu, pod Palácom spravodlivosti, ešte panovala sychravá zima.

Damaškový dublet si zapol až ku krku. Šomrúc voľačo o skurvenej robote vylovil z tanistry rukavice z vyšívanej jahňacej kože. Schytil lampáš, ktorý mu podal strážnik, a v sprievode člena mestskej hliadky ozbrojeného halapartňou sa vydal dolu schodmi v ústrety studenej tme prebývajúcej hlboko v tetrapanských temniciach.

Keď ho dráb doviedol do vypočúvacej miestnosti, jeho klient, štíhly plavovlasý mladík, sedel zhrbený za stolom a s neprítomným výrazom sa díval kamsi do boku, akoby príchod návštevníkov ani nepostrehol.

Pre bohov, zhrozil sa Gaetano pri pohľade na mládencovu spuchnutú tvár zmaľovanú modrinami. Hrdelnému právu sa veľmi nevenoval, a ak aj áno, jeho klienti boli dosť zámožní na to, aby v prípade, že sa dopustili nejakej ohavnosti, s nimi vo väznici zaobchádzali s patričnou úctou. Dalo sa čakať, že so synom obyčajnej prostitútky sa mestská stráž pri vypočúvaní maznať nebude. Napriek tomu Gaetana šokovalo, ako mladíka dorichtovali. Otočil sa k drábovi a škaredo naňho zagánil.

Príslušníka hliadky však právnikova nemá výčitka nerozhodila. Ľahostajne mu pokynul, aby sa posadil, a sám sa so svojou halapartňou postavil ku dverám.

„Zdravím. Vy ste adept Frederiksson?“ opýtal sa advokát mladíka. Ten nereagoval, len tupo hľadel do steny skropenej krvou.

Gaetano si sadol ku stolu. Z tanistry vytiahol zložku papierov. Osemnásť rokov? počudoval sa, keď nazrel do spisu. Jemu tiahlo na štyridsať. V jeho veku mu mladí už pripadali všetci rovnakí. Bez toho, aby si prečítal mladíkov dátum narodenia, by nevedel, či mu má hádať pätnásť, alebo dvadsaťpäť.

„Dobré ráno,“ pokúsil sa ešte raz svojho klienta osloviť.

Mládenec odtrhol ľadovo modré oči od steny a pozrel na Gaetana. „Ráno?“ zašeptal suchými popraskanými perami.

„Áno. Je sobota ráno.“

„Som tu tri dni?“

„Tak veru.“

Chlapec vyzeral, že sa zosype, a tak Gaetano radšej prešiel k povzbudivejšej zvesti.

„Som magister Drago. Z advokátskej kancelárie Gallo e Drago. Budem vás zastupovať v prípade vraždy Arsenia Stregonelliho.“

Mládenec zalapal po dychu. V jeho vyhasnutých očiach sa zablysla iskierka nádeje. „Budem mať obhajcu?“ opýtal sa, no razom sa zháčil. „Ale… ja nemám peniaze.“

„To je v poriadku. Budem vás obhajovať pro bono. Jedna naša spoločná známa ma poprosila, aby som sa o vás postaral.“

„Spoločná známa?“ podvihol mladík obočie zlepené chrastou.

„Áno. Ehem,“ odkašľal si Gaetano. „Slečna Cocorita. Pozdravuje vás,“ vysúkal zo seba a ostýchavo uhol mladíkovi pohľadom. „Nemohol som jej prosbu odmietnuť. Je to šľachetná a dobrotivá žena. Vždy sa starala, aby sa deťom jej dievčat dostalo slušného vzdelania. Ale to asi viete, pán Frederiksson.“

„Áno. Madam mi prispieva na školné. Z toho, čo zarobím u kníhtlačiara, by som štúdium na univerzite neutiahol.“

„Zrejme madam usúdila, že po tom, koľko peňazí do vás investovala, by bola škoda nechať vás odvisnúť,“ zazubil sa advokát, no vzápätí si uvedomil, že na podobné vtipy je asi priskoro.

„Ja som profesora nezabil,“ prehlásil adept nástojčivo.

„Bol by som prekvapený, keby ste tvrdili opak. Nanešťastie, okolnosti svedčia proti vám. V stredu ráno vás našli ležať v bezvedomí vedľa Stregonelliho tela. On mal rozdriapaný krk, vy ste mali na rukách a ústach jeho krv. Váš spolubývajúci, Nofriu Fermi, uviedol, že vás Stregonelli vydieral a že od vás požadoval…“

„To nie,“ prerušil ho Frederiksson. „Tak to nebolo.“

„Prečo ste teda odmietli vypovedať?“

„Ja som neodmietol vypovedať. Vravel som im, že to bola nehoda. Lenže oni mi pri výsluchu strčili pod nos papier s priznaním k vražde a chceli, aby som ho podpísal. Nepodpísal som, tak ma zmlátili a šmarili do hladomorne. Odvtedy so mnou nik neprehovoril.“

Gaetano zazrel na drába pri dverách. Ten flegmaticky prevrátil očami.

„Dobre, pán Frederiksson,“ povzdychol advokát, vyťahujúc z tašky pero a atrament. „Porozprávajte mi, čo sa stalo. Začnite tým údajným vydieraním.“

Sneh v Tetrapani? užasol adept Frederiksson, keď uvidel, že sa z neba sypú vločky veľké ako labutie páperie. A nebol jediný. Hlavné nádvorie univerzity sa rýchlo plnilo zvedavcami, ktorí mlčky zízali na neobvyklý meteorologický úkaz. Netrvalo dlho a vzduchom preletela prvá snehová guľa. Potom druhá, tretia, dvadsiata. Strhla sa besná guľovačka. Sprvu sa detinskej zábave oddali len adepti z čarodejníckej prípravky, no po chvíli okúňania sa k nim pridali aj študenti z vyšších ročníkov a napokon aj niekoľko odborných asistentov.

Jedna guľa trafila Frederikssona do hlavy. Oprášil si sneh zo strapatej štice a nahlas sa zasmial. Zhlboka sa nadýchol pichľavého vzduchu, zaklonil hlavu a nechal studené chumáčiky padajúce z oblohy, aby ho šteklili po tvári. Myseľ mu zaplavila vlna sladkej nostalgie a on sa v nej s potešením kúpal.

U nich doma bývali zimy poctivé, mrazivé, s haldami snehu a závojmi ligotavých cencúľov na strechách. Nie ako tu, kde zimy pripomínali nekonečnú, pochmúrnu a hmlistú jeseň. Pre dva najsychravejšie mesiace v roku v miestnom jazyku dokonca ani nemali názov a tunajší ľudia sa urputne tvárili, že rok má mesiacov desať.

Zo spomienok ho vytrhol úder zvona na hodinovej veži. Uvedomil si, že tretiemu krúžku práve skončili praktiká zo živelnej propedeutiky. Otvoril oči a zajastril skrz hustú oponu padajúceho snehu smerom k učebni elementalistiky.

Aha, tam je, potešil sa, hneď ako v dave zahliadol Enza. Uprene naňho hľadel a dúfal, že sa Enzo obzrie jeho smerom. Neobzrel. Bol zabratý do rozhovoru s dvoma kamarátmi.

Nuž, chlapče, pomyslel si Frederiksson, pomôž si, aj bohovia ti pomôžu. Zozbieral odvahu a odhodlane vykročil k učebni. Cestou sa zohol pre hrsť snehu. V dlaniach sformoval studenú guľu, zahnal sa a hodil ju. Nie príliš silno. Nechcel, aby to bolelo. Do vrhu však vložil dosť sily, aby ho Enzo nemohol vysmiať, že hádže ako baba.

Ha! Zásah, zajasal. Trafil sa priamo do tváre. Enzo mu ale sprosto zanadával, vyrútil sa naňho a surovo ho sotil. Prekvapený Frederiksson spadol naznak do plytkého snehu. Zátylok si udrel o mramorovú dlažbu.

„Skap do rána, Virgilio!“ ziapal Enzo, celý napajedený.

„Ser naňho,“ upokojoval Enza jeden z kamarátov. Ten druhý s chrochtavým chrapotom vytiahol chrcheľ až kdesi z päty a ostentatívne si nad Frederikssonom odpľul. Trojica kumpánov sa škodoradostne zachechtala a pobrala sa preč.

„Birger,“ zamumlal im Frederiksson za chrbtom, vstávajúc zo zeme. „Volám sa Birger, nie Virgilio.“ Oprášil si z plášťa sneh a pohľadom si prebehol po čižmách a vlnených nohaviciach. Potom pozrel na zem. Tesne vedľa miesta, kde pred chvíľou ležal, sa v snehu leskol spenený pľuvanec.

Uf, to bolo o chlp, pomyslel si s úľavou.

„Adept Frederiksson?“ zvolal naňho autoritatívny hlas. Bol to profesor Stregonelli. Stál pred učebňou elementalistiky a zadumane si palcom a ukazovákom žmolil snehovo bielu briadku.

„Áno, pán profesor?“

„Poďte. Potrebujem si s vami o niečom pohovoriť,“ vysvetlil a posunkom Birgerovi naznačil, aby s ním šiel do učebne. Adept ho poslušne nasledoval. Profesor za nimi zavrel dvere a zaviedol Birgera ku katedre. Zo zásuvky vytiahol kartičku pokrytú drobným písmom. Položil ju na stôl a prísnym pohľadom pozrel na mládenca.

„Pán Frederiksson, viete mi povedať, čo je toto?“

„To netuším, pane,“ zaklamal Frederiksson a nervózne zažmurkal.

„Kde si privyrábate na štúdium?“

Adeptovi sa roztriasli ruky. Zovrel ich v päsť a schoval do vreciek na nohaviciach. Na otázku neodpovedal.

Profesor k nemu podišiel. Na južana bol Stregonelli neobvykle vysoký, mladíkovi hľadel priamo zoči-voči. Stál tak blízko, že Birger cítil, ako jeho dych vonia mätou a anízom.

Profesor mu položil pravicu na rameno. Dlaňou pomaly kĺzal po jeho rukáve až k zápästiu. Pevne ho schytil za ruku a prudkým pohybom mu ju vytiahol z vrecka. So záujmom si prezrel škvrny od tlačiarenskej černe na jeho prstoch. Bruškom palca zľahka prešiel po drsných mozoľoch od páky tlačiarenského lisu.

„Pracujete u kníhtlačiara, všakže?“

„Áno, pane.“

„Ten ťahák ste vytlačili vy?“

„To nie je ťahák, pán profesor. Sú to poznámky z elementalistiky.“

„Ach, tak. Poznámky. Na kartičke, ktorá sa čírou náhodou zmestí do rukáva.“

„Je to formát vhodný do vrecka. Človek si ich môže vziať kamkoľvek a vo voľnej chvíli si opakovať učivo.“

„Lenže tú vašu vreckovú kartičku som počas dnešnej písomky z geomancie našiel v rukáve Enza Coppolu. Podľa vás je ranná päťminútovka vhodný čas na opakovanie učiva?“

„Ale, pane, ja nemôžem niesť zodpovednosť za to, ako s mojimi poznámkami naložia iní študenti.“

„Nemôžete? Naozaj? Obávam sa, že disciplinárna komisia by mohla dospieť inému názoru.“

„Disciplinárna komisia?“ zdesil sa adept.

Stregonelli sa zlovestne usmial. Premeral si mládenca pohľadom dravca, ktorý práve zahnal svoju korisť k okraju priepasti. „Koľko takých kartičiek ste vytlačili?“ opýtal sa mrazivým hlasom.

Frederiksson mlčal. V hustom tichu sa ozýval jeho nepokojný dych.

„Pýtam sa koľko. Odpovedzte. Viackrát tú otázku opakovať nebudem.“

„Dvadsať. Vytlačil som dvadsať sérií. V každej sérii je osemnásť kartičiek.“

„Kto všetko ich má?“

„To… to neviem. Rozpredal som ich. Jednu sériu za tri lýry. Ani si nepamätám, komu všetkému.“

Profesor nadvihol sivé obočie. Na inak hladkom čele sa mu objavili vrásky. „Dvadsať sérii po tri lýry? To je dohromady päť skúdov. Chcete sa nechať vyhodiť zo školy kvôli piatim zlatkám?“

„Vy-vyhodiť?“ zajachtal Birger.

„Áno. Nebola by to škoda? Ste šikovný mladý muž. Zvlášť ak prihliadneme k biednym pomerom, z akých pochádzate.“

Čo vy môžete vedieť o mojich pomeroch, pomyslel si. Miesto drzej poznámky sa však len spurne zamračil.

„Ste z Averny, mám pravdu?“

„Som z Nornlandu. Do Averny sme prišli hľadať obživu, keď nás po vojne vysídlili z domova. Mal som osem.“

„Hm, musím uznať, že Averna je skvelé miesto na hľadanie obživy. Je tam rušný prístav, živé trhovisko…“ Profesor si pôžitkársky oblizol pery, naklonil sa bližšie k adeptovi a tesne pri uchu mu zašeptal: „… a hlavne je tam jeden nevestinec vedľa druhého.“

Frederiksson sa od profesora odtiahol a zhrozene naňho vytreštil oči.

„Nedávno som bol v Averne navštíviť starého známeho,“ pokračoval profesor. Krúžil okolo Birgera pomalým krokom, sťa sup okolo zraneného zvieraťa. „Zaviedol ma do jedného vykričaného podniku. Ako sa to tam len volalo? U zelenej sýkorky? Alebo andulky? Tak nejak. Vtáky mám rád, ale v ich názvosloví sa nevyznám. Každopádne. Stretol som tam veľmi šarmantnú plavovlasú dámu. Sigrid.“

„Opovážte sa jej meno brať do úst,“ precedil Birger pomedzi kŕčovito stisnuté zuby. „Moja matka bola počestná žena. A bola by ňou dodnes, keby otca nezabili, keď bránil domovinu pred cisárskymi vojakmi.“

„Ale, ale. Počujem vo vašom hlase zášť?“ priadol mu Stregonelli poza chrbát. „Vari len neprechovávate nenávisť k jeho cisárskemu veličenstvu? Náš pán cisár doniesol do vášho zaostalého kráľovstva na konci sveta pokrok a slobodu. Pred naším príchodom bol váš ľud sužovaný nevoľníctvom, chorobami a alkoholizmom. A dovoľte mi pripomenúť, že bez nášho osvieteného zákonodarstva by ste vy, drahý Birger, už dozaista ležali kdesi pod fialkami. Mimo cisárstva predsa mužoložníkom nemilosrdne stínajú hlavy.“

Mladík sa vyplašene obzrel za seba. Profesorove čierne oči sa mu dívali hlboko do duše.

„Nepozerajte na mňa ako na zjavenie, pán Frederiksson. Myslíte, že niečo také na chlapcoch nespoznám? Stačí mi vidieť, ako nedokážete na okamih spustiť oči z adepta Coppolu. Ako sa zúfalo snažíte pritiahnuť jeho pozornosť. Ako každým pohybom kričíte: ,Všimni si ma, Enzo!‘ A on si ani nevie zapamätať, ako sa voláte. Ten sklamaný výraz, ktorý máte v tvári vždy, keď vás osloví nesprávnym menom, o vás prezrádza úplne všetko.“

„To sa pletiete, pán profesor. Ja… mám frajerku. Volá sa Lisandra. Pracuje v pekárni. Opýtajte sa spolužiakov. Videli nás spolu.“

Stregonelli sa zasmial. „Ach, Birger. Láska k mužom sa nemusí s láskou k ženám nutne vylučovať. Ja sám som dámskou spoločnosťou nikdy nepohrdol.“

Adeptovi padla sánka. Naozaj sa mu Stregonelli priznal, že… Ale prečo by to…

„Čo odo mňa chcete?“ spýtal sa profesora so strachom v hlase.

„Čo chcem ja? Pýtate sa nesprávnu otázku. Mali by ste sa zaujímať, čo môžete získať, nie čo vás to bude stáť. Nechce sa mi totiž veriť, že by ste si nevedeli zapamätať, komu ste rozpredali dvadsať ťahákov z elementalistiky. Ledaže by živly neboli jediný predmet, v ktorom ste sa angažovali.“

Birger stuhol hrôzou.

„Z akých ďalších predmetov ste vyrobili ťaháky?“

Adept mlčal.

„Pán Frederiksson, keď som vás odhalil ja, odhalia vás aj ostatní. Ako predseda disciplinárnej komisie by som vás mohol ochrániť. Potrebujem ale vedieť, pred akým veľkým problémom stojíme. Takže, chcem počuť názvy predmetov.“

„Herbalistika. Démonológia. Mourština. Runológia.“

„To je všetko?“

Birger pozrel do zeme. „Ešte alchýmia a astrológia.“

„S profesorom alchýmie to bude oriešok. S ostatnými vaše prehrešky urovnám. Bola by škoda, keby ste vyleteli hneď v prvom semestri. Čo plánujete po skončení prípravky?“

„Chcel by som študovať medicínu.“

„Medicínu?“ ohrnul Stregonelli nosom.

„Je to poctivé remeslo.“

„To je aj prostitúcia,“ zalomil profesor rukami. „Medicína je nízka mágia. Hádam len nechcete celý život odrezávať nohy a predávať elixíry proti zápche? Nezarobíte si ani na slanú vodu. Kdejaký dedinský barbier či pôrodná babica vám bude fušovať do fachu. Máte na viac. Mohol by z vás byť mordár, jasnozrivec alebo alchymista.“

„Ale… na stredné magické odbory nemám talent. Je december a ja bez kresadla ani oheň nezapálim. Na praktických skúškach nezískam dosť bodov.“

„Nepodceňujte sa, Birger. Ste ako všedný kúsok olova, ktorý by sa pod správnym vedením mohol premeniť na hrudu rýdzeho zlata. S trochou individuálneho prístupu by z vás mohol byť skvelý mág. Potrebujete len zručného mentora, ktorý by vás pretiahol… cez praktické skúšky z elementalistiky. Týždenne by stačili dve-tri súkromné hodiny u mňa v kabinete a spravili by ste skúšky zo živlov na plný počet. To by vám výrazne polepšilo prospech. Premýšľajte nad tým. Dávam vám deň na rozmyslenie. Zajtra po hodine sa vás opýtam, či máte o moju pomoc záujem.“

Profesor dohovoril a pokynul adeptovi, že môže odísť. Otrasený Birger sa v tichosti pobral ku dverám.

„Dal to dosť jasne najavo. Buď sa s ním vyspím, alebo ma poženie pred disciplinárnu komisiu, ktorej čírou náhodou on sám predsedá,“ zafňukal Birger s tvárou zloženou do dlaní.

„Však už toľko nerumázgaj,“ pokúšal sa ho uchlácholiť jeho spolubývajúci. Sadol si vedľa neho na posteľ a potľapkal ho po pleci. „Nie je to žiaden koniec sveta. Prežil si vojnu, hladomor aj epidémiu cholery. Snáď sa teraz nezosypeš kvôli jednému neslušnému návrhu.“

„Návrhu? Nofriu, to nie je návrh, keď človek nemá možnosť odmietnuť. Nemôžem sa nechať vyhodiť zo školy! Nie po tom, čo všetko moja mama pretrpela, len aby som ja mohol študovať.“

 „Vidíš. Tvoja mať také veci pretrpela, pretrpíš to i ty. Človek si aj na šibenicu zvykne. Občas treba v živote zaťať zuby, stiahnuť si gate a snažiť sa vyťažiť z toho, ako s nami osud vymrdal. Bude to predsa obojstranne výhodný vzťah. Ty s jeho pomocou urobíš skúšky zo živelnej propedeutiky a on… on s tvojou pomocou urobí sám seba,“ uškrnul sa Nofriu.

Birger si zložil dlane z tváre a na svojho spolubývajúceho sa popudene zaškaredil. „Ohromne vtipné. Teší ma, že sa na mojom nešťastí bavíš.“

„Veď sa nedurdi. Chcel som ťa povzbudiť. Nebudeš prvý ani posledný, kto Stregonellimu podržal brko. Nabaží sa ťa a dá ti pokoj. Až na rok do prípravky nastúpia noví adepti, vyhliadne si iného a ty budeš môcť celú vec hodiť za hlavu.“

„A čo Lisandra?“

„S tvojou frajerkou by som si starosti nerobil. Čo oči nevidia, to srdce nebolí,“ mávol rukou Nofriu. „Koniec-koncov, budeš to robiť aj pre ňu. Ak to s tebou myslí vážne, tak je v jej záujme, aby ťa zo školy nevyhodili. Môže byť rada, že si ochotný trochu sa obetovať.“

„Ale ja to nechcem robiť so storočným dedkom,“ vzlykol Birger.

„Ak ťa na celej záležitosti trápi najviac profesorov vek, tak ťa poteším,“ zasmial sa Nofriu. „Arsenio Stregonelli nemá sto rokov, ale presne o polovicu menej.“

„On má päťdesiat? To vieš odkiaľ?“

„Čítal som to na vývesnej tabuli vedľa jedálne. Je tam zoznam kandidátov na rektora. V marci sa konajú voľby. Stregonelli má vraj slušnú šancu vyhrať. Druhé kolo bude najskôr medzi ním a profesorom Leonem z katedry alchýmie. Len si to predstav – adept Frederiksson, rektorov miláčik. Čo by iní za to dali!“

Birger zmĺkol a premýšľal. Možno má Nofriu pravdu. Možno bude najlepšie zaťať zuby a pokúsiť sa z tejto bezútešnej situácie niečo vyťažiť.

„Na, tu máš,“ vtisol mu Nofriu do ruky drobnú plechovú krabičku.

„Čo to je?“ pozrel Birger do dlane.

„Ópium. Daj si jednu guľôčku pod jazyk predtým než… veď vieš. Otupí to myseľ a utlmí bolesť.“

„Myslíš, že to bude bolieť?“ vypúlil naňho Frederiksson oči.

„Tak to neviem,“ zachechtal sa Nofriu. „Netuším, akého má profesor hrubého vtáka ohniváka.“

Birger otvoril krabičku a zahľadel sa na hnedé guľôčky veľké ako hrášky.

„Ďakujem, Nofriu,“ šepol, utierajúc si slzy, „neviem, čo by som bez teba robil.“

Zvon na hodinovej veži odbil štyri. Siedmemu krúžku práve skončila živelná propedeutika. Frederiksson sledoval, ako si spolužiaci balia veci. Keď posledný adept opustil učebňu, zavrel za ním dvere a podišiel ku katedre.

Stregonelli odtrhol zrak od písomiek a pozrel na mládenca. „Tak?“ opýtal sa. „Prijmete moju ponuku?“

Birger si strčil roztrasenú ruku do vrecka a pevne stisol plechovú krabičku s ópiom, ktorú v ňom schovával. Sklopil zrak a ticho prikývol.

Profesorov prísny výraz zmäkol. „Tak poďte,“ povedal a zaviedol adepta do kabinetu za učebňou. Bola to priestranná, no útulne zariadená miestnosť s ebenovým nábytkom, vlneným kobercom a ťažkými zamatovými závesmi.

„Bohatstvo!“ užasol Frederiksson, keď uvidel obrovskú knižnicu vypínajúcu sa od podlahy až k stropu. „Tie knihy sú vaše?“

„Iste.“

„Všetky?“

„Samozrejme.“

„Ale veď… máte tu kompletných šestnásť kníh Alaksových. To sú prvotlače. Musia mať najmenej sto rokov. A tamto je Marco Brenisi. Catrin Garrulus. A dokonca aj Martinus Hatalone!“

Stregonelli sa lišiacky usmial. Prešiel k písaciemu stolu. Z podnosu so sladkosťami si vzal jednu čokoládovú pralinku a potmehúdsky si ju strčil do úst. Do pozláteného kalíška si nalial absint a oprel sa o stôl. Pohľad na mládenca obdivujúceho jeho impozantnú zbierku kníh si vychutnával s pohárikom v ruke. Keď dopil, podišiel k regálu. Z police vytiahol drobnú knižočku viazanú v červenej koži.

„Nech sa páči,“ povedal adeptovi.

Birger pustil plechovku s ópiom, ktorú až doteraz zvieral v dlani. Vytiahol ruku z vrecka a zvedavo sa načiahol za knižkou.

„Mario Zoimeretti? Toho nepoznám,“ prevracal knihu v rukách.

„To ma neprekvapuje. Jeho ľúbostná poézia bola dlho zakázaná.“

Birger otvoril knižku na strane označenej záložkou. So záujmom si prezrel farebnú ilustráciu zachytávajúcu párik milencov vo vrúcnom objatí. Keď si uvedomil, že ani jedno z vyobrazených nahých tiel nepatrí žene, prekvapene zhíkol. Podľa horúčavy, ktorá mu udrela do líc, si bol istý, že mu tvár práve zalial rumenec.

„Vedel som, že sa vám Zoimerettiho zbierka básní bude páčiť,“ povedal profesor. „Môžete si ju nechať. Je vaša.“

„Ďakujem,“ šepol mládenec a chytro si odložil knihu do tašky, akoby mal strach, že si to profesor rozmyslí. Nesmelo pozrel Stregonellimu do tváre. Na profesorových perách sa pohrával priateľský úsmev, v jeho očiach sa miesto obvyklého dravčieho pohľadu zračila úprimná dobrota.

„Posaďte sa,“ ukázal Arsenio na široký čalúnený diván. „Vytiahnite si Wimmerov Úvod do pyromancie. Nalistujte si stranu osem. Prejdeme si zaklínadlá Fuego, Contra fuegoFuego perpetuo.“

Prišla jar a vzduch v Tetrapani nasiakol vôňou rozkvitnutých mandľovníkov. Adept Frederiksson sa pod rúškom noci vracal domov. Teplý vietor mu čuchral vlasy, tma milosrdne schovávala jeho hanbu. Z omamných bylín, ktorými ho profesor ponúkol, sa mu príjemne motala hlava a nepríjemne plietli nohy. Na perách mu doznievala chuť mäty a anízu.

Zrazu mu cestu zastal svalnatý mladík s dvoma nohsledmi a so zlomyseľnou zlobou v hlase ho oslovil: „Ahoj, Virgilio. Odkiaľ ideš?“

Birger bojazlivo ustúpil o krok vzad. „Ahoj, Enzo. Bol som v knižnici.“

„Isto? Knižnica je tamtým smerom.“

„Kam tým mieriš?“

„Ty dobre vieš. Ako to, že ja som za ťaháky dostal podmienku a ty si ani nemusel ísť pred komisiu?“

„Mňa s ťahákom v rukáve nenalapali.“

„Lenže Stregonelli vie, že si tie ťaháky vyrobil ty.“

„Odkiaľ by to vedel?“

„Odo mňa,“ zaškľabil sa Enzo. „Bonzol som ťa v ten deň, ako ma prichytil pri opisovaní. Myslel som, že si to zlizneš spolu so mnou. A nič! Profesor si ťa chráni, lebo sa mu pcháš do zadku.“

„Zasraný riťolez,“ zašomral jeden z Coppolových kumpánov.

„Alebo skôr riťopich,“ zachechtal sa druhý. „Kurví sa s chlapmi ako jeho mater.“

„Dajte mi pokoj,“ zavrčal Birger a pokúsil sa predrať si pomedzi nich cestu. Coppola ho však zdrapil za golier a vrazil mu päsťou do tváre. Zapotácal sa.

„Pridržte mi ho,“ nakázal Enzo. Dva páry rúk schytili Birgera za ramená a Coppola sa naňho hneď vrhol. Bil ho s neznesiteľnou ľahkosťou, s akou dokáže človeka mlátiť len ozajstný surovec. Keď ho spolužiaci konečne pustili, zvalil sa v bolestiach na zem.

„Zasraná bukvica,“ zašomral Coppola. Jeden z jeho nohsledov sa nad Birgerom sklonil. Ozval sa chrochtavý chrapot a ostentatívne „tfuj“. Frederiksson si bol istý, že tentoraz ho už pľuvanec neminul.

„Ty vyzeráš! Kto ťa tak doriadil?“ opýtal sa Nofriu.

„Enzo,“ zastonal Birger. Dopotácal sa k svojej posteli a zvalil sa na slamník. „Nasralo ho, že chodím za Arseniom. Vynadal mi do bukvíc.“

„On má čo hovoriť. Sám je teplý jak žeravá pahreba,“ uškrnul sa Nofriu. Schytil džbán, nalial z neho do umývadla vodu a namočil v nej vreckovku. „Tu máš. Utri sa. Si celý od krvi.“

„Ďakujem. Strašne mi treští v hlave.“

„Máš ešte to ópium, čo som ti dal?“

Birger vytiahol z vrecka plechovú krabičku a podal ju spolubývajúcemu.

„Rozdrvím ti jednu guľôčku do vína,“ vysvetlil Nofriu. „A vyzleč sa do pol pása. Nakreslím ti medzi lopatky liečivé zaklínadlo.“

„Medzi lopatky? Mám rozbitý nos, nie chrbát.“

„Som tretiak na medicíne. Chceš sa so mnou hádať, ako ťa mám ošetrovať?“ zasmial sa Nofriu, podávajúc mu pohár s vínom.

Birger pokorne zavrtel hlavou. Posadil sa na posteli, vypil víno, zobliekol si košeľu a natočil chrbát kamarátovi. Nofriu vzal henu a namočil do nej husie brko. Birger ucítil na chrbte príjemné šteklenie hrotu pera, ktoré aspoň trochu odvádzalo pozornosť od bolesti zvierajúcej jeho spánky. Alkohol i ópium mu pomaly prenikali do krvného obehu a telom sa mu rozlialo hrejivé teplo. Bolesť slabla, viečka a nohy mu oťažievali.

„Hotovo,“ oznámil Nofriu. „Oddýchni si. Zajtra budeš ako rybička.“

Birger ihneď zaľahol. Ani nestihol kamarátovi poďakovať a už upadol do hlbokého spánku.

Bol utorok, neskoro večer. Mesiac v splne sa pomaly šplhal k zenitu. S úderom jedenástej zaklopal Frederiksson na učebňu elementalistiky.

„Ideš na minútu presne,“ usmial sa Stregonelli, keď otvoril dvere. Dochvíľnosť bola jedna z vlastností, ktoré na Birgerovi často chválil. Nie ako tí naši mamľasi, hovorieval o mladých z juhu. Tí by prišli neskoro aj na vlastný pohreb.

Dvere za Birgerom profesor zamkol na dva západy. „Len poď,“ ukázal smerom ku kabinetu, „všetko je nachystané. Vysvetlím ti, čo a ako. O polnoci môžeme začať.“

Kabinet sa toho večera zdal byť ešte priestrannejší než inokedy. Písací stôl, koberec i diván, na ktorom profesor svojho miláčika zvykol doučovať, sa tisli odsunuté pri okne. Na odkrytej bridlicovej dlažbe bol kriedou nakreslený zložitý obrazec so štyrmi ramenami. Pri každom ramene žiarila voskovica.

Keď mihotavé svetlo sviečok osvetlilo sinku pod adeptovým okom, profesor zhíkol. „Ja tvojho elementa! Čo sa ti stalo?“

„Zmlátil ma Coppola. Včera v noci.“

Profesor prstami ustarostene prečesal mládencovu zlatistú šticu. „Neboj, zariadim, aby ti ten oplan už neublížil,“ šepol mu pri uchu. Potom prešiel k fľaštičkám nachystaným na stole. „Užíval si za posledné dni nejaké byliny?“

„Nie. Teda… Len tie, čo som fajčil u vás. A ópium.“

„Ópium nevadí,“ odvetil profesor, miešajúc elixíry do dvoch pohárov.

Birger skĺzol pohľadom k obrazcu na zemi. Grimoár, podľa ktorého Stregonelli symbol namaľoval, ležal na podlahe, roztvorený na strane s ilustráciou jazdca na plavom koni.

Adept zodvihol grimoár zo zeme. „Apokálypsi tou diavólou?“ prečítal názov na väzbe. „Ale veď to je Zjavenie diabla. Tá kniha je zakázaná!“

„Je zakázaná, aby sa nedostala do nesprávnych rúk.“

„A teraz je azda v správnych rukách?“

„Presne tak. Tieto ruky použijú knihu zjavení pre dobro univerzity. Blížia sa voľby. Nemôžeme dopustiť, aby profesor Leone vyhral. Je to nečestný človek, majetok univerzity by raz-dva rozšafáril.“

„Myslel som, že máte priazeň väčšiny senátu.“

„Mal som. Lenže Leone má niečo cennejšie. Peniaze. A kupuje si za ne hlasy, ktoré mali patriť mne.“

„Ale… toto je vysoká mágia,“ ohradil sa Birger v návale paniky. „To odo mňa nemôžete žiadať. Na taký rítus nemám dosť skúseností.“

Profesor podišiel k Frederikssonovi. Obe dlane mu zľahka položil na líca a láskyplne sa mu zahľadel do očí. „Birger. Skúsenosti nie sú všetko. Si výnimočný. Ako dieťa si prežil Vojnu, Hlad aj Choleru. Lepšieho asistenta na privolanie štvrtého jazdca apokalypsy v celom Tetrapani nenájdem.“

„Štvrtého jazdca? Vy chcete privolať Smrť?“

Profesor ticho prikývol.

„Chcete zabiť Leoneho?“

„Nie, ty blázon,“ zasmial sa. „Keby som chcel Leoneho zabiť, najmem si hrdloreza. Štvrtý jazdec dokáže omnoho viac, než len brať životy. Je vševediacim pánom času. Vidí minulosť, prítomnosť i budúcnosť. A všetky bytosti pekla idú za ním. Bytosti, ktorých pomoc teraz zúfalo potrebujeme.“

„Ale čo ak…“

„Žiadne čo ak. Pripravil som elixír. Ochráni nás pred pekelnými silami. Nič sa ti nestane,“ žmurkol naňho a podal mu jeden z pohárov zo stola. „Veríš mi?“

Birger na okamih zaváhal, no prikývol.

„Tak to vypi.“

Odbila polnoc. Stregonelli stál s grimoárom v rukách pri jednom z ramien magického obrazca a predčítal zaklínadlo. Birger, stojac naproti nemu, jeho slová opakoval. Vzduch medzi nimi hustol, potemnieval, iskril. Elektrizujúca temnota sa nad čarovným symbolom pomaly sformovala do okrúhleho portálu. Zo sveta za ním sa ozvalo erdžanie. Birger vyplašene pozrel na profesora.

Nemaj strach, všetko ide podľa plánu, čítal v Arseniovom pokojnom pohľade.

Z portálu sa ale k adeptovi načiahli šeré chápadlá. Na profesorovej tvári sa objavil výraz hrôzy. „Birger, nie!“ načiahol sa k nemu.

No chápadlá boli rýchlejšie. Neúprosne sa Frederikssonovi obmotali okolo hrude a zovreli ho v pevnom objatí. Premkol ho chlad, krv v žilách mu stuhla, srdce vynechalo úder. Svet naokolo zrazu stíchol.

Prebral sa otočený tvárou k zemi. Ktosi ho tlačil k podlahe a spútaval mu za chrbtom ruky. Obzrel sa. Bol to člen mestskej hliadky. Od jeho nablýskaného kyrysu sa odrážali ranné lúče, ktoré do kabinetu prenikali skrz škáru medzi zamatovými závesmi.

Kde je Arsenio? preletel pohľadom po kabinete. Profesor nehybne ležal uprostred červenej kaluže pár krokov od neho.

„Nie! Pustite ma. Musíme mu pomôcť.“

„Tomu už nič nepomôže,“ odvrkol strážnik a zodvihol adepta zo zeme. Keď ho vyviedol von, pred učebňou sa zhŕkol húf zvedavcov.

„Ustúpte, tu nie je nič k videniu,“ hundral dráb, zatiaľ čo popod pazuchu vliekol od hlavy po päty zakrvaveného mládenca.

„Skurvený hulibrk,“ zašuškal ktosi z prizerajúcich, „zabil profesora.“

Birger pozrel tým smerom. Bol to Enzo. Okrem neho zazrel v dave aj svojho spolubývajúceho. Nofriu sa naňho díval s kamennou tvárou. Hneď za jeho chrbtom stál profesor Leone s takmer nebadateľným úsmevom na perách. Profesor čosi Fermimu pošeptal do ucha a uznanlivo ho potľapkal po pleci. Nofriu od Birgera zahanbene odvrátil zrak, zvrtol sa na päte a predral sa davom preč.

„Neviem, čo sa tú noc presne stalo. Ale profesora som nezabil,“ zosumarizoval mládenec, keď Gaetanovi rozpovedal celý príbeh. „Nemal som dôvod to urobiť. Necítil som k nemu zášť,“ dodal užialeným hlasom. Rozprával zrazu pomaly a pokojne, akoby už viac necítil potrebu presviedčať o svojej nevine.

„Áno, spočiatku ma vydieral. Manipuloval mnou. Ale telesne mi nikdy neublížil. Bol ku mne láskavý a ohľaduplný. Zahŕňal ma drobnými pozornosťami. Kupoval mi knihy, ponúkal ma exotickými cukrovinkami, drahými likérmi a omamnými bylinami. Jeho priazeň mi lahodila. Bol to prvý muž, ktorý o mňa v živote stál. Prvý človek, ktorý o mne vedel úplne všetko a napriek tomu ma nezosmiešňoval. Mohol som pri ňom byť sám sebou.

Bol mojím mentorom. Doučoval ma. Chválil ma, lichotil mi. Hovoril mi, že som výnimočný. Mne! Synovi severskej pobehlice, za ktorou chlapi chodili zo zvedavosti, lebo chceli vidieť ženu s plavovlasým ohanbím. Chudobnému chlapcovi, po ktorom ostatní pľuli, čítaval Arsenio Stregonelli básne. Nechával ma ležať s hlavou na jeho kolenách. V jednej ruke držal knihu, druhou ma ískal vo vlasoch. A potom uprostred sonetu zastal a povedal: ,Vyzleč sa.‘ A ja som sa vyzliekol. Zakaždým. Bez reptania. Pretože som za ním chodil hlavne kvôli tomu. Bolo to ako zaklínadlo. Stačilo, aby tie dve slová vyriekol, a mne sa ihneď postavil.

Hanbil som sa pred celým svetom za to, čo so Stregonellim robím, a ešte viac za to, že sa mi to páči. Stud, ktorý som cítil vždy, keď som na Arsenia myslel pri milovaní s Lisandrou, sa nedá ani slovami opísať. Lenže keď som bol s ním, hanba i stud sa stratili a odrazu sme boli len my dvaja. Pre neho by som bol šiel aj na koniec sveta.

Ale profesor je mŕtvy. Čosi, čo vyšlo z toho portálu, mu rozdriapalo hrdlo na franforce a spolu s ním to rozorvalo aj moje srdce. Kus zo mňa v ten večer umrel spolu s Arseniom.“

Nastalo ťaživé ticho. Gaetano sa súcitne díval na trúchliaceho mladíka, ale vhodné slová, ktorými by ho utešil, nenachádzal. Pozrel do svojich poznámok a premýšľal.

„Takže si to zhrňme,“ rozhovoril sa po chvíli. „Skúsený vyšší mág Arsenio Stregonelli, horúci kandidát na rektora Univerzity v Tetrapani, nešťastne zahynie dva dni pred voľbami pri okultistickom ríte, ktorým sa snažil zabrániť, aby sa rektorom stal jeho sok, profesor Leone.

Stregonelliho mŕtve telo na mieste obhliadne medikus bez špecializácie vo forenznej medicíne. Deň nato profesora pochovajú. Bez pitvy. Z vraždy obvinia mládenca, ktorý je príliš chudobný, aby si mohol dovoliť právnika. Mestská stráž napíše do záznamu z vypočúvania, že obvinený odmietol vypovedať. Jeho spolubývajúci, Nofriu Fermi, vo svojej výpovedi uvedie, že profesor Stregonelli obvineného adepta vydieral a pohlavne zneužíval.

Na ďalší deň sa konajú voľby. Rektorom sa stane profesor Leone. Na Leoneho podnet je za študentského prefekta pre Fakultu medicíny vymenovaný Nofriu Fermi.“

Gaetano sa lakťami oprel o stôl, prsty zložil do tvaru striešky, odtrhol zrak od papierov a skúmavo si premeral svojho klienta.

„Pán Frederiksson, mohli by ste mi ukázať obrazec, čo vám deň pred obradom nakreslil na chrbát váš spolubývajúci?“

Mládenec zbledol ako niekto, komu po troch dňoch v temnici konečne prvý raz svitlo. Vyzliekol si ušubranú košeľu a otočil sa čelom vzad. Gaetano mu prezrel chrbát pokrytý podliatinami, husou kožou a blšími štípancami. Vzal do ruky pero a papier a dôkladne obkreslil obrazec, ktorý mal Frederiksson namaľovaný medzi lopatkami.

„Hovorí vám to niečo?“ ukázal obvinenému kresbu.

„Nie. Ale medicínske zaklínadlo to nie je. Tie sa zapisujú pomocou mourských rún. Toto sú grótske konsonanty. Využívajú sa v démonológii.“

„Ach, tak,“ prikývol Gaetano. „A netušíte, prečo profesora zaujímalo, či užívate nejaké byliny?“

„Kvôli dávkovaniu elixíru. Niektoré byliny účinnosť elixírov znižujú. V takom prípade je potrebné dávku upraviť.“

„Mohol vám Nofriu v ten večer, ako vás ošetroval, primiešať do vína aj niečo iné ako ópium?“

„Jasné, že mohol,“ zaúpel mládenec a schytil sa za hlavu. „Doriti! Všetko je to moja vina. Arsenio umrel, lebo som ľahkoverný hlupák!“

„Nič si nevyčítajte. Nemali ste dôvod Fermiho upodozrievať,“ utešoval ho Gaetano. „Oblečte sa. Z mojej strany je to na dnes všetko. Pošlem za vami forenzného alchymistu. Odoberie vám vzorky telesných tekutín. I keď pochybujem, že po troch dňoch sa nám ešte podarí niečo nájsť. S tým obrazcom, čo ste mali na chrbte, zájdem za znalcom v odbore démonológie. A vybavím súdny príkaz na exhumáciu profesorovho tela. Prídem za vami, až budem mať výsledok pitvy.“

„Ďakujem. Ani neviem, ako by som vám to oplatil.“

„Nemusíte mi nič oplácať. Dlžil som to madam Coco.“

„Pozdravte ju odo mňa.“

„Pozdravím,“ uistil ho advokát, odkladajúc si papiere do tanistry. Ešte raz si premeral zúboženého mladíka, ako sa zhrbený, s rukami prekríženými na prsiach, snaží udržať si aspoň trochu telesného tepla.

„Eh, čert to ber. Hádam mi ho v práčovni u Fabrizia odblšia,“ zamrmlal Gaetano popod nos. Zložil si rukavice a vyzliekol damaškový dublet. „Nate. Oblečte si to, lebo tu umrznete.“

Mládenec vypleštil oči. V ochromujúcom úžase sa ledva zmohol na tiché „ďakujem“.

„Neďakujte. Vrátite mi ho, až vás pustia na slobodu,“ usmial sa Gaetano a v sprievode strážnika sa pobral preč.

Ubehol týždeň a Gaetano opäť schádzal dolu schodmi do temníc pod Palácom spravodlivosti. Tentokrát sa mu však žalár zdal o čosi menej studený a ponurý, akoby s radostnou novinou, ktorú prinášal, vstúpila do podzemia jar.

„Dobré správy, vospolok,“ oznámil, hneď ako vstúpil do vypočúvacej miestnosti. „Prepustia vás. Prokurátor sťahuje obvinenie.“

Mladík radosťou až podskočil. Bol zmenený na nepoznanie. Tvár mu odpuchla, modriny vymizli, a podľa jeho čulejšieho výrazu bolo vidieť, že mu stráže prestali odopierať jedlo a pitie.

„Obrazec, ktorý ste mali na chrbte,“ vysvetlil Gaetano, „bol symbol Thélgo. Priťahuje pozornosť démonov a pokiaľ sa nakreslí na telo, môže spôsobiť posadnutie diablom. Na základe posudku od znalca démonológie bol na vášho spolubývajúceho vydaný zatykač. Fermi sa doznal, že vám do vína nalial výťažok z ľubovníka bodkovaného. Elixír, ktorý vás mal ochrániť pred pekelnými silami, bol kvôli tomu neúčinný. Stopy ľubovníka sa našli pri pitve aj v profesorovom tele. Fermi totiž podplatil Stregonelliho chyžnú, aby mu zamiešala ľubovník do absintu. A dokonca zaplatil dve a pol zlatky Coppolovi, aby vás zmlátil.“

„On ma zbil pre tridsať strieborných?“ šepol šokovaný mládenec. „Ten skurvysyn.“

„Veru, ten skurvysyn,“ zopakoval Gaetano klientove slová a nadávku, ktorú pri tom nonšalantne vypustil z úst, si vychutnal s nostalgickou škodoradosťou. „Ale spomínali ste, že je v podmienke kvôli ťahákom. Tak som si pohovoril s prorektorom. Coppolu vyhodia zo školy. Fermiho vyhliadky sú, samozrejme, o dosť horšie. Za úkladnú vraždu mu hrozí šibenica. Pri dobrej obhajobe by to mohol uhrať na zabitie. V takom prípade ho čakajú galeje.“

„A čo profesor Leone?“

„Žiaľ, nevieme dokázať, že Fermi konal na Leoneho podnet. Ale posvietili sme si na financie univerzity a našli sme zopár zaujímavých nezrovnalostí. Pri troche šťastia pôjde Leone sedieť za spreneveru. Senát ho už dočasne pozbavil funkcie, dokiaľ sa celá záležitosť neprešetrí.“

„A ja? Čo bude so mnou?“

„Vaše meno sme očistili. Ešte vybavíme nejaké formality, no zajtra by ste už mali byť na slobode. Avšak pred prepustením vás musí vyšetriť súdny exorcista, aby sme mali istotu, že nie ste pre svoje okolie nebezpečný. A na univerzite vás čaká disciplinárne konanie kvôli spoluúčasti na zakázanom ríte.“

„Vyhodia ma?“

„Zrejme nie. No odporúčal by som vám pred komisiou trvať na verzii, že vás Stregonelli vydieral a že ste nemali inú možnosť, než mu asistovať. Reči o tom, že by ste preňho šli aj na koniec sveta, si radšej nechajte pre seba.“

Mládenec ticho prikývol.

„Bolo mi potešením,“ povedal Gaetano. Podal Frederikssonovi ruku a pobral sa na odchod.

„Pane, prečo ste to všetko pre mňa robili?“

„Ako som povedal. Splácam dlh slečne Cocorite.“

„Tiež vám kedysi prispievala na školu?“

Gaetano nad adeptovou mladíckou bezočivosťou pobavene pokrútil hlavou. Namiesto odpovede sa len beťársky zazubil. „Pozdravte odo mňa madam Coco. A nezabudnite mi vrátiť dublet. Je z kastilonského hodvábu,“ utrúsil vo dverách a s pocitom dobre odvedenej roboty sa nechal strážnikom vyprevadiť von.

 

Na našej webovej stránke používame cookies na podporu technických funkcií, ktoré zlepšujú zážitok z používania stránky.

Používame aj analytiky.