„Volám sa Scott Bucks,“ predniesol muž tmavej pleti a potriasol správcovi farmy rukou. Na rozdiel od starého farmára bol tento tmavovlasý zidealizovaný muž chudej postavy v zelenkavých nohaviciach a bielej košeli stelesnením mladej mužskej idylky. Jeho ruky boli jemné, preto jeho silný stisk vráskavého správcu prekvapil.
Sivovlasému farmárovi sa na tvári usadil priateľský výraz. „Veľmi ma teší, pán Bucks. Poďte, ukážem vám to tu, nech sa trochu zabývate, ako sa hovorí.“ Hospodárska ošúchaná budova nepôsobila na prvý pohľad vábivo. Vlastne, ani na ten druhý či tretí. Zo strechy viseli presušené kúsky slamy, z okien sa olupovala hnedá farba a zelenej zdravej trávy by ste sa nahľadali v úzkom okolí domu asi ťažko. Všade sa nachádzalo len hlboké blato.
„Nezašpiňte si topánky, pán Bucks! V tomto období býva pôda veľmi premočená!“ zakričal naňho správca práve vo chvíli, keď sa Scottova elegantná mokasína zaborila a blato vyšplechlo na jeho nohavice. Snažil sa si to nevšímať.
Pred ním sa rozprestierali pláne obilia a rozkvitnutých repkových polí. „Som momentálne trochu rozpačitý. Do nášho hotela veľa ľudí nezavíta, viete? Je to celkom malá dedina a nie je ničím zaujímavá,“ poznamenal starec vo chvíli, keď otvoril hosťovi dvere.
„To sa tuším mýlite, milý pane. Vaša dedina má toho veľa čo ponúknuť. Pri vstupe som si nemohol nevšimnúť nádhernú panorámu na kaštieľ. Pripadal mi veľmi kolosálny a pozoruhodný, taktiež mi neunikol aj okraj tmavého lesa a klenúcich sa topoľov nad jeho strechou. Bola to...“
Vnútro domu nevyzeralo o nič lepšie ako vonkajšia vizuálna stránka, elegán sa takmer, no iba takmer zarazil, pretože nedokázal opustiť od svojej zabehnutej ódy na okolitú stavbu a tiež nechcel uraziť domáceho.
„...naozaj krásna budova, ktorá mi vyrazila dych. Vyzerala z diaľky ako zrúcanina, tak som si pomyslel, že v nej bude žiť naozaj mnoho druhov vtáctva.“
Správca nereagoval na citové vzplanutie mladíka a začal predstavovať svoj dom. Odbočenie témy trošku snilka zmiatlo, ale povedal si, že je len príliš sentimentálny. Radšej sa oboznamoval s kuchynkou meter krát meter, v ktorej sa neupratovalo snáď niekoľko rokov a určite sa niekde pod útrobami nedojedených odstátych zvyškov množili potkany. Obývačke kraľoval malý tehlový čiernobiely televízor, čo na takéhoto chudobného farmára rozhodne netypoval a záchod ani netreba spomínať. Izba však bola našťastie uhladená a mladíkovým ambíciám neprekážala.
„Tak to by malo byť asi tak všetko základné, čo k životu potrebujete. Ak by ste mali ešte nejaké otázky, nájdete ma v stodole alebo jednoducho niekde v okolí,“ usmial sa a bol na odchode, keď sa tu zarazil. „Inak, skoro som zabudol, bohoslužby sa uskutočňujú okolo šiestej v popoludní. Máme najlepšieho prednášača, určite sa vám jeho kázne budú páčiť.“
Scott sa zarazil. Dobiedzavý tón u jeho nájomcu sa mu nepáčil, nechcel ho však uraziť. „Prepáčte, ale ja nie som veriaci.“
Zdalo sa mu to alebo oči chlapíka potemneli? Nechcel to analyzovať, no nemohol si nevšimnúť zvláštny vzhľad na hostiteľovej tvári. „Ako to myslíte, že nie?“
Mykol plecami, no v útrobách pocítil rozpačitý záchvev. „Jednoducho, som bez vierovyznania. Ešte ste o tom nepočuli?“ snažil sa preniesť do zvláštnej situácie kúsok humoru, ale ten akoby sa zavadil vo vzduchu. Starý muž držal pevne kľučku v zovretí, no nepohol ani brvou a nespúšťal oči z Bucksa. Na tvári vrások sa mu zjavila naozaj akási chmúrna maska.
Jeho nečitateľný pohľad trval príliš dlho a Bucksovi to bolo nadmieru nepríjemné. „Stalo sa niečo, pane?“ tučný starec sa mykol a nejakým tajuplným divom vyzeral ako zobudený z tranzu.
Prehovoril milým hlasom: „Myslíte si, že v kaštieli bude veľa vtákov, no to sa mýlite. U nás už dlhšie žiadne vtáky neprebývajú. Vraví sa, že je to vďaka veľkému lovu a pytliačeniu, alebo, že za druhej svetovej ľudia nemali čo do úst a tak pozabíjali všetko vtáctvo, no to sú lži,“ nespúšťal zo Scotta pohľad, ktorý sa javil byť milším než doposiaľ. „Na čo ste sem vlastne prišli z toľkej diaľky?“
Návštevník sa vzpriamil. Rád rozprával o sebe a tak hrdo vypol hruď. „Som ornitológ. Študoval som na rôznych prestížnych školách, doslova sa tejto práci venujem naplno. Vo svojej praxi som si zažil mnoho situácií, objavenie nepoznaných druhov operencov, no s týmto javom som ešte nemal dočinenia. O tomto podivnom úkaze, že je miesto, kde sa nenachádza žiadne hniezdo a les je bez spevu vtáčat som počul a musel som sa prísť presvedčiť na svoje vlastné oči a uši. Chcel by som vedieť, prečo je to tak.“ Usmial sa na správcu, dúfajúc, že to starý, menej inteligentný pán, pochopí.
Druhé premknutie neistoty pohltilo mladíka, keď sa znova priateľská milá tvár premenila naspäť na ponurú a chladnú viac než predtým. Tento muž možno trpí schizofréniou, povedal si Bucks pre seba a striasol sa.
„Vy mladí chcete iba spoznávať, objavovať, cestovať a všetko vidieť i počuť. Lenže poviem vám, niekedy je lepšie ostať v nevedomosti,“ zatvoril dvere a blato na Bucsových nohaviciach začalo schnúť.
......
Bucks nikdy nebol veriaci. Jeho matka, rodina, to áno, ale on nie. Nerobil si však predsudky. Je to každého vec, tak ako on miloval vtáctvo, tak nech niekto miluje bohov a klania sa im.
Cez zašpinené zamazané obločnice uvidel odchádzať farmára na prevádzkovej káre. Čosi nakladal do malého kufra. Vyzeralo to ako biely mech nejakej poriadne ťažkej pšenice. Zdalo sa mu to pravdepodobné, pokiaľ sa cez plátennú látku nemihol ostrý pohyb... pošúchal si oči, akoby zle videl. Lenže oči ho neklamali, pretože farmár zasadil zdroju pohybu silný úder päsťou.
Možno to bolo len prasa...pomyslel si a svoj znepokojený výraz odhodil na dlážku. Auto už odfrčalo preč z farmy a Bucks sa pobral von na čerstvý vzduch trochu rozdýchať nové prostredie. Sadol si na starú drevenú hombálku na verande a zapálil si cigaretu. Zdalo sa mu byť trochu horúco a tak si vyhrnul rukávy až po zápästia a snažil sa premýšľať. Na vetvách sa nepohojdávalo žiadne pápernaté stvorenie a uvedomil si, že nič čudnejšie nevidel. Stromy bez hniezd, lesy bez spevu vtákov, oblohu bez preletu krídel.
Dym sa vznášal z cigary vyššie ako čierna mrákota a zaobaľoval záhadné tajomstvo nad zabudnutým miestom. Pohlcoval vzduch a bral si ho plnými dúškami. Špinil ho tmavou farbou, zožieral a kazil zdravý kyslík až ste sa ním dusili.
Cigareta zhasla a Scott ju pohodil niekde do kvetinových záhonov, ktoré si predtým ani nevšimol. Boli to fialové kosatce, vysoké štíhle kvety, mamine obľúbené. Sklonil sa nad nich, pretože ako malý, predtým než mamin tieň sa zmenil na ducha, veľa ráz do nich liezol. Najmä, ak sa v nich ocitla lopta alebo sa bál nočných môr. Siahol si na ich známe lupene. Nemali vôňu, no preňho čímsi rozvoniavali.
Odtrhol jeden list. A zrazu....onemel. Zelená byľ mu vypadla z dlane. Načiahol pomaly prst k blatu. K stope. Ku vtáčej stope. Zdala sa mu ako havrania.
Tak predsa len žeby....
Bolo to čudné a Bucks vedel, že sa tu niečo deje.
„Pekný deň, pán Bucks!“ Strhol sa. Za jeho chrbtom sa ozval ženský hlas. Narovnal sa na rovné nohy a uvoľnene si pošúchal dlane.
„Pekný, vyľakali ste ma,“ zasmial sa a uľahčene si vydýchol. Nemohol si nevšimnúť krásu dievčaťa so zapletenými copmi, rezkou postavou a veľkými očami. V rukách držala košík.
„To som naozaj nemala v pláne, len som sa s vami chcela zoznámiť. Viete, každý už o vašej návšteve vie,“ zasmiala sa, no následne jej oči padli na jeho odhalené zápästie. Jej úsmev zamrzol na perách. Hľadela naňho so strachom a hnevom zároveň. Poklepala po pletenom košíku a ľak ho premkol opäť. Jej zelené korenisté oči sa premenili na hadie. Zvláštny úškľabok ho schladil na chrbte ako kúsky ľadu.
„Je všetko v poriadku?“ snažil sa, aby znel vyrovnane, hoci z jej zmeny správania mu nabehli nepríjemné zimomriavky.
„Ale áno, naprosto. Vy asi neprídete do kostola, že nie?“ Scott nechápal, prečo sa ho to všetci pýtajú. Pokrútil hlavou a dievčine rysy vyzerali ešte strašidelnejšie.
„Takých ako ste vy je na svete požehnane. Len ťažko si dnes človek nájde priestor na niečo iné ako sú telesné pôžitky.“ O čom to, sakra, hovorí. „Ale poviem vám, nemali ste sem chodiť, iba ak hľadáte niečo mimo tento svet.“ Bucks nechápal. Pohromžil sa do tváre zvláštneho stvorenia pred sebou a mierne sa zachvel.
Dotkla sa ho zápästia, pokožky, kde mal vytetovaného holuba. „Toto môj milý je znak viery,“ pohladkala ho po koži s atramentom a nespúšťala z neho skalopevný zrak. „Ale keď holubica nenašla miesto, kde by spočinula jej noha, vrátila sa späť k nemu do korába,“ zacitovala z Biblie.
Scott otvoril ústa nad slovami, ktorými ho zasypávala táto žena a rýchlo si pred jej drsnou pokožkou stiahol rukáv. Už sa mu nezdala taká pekná. „Ja mám rád holubov, pretože sú to inteligentné bytosti. Na vtákoch je všetko pozoruhodné, ich let a spôsob migrácie...“
Dievča si poklepalo po košíku a špičkou topánky zotrela stopu v záhone. Usmiala sa, no tento úsmev nebol rozhodne príjemný. „Ak chcete vidieť vtáky v tejto oblasti, príďte dnes večer do kostola.“ Otočila sa a odkráčala preč pohojdávajúc bokmi zo strany na stranu, až sa zdalo, že v koši sa niečo pohlo...
Duchovia, anjeli a diabli boli výmyslom ľudskej hlúposti. Tma v sebe nesie niečo tajomné, záhadné, bojíme sa jej, pretože v nej nie sme schopní vidieť čisto a jasne. To je všetko. Duchovia nevyplývajú z ničoho iného než z bujnej fantázie.
Idylický snilko sa za tých pár hodín premenil z jasného optimistu na suchého naivného človeka. Toto miesto mu pripadalo stále čarovné, no nie tak, ako pred pár hodinami.
Kráčal si veľkými krokmi cez trsy vysokej trávy ku starému kaštieľu. Na krku sa mu hompáľal ďalekohľad, pravý znak vtáčieho nadšenca. Vykračoval si naprieč schátralej budove, kedysi kolosálnej mocnosti a dnes len ostýchavou ruinou. Bucks však napriek akýmkoľvek mravám odmietal veriť. Videl stopu, jasnú stopu operenca. Niečo tu zapáchalo a nebolo to jeho prepotené tielko.
Kaštieľ pod topoľmi pripomínal romantické pozadie pre všetkých milovníkov portrétov. Scenéria bola nádherná, no čo sa týkalo zvukov, nič okrem duneniu jarného vetra spolu so šumom listov by ste nezachytili.
Scott si zalovil na hrudi a šošovky si priložil k očiam. Zapozeral sa na kamenné sutiny zblízka. Prstami sa natiahol za malým kolieskom a pootočil ho doprava. Viac a viac. Priblížil ešte trošku. Ďalekohľad sa zameral na obrastené múry. Pohodil hlavu dohora do korún stromov, no nič nevidel iba listy. Namieril ďalekohľad ešte o kúsok vyššie. Na konároch sa čosi rozprestieralo. Ak by to bol smrek, pomyslel by si, že sú to šištice, ale toto bolo.....hniezdo! tak predsa len....
Priblížil na tmavé klbko konárikov a vtáčích slín. Od radosti priam zapišťal. No zrazu....šum.
Tichý šum.
Trenie lístia.
Praskot konárov.
Kroky.
Pomalé ťažké kroky.
Veselosť mu zatienil maličký strach. Táto dedina je záhadná, nebol by prekvapený, ak by sa dievča s copami ukrývalo za krom. Mykol ďalekohľadom k zdroju pohybu. Po chrbte mu stiekol potôčik potu. Strach v ňom narastal. Zaostril na zdroj...
V okrúhlom objektíve bol akýsi prelud s klobúkom na hlave. Duch, diabol....Scott spadol na zem a skríkol.
Postava sa blížila...šla náruživejšie a chlad presiakol do každej jeho bunky. Horúčkovito sa pritisol chrbtom o kmeň, vypliešťal oči ako sa k nemu pohyb približuje rýchlejšie.
Scott prestával dýchať, takmer akoby stratil dych, bolesť ho otupila v hrudníku. Už nepočul nič iba svoje hlasné dýchanie...keď...
Sa k nemu postava priblížila: „Prečo sa tu váľate, pane?“
Scott voľky-nevoľky otvoril nasilu prižmúrené oči. Nad ním sa týčil chudý svetlovlasý chlapec, mohol mať o päť rokov menej ako on. Na hlave mal čierny klobúk, odetý bol do čierneho plášťa, aj keď vonku nebolo najchladnejšie, a v prstoch zvieral črepinu sklenenej fľaše.
Tmavá postava mu podala svetlú ruku. Scott ju zovrel a vyšvihol sa späť na nohy. Mal pocit, že myseľ ho už načisto máta.
„Tiež hľadáte vtákov?“
Scott si ošúchal kolená a nedal na sebe poznať svoj záchvev. „Ako to viete?“
Mladík šibol pohľadom po jeho oblečení: „Akoby váš odev nebol nad slnko jasný.“ Zasmial sa. „Ste odtiaľto?“
„Nie, pochádzam zďaleka. Toto je len môj, nazvime to, prechodný výskumný pobyt.“
Mladší mladík prikývol: „Chápem, ste tu z rovnakého dôvodu ako ja. Toto miesto je obrovskou záhadou. Prehľadávam to tu po okolí už niekoľko dní. Na istú stopu som však narazil.“ Scott sa zachmúril. Bolo prínosné mať pri sebe parťáka, ale zároveň sa cítil ukrivdený. Túto podivnosť chcel vyriešiť on sám, vlastnými rukami. A navyše, nebol si istý či tento chlapec nebude podobný farmárovi alebo dievčine, ktorí boli naozaj čudní. Zadíval sa na jeho črep fľaše.
„Na čo ti bol ten kus skla?“ ukázal naň a až teraz si všimol, že po ňom kvapká krv a na okrajoch ostria je prilepené biele páperia. Bucks nemohol veriť vlastným očiam.
„Čo to má znamenať?!“ neovládol sa a v zúfalej agónií sa silno udrel o kmeň duba.
Nováčik sa ho snažil chytiť okolo pliec, lenže Bucks sa nemohol vynadívať na hrozivý predmet. „Všetko vám vysvetlím, nie je to tak ako si myslíte. Tento predmet slúži na zistenie dôvodu, pre ktorý tu obidvaja predsa sme! Ak mi dôverujete, poďte za mnou.“ Otočil sa a kráčal hlbšie do lesných ciest. Len blázon by šiel do takéhoto nebezpečenstva. Bucks ním asi bol či sa to už týkalo príliš unáhlených záverov, alebo afektových podozrení, ktoré sa mu vôbec nepodobali, bol ním. A tak šiel za ním, hoci veriť niekomu na tomto mieste nevyzeralo ako najlepší nápad, o to viac, keď držal zbraň od krvi.
„Mimochodom, volám sa Daniel!“ zakričal chlapec v čiernom cez plece.
Zaviedol ho až ku koncu lesa, kde sa rozprestierali rašiace polia. Chlapec zastal, Scott sa postavil vedľa neho a keď sa zadíval tam, kam on, uvidel na hline dve rozrezané holuby. Najprv ho chcel zadusiť, no potom pomyslel na to, že by to bola hlúposť a nikdy by sa nedozvedel pravú príčinu toho, prečo to urobil.
Daniel si čupol a nadýchol sa. „Tento zomrel mojou vinou. Zastrelil som ho na tomto mieste.“ ukázal na ľavú mŕtvolku. „Ale tento uhynul zrejme na zástavu srdca. Našiel som ho neďaleko v lese,“ preglgol. „Stopujem tu už dlho a zistil som, že vtáky na tejto strane sú živé a zdravé, nemajú nijaké problémy a ich predispozícia na hodnotný život je ideálna. Zatiaľ čo na druhej strane lesa, alebo vlastne v celej dedinskej oblasti, nie sú vtáky vôbec alebo hynú. Na druhej strane som našiel holuby, hrdličky i vrabce, no ani jeden z nich nebol živý.“
„Takže...“ ozval sa Scott, „nie je celkom pravda čo sa o dedine hovorí, že je bez vtáctva. Ona je s vtáctvom, ale mŕtvym.“
Daniel sa narovnal a nesúhlasne pokývol hlavou. „Nie tak celkom, nachádzajú sa tam aj živé druhy. No len dva a to havrany a vrany.“
Havrany.
Havrany.
Havrany.
To slovo mu nachvíľu ohlušilo myšlienky. „Dnes ráno som videl stopu havrana. A keď som stretol jednu dedinčanku, povedala mi, že ak chcem vidieť vtákov, mám prísť dnes večer do kostola. Možno tam budú aj iné druhy ako havrany. Na rímsach kostolov zvyknú sedávať holuby,“ pošúchal si krátke strnisko.
Chalan v klobúku zavrtel hlavou. „O tom pochybujem. To miesto je zvláštne a nech sa deje čokoľvek, iný druh tam nebude, verte mi.“ Bucks zahorel pochybnosťami o tomto človeku. Možno to bol pytliak alebo sliedič, ktorý si teraz vymýšľa báchorky. Scott sa zadíval na rozpárané telá.
„Prečo to tak je? Prečo bol tento holub, ktorý žil na tejto strane životaschopný a prečo tento bol odsúdený zahynúť?“ pozrel sa svetlému mladíkovi do očí. Vyžarovala z nich akási záhada. Daniel pristúpil bližšie.
„Pretože tu, môj milý pane, je oficiálne koniec dediny.“
Slnečné lúče sa skryli pod mračná a pomedzi dunenie vetra sa ozývali pravidelné zvuky odbíjajúceho zvona.
...
Slnko zapadalo hlbšie pod nánosy obilia a žltých plání. Bolo trištvrte na šesť.
Kráčali rýchlo, takmer akoby im horelo za pätami. Snilko bol napred a Daniel sa nechápavo rútil za ním.
„Kam sa tak ponáhľate?“ zvolal svetlý v tmavom a zrýchlený dych sa neda neprepočuť.
„Koľko je hodín?“ odbil otázku Scott. Nehodlal odpovedať, pretože bol viditeľne roztržitý a hral opreteky s časom. Daniel si vyhrnul rukáv a vyplaziac jazyk z namáhavej chôdze odvetil čas. Nato prepletal Scott ešte rýchlejšie nohami.
Vyšli z lesa a kaštieľ naďalej postával medzi topoľmi, akoby odrazu na svojom mieste nenachádzal pohodlie. Polia, živé i prázdne, sa im smiali do očí, keď sa im hrudy hliny lepili na päty. V diaľke uvidel farmu i pláne hýriace žltou farbou. Nič nepovedal, nad ničím neuvažoval len šiel a odbočil ku kostolu.
Vysoké trávy ich hladkali na lýtkach, obloha čoraz viac tmavla a kostolné zvony zneli v diaľke náruživejšie. Volali ich a z nejakého dôvodu Scott musel ich privítanie prijať. Náhlil sa a bol odhodlaný všetkému prísť na kĺb.
Zastali.
Kamenné steny múrov sa dvíhali do výšky ramien. Uprostred nich sa však nachádzala železná brána, otvorená doširoka, akoby na nich čakala a konečne sa dočkala. Bucks chcel prekročiť prah, no Danielova ruka ho zadržala. „Naozaj chcete ísť do kostola? Na čo nám to bude dobré?“ striasol si ruku z pleca. Nevedel, čo robí, jednoducho šiel, lebo z nejakej príčiny musel.
Prekročil prah.
Zadíval sa hore na vežu odkiaľ zunel kovový hlasný zvuk. A naozaj. Na rímsach nesedeli holúbätá, ale čierne krídlaté bytosti. Havrany vydávali typický škrekot, lietali okolo veže a zopár ich krúžilo aj nad nimi ako hladné supy. Bolo ich tam hrozivo veľa. Obloha síce tmavla, búrkové mračná sa rozmiestnili po nebi, ale havranie telá nesplývali s mrakmi, lež na tmavej ploche svietili.
Odbil posledný úder.
„Odíďme odtiaľto,“ potiahol ho za rukáv chlapec. Bucks by aj odišiel, ale jeho zbabelosť ho už nesmela držať v šachu. Teraz bol na ťahu on a nesmel ustúpiť.
Pár havraních pier spadlo na trávu spolu s prvými dažďovými kvapkami. „Bude pršať a farma, kde momentálne prebývam, je vzdialená odtiaľto asi dva kilometre. Aspoň sa tu skryjeme pred búrkou.“ Bucks schytil havranie perá, vopchal ich do vrecka a vkročil cez klenuté dvere.
Lode kostola boli plné osôb, ktoré na nich otáčali hlavy. Všetky tváre hľadeli na nich a Scott si pomyslel, že je to určite vďaka ich „sviatočnému“ oblečeniu. Poobzerali sa a v tichu, ktoré sa rozliehalo medzi vysokými freskami kostola, sa cítili v pasci. Ticho, ktoré máva zvuk, býva nepríjemné.
Poobzeral sa po ľuďoch, ktorí z nich nespúšťali svoje dúhovky. V rohu zacítil však jeden známy pohľad. Bol to jeho domáci. Scott sa naňho usmial a kývol mu hlavou, snáď vidí, že aj keď je ateista, prišiel. Ale on sa len úlisne usmial a vyceril pri tom žlté ostré zuby. Scotta to prekvapilo a zatriasol sa od hrôzy, na tvári tohto človeka čakal zármutok, milý úsmev, hnev, no nie chorobný úškľabok. Rozhodol sa uskočiť dozadu a rýchlo odísť, ibaže mu niekto zatarasil cestu. Mohutné telo sa vynímalo pred ním a keď chcel namietať na muža, nech ho pustí, usmial sa naňho presne takým odporným úsmevom ako to urobil farmár.
Rozozneli sa orgánové klávesy. „Idem si sadnúť,“ prehodil Daniel a mieril k prázdnym miestam v lavici. Šiel neochotne za ním a sám sa cítil skľúčene. Zdalo sa, že Daniel si nič podozrivé nevšimol, ale jeho pálila pokožka.
Orgán sa rozozvučal po celej budove, hral oduševnene a tajomne a musel si pripomenúť, že toto nie je len nejaký čudný sen, ale realita. Kňaz vystúpil z tieňa a spolu s hudbou sa zmiešal aj jeho hlboký barytón. Svetlo z lustra svietilo na všetkých a na všetko i na tie tajomné fresky svätých. Scott sa však nechcel na nich dívať, pretože mal pocit, že hľadia na neho a cez neho, až kdesi do jeho vnútra.
Veriaci okolo spievali spolu s kňazom a orgánom akési oslavné árie. Avšak čosi mu prišlo divné. Kňaz nebol oblečený do bežných farieb ako zvykol vídať v kostole, keď bol malý. Nemal zelenú, ani ružovú, ani zlatú, ani fialovú...mal čierne súkno. Čierne.
Čierne.
Havrany sú čierne.
Poobzeral sa a niečo mu docvaklo. Na freskách boli lastovičky, vrabce, bociany, fénixovia, pelikán a na najväčšej uprostred oltára sa vynímala holubica. Niečo mu našepkávalo, že to kresťania považujú za tretiu božskú osobu. Ale havran...
Poklepal Daniela po pleci. „Čoho je symbolom havran?“ najprv sa zatváril nechápavo. Potom sa však zarazil a znehybnel. Niečo mu blyslo v hlave a sám zostal nad tým zaskočený, doslova zhrozený. „V ranom kresťanstve...znamenal havran...vojnu, chorobu a...smrť.“ Na čele mu vyskočili kvapôčky potu. Niečo im začalo zapínať, no už bolo príliš neskoro. Na strechu už dopadali hlučné príboje dažďa.
Luster zhasol a nastala tma.
Čierna.
Tichá tma s prímesou dažďa.
Hudba stíchla a hlasy tiež...
Jediné čo počuli, boli len ich hlasne bijúce srdcia.
Odrazu sa zažali sviece. Množstvo plamienkov po každom kúsku priestoru. Dunivá melódia sa ozvala opäť a hlasy sa rozozvučali s ňou. Temnota však vo vzduchu ostala, bola nadmieru ťaživá a Daniel so Scottom sa jej nevedeli striasť z pľúc. Dýchali vraživý kyslík.
Bucks sa zadíval do vitrážového okna nad kupolou. Svetlo zvonku sa zatarasilo, ale obrysy mrakov a vtákov sa dali ešte rozoznať. Nad nimi práve krúžili havrany, symboly smrti. Spotili sa mu dlane a zachvátila ho panika.
„Počujte,“ pošepol mu do ucha chlapec, „prečo sa na nás všetci tak pozerajú?“ Scott sa otočil. Zdvihol sa mu žalúdok. Každý jeden človek v miestnosti upieral na nich zrak. Každé jedno oko spočívalo uprene na nich a obom sa zrýchlil prerývaný dych. Pomaly sa otáčali späť. Hrôza na nich doľahla a nemohli jej uniknúť. Scotta čosi zaštípalo pod rukávom.
Vyhrnul si opatrne rukáv do polovice paže. Jeho zápästie...atrament sa roztiekol. Tetovanie v tvare holubice zmizlo, roztiekla sa a na ruke ležala mŕtva spleť čiernych čiar.
Čiernych.
Obom sa zakrútila hlava a zamrzla krv v žilách. Ich srdcia prestali biť. Dážď prestal padať. Orgán prestal hrať. Život prestal existovať.
Atrament sa zlial do havrana. Čierneho smrtiaceho tvora. Pod kožou Scotta a zároveň pod kožou vtáka smrti sa začalo čosi hýbať.
Škrekot a vresk.
Zdvihol hlavu. Obkolesili ho všetci, farmársky úškľabok i dievča s hadími sklenenými očami... nikto z neho nespúšťal hladný smrtiaci zrak. V ruke sa mu čosi hýbalo a kým zistil, že zo žíl mu vzniká nový havraní tvor, mocné ruky ho ťahali ku oltáru. Vypleštil oči a v hystérií si ani nevšimol chlapcov mŕtvy výraz.
Agónia. Nič len agónia.
Bol v klietke vyhladovaných démonov.
Mŕtvolné suché bielka ho hodili pred oltár. Tvrdo dopadol na červený koberec obkolesený sviecami. Snažil sa škriabať nechtami zápästie, lenže zobák spod kože už začal sám hrýzť jeho zamšu. Čosi živé a napoly mŕtve sa chcelo dostať na zemské svetlo. Bojíme sa dovtedy démonov, pokiaľ nezistíme, že žijú v nás.
Krv mu tiekla z rany cícerom. Nič necítil len hrôzu v údoch. Spod spenených a vyhladovaných pohľadov vraních hrdlorezov sa pozrel na miestnosť ožiarenú plameňmi. Havranie krídla krúžili nad kupolou. Čakali na svoju obeť, na svoju hladnú čriedu, ktorá sa rodí z mäsa a krvi hriešnych ľudí.
Utápal sa v mukách. Mláďa spod jeho kože sa driapalo na povrch. Krvavé dlane roztiahol do kríža a zvíjal sa v bolesti. Démoni okolo neho krúžili a smiali sa mu v čiernych kabátoch a s päťcípimi hviezdami na krkoch. Kňazov plášť ho napokon zahalil, škrtil ho temnou silou.
Blesk preťal chrám. Zadunel a zmizol v stotine sekundy. Apokalypsa.
Nahol sa ku klobúku, k čiernemu plášťu a chcel vidieť Daniela, pretože to bol ešte chlapec. Nemal umrieť. No keď ho schytil za ruku a otočil k sebe, na mieste, kde mali byť oči, zazrel len prázdne diery bez života. Skríkol a chcel bojovať za jeho život. Napriek všetkému zlému čo sa tu odohrávalo, on nemal umrieť.
Potom však...jeho čierny plášť...
Čierny.
Tvár spod klobúka vycerila zuby a zasmiala sa diabolským smiechom. Daniel bol havran a on bol obeta pre havrana, diablovho démona smrti.
...
„Volám sa David Wood“ predniesol muž čiernej pleti a potriasol správcovi farmy rukou. „Počul som o vašom podivnom úkaze a prišiel som sa presvedčiť či je to, čo sa hovorí o tomto úkaze, pravda...“ a skôr ako sa za dobrodruhom zatvorili naposledy dvere, tiché havrany už vyčkávali.